Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Je globálne otepľovanie hrozbou?
[27.04.2007, Radovan Kazda, ČLÁNKY]

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.

Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.

Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.

Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika 1/2007.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk