Nový pohľad na nové školstvo

Čoraz viac ľudí si uvedomuje potrebu kvalitatívnej zmeny školského prostredia a zároveň so sklamaním hodnotí doteraz uskutočnené kroky, ktoré by mali k tejto zmene viesť. Čoraz viac ľudí je presvedčených, že naše školy dokážu zmodernizovať iba razantné systémové zmeny, nie kozmetické úpravy a že na zmenu je najvyšší čas…Lenže stále nepadlo rozhodné slovo, ako sa majú naše školy so svojimi problémami vyrovnať.

Žiadna zmena sa nepodarí, pokiaľ nebudeme presadzovať, že vzdelanie treba považovať za hodnotu, ktorá má byť vysoko cenená a pestovaná, pokiaľ sa nedokážeme zhodnúť na tom, že je základným predpokladom úspešného života jednotlivca a zároveň pevným fundamentom prosperity celej spoločnosti. V procese dramatických spoločenských zmien, v ktorých potichu miznú tradičné hodnoty a ich tradiční sprostredkovatelia, by sme mali vzdelanie považovať za jedno z najpevnejších ohniviek v reťazi našej kultúrnej pamäte a školu za výnimočné miesto, kde sa táto pamäť dokáže generovať. Škola by nemala byť strašiakom, synonymom bezduchého memorovania, ale miestom, kde sa človek učí porozumieť svetu, kde sa formuje jeho vedomie spolupatričnosti s ostatnými, blízkymi i cudzími, kde sa učí úcte k minulosti a odvahe prijať výzvy budúcnosti.

Aby sa naše školy reálne takýmto miestom stali, je potrebné zmeniť v prvom rade princípy, na ktorých náš školský systém funguje. Základnými princípmi, ktoré by dokázali vniesť do vzdelávania potrebnú kvalitu, by mali byť sloboda, subsidiarita, participácia a konkurencia. Dôsledné uplatňovanie týchto princípov by vytvorilo tlak na zmenu vnútorného prostredia školského systému a otvorilo by ho novým impulzom. Vzdelávací systém by sa sprehľadnil, kvalitné školy by začali vynikať a priemerné by boli motivované k vyššiemu výkonu. Spestrila by sa ponuka vzdelávacích programov a do školského prostredia by sa mohli implantovať nové nástroje rozvoja kvality.

K takýmto zmenám však povedie dlhá cesta. Toľko skloňovaná „obsahová reforma“ bude jej najnáročnejšou časťou. Na to, aby sa mohla zrealizovať, je totiž potrebné nahradiť doterajší model tvorby učebných osnov novým mechanizmom. Nový obsah vzdelávania sa nedá mechanicky vložiť do aktuálnych školských učebných osnov, nový obsah možno zadefinovať iba v nových systémových štruktúrach, väzbách a vzťahoch. Ich podoba je však stále neistá.

S istotou sa dá dnes povedať len toľko, že základné kroky uskutočnenia reformy obsahu vzdelávania by sa mali realizovať na dvoch úrovniach – na úrovni rezortu školstva a na úrovni samotných škôl. Už s menšou istotou sa však hovorí o tom, že by sa postavenie škôl malo výrazne posilniť. Pritom práve tento moment je v celej reforme kľúčový. Školy by mali dostať príležitosť samostatne kreovať vlastné vzdelávacie programy a tým rozširovať možnosti výberu pre rodičov a žiakov. To si zároveň vyžaduje ďalšie zmeny – zefektívnenie ich vnútorných organizačných a riadiacich štruktúr a prehĺbenie tímovej spolupráce vedenia školy, učiteľov a ostatných pedagogických pracovníkov. Taktiež to predpokladá výrazné rozšírenie kompetencií pedagogických tímov, aby by sa dokázali slobodne, aktívne, tvorivo a zodpovedne podieľať na tvorbe konečnej podoby vzdelávacích obsahov. To všetko sú zmeny, ktoré by významne rozčerili hladinu rigidného školského systému a ich presadenie by zrejme nebolo jednoduché. Na to, aby sa systém trochu rozpohyboval, však bude nevyhnutné ich uskutočniť.

Posilnenie kompetencií školskej samosprávy by mohlo byť ďalším dôležitým krokom. Viac kompetencií pre školské rady by mohlo preniesť väčší kus zodpovednosti za kvalitu vzdelávacieho procesu priamo na pôdu, kde sa tento proces reálne uskutočňuje. S tým súvisí aj potreba zvýšiť zainteresovanosť rodičov na vzdelávaní. Ich pozícia v školskej komunite musí nabrať na vážnosti, aby vyniklo ich výnimočné postavenie zákonných zástupcov detí. Impulz otvoriť školu školskej komunite a jej iniciatívam s cieľom posilniť participáciu jej členov na živote školy, by mohol byť v nových podmienkach základným predpokladom stability a prosperity školy.

Nie každý, kto s ľahkosťou pomenúva potrebné zmeny, si do dôsledku uvedomuje, čo všetko by sa malo spájať s ich realizáciou. Nech by boli akokoľvek detailne naprojektované, reformné snahy budú odsúdené na neúspech, ak sa im nedostane podpory aj z vonkajšieho prostredia. To znamená, ak nebudú prijaté v celospoločenskej verejnej diskusii, do ktorej sa aktívne zapojí odborná aj laická verejnosť a médiá, ak sa nevytvoria na ich realizáciu potrebné legislatívne, finančné, materiálne a personálne podmienky a ak sa do procesu zmien intenzívne nezapoja pedagogickí experti, učitelia a ostatní pedagogickí pracovníci na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému. Zároveň potrebujú všetci aktéri zmeny garancie, že reformný proces bude kontinuálne pokračovať aj v rámci dlhodobého časového horizontu.

Na záver treba pripomenúť, že nech nakoniec dostane reforma vzdelávania akúkoľvek tvár, bez koordinovanej podpory rezortu školstva a jeho priamo riadených organizácií bude jej realizácia viac než problematická. Školy nemožno vrhnúť do neznáma nepripravené. Treba vytvoriť programy na intenzívne preškoľovanie učiteľov, ponúknuť im finančnú motiváciu a zabezpečiť im podporné servisné služby. Ale to sme už zašli pri reformných predstavách azda priďaleko. Sústreďme sa radšej na prvý krok a čoraz častejšie si klaďme otázku: na akých princípoch stojí náš súčasný vzdelávací systém? Naozaj nám to vyhovuje?

Autorka je analytička KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2006.

Navigácia