Žiara polónia 210

Bývalý podplukovník KGB Alexander Litvinenko zomrel 23. novembra 2006 v londýnskej nemocnici na následky otravy rádioaktívnym polóniom 210. On sám obvinil zo zodpovednosti za svoju smrť Vladimíra Putina a ruskú tajnú službu. Prípad vyšetruje britská polícia aj Interpol ako vraždu a dnes, s odstupom viac než mesiaca, je čoraz zamotanejší. Ale možno vôbec nie je taký komplikovaný.

Litvinenkovu smrť sprevádza toľko divokých a vzájomne si protirečiacich historiek, že médiá postupne stratili svoj jednoznačný tón a odvracajú sa od prípadu, krčiac plecami. Pravdu nemôžu mať všetci, a tak je jasné, že väčšina z tých, čo sa vynárajú, aby to či ono dosvedčili, klamú a môžu mať na to najrôznejšie motívy. Môžu niekoho kryť, najpravdepodobnejšie ruskú tajnú službu, ale môžu hrať aj iné hry a využívajú Litvinenkovu extravagantnú a tajomnú smrť na očiernenie iných hráčov. Ruské orgány naznačujú, že Litvinenko mohol sám pašovať rádioaktívny materiál a otráviť sa. Z tieňov ruských oficiálnych kruhov sa ozývajú šepoty o mútnych vodách ruskej emigrácie prepletenej s organizovaným zločinom a špionážou a o tom, že v nich nie je možné nič vystopovať. A tiež o akýchsi „rogue elements“, darebáckych, mimo zákona a vlády a na vlastnú päsť konajúcich elementoch v ruských tajných službách či v ultranacionalistických kruhoch.

Také elementy nepochybne existujú, ale Litvinenko o nich nehovoril. A komentátor Charles Krauthammer vyhodnotil dva týždne po Litvinenkovej smrti vo Washington Post všetky tieto šepoty z temnôt takto: „Môžete veriť na nevystopovateľnosť. Alebo môžete veriť svedectvu podanému samotnou obeťou na jedinom spoľahlivom detektore lži, ktorý existuje – na smrteľnej posteli. Litvinenko priamo obvinil Putina z toho, že ho zabil. Litvinenko vedel o svojej situácii viac než ktokoľvek iný. A na svojich smrteľných posteliach ľudia neklamú.

Ako povedal Machiavelli (niektorí to pripisujú Voltairovi), po tom, čo trikrát odmietol výzvy kňaza, aby oľutoval svoje hriechy a vzdal sa Satana, ,vo chvíľach ako táto, otče, sa človek nepokúša narobiť si nových nepriateľov‘. Vo vede existuje princíp nazývaný Occamova britva – keď sa človeku prezentujú rôzne teórie na vysvetlenie prírodného javu, má prijať najmenej zložitú. Príroda dáva prednosť jednoduchosti. Vedci sa neponárajú do tajomných teórií… Myslíte si, že Annu Politkovskú, novinárku, ktorá skúmala vojnu v Čečensku, zastrelili pri jej výťahu na vlastnú päsť konajúce ,rogue elements‘? A čo Viktor Juščenko, prezidentský kandidát na Ukrajine a neskôr víťaz volieb, otrávený dioxínom počas kampane, čo prežil, ale zostal znetvorený? Ultranacionalistickí Rusi?“ A o kúsok ďalej dodáva: „Verí niekto, že pápež Ján Pavol II., ktorý vtedy otriasal základmi sovietskeho impéria, bol postrelený pomäteným Turkom, ktorý konal iba v mene Bulharska?“

Ozaj, verí tomu niekto? Nie, iba sa všetci tak tvária. Fyzik Peter D. Zimmerman z King´s College v Londýne napísal v The Wall Street Journal, že smrť Alexandra Litvinenka bola strašidelnejšia, než si človek dokáže predstaviť: „Rádioaktívny materiál sa dostal do jeho tráviaceho traktu, kde rýchlo zabil bunky tvoriace výstelku jeho vnútorností.

Tie sa odlúpili, čo spôsobilo vracanie, silné vnútorné krvácanie a enormnú bolesť. Bolo to, ako keby jeho vnútorné orgány utrpeli prudký slnečný úpal a následne sa ošúpali. Ak bola dávka žiarenia dostatočne veľká, bol to rozsudok smrti, bez ohľadu na to, čo by sa lekári pokúšali urobiť. Najlepšie, čo mohli urobiť, bolo pokúsiť sa uľahčovať Litvinenkovi život až do konca. …bolo podozrenie na ožiarenie a po povrchu Litvinenkovho tela prešli jednoduchým monitorom. Nezaznamenali nijaké významné žiarenie. Nie je to prekvapujúce, vďaka zvrátenej genialite voľby jedu. …Lúče alfa z polónia 210, ktoré prechádzali Litvinenkovým telom, zastavilo jeho mäso, jeho pokožka a jeho šatstvo. Zvonku sa nedalo nič zaznamenať.“

Ešte sa objavujú rôzne teórie, ale väčšina zdrojov sa už zhodla na tom, že Alexander Litvinenko bol obeťou úmyselnej otravy izotopom polónia 210 (príbeh čudného kovu polónia je opísaný v zvláštnom rámčeku pri tomto článku) a je prvou známou obeťou takéhoto útoku. Všetky pramene sa zhodujú, že Litvinenkovo telo pravdepodobne obsahovalo dávku polónia, ktorá mnohonásobne prevyšovala smrtiacu dávku – niektorí udávajú, že až stonásobne.

.prečo práve Litvinenko?

Ak sa na vec skúsime pozrieť očami FSB a Vladimíra Putina a ak sú naozaj tým, čo tvrdil Litvinenko a čo tvrdí aj Oleg Gordijevský a ďalší bývalí dôstojníci ruských tajných služieb, mali naozaj viac než dobrý dôvod zbaviť sa ho. 17. novembra 1998, v čase, keď bol hlavou FSB Putin, zorganizovalo päť vysokých dôstojníkov jednej zo zložiek FSB – oddelenia pre analýzu zločineckých organizácií – tlačovú konferenciu v ruskej agentúre Interfax. Päť dôstojníkov, medzi nimi aj Alexander Litvinenko, obvinilo na tlačovej konferencii svojho šéfa generálmajora Jevgenija Chocholkova a jeho zástupcu kapitána Alexandra Kamišnikova z toho, že im v novembri 1977 nariadili zavraždiť ruského oligarchu Borisa Berezovského, ktorý mal blízko k prezidentovi Jeľcinovi a zastával tiež vysoký úrad tajomníka Bezpečnostnej rady. Prítomní boli aj ďalší dôstojníci FSB, ktorí to obvinenie potvrdili, a Michail Trepaškin, ktorého vraj mali tiež zavraždiť. Boris Berezovský neskôr emigroval do Veľkej Británie. Litvinenka potom vyhodili z FSB a dvakrát ho i zatkli, ale obvinenia proti nemu padli. V roku 2000 ušiel Alexander Litvinenko cez Turecko a spolu s rodinou dostal v roku 2001 politický azyl vo Veľkej Británii. V októbri 2006 sa stal britským občanom a o necelé dva mesiace ho zavraždili.

Litvinenko obvinil FSB a Vladimíra Putina priamo aj z iných zločinov. Podľa neho FSB zorganizovala aj bombové útoky na dva obytné domy, ktoré pripísali potom čečenským teroristom a ktoré vytvorili zámienku na rozpútanie druhej čečenskej vojny. Podľa Litvinenka to bola zároveň stratégia FSB, s pomocou ktorej sa nakoniec dostal Putin k moci. Ruky FSB videl aj v rukojemníckej dráme v moskovskom divadle Dubrovka. V júli 2005 Litvinenko vyhlásil v rozhovore s poľským denníkom Rzeczpospolita, že FSB v roku 1998 pol roka trénovala vDagestane Ajmana al-Zawahíriho, pravú ruku Usámu bin Ládina. Podľa hovorcu FSB zadržali ruské orgány al-Zawahíriho vDagestane v roku 1996 a prepustili ho v roku 1997. V roku 2005 po bombových atentátoch v Londýne Litvinenko tiež povedal, že „všetci najkrvavejší teroristi sveta“ boli spojení sKGB – predchodkyňou FSB. Čo sa týka „Šakala“, Arafata, Abduláha Öcalana, Haddada a ďalších, potvrdzujú to aj takzvané Mitrochinove archívy. Vladimíra Putina obvinil Litvinenko aj z toho, že osobne nariadil vraždu novinárky Anny Politkovskej. V apríli tohto roku vyhlásil tiež člen Európskeho parlamentu Gerard Batten, že mu Litvinenko povedal, že dnešný taliansky premiér a bývalý predseda Európskej komisie Romano Prodi bol „mužom KGB v Taliansku“. Litvinenkovi to vraj kedysi povedal zástupca šéfa FSB generál Anatolij Trofimov (toho zastrelili v Moskve v roku 2005). Nevedno, či je to pravda, ale Romano Prodi vraj tvrdil, že presný tip o mieste, kde Červené brigády držali Alda Mora v čase jeho únosu, ktorý dal polícii, získal na (špiritistickej!!!) seanse. Litvinenko odpovedal v tejto súvislosti na otázku Maria Scaramellu podľa talianskeho denníka La Republicca, že neverí, že Prodi mohol získať taký tip na akejsi seanse a že KGB určite sledovalo priebeh únosu a vraždy Alda Mora. To vypovedá čosi aj o Romanovi Prodim. Mario Scaramella je muž, s ktorým sa Litvinenko stretol aj tesne pred svojím otrávením.

Dá sa teda povedať, že FSB i Vladimír Putin mali viac než dosť dôvodov, aby Litvinenko konečne mlčal. Ale taký dôvod mohli mať aj iní. Napríklad člen ruskej Dumy Sergej Abeľcev sa po Litvinenkovej smrti dal počuť, že „zradcu stihol zaslúžený trest. Som presvedčený, že jeho strašná smrť bude varovaním pre všetkých zradcov, že v Rusku sa zrada neodpúšťa. Odporučil by som občanovi Berezovskému, aby sa vyhol akémukoľvek jedlu pri spomienke na svojho komplica Litvinenka“. Treba dodať, že člen Dumy Abeľcev je bývalý telesný strážca Vladimíra Žirinovského a člen jeho strany. Viackrát tiež fyzicky napadol iných členov ruskej Dumy. Jeho reči teda nenesú punc oficiálneho postoja ruskej vlády. Hovorí však s úprimnosťou militantného chrapúňa staroruského strihu iba to, čo si mnohí jeho kolegovia v Dume potichu myslia.

.z diabolskej kuchyne

Litvinenko môže byť prvá oficiálna obeť doposiaľ nepoužitej substancie, určite však nie je vôbec prvou obeťou svojich katov, ako napísal deň pred Litvinenkovou smrťou v The Wall Street Journal Boris Volodarsky, bývalý agent ruskej vojenskej rozviedky GRU, ktorý teraz žije v Londýne a spolu s iným slávnym zbehom z radov KGB Olegom Gordijevským píše knihu o KGB. Volodarsky začína svoj článok vo frankfurtskej kancelárii šéfa protisovietskej ruskej emigrácie Georgija Okoloviča vo februári roku 1954. Vtedy ho navštívil muž, ktorý sa predstavil ako kapitán sovietskeho ministerstva štátnej bezpečnosti a oznámil mu, že má inštrukciu zavraždiť ho, ale nechce to urobiť a potrebuje jeho pomoc. Ten dôstojník sa volal Nikolaj Chochlov, následne utiekol do Spojených štátov a odhalil, že Sovieti používajú vraždy ako politický nástroj. O tri roky neskôr bol Chochlov na konferencii v Nemecku, kde vypil s priateľmi šálku kávy a o niekoľko hodín neskôr skolaboval. Jeho stav sa zhoršoval, po desiatich dňoch mu vypadali vlasy, jeho kostná dreň bola vážne poškodená a takmer úplne stratil biele krvinky. V jeho tele našli stopy tália, ktoré sa bežne používa ako jed na potkany, ale terapia nezaberala. Neskôr testy odhalili, že bol otrávený novou, dovtedy neznámou formou tália, ktoré bolo vystavené žiareniu a stalo sa rádioaktívne. Chochlov tak nepodľahol otrave, ale vnútornému ožiareniu. Boris Volodarsky napísal o Chochlovovom prípade knihu a iba ho v súčasnosti pripomenul. V čase, keď Volodarsky písal svoj článok, mysleli lekári v Litvinenkovom prípade tiež na otravu rádioaktívnym táliom (aj jemu napríklad vypadali vlasy), hoci nie všetky príznaky boli typické pre otravu táliom a v tele sa našli iba jeho nepatrné stopy – nie dosť na otravu. Tálium však býva formou nepatrnej nečistoty v polóniu vyrobenom neutrónovým ožarovaním bizmutu 209.

Volodarsky píše, že prípad Litvinenko nesie rukopis starej inštitúcie, ktorá bývala súčasťou niekdajšej NKVD a KGB a veteráni tajných služieb si ju môžu pamätať zo Stalinových čias ako „Kameru“ (komoru po rusky) či „Laboratórium č. 12“. Podľa neho túto výkonnú výskumnú inštitúciu špecializovanú na jedy, chemické a biologické zbrane založili v roku 1921 ešte v kúte starej Čeky.

Následnícke zložky NKVD a KGB vrátane tohto laboratória určite prešli nespočetnými zmenami a reorganizáciami, ale Volodarsky je presvedčený, že podobná inštitúcia stále existuje, vyvíja sa s najnovšími pokrokmi vedy a vytvára nové produkty, ktoré sú vysoko špecializované a majú spôsobiť smrť či poškodenie špecifickým spôsobom: „Ale jedna vec v ich zložení je stála. Musia spôsobiť, aby smrť či choroba obete vyzerala prirodzene, alebo aspoň musia spôsobovať príznaky, ktoré zmätú lekárov a forenzných vyšetrovateľov.

S týmto cieľom vyvinula Kamera svoju vlastnú špecialitu: kombinovať známe jedy do originálnych a nevystopovateľných foriem.“ Dodáva, že v Stalinových časoch mali, pochopiteľne, šéfovia Kamery iné možnosti, ktoré by im dnes ťažko prešli – na príkazy Berijovho hlavného kata generála Vasilija Blochina skúšali jedy priamo na väzňoch. Produktom Kamery boli aj špeciálne upravené drobné broky smrteľne jedovatého ricínu, ktoré použila bulharská komunistická tajná služba v roku 1978 v Londýne na vraždu bulharského novinára Georgiho Markova. (Použili ostrý hrot dáždnika.) Spôsob jeho vraždy do detailov odhalil až v roku 1994 Oleg Kalugin, bývalý generál KGB, ktorý teraz žije v USA a riadil túto operáciu zo sovietskej strany. Vtedy presvedčil bulharský komunistický diktátor Todor Živkov šéfa KGB Jurija Andropova, aby dovolil KGB pomôcť Bulharom v operácii Markov.

.hovorí Oleg Gordijevský

Tajná služba KGB a jej sovietske predchodkyne vraždili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch ľudí v zahraničí celkom bežne a pokračovali v tom aj po druhej svetovej vojne, píše Oleg Gordijevský vo Washington Post o svojej bývalej domovskej organizácii a dodáva, že po zvlášť nepríjemných prebehnutiach dvoch vrahov s vysokou publicitou v rokoch 1957 a 1959 táto prax ustala. Gordijevský uvádza, že Chruščov, Brežnev i Andropov sa tomu vyhýbali (hoci napríklad atentát na Jána Pavla II. či plánovaný bombový útok na Rádio Slobodná Európa v Mníchove naznačujú, že nie celkom dôsledne). V roku 1979 otrávil agent KGB stravu afgánskeho vodcu Hafizulláha Amina.

Dlho sa tiež napríklad verilo, že emigrant a ruský spisovateľ Lev Rebet zomrel v roku 1957 na infarkt, a až jeho vrah, agent KGB, ktorý prebehol na Západ, vypovedal, že fúkol do Rebetovej tváre jedovatý sprej s kyanidom, keď ho míňal na schodoch. Gordijevského príbeh je zvláštny. Dôstojníkom KGB sa stal už v roku 1963, ako 25-ročný. V roku 1968 bol práve na misii v Dánsku a britská tajná služba si všimla, že invázia sovietskych vojsk do Československa ho znechutila.

Kontaktovali ho a Gordijevský sa stal agentom britskej tajnej služby MI6 vo vnútri KGB. Ak by ho vtedy boli odhalili, celkom určite by mu šlo o život. V roku 1982 sa stal šéfom rezidentúry KGB v Londýne a v roku 1985 ho nečakane povolali späť do Moskvy, kde ho niekoľko týždňov vypočúvali. V júli 1985, keď bol ešte stále pod dozorom KGB, sa mu podarilo utiecť a emigrovať cez Fínsko a Nórsko do Veľkej Británie. Napísal viacero neoceniteľných kníh o sovietskej tajnej službe KGB. V auguste 2005 obvinil britskú BBC, že je „Červenou službou“: „Len pozorne počúvajte ideologické nuansy v Radio 4, BBC Television a v BBC World Service a uvedomíte si, že komunizmus nie je zomierajúcim krédom.“

.časy sa opäť menia

Za Michaila Gorbačova ani Borisa Jeľcina neboli podľa článku Olega Gordijevského vo Washington Post nijaké tajné vraždy. Za Putina sa však situácia zmenila: „…militantné elementy v KGB (teraz známej ako FSB) začali pomaly pracovať, aby presvedčili vedenie na vykonávanie takýchto vrážd, podľa mojich zdrojov. ,Priveľa nepriateľov,‘ hovorili. Títo členovia FSB však majú iný štýl ako v minulosti. Komunistická strana bola krutá, mala však svoje pravidlá. Súčasní sú ako banditi – žiadny zákon, žiadne pravidlá, ťažko ich odlíšiť od mafie. Gangsterská mentalita sa začala šíriť po roku 2000; boli vraždy nepriateľov režimu vo vnútri krajiny. V Putinových časoch bolo však toľko vrážd na objednávku, že bolo ťažké povedať, čo je z toho práca FSB a čo nie. V tej atmosfére bolo ľahké zamaskovať vraždu.“ Gordijevský dodáva, že z FSB sa stala tiež výpalnícka organizácia vyberajúca od povoľných okrem informácií aj peniaze za ochranu. Za obeť FSB považuje Gordijevský aj novinára a reformného politika Jurija Ščekočichina, ktorý bol zavraždený v Rusku. Gordijevský je presvedčený, že jeho „choroba“ jasne ukazuje na jed a dodáva: „Annu Politkovskú, odvážnu novinárku, čestnú a inteligentnú, zastrelili pred dvomi mesiacmi. Dávnejšie pred tým – v roku 2004 – ju otrávili na ceste z Kaukazu. Som si istý, že to bola práca FSB. Potom spustili Putinom kontrolované médiá obvyklú propagandu, aby to zakryli. Po smrti Politkovskej v tomto roku povedali mnohí Rusi – pretože bola Židovka a mala aj americké občianstvo – „Nuž čo, je dobre, že ju niekto zastrelil, pravdepodobne bola americkou špiónkou.“

Gordijevský píše, že prvá zahraničná vražda v priamej réžii FSB sa odohrala v Katare, kde žil ako penzista bývalý čečenský prezident Zelimchan Jandarbijev. Jandarbijeva so synom zabila bomba nastražená v aute. Katarská polícia chytila dvoch ruských tajných agentov, ktorí vraždu vykonali, boli súdení a uväznení. Pretože však Katar nechcel mať ťažkosti s Ruskom, po piatich mesiacoch ich prepustili do Ruska, kde mali stráviť zvyšok svojho trestu vo väzení. Tam ich však neuväznili, ale vyznamenali. V júli tohto roku schválil ruský parlament zákon, ktorý navrhol Putin a ktorý dovoľuje zabíjať „nepriateľov ruského režimu“ v zahraničí.

„Teraz pri Litvinenkovi si dovolili zabiť britského občana na pôde jeho krajiny. Jandarbijev, Ščekočichin, Politkovská, Litvinenko: Rusko sa stalo teroristickým režimom,“ končí svoj článok Gordijevský.

.neotvoríme oči?

Staré impérium prebúdzajú ľudia, ktorí už nemajú ani ideológiu, ani škrupule. Čudní, prázdni a vražední ľudia, ktorých splodila inštitúcia, ktorá bola kedysi iba násilnou a krvavou slúžkou ideológie. Talenty z pôvodnej KGB sa rozutekali. Anne Applebaum, autorka knihy o histórii gulagu, píše, že tí najhlúpejší (podľa Gordiejvského) sú dnes v FSB či v SVR (zahraničnej rozviedke). Ďalší sa dali na biznis, niektorí sa stali súčasťou bezpečnostných síl nových ruských milionárov a niektorí sa stali sami milonármi.

Iní, povedané surovo, sa dali na organizovaný zločin. A niektorí – prezident Putin je žiarivý príklad – sa dali na politiku. Všetci títo starí súdruhovia naďalej spolupracujú a tí mladí iba idú v ich šľapajach, lebo je to vzájomne výhodné. „…dnes je jasné, že istý počet najväčších ruských spoločností odštartoval svoju činnosť s tajomnými zdrojmi peňazí a množstvo dôstojníkov KGB sa pridalo do radov biznisu a bánk,“ píše Anne Applebaum. Je to zložitý svet temných konšpirácií, ešte temnejšej solidarity prameniacej zo spoločných zločinov a mnohonásobných vzájomných zrád. Ale jeho logika nie je vôbec zložitá.

Ruské autority dnes vyhlasujú, že Litvinenko bol bezvýznamnou blchou, ktorá im určite nestála za zabitie. Ale skúmal veci, ktoré vôbec neboli bezvýznamné – ako napríklad vraždu Anny Politkovskej či Putinovu cestu k moci. Možno je Litvinenkova verejne prepieraná smrť v priamom prenose iba posolstvom temných pánov dnešnej FSB všetkým budúcim potenciálnym Litvinenkom: „Na vašej veľkosti nezáleží – aj keď ste blchy, zomriete, ak nás zradíte. Aj keď to bude na mesiac centrálny škandál v západných médiách.“

Neotvoríme oči? Polónium 210 vystreľuje častice alfa iba na piaď, ale z tela umučeného Alexandra Litvinenka žiari dosť jasne do celého nášho sveta. Je to veľmi zlovestné svetlo.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 1/2007 dňa 8. januára 2007.

Navigácia