Slovenskí politickí analytici sa po prvotnom burácaní z nástupu Ficovej vlády unavili. Zmocnilo sa ich sebauspokojenie a sebaklam, že Ficova vláda nezmení smerovanie Slovenska. Pripomína to povestného konzula z Brechtovej divadelnej hry Puntilla a jeho sluha Matti, ktorý si pred každým zlom zakrýval oči a tváril sa, že všetko je v poriadku, aj keď mu už voda „bublala z úst“. Možno si už na kobercové politické nálety bombardujúce rôzne inštitúcie štátnej správy naši analytici privykli. Možno, že na zvyšovanie daní nie sú ekonomickí naivisti vnímaví. Možno ešte netušia, že už je pripravené zrušenie dvojpercentnej asignácie právnických osôb, čo ich think tanky vháňa priamo do náruče štátu. Možno si ešte nespočítali, že pripravované otvorenie zákona o slobodnom prístupe k informáciám vytvára priestor pre tvorivosť poslancov. Možno im nedošla ani hra na dobrého a zlého policajta, v ktorej dobrý policajt odsudzuje extrémizmus a zlý tvrdí, že ho vyvolávajú najmä tí druhí, dobrý sa tvári, že bude držať prijateľný schodok štátneho rozpočtu a zlý vládne nariadeniami, dekrétmi a vyhrážkami, ktorými dláždi cestu jeho dobrých úmyslov do pekla zvyšovania daní alebo deficitu štátneho rozpočtu.
V jednej oblasti je však zmena doslova rukolapná. Slotove paličské vyjadrenia rozbúrili pritlmené národnostné vášne medzi Slovákmi a Maďarmi a viedli k násiliu. V našich zemepisných šírkach pritom platí dlhodobá skúsenosť, že cesta od slobody prejavu k verbálnemu podpaľačstvu a fyzickému násiliu je taká krátka, že ju nestíhajú nijaké zákony. Základnou vlastnosťou extrémizmu a národnej nevraživosti je nepoučiteľnosť. Slotov aktivistický nacionalizmus, ktorý je jeho jedinou programovou agendou, je pritom nielen protimaďarský, ale najmä protislovenský. O stranách ako SNS sa v demokratických štátoch vie, že nie sú štátotvorné, a preto sú ako vládne strany neprijateľné. Zhoršujú vnútornú klímu v krajine rovnako ako medzinárodnú povesť štátu. To je základný rozdiel medzi nacionalistami a vlastencami, ktorí dbajú na zveľaďovanie a kultivovanie vlastnej krajiny. Hovoriť nacionalistovi národniar, ako sa to u nás nosí, je číry eufemizmus.
Politická elita sa dnes zacykluje. Vládna špička, ktorá nesie najväčšiu zodpovednosť, opakuje staré vzorce správania. Slotovými ústami šíri agresivitu a strach a zametači črepín zamieňajú príčiny za následok, ako to naposledy urobil minister zahraničných vecí Ján Kubiš. Slovensko totiž nediskreditujú médiá – nežijeme v čase komunistických náhubkov na ústach nepohodlných novinárov ani v čase, keď bola platná jedna pravda dovnútra krajiny a druhá von. Slovensko nediskredituje ani protislovenská kampaň vnútorných a vonkajších nepriateľov či internacionalizácia nevraživosti a násila. Slovensko diskredituje samotná nevraživosť a násilie.
Aj opozícia zlyháva. Hrá čudnú zákopovú vojnu, hru na slepú babu nedbajsky pripravenej deklarácie.
Nadchádza opäť čas občianskych petícií? Ľudia začínajú byť na extrémizmus citliví, a to je dobré. Doba občianskych petícií však veští zmenu smerovania Slovenska, a to je zlé. Veľmi zlé.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 36/2006 dňa 4. septembra 2006.
