Metafory diplomacie

Diplomacia nemá iba svoju vecnú podobu, ale aj svoj rituálny, metaforický rozmer. Diplomacia je formou komunikácie. Pravidlá a slovník tejto komunikácie, jej rituály a metafory, sú iba aplikáciou pravidiel, slovníka, rituálov a metafor, s pomocou ktorých spolu komunikujú individuálni ľudia. Preto má krajina problém, keď sa jej zahraničná politika ocitne v rukách neogabaných politikov. Niekedy fatálny problém.

V psychológii je niekedy naozaj ťažké odlíšiť, kde sa začína iný vedný odbor, najčastejšie niektorá časť biológie, ale aj, povedzme, sociálna antropológia či sociológia. Ani v prípade sociálnej komunikácie nevedno, kde sa končí čistá psychológia a kde sa ocitáme v biológii, vo svete inštinktov a zdedených schém správania. Dosť populárny je zjednodušujúci údaj, že ak porovnáme množstvo sociálnych informácií, ktoré si odovzdávame priamo obsahom toho, čo hovoríme, a tých, ktoré si odovzdávame prostredníctvom neverbálnej komunikácie, dostaneme pomer 20 : 80. Teda iba 20 percent informácií o našich vzťahoch odovzdávame slovom a zvyšných 80 percent gestami, mimikou a inými neverbálnymi prostriedkami. Dôležité je, že posolstvo gesta, tónu, polohy tela spravidla úplne prekryje obsah povedaného, ak signalizujú niečo iné ako obsah slov. Mimochodom, to je niekedy aj podstata irónie či posmešku – dá sa vysloviť veta, že niečo je obdivuhodné, spôsobom, ktorý signalizuje pravý opak. V teórii nonverbálnej komunikácie sa tomu hovorí protirečivá správa a ten, kto také čosi urobí, počíta s tým, že samotný skutočný obsah správy je zakódovaný práve do rozporu medzi povedaným a tónom či gestom. A počíta aj s tým, že to jeho partner v rozhovore okamžite rozozná. Ako to súvisí so zahraničnou politikou? Úzko – aj v slovníku diplomacie existujú úmyselne protirečivé posolstvá a podobné nástroje. Aj neúmyselné, ktoré vyzradia vnútorné motívy svojho autora. Najprv však, na objasnenie konceptu, ešte rýchla exkurzia do psychológie komunikácie.

.komunikujeme najmä o vzťahoch

V sociálnom svete nie sú dôležité technické informácie, ale tie, podľa ktorých sa usporadúva sociálny priestor okolo nás, teda informácie o citoch a vzťahoch. Ľudia nežijú iba tak vedľa seba, každý sám pre seba, nedokážu tak žiť a ak im osud takú samotu nadelí, trpia nevýslovne. Ak sú uspokojené najzákladnejšie fyziologické potreby a potreba bezpečia, okamžite sa ozve v človeku potreba k niekomu patriť, byť členom skupiny blízkych, a po nej i potreba byť akceptovaný a potreba mať v hierarchii svojej skupiny čo najvyššie postavenie. S tým sa rodíme, máme to „natvrdo“ napálené do svojej genetickej výbavy, rovnako ako všetky zvieratá žijúce v skupinách so sociálnou štruktúrou – od vlkov až po primáty. Na to, aby sme si mohli utvárať vzťahy, potrebujeme mať spôsoby, ako vzájomné vzťahy vyjadriť, a tie spôsoby sa vyvinuli skôr než reč. Pochádzajú kdesi z prehistórie nášho druhu a s ich zárodočnými schémami sa rodíme. Napríklad to, že blízky vzťah (nie iba sexuálny) sa najlepšie vyjadruje fyzickou blízkosťou, sa netreba učiť. Od narodenia to vie rovnako pes, pavián i človek. Aj odvrátiť sa, byť nevšímaví, ak sa hneváme či odmietame vzťah, vieme bez učenia (spolu so psami či paviánmi). Podobné je to s prijatím či odmietnutím komunikácie, prijatím či odmietnutím dotyku alebo trebárs i s drobnými vzájomnými službami.

Univerzálne tiež platí, že vzťahy v skupine či komunite nemajú charakter trvalej štruktúry, ale dejú sa. Ak sa nepotvrdzujú neustále komunikáciou, majú tendenciu vyhasínať, ustupovať iným, aktívnejším vzťahom. Primáty, u ktorých sú sociálne vzťahy v skupine alfou a omegou ich existencie, trávia spravidla väčšiu čas dňa činnosťami, ktorých jediným zmyslom je upevňovanie vzťahov – ošetrujú a ískajú si vzájomne srsť, komunikujú. Robíme to neustále aj my ľudia, hoci spravidla menej fyzickým spôsobom – stretávame sa, i keď nemáme nič konkrétne na duši, telefonujeme si iba tak, konverzujeme, posielame si pohľadnice a „esemesky“, jednoducho udržujeme naše vzťahy pri živote. Sú to rituály, ktoré plnia nezastupiteľnú sociálnu funkciu. A nerobíme to iba pre diktát kultúrnych vzorcov, robíme to, lebo niečo veľmi staré v našom vnútri vie, že ak vzťahy, ktoré máme s celou sieťou iných ľudí, vyhasnú, strácame nielen kontext, v ktorom existujeme, ale i komfort a bezpečie. Náš biologický systém má pevne uloženú spomienku na časy, keď ešte byť mimo skupiny znamenalo zahynúť.

Aj vyššie ľudské spoločenstvá, kmene a potom i národy a štáty vyvinuli formy svojej vnútornej i vzájomnej komunikácie len na týchto základoch. Preto má veľká, možno dominantná časť diplomatických aktivít v rámci zahraničnej politiky štátu formálny a rituálny charakter a ich jediným účelom je vytváranie a upevňovanie siete vzťahov.

Analogicky ako individuálne medziľudské vzťahy aj medzinárodné vzťahy nie sú strnulou štruktúrou, ale sa dejú. Ak sa neživia rituálmi, vychladnú a vyhasnú. Treba dodať, že vzťahy medzi štátmi sú skôr abstrakciou, v skutočnosti ide predovšetkým o vzájomné vzťahy veľkých ľudských entít (povedzme, politických národov) koncentrované do vzťahov ich reprezentantov, či už sú demokraticky zvolení, alebo nie sú. S veľkou dávkou zjednodušenia sa dá povedať, že všetky tie zdanlivo zbytočné stretnutia, všetky tie bodré potľapkávania, mocné stisky rúk i vrúcne objatia medzi politikmi rôznych štátov sú tu preto, lebo aj pre kolektívne sociálne rituály vykonávané v mene štátov majú konkrétni ľudia k dispozícii iba atavistický repertoár komunikácie z biologického praveku ľudského druhu. To však nie je hendikep, ale obrovská výhoda, ktorá nalieva istotu a zrozumiteľný rozmer do vzťahov politických elít i štátov. V podaní dobrých diplomatov je to majstrovský nástroj komunikácie, prekonávajúci jazykové bariéry a iba nevedomec povie, že ide o zbytočnosti.

.metafory komunikácie

To, čo cítime, sa v kódovanej podobe premietne do nášho správania. Napríklad netrpezlivosť sa kóduje do podoby mrvenia sa, bubnovania prstami či kradmých pohľadov na hodinky. Americký psychológ Albert Mehrabian nazval tieto zakódované podoby vnútorných pocitov metaforami. Trojrozmernému priestoru ľudských emócií zodpovedajú tri metafory – metafora blízkosti, metafora moci a metafora aktivity. Zhruba sa dá povedať, že do metafory blízkosti je zakódovaný rozmer pocitov na škále pozitívny – negatívny, príjemný – nepríjemný, príťažlivý – odpudzujúci, dobrý – zlý a podobne. Metafora moci odráža pocity na škále nadradenosti a podradenosti, sily a slabosti, sebavedomia a ustráchanosti… A metafora aktivity zasa kóduje škálu vnútornej aktivácie od pokoja a driemot až po krajné rozrušenie, od napätia po uvoľnenie. Každá z tých troch metafor má svoje výrazové prostriedky. Metafora blízkosti má v ľudskej komunikácii k dispozícii najširšiu škálu výrazových prostriedkov. Najbežnejším je samotná fyzická blízkosť. To, že nás niekto priťahuje, alebo aj to, že máme k nemu kladný vzťah, vyjadrujeme mimovoľne vyhľadávaním jeho spoločnosti. Priateľov od povrchných známych odlišuje v našich vzťahoch (okrem iných vecí) aj množstvo času, ktorý s nimi trávime, a frekvencia, s akou sa s nimi stretávame (má to výnimky). To je aj ďalší nástroj metafory blízkosti – frekvencia komunikácie. V mierne blúznivých začiatkoch ľúbostného vzťahu je napríklad dôležité množstvo komunikácie, menej obsah – ak nejde o dvojicu úplne nekompatibilných ľudí. (Zväčša si potom ani nepamätáme, o čom bola reč, iba že to bolo úžasné a dokonale sme si rozumeli.)

Ďalším z výrazových prostriedkov metafory blízkosti môže byť aj téma komunikácie, presnejšie povedané, jej dôvernosť. „O ženách a býkoch svojho srdca rozprávam iba s priateľmi,“ povedal ktorýsi slávny toreador novinárovi. Vo všeobecnosti platí, že si ľudia oznamujú navzájom pociťovanú blízkosť vzťahu intimitou, súkromnosťou tém, o ktorých sú ochotní komunikovať. Hovor o intímnej téme nemusí nič riešiť, iba je vyjadrením metafory blízkosti. Robíme to spontánne. Súčasťou inštrumentária metafory blízkosti je aj zvolená forma komunikácie. Dá sa z nej priamo odčítať mimovoľne či úmyselne zvolená vzdialenosť. Najbližší je priamy rozhovor.

Menej blízky, ale ešte stále dosť blízky je telefonický rozhovor. List, v prípade ak ide o ľudí, ktorí sa môžu poľahky stretnúť či komunikovať po telefóne, je už signálom istého odstupu. (To, pravda, nemusí platiť vždy, list môže byť aj cestou dôvernej až intímnej komunikácie – témou i tým, že napísať ho vyžaduje viac času než rozhovor.) Špecifickým komunikačným kanálom je správa SMS. Tá nemusí, najmä ak je odosielaná hromadne, vyjadrovať nijakú blízkosť, ale esemesky obsahujúce iba vzájomné žartovanie môžu byť aj znakom blízkosti vzťahu. Najvzdialenejšou formou komunikácie je odkaz, či dokonca ne priamy odkaz, keď si neprajeme jeho adresáta stretnúť, hoci je to možné, nechceme mu ani písať, iba niečo vyslovíme – s presvedčením, že sa to dopočuje.

Metafora blízkosti má, prirodzene, aj veľmi pestré kódy pre negatívne vzťahy a pocity. Odmietnutie dôvernejšej témy rozhovoru hovorí o potrebe udržať vzdialenosť. Vyhýbanie sa komunikácii signalizuje buď už priamo negatívny vzťah, alebo negatívny vzťah k predpokladanej téme – človek sa môže vyhýbať aj komunikácii s človekom, ku ktorému má kladný vzťah, ale nechce s ním hovoriť o konkrétnej veci. Odmietnutie aj formálnej komunikácie už znamená veľkú osobnú vzdialenosť a zaváňa nepriateľstvom – ľudia sa nerozprávajú. To môže mať aj vyslovene agresívny charakter, akým je napríklad neodpovedanie na pozdrav. Negatívny kód metafory blízkosti (vzdialenosti) medzi manželmi môže byť i „tichá domácnosť“.

Metafora moci má tiež veľmi pestrý repertoár kódov. Najbežnejším z nich je veľkosť. Človek v submisívnom postavení sa krčí, mimovoľne sa snaží pôsobiť menšie. Našu predstavu o vlastnej dominantnosti, moci, prevahe a sile oznamujeme ľuďom naokolo napríklad veľkým autom, veľkým domom, veľkým psom a podobne. Alebo veľkým teritóriom. Pritom i čas môže byť teritóriom. Jeho ovládanie je metaforou moci. Ak vás niekto nechá čakať, nenaštve vás to, iba ak je voči vám v jasne dominantnom postavení. Inak to chápete ako agresiu, privlastnenie si vášho času, vášho teritória. A nahneváte sa. Ak vám chce niekto signalizovať svoju dôležitosť, nemá na vás čas ihneď, ale až keď ste si užili čakanie a neistotu. Váš i jeho čas sú územím, o ktoré sa bojuje. Inou formou kódovania metafory moci je neohrozenosť a uvoľnenosť. Sú to dve strany tej istej mince, pričom uvoľnenosť je výrečnejšia. Iba moc smie byť hrozivá a moc sa nekrčí, moc sa hrozivo týči – to je jej metafora. Všimnite si však aj, čo urobí s telom zvieraťa i človeka úzkosť, čo je citový korelát submisivity, slabosti – telo stuhne, prípadne sa napätím chveje a podobne. Naopak, dominancia, ktorá je zároveň sebaistotou, sa premení na uvoľnenie. Iba zviera, ktoré je v danej chvíli úplne sebaisté a neohrozené (a platí to aj o ľuďoch) sa dokáže úplne uvoľniť, rozvaliť a odkryť bezstarostne zraniteľné miesta. Všimnite si, že nikto sa nevie rozvaliť tak uvoľnene ako lev. Ak je uvoľnenosť znakom dominancie, môže byť vnímaná aj ako útok na postavenie toho druhého. Skúste si dať ruky do vreciek a úplne sa uvoľniť, keď od vás chce dôstojník na vojne, aby ste stáli v pozore. Alebo ak ste študent, skúste sa ležérne rozvaliť v kresle na skúške u obávaného profesora známeho svojou márnivosťou. Nedaruje vám to. Nebude sa nad vaším správaním zamýšľať, iba ho okamžite inštinktívne dešifruje ako správanie oznamujúce prevahu, na ktorú formálne nemáte nárok. Je to metaforický útok na jeho dominantné postavenie a čakajte protiútok (trebárs v podobe naozaj ťažkej otázky).

.metafory v diplomacii

Výrazové prostriedky metafor, ktoré ľudia používajú v individuálnej komunikácii, existujú v celej svojej pestrosti aj v komunikácii v medzinárodných vzťahoch. Rituály zahraničnej a medzinárodnej politiky sú okamžite čitateľné, ak sa na ne pozrieme optikou komunikačných metafor. Metafora blízkosti má v zahraničnej politike nespočetné podoby. Hneď podoba diplomatického zastúpenia je jednou z nich. Veľké veľvyslanectvo s množstvom diplomatov v inej krajine nemusí hneď znamenať vrúcny vzťah (to sovietske vo Washingtone bolo naozaj veľké), ale určite znamená aspoň rešpekt. Diplomatická misia iba na úrovni konzulátu, či dokonca na úrovni zastúpenia z ambasády v nejakej inej krajine, nemusí znamenať nutne negatívny vzťah, ale určite znamená nižšiu dôležitosť vzťahu. Povolanie veľvyslanca domov „na konzultácie“ je jasnou metaforou prudkého zhoršenia vzťahov a je to jeho jediný význam. Veľvyslanec totiž nemá o čom doma konzultovať, ide najmä o to, že „odíde z miestnosti“. Je to čosi ako „tichá domácnosť“ medzi štátmi.

Metaforou vzťahov na úrovni otvoreného nepriateľstva je neexistencia diplomatických stykov alebo, čo je ešte tvrdšie, ich prerušenie. To je napríklad súčasný stav vzťahov medzi Spojenými štátmi a Iránom. Metaforou otvoreného nepriateľstva je to, že väčšina arabských a moslimských štátov nemá nijaké diplomatické styky s Izraelom. Nechce ich mať.

V rámci diplomacie má metafora blízkosti pomerne prepracovaný systém kódov. Každá ambasáda napríklad organizuje k štátnemu sviatku recepciu. Účasť diplomatov z ambasád iných štátov i domácich predstaviteľov slúži ako metafora – spôsob, ako komunikovať blízkosť (alebo odstup). Ak príde veľvyslanec, znamená to blízkosť. Ale môže poslať i diplomata nižšieho rangu, respektíve neposlať nikoho. Z domáceho ministerstva zahraničia môže prísť vedúci teritoriálneho odboru, štátny tajomník a môže prísť i samotný minister, ak ide o vyjadrenie kladného vzťahu. Účasť predsedu vlády znamená metaforu vzťahu na najkladnejšom konci škály. Recepcii na oslavu komunistickej revolúcie na kubánskom veľvyslanectve v Bratislave sa veľvyslanci západných štátov väčšinou oblúkom vyhli. Ak na ňu prišiel slovenský premiér, má to cenu metafory, ktorá je pre diplomatov jasne čitateľná. Áno, nejde o nič, iba o metaforu, ale o tie ide pri väčšine diplomatických aktivít. Aj metafory mávajú hanebný obsah.

.o cestovaní, návštevách a summitoch

Metaforou blízkosti sú aj zahraničné cesty a návštevy politikov. Niekedy majú aj veľmi konkrétny obsah, ale ich kľúčový význam je v tom, že sú rituálom potvrdzujúcim a upevňujúcim vzťah. Isto najväčšiu váhu v rámci metafory blízkosti majú vzájomné návštevy vrcholných predstaviteľov výkonnej moci – v Európe spravidla predsedov vlád (Francúzsko je výnimkou), v prípade USA prezidenta. Takéto návštevy bývajú niekedy metaforami nabitými významom. Ak človeka iní ľudia nenavštevujú a ani ho k sebe nepozývajú, znamená to sociálnu izoláciu, čo je samo osebe smutná vec. Ak si za to môže sám, znamená to jeho ostrakizovanie, vylúčenie, a to je už vážne narušený vzťah s okolím. Presne to isté platí i v zahraničnej politike a špeciálne ak ide o vrcholného predstaviteľa vlády. Ak niekoho spontánne nepozývajú a na snahy diplomacie o zorganizovanie jeho návštev reagujú vlažne, či dokonca odmietavo, a ak sa na návštevy k nemu nik neponáhľa, má problém nie iba on, ale celá krajina. V takej situácii bolo napríklad Rakúsko, keď si zvolilo za prezidenta Kurta Waldheima. Rakúšania si ho zvolili napriek tomu, že sa prevalila informácia o jeho príslušnosti k jednotkám SS počas druhej svetovej vojny. Výsledkom bolo, že Waldheim nebol za celé svoje volebné obdobie prijatý takmer v nijakej západnej demokratickej krajine a takmer nik spomedzi hláv západných štátov Rakúsko nenavštívil. Slovensko bolo v analogickej situácii medzinárodného páriu za vlády Vladimíra Mečiara. Metafora blízkosti (vzdialenosti) vzťahov Roberta Fica s predstaviteľmi západných demokratických štátov zatiaľ takéto ostré obrysy nemá, ale on na tom usilovne pracuje.

V drastickejšej podobe funguje táto metafora vo vzťahu západných štátov k režimom v Severnej Kórei, v Zimbabwe, v Iráne, v Sýrii, v Sudáne, ale napríklad aj v Mjanmarsku a, áno, aj v Líbyi či Venezuele. Mahmúd Ahmadínedžád sa môže vzájomne navštíviť s Bašarom Asadom, Fidelom Castrom, Muammarom Kaddáfím, Robertom Mugabem či Hugom Chávezom a môžu si tak zo vzájomných návštev vytvoriť vlastnú vzťahovú metaforu.

Aj to robia a ich metafora blízkosti má zvláštne zafarbenie – je metaforou na vzťah založený takmer výlučne na negatívnom vymedzení sa voči slobodnému svetu. Nikto na úrovni premiéra malého štátiku, akým je Slovensko, sa nemôže pridať k tejto metafore vzdoru darebákov medzinárodnej scény bez následkov pre seba i svoju krajinu práve preto, lebo ide o metaforu, a nie o ekonomiku. Ako rituál, ktorý je kolektívnou metaforou blízkosti, slúžia rôzne summity, napríklad aj pravidelný a povinný summit Európskej únie. Často má aj konkrétne výsledky, ale jeho obrovská hodnota spočíva práve v jeho symbolickej funkcii. Vzťahy, ako sme už spomenuli, nie sú fixnou kostrou stavby, ale sa dejú, sú v pohybe. Nijaké spoločenstvo nemôže dlhodobo vyžiť a udržať sa pohromade bez rituálov, ktoré slúžia ako metafora blízkosti. Nemusia to byť ani príliš pompézne a formálne rituály, musia sa však na nich zúčastňovať všetci. Nimi deklarujú svoju vzájomnú blízkosť a lojalitu. Ak sa k spoločným rituálom niekto začne ostentatívne obracať chrbtom, nemusí to znamenať žiadnu ekonomickú katastrofu pre jeho krajinu, ale určite to znamená, že naštartoval eróziu vzťahov, ktorá môže mať v budúcnosti následky pre kohéziu celej skupiny. Ak teda premiér Fico opovržlivo poznamenal, že na takom summite ide iba o „vykecávanie“, že sa tam nič nerieši a že na to on nemá čas, tak prejavil hlbokú neznalosť fungovania medzinárodných vzťahov a neogabanosť hrozivých rozmerov.

.o metafore moci na slovenský spôsob

Šéf výkonnej moci odetý v uniforme privoláva podozrivé asociácie typu Franco, Pinochet, Idi Amin či argentínska vojenská chunta. Šéf výkonnej moci malého štátu, ktorý sa rád fotí vo vojenských maskáčoch aj doma po návrate z cesty, na ktorej mali možno tie maskáče chvíľu aj zmysel (hoci ani to nie je isté), privoláva zasa isté úvahy o svojej zrelosti. V každom prípade ide o trochu smiešnu metaforu moci vo farbe kaki. Možno by sa to dalo odmávnuť tolerantným žmurknutím a poznámkou, že my chlapci každého veku sme už takí – radi sa hráme na vojakov. Dalo, keby tu neboli tie ďalšie veci.

Menej nevinnou metaforou moci je totiž tón Roberta Fica, ktorý by určite nezvolil ani predseda vlády skutočnej mocnosti. Napríklad vtedy, keď na logickú a naliehavú prosbu generálneho tajomníka NATO, aby sme poslali nejaké naše sily aj na juh Afganistanu, kde ich aliancia akútne potrebuje, reagoval hlúpou poznámkou, že sa nedá nejakým generálnym tajomníkom citovo vydierať. Premiér môže cítiť vážnu nechuť k Američanom, k vojne proti teroristom v Afganistane i k našej účasti v tejto vojne. Má na taký postoj právo, ale v takom prípade, ak by mal čo i len základnú diplomatickú „Kinderstube“, mohol povedať, že tú požiadavku budeme s plnou vážnosťou analyzovať. Ale nie, on potreboval ukázať široké ramená. Metafory moci neslúžia v komunikácii štátov na získavanie priateľov. Slúžia boju o postavenie, niekedy sú skrytou hrozbou, inokedy vycerenými zubami vystrašeného zvieraťa. Diplomacia má svoj metaforický jazyk, ktorý všetci čítajú rovnako a predseda slovenskej vlády nemá na správanie s týmto kódovaným významom nijaký dôvod. Jednak je to smiešne, ale najmä nám to škodí a zbytočne kalí vzťahy krajiny s tými, ktorých naozaj potrebujeme. Kaddáfí ani Hugo Chávez medzi nich nepatria.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 5/2007 dňa 29. januára 2007.

Navigácia