Smrť vojaka vo vojne je súčasťou očakávanej štatistiky. Smrť civilistov je, naopak, niečo, čo budí pobúrenie a odpor, nech je príčina vojny akákoľvek. Oni nemali zomrieť, veď nebojovali a neboli vojakmi. A predsa sa stávajú súčasťou vojny aj po svojej smrti. Stávajú sa súčasťou štatistík, ktoré hýbu verejnou mienkou. Ich telesné pozostatky, zachytené vojnovými fotografmi, sa stávajú súčasťou obrazu, ktorý sa vtláča do myslí stoviek miliónov ľudí na celom svete. Ich telá vyvolávajú emócie, ktoré menia verejnú mienku a vstupujú tak do rozhodnutí politikov. Sú nedobrovoľnou muníciou v cynickej súťaži o súcit sveta, ktorý sa mení na politický kapitál. Boli nevinní a sú mŕtvi.
Kto by pochyboval o pravdivosti zobrazenia ich smrti? Po izraelskom leteckom útoku sa zrútila budova v osade Kana. V troskách vraj zahynulo 60 civilistov, z toho polovica detí. Svet vykríkol hrôzou, ktorú ešte podčiarkli fotografické zábery detských tiel vytiahnutých spod trosiek. Politici zareagovali odsudzujúco a s námahou tlmili svoje rozhorčenie. Arabská ulica sa opäť rozbúrila a žiadala smrť Izraela i Ameriky. Vo vrave akosi zaniklo, že Izrael útočil na miesto, z ktorého priamo odpaľovali milície Hizballáhu desiatky rakiet, a že budova sa nezrútila pri útoku, ale takmer osem hodín po ňom, možno aj v dôsledku výbuchu niečoho, čo v tej budove nemalo čo robiť. Nevedno tiež, prečo boli v tej poškodenej budove civilisti a deti.
Potom libanonské médiá upravili počet strát na menej než polovicu. Potom priniesli viacerí pozorní blogeri série fotografií z tejto udalosti od troch rôznych agentúr – Reuters, AP a AFP – na ktorých vidno vždy toho istého neoholeného muža v ochrannej veste, s helmou a v okuliaroch. Na viacerých fotografiách zosnímaných v časových rozostupoch viacerých hodín drží v rukách prachom pokryté telíčko toho istého dieťaťa. Telíčko je už zjavne stuhnuté, hoci podľa opisu fotografov malo dieťa práve zahynúť. Fotografia, kde telo dieťaťa vyťahujú spod ruín, je nasnímaná až neskôr. Je viac než zrejmé, že všetky fotografie sú zaranžované – celkom určite s vedomím fotografov. Zneužili telo mŕtveho dieťaťa, ktoré si zaslúžilo iba pietu a pokoj, ako aranžovaný nástroj propagandy – ťažko si predstaviť niečo odpornejšie.
Smrť je smrť, ale aranžovaný záber je lož, a nie pravda. Kto sú to, tí ľudia? Čo je vlastne ich profesia? Ale ani to nie je všetko. Jedného z už spomenutých fotografov v službách Reuters prichytili, že na inej fotografii digitálne pridal dym nad Bejrútom. Iní zasa nafotografovali rovnaký polozborený dom v časovom odstupe vždy asi týždňa ako čerstvý výsledok izraelského náletu.
A iní zasa naaranžovali do zmäte betónových trosiek a ruín nepoškodené detské hračky, ktoré majú chytiť za srdce a ktoré ako zázrakom prežili bomby.
Náhle je všetko inak a cynizmus tejto odpudzujúcej manipulácie zneuctil všetkých mŕtvych na oboch stranách. Renomované meno agentúry už nepomôže – nevieme, či vidíme pravdivú správu alebo zaujatú lož. Médiá už nie sú svedkami vojny, stali sa jej aktérmi. Majú svoju vlastnú nelegitímnu politickú agendu a ako už toľkokrát predtým v prípade izraelsko – arabských konfliktov, slúžia tej nesprávnej strane. Určite nie obetiam, ktorých aranžované obrázky prinášajú.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 33/2006 dňa 14. augusta 2006.
