Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Izrael : Palestína
[19.01.2008, František Šebej, ČLÁNKY]

Bude mier v Palestíne?

Nijaký iný konflikt nepútal v modernej dobe pozornosť sveta tak dlho, nevzbudzoval toľko emócií a nezamestnával toľko diplomatov, ako konflikt medzi Židmi a Arabmi na fliačiku zeme zvanom Palestína. Svitla nejaká nádej, že do Svätej zeme príde v roku 2008 mier?

Niektorí vravia, že nádej na mier svitla – na konferencii v Annapolise, v štáte Maryland, na ktorú došikovali americký prezident Bush a jeho ministerka zahraničných vecí izraelského ministerského predsedu Ehuda Olmerta a šéfa Palestínskej samosprávy Mahmúda Abbása a ozdobili ju účasťou diplomatov zo štátov Európskej únie a arabského sveta. „Ozdobili“ píšem v súvislosti s diplomatmi iných krajín preto, lebo inú ako dekoračnú funkciu všetkých tých delegácií bolo pri tejto konferencii naozaj ťažké nájsť, hoci mali dodať zdanie legitimity a záväznosti. Výsledkom konferencie bola deklarácia, ktorej kompletný text nájdete nižšie.

.g. W. Bush a arabskí politici

Konferencia v Annapolise bola „cover verziou“ viacerých predchádzajúcich. Sotva sa však našiel niekto, kto čakal niečo iné. Časy, keď sa podobné konferencie vnímali ako historický prelom, ktorým možno vo svojej dobe skutočne aj boli, sú definitívne preč. Oslo, Camp David, Ženeva, cestovná mapa – zvykli sme si na záchvat nádeje i na rýchle vytriezvenie, po ktorom nasleduje taktné mlčanie. George W. Bush nevenoval izraelsko-arabskému konfliktu, čo do odpracovaných hodín, možno toľko času, ako jeho predchodca v Bielom dome Bill Clinton, ktorý sa vlastne snažil až do posledných minút svojho prezidentovania, ale boli chvíle, keď mal väčšiu odvahu povedať pravdu. Taký okamih pravdy prišiel 24. júna 2002, keď Bush vo svojom 17-minútovom prejave povedal i toto: „Vyzývam palestínsky ľud, aby si zvolil nových lídrov, lídrov nekompromitovaných terorom. Vyzývam ich, aby vybudovali a uplatňovali demokraciu založenú na tolerancii a slobodách.“ Povedal presne, čo od Palestínčanov očakáva, ak má Amerika podporiť riešenie v podobe dvoch štátov: „ Svet je pripravený pomôcť, ale tieto kroky k (vlastnej) štátnosti v konečnom dôsledku závisia na Palestínčanoch a ich lídroch. Ak sa oni energicky vydajú cestou reforiem, odmena príde rýchlo. Ak Palestínčania prijmú za svoju demokraciu, postavia sa korupcii a pevne odmietnu teror, môžu rátať s americkou podporou pri vytvorení predbežného (Bush použil slovo „provisional“) palestínskeho štátu.“ Bushova vízia sa potom v roku 2003 vtelila do projektu nazvaného „cestovná mapa“.

Dňa 16. júla tohto roku sa prezident Bush obrátil nielen na Palestínčanov, ale na všetkých arabských lídrov: „Arabské štáty by sa tiež mali aktívne zapojiť do podpory mierových rokovaní. Opätovné naštartovanie iniciatívy Arabskej ligy bolo vítaným prvým krokom. Teraz by mali arabské štáty na tejto iniciatíve stavať – ukončením fikcie, že Izrael neexistuje, ukončením podnecovania nenávisti vo svojich oficiálnych médiách a vyslaním návštev na vládnej úrovni do Izraela. Všetkými týmito krokmi môžu dnešní arabskí lídri ukázať, že sú rovnocenní s tvorcami mieru, akými boli Anvar Sadat a jordánsky kráľ Hussein.“ Takto jasne dovtedy k Arabom neprehovoril takmer nijaký západný líder. Okamžite ho ignorovali. Napriek tomu vyvinula Bushova administratíva pozoruhodné úsilie, aby nakoniec dostala do Annapolisu čo najviac arabských lídrov.

.o Araboch (a Američanoch) v Annapolise

George W. Bush prehovoril jasne aj na úvod konferencie v Annapolise. Palestínčanom povedal, že „musia ukázať svetu, že chápu, že aj keď sú hranice palestínskeho štátu dôležité, rovnako dôležitá je aj povaha palestínskeho štátu“. Explicitne ich vyzval, aby demontovali „infraštruktúru teroru“. Izraelu zasa povedal, že musí ukázať svetu, že je pripravený ukončiť okupáciu, ktorá sa začala v roku 1967. O akú okupáciu ide by si zaslúžilo zvláštnu analýzu, na ktorú tu však nie je dostatok miesta. V úvodnej reči vyzval Bush arabský svet, aby „vystrel ruku (reach out) k Izraelu, pracoval na normalizácii vzťahov a demonštroval slovom i skutkami vieru, že Izrael a jeho ľud má trvalý domov na Strednom východe“. Varoval, že neúspech bude víťazstvom pre extrémistov, o ktorých povedal, že „sa snažia vnútiť palestínskemu ľudu temnú víziu – víziu, ktorá živí beznádej a zúfalstvo, aby zasiala chaos do Svätej zeme“.

Arabskí ministri zahraničných vecí prišli do Annapolisu na Bushovo naliehanie v hojnom počte (plných 20), jeho výzvu na „vystretie rúk“ k Izraelu, však nereflektoval žiadny. Naopak. Saudská delegácia prišla s požiadavkou, aby sa Židia na konferencii s nimi fyzicky nestretli, a aby teda vchádzali do rokovacej miestnosti iným vchodom. Izraelská ministerka zahraničných vecí Tzipi Livni sa na konferenčnom stretnutí v stredu 26. novembra otvorene opýtala svojich arabských náprotivkov: „Prečo mi nikto nepodá ruku? Prečo nikto nechce byť videný, ako sa so mnou zhovára?“ Dobrá otázka, lebo diagnostikuje cez hrubý sociálny a diplomatický prehrešok stav mysle v arabských štátoch.

.o mandáte vyjednávačov

Diplomatické konferencie sú obyčajne stretnutiami ľudí, ktorí sú nositeľmi mandátu – teda jasného splnomocnenia konať v mene štátu či národa a v ich mene aj niečo záväzne prisľúbiť. Výnimku z tohto pravidla tvoria špecifické konferencie medzi predstaviteľmi Izraela a palestínskych Arabov. Predtým (napríklad v Camp Davide v roku 2000) mala aký-taký mandát aspoň izraelská strana rokovacieho stola (hoci Ehud Barak už vtedy nemal potrebnú väčšinu v izraelskom parlamente) a aj mandát palestínskej strany bol aspoň teoreticky silnejší ako dnes. Do Annapolisu prišiel izraelský premiér bez jasnej podpory izraelských politických síl, bez väčšinovej verejnej podpory v Izraeli, či dokonca napriek hlasnému odporu a obrovským demonštráciám časti verejnosti. Zostalo teda otvorené, čo môže naozaj sľúbiť a dodržať. Za Palestínčanov prišli rokovať prakticky tí istí ľudia ako pred siedmimi rokmi do Camp Davidu – Mahmúd Abbás, Ahmad Kurei, Saeb Erekat... Chýbal iba mŕtvy Arafat. To oni vtedy naliehali na Arafata, aby neprijal nečakane veľkorysú mierovú ponuku Ehuda Baraka. Otázka je, čo chcú naozaj akceptovať dnes, ale najmä je otázny ich súčasný mandát. Dnes existujú prakticky dve palestínske „entity“ – svojský štát Hamasu v Gaze, na ktorý nemá Palestínska samospráva vedená Mahmúdom Abbásom nijaký vplyv, a Západný breh, kde je skutočná moc Abbása neistá. Verejná podpora Abbása, Erekata, Kureiho a ďalších medzi Palestínčanmi vo veci mierových rokovaní s Izraelom je veľmi sporná. Za Hamas nielenže nemôžu nič prisľúbiť, Hamas ich vzhľadom na mierové rokovania otvorene označil za zradcov. Ale nemôžu nič záväzne sľúbiť ani v mene všetkých Palestínčanov žijúcich v oblasti Západného brehu. Ich podpis pod záverečnou deklaráciou z Annapolisu je teda sotva niečím viac, než ich osobným záväzkom. Ten má však iba cenu atramentu.

O perspektíve výsledkov konferencie, a teda o vyhliadkach na mier v roku 2008 či neskôr, nemožno povedať nič zrozumiteľné bez opísania toho, čo konferencia v Annapolise odignorovala – historických a medzinárodnopolitických špecifík konfliktu a skutočnej situácie v oblasti a v arabskom svete. Aký je to vlastne konflikt?

.konflikt s exkluzívnym postavením

V perexe k článku som napísal, že nijaký iný konflikt nepútal v modernej dobe pozornosť sveta tak dlho, nevzbudzoval toľko emócií a nezamestnával toľko diplomatov, ako konflikt medzi Židmi a Arabmi na fliačiku zeme zvanom Palestína. Možno je pre ten konflikt symptomatické už pomenovanie toho kusu zeme Palestína. Je dávne a nemá nič spoločné ani s Arabmi, ani so Židmi, ktorí tam žijú dnes. Najpravdepodobnejšie je odkazom na staroveký ľud, ktorý prišiel cez Stredozemné more a s ktorým viedli vojny o územie starovekí Židia. Išlo možno o grécke kmene (Židia im dali meno „Pelešte“, náš preklad Biblie hovorí o Filištíncoch), určite to však neboli Arabi. Čo robí konflikt o ten pateticky malý kus krajiny medzi Arabmi a Židmi taký zvláštny, je predovšetkým nepomer medzi nízkym množstvom jeho obetí na oboch stranách a jeho hrôzostrašnou publicitou spojenou s ničím neporovnateľnou prioritou, ktorú má v medzinárodno-politickej agende západného i arabského sveta už od svojho začiatku. Izrael je prirovnávaný jeho arabskými kritikmi k Hitlerovej tretej ríši a časť sveta, vrátane toho západného, sa k nemu správa neporovnateľne horšie, než k skutočne genocídnym režimom. V OSN má Izrael pozíciu páriu: je jediným štátom, ktorému nebolo nikdy dovolené predsedať nijakému z orgánov, ani byť členom napríklad Komisie pre ľudské práva, ktorej môžu pokojne predsedať štáty ako Lýbia či Sýria. K tomu nepomeru treba hádam povedať niekoľko čísiel: V celom konflikte medzi Izraelom a Arabmi od roku 1947 do dnešných dní zahynulo rádovo asi 70-tisíc ľudí – dovedna aj s vojakmi na oboch stranách, ktorí padli v bojoch v niekoľkých vojnách. Arabov bola z toho väčšina, odhaduje sa asi 60-tisíc. Najviac ich padlo v takzvanej „šesťdňovej vojne“ v roku 1967 – asi 21-tisíc na troch frontoch, teda egyptskom, sýrskom a jordánskom. Z toho počtu palestínskych Arabov za celých 60 rokov konfliktov zomrelo iba niekoľko tisíc, hoci niektoré médiá, najmä arabské, ale nie iba tie, neváhajú používať aj slová ako genocída. Zvyšok, teda veľká väčšina Arabov, ktorí prišli v tom konflikte o život, boli vojaci útočiacich arabských armád – egyptskí, sýrski, jordánski, libanonskí, ale aj irackí a ďalší. V priebehu tých istých šiestich desaťročí zomrelo rukami svojich islamských bratov, ale aj iných (nie však Izraela), pred očami zväčša úplne ľahostajného sveta také veľké množstvo Arabov a moslimov všeobecne, že hovoriť o genocíde by bolo v mnohých prípadoch primerané. V Sudáne sú to už takmer 3 milióny ľudí. V Afganistane zabili sovietski okupanti viac než milión ľudí a v následnej občianskej vojne tiež zahynul asi milión Afgancov. Vo vojne medzi Irakom a Iránom, ktorú vyvolal Saddám Husajn, zomrelo medzi 450-tisíc až 650-tisíc Iračanov a medzi 450-tisíc až 970-tisíc Iráncov. V samotnom Iraku zabil Saddámov režim až 300-tisíc Kurdov a až 200-tisíc vzbúrených šiítov. V roku 1982 nechal sýrsky prezident Asad zabiť v meste Hama v roku 1982 podľa niektorých odhadov až 20-tisíc ľudí za jediný deň – len preto, že mesto bolo centrom islamistickej opozície proti režimu. Už len tento „menší“ epizodický masaker Arabov rukami Arabov stál život asi dvojnásobne viac ľudí než celých šesť desaťročí konfliktu palestínskych Arabov a Židov priamo v Palestíne. Každá násilná smrť je správou z pekla, prečo však to exkluzívne postavenie palestínskych obetí v arabsko-izraelskom konflikte? Podľa výskumov verejnej mienky v Európskej únii patrí Izraelu prvenstvo ako „hrozbe pre svetový mier“. Napríklad v Holandsku zastáva tento názor až 74 percent populácie – teda hrozbou je Izrael, nie Irán, ani al-Káida, ani Severná Kórea, ani zbrojaca Čína, ani čoraz expanzívnejšie Putinovo Rusko. To všetko vďaka konfliktu, ktorý si za celých šesť desaťročí vyžiadal v skutočnosti menej životov ako jediný „poriadkový zásah“ sýrskeho režimu proti odbojnému, ale neozbrojenému sýrskemu mestu Hama. Alebo dopravné nehody za rovnaký čas v ktoromkoľvek menšom štáte Západu. Tomu sa povie exkluzívne postavenie.

Ak nie je exkluzivita arabsko-izraelského konfliktu daná počtom jeho obetí, musí ísť o niečo iné. To iné nebude ani počet utečencov, lebo i ten bol a je v mnohých iných minulých i súčasných konfliktoch neporovnateľne väčší. Odhaduje sa, že v roku 1947 odišlo z domovov na území práve vzniknutého štátu Izrael na popud jeruzalemského muftího Amina al-Husajního (obdivovateľa Adolfa Hitlera, ktorý strávil posledné roky vojny v nacistickom Berlíne) alebo bolo vyhnaných asi 400 až 600-tisíc palestínskych Arabov. Oni a ich potomkovia sú dnes obyvateľmi utečeneckých táborov, osád a miest v pásme Gazy a na Západnom brehu alebo sú roztratení po svete. Tí, ktorí výzvu neuposlúchli a zostali v Izraeli, sú dnes občanmi Izraela a takmer jedinými Arabmi, ktorí majú občianske a politické práva. Vec však má aj svoj rub. Veľkú časť obyvateľov Izraela tvoria „mizrahi“, východní Židia. To sú Židia, ktorí pochádzajú z východných, zväčša arabských krajín, kde žili stáročia, možno tisícročia, a spravidla ešte pred narodením proroka Mohameda a príchodom islamu a Arabov (napríklad v Iraku, v Iráne či v severnej Afrike). Po roku 1948 ich vyhnali arabské vlády alebo museli utiecť pred násilím. Stali sa utečencami a usadili sa najmä v Izraeli.

Ak nie je exkluzivita toho konfliktu daná počtom jeho obetí, ani počtom utečencov či mierou ich utrpenia, je jasné, že v konflikte Židov a Arabov ide o niečo, čo siahlo na akýsi odhalený nerv Západu i arabského sveta. Na nerv, ktorý zostal necitlivý rovnako k sudetským a karpatským Nemcom ako k Čečenom, ako k Hutuom, ako k dvom miliónom utečencov napríklad v Sudáne. Zvláštny nerv vedúci kamsi do temnôt kolektívnej duše.

.mier verzus mierový proces

Pri všetkej úcte k tvorcom diplomatických floskúl i k popularite slovného spojenia „mierový proces“, v histórii zatiaľ nie je známy ani jediný mier, ktorý by bol výsledkom takto nazvanej vlečúcej sa diplomatickej procedúry. Je to, koniec koncov, slovné spojenie vynájdené exkluzívne pre opakovane zlyhávajúce konferenčné rituály organizované pre Izraelčanov a Arabov. Organizujú ich snaživí mierotvorcovia z externého prostredia. Sofistikované scenáre a libretá jednotlivých predstavení tvoriacich dovedna „proces“ píšu spravidla tí najnadanejší diplomati z amerického ministerstva zahraničných vecí a zo „starých“ členských krajín EÚ. Tak to bolo i v Annapolise. Okrem nich do toho zvyknú zasahovať diplomati a politici ruskí, ako aj pohlavári zo Sekretariátu OSN na brehu East River. S výnimkou tých ruských to diplomati myslia zväčša úprimne. Rusi nemajú spravidla na mieri nijaký záujem, iba si hája národnú (veľmocenskú) prestíž, prípadne sa snažia nejakému nečakanému mieru zabrániť už v zárodku. Spomedzi stálych členov Bezpečnostnej rady OSN sa do toho nepletú iba Číňania, ktorým však mier tiež nič nehovorí. Nadaní diplomatickí scenáristi a libretisti „mierového procesu“ majú jediný hendikep – nevidia dôvod vzdať sa nejakej stratégie či paradigmy len preto, lebo opakovane zlyháva. Tak sa dá vysvetliť aj paradox, že k mieru bolo bližšie pred dohodami z Osla v roku 1993, ktoré možno považovať za začiatok „procesu“, než je dnes. A ešte väčší paradox, ktorý spočíva v tom, že vlastná samospráva nepriniesla palestínskym Arabom viac, ale menej práv, a navyše dramaticky zhoršila ich životnú situáciu v porovnaní so stavom počas izraelskej okupácie pred jej vznikom.

Ak na naplnenie pojmu mier stačí mlčanie zbraní, teda absencia otvorenej vojny, tak je momentálne mier. Ale iba taký naozaj relatívny, ktorý treba vnímať ako ďalšiu pauzu medzi vojnami a v ktorom jedna strana stále odpaľuje rakety na civilné ciele (z pásma Gazy na mestá Sderot a Aškelon) a druhá podniká občasné odvetné zásahy. Mier, ku ktorému by sa chceli dopracovať architekti mierového „procesu“, je čosi podstatnejšie a trvanlivejšie. Nepredpokladá vzájomnú lásku, predpokladá však minimálne, že obe strany považujú fakt, že ten druhý (štát, štáty) existuje, za daný a nemenný. Konflikt medzi Židmi a Arabmi bol od počiatku konfliktom o samu existenciu štátu Izrael. V tom je to konflikt asymetrický. Absolútna väčšina štátov Arabskej ligy považuje existenciu štátu Izrael nanajvýš za fakt, ale nie za čosi, čo je potrebné akceptovať ako trvalý stav. A podľa výskumov verejnej mienky sa to vzťahuje aj na postoje väčšiny Palestínčanov. Ak nie je splnený ani tento minimálny predpoklad „trvalo udržateľného“ mieru, nemôže viesť nikam ani mierový „proces“. Do Annapolisu síce záverom roka 2007 prišlo až 20 ministrov zahraničných vecí arabských štátov, diplomatické styky s Izraelom však absolútna väčšina z nich nemá a nechystajú sa ich ani nadviazať. V ich predstavách asi tak ďaleko „proces“ nesiaha.

.konferencia darcov

V voľnej nadväznosti na konferenciu v Annapolise sa stretli v polovici decembra v Paríži predstavitelia viac než deväťdesiatich štátov na Konferencii darcov pre Palestínsku samosprávu. Dovedna prisľúbili prispieť Mahmúdovi Abbásovi sumou až 7,4 miliardy dolárov. Nosným motívom pre túto veľkorysosť je presvedčenie, že sa tak dá zlepšiť palestínska ekonomická situácia, čo je aj podľa Tonyho Blaira, dnes špeciálneho vyslanca „Stredovýchodného kvartetu“, „centrálnym cieľom na dosiahnutie pokroku v mierovom procese“. Nie je to nová predstava. Už architekti dohôd z Osla z roku 1993 videli priame spojenie medzi palestínskou ekonomikou a mierovým procesom. Oslo znamenalo práve takýto obchod: bezpečnosť za ekonomiku – výmenou za vytvorenie Palestínskej samosprávy, ktorá obmedzí teror proti Izraelu, sa stanú Palestínčania príjemcami veľkých medzinárodných dotácií. Prvá darcovská konferencia podobná tej najnovšej v Paríži sa konala v decembri roku 1993. Súčasťou dohôd bolo aj otvorenie hraníc medzi Gazou, Západným brehom a Izraelom, čo malo Palestínčanom poslúžiť na nevídaný ekonomický rast. Ekonomický rast mal viesť k zníženiu počtu tých, ktorí by boli ochotní páchať teroristické útoky, čo malo zase viesť k zvýšenej dôvere na strane Izraela a k ešte väčšiemu otvoreniu priestoru a k rušeniu obmedzení. A to malo v konečnom dôsledku uľahčiť cestu k rokovaniam o ťažkých témach ako status Jeruzalema, či budúcnosť židovských osád. Zdanlivo dobrý plán.

Výsledok bol katastrofálny. Otvorenie hraničných priechodov išlo, napriek obrovskej finančnej pomoci prúdiacej na kontá novovytvorenej Palestínskej samosprávy, ruka v ruke s bezprecedentnou vlnou palestínskych teroristických útokov. Viac než tisíc Izraelčanov bolo zabitých pri teroristických útokoch od septembra roku 1993 do augusta 2007. Izraelčania zabili za rovnaký čas v odvetných akciách viac než 7-tisíc palestínskych ozbrojencov. Vzhľadom na útoky začali izraelské úrady, v snahe chrániť svojich obyvateľov pred prenikajúcimi teroristami, postupne zatvárať hraničné priechody a tým aj obmedzovať obchod. Palestínčania, ktorí mohli dovtedy dochádzať za prácou do Izraela, to mali čoraz ťažšie a postupne o prácu prichádzali aj preto, že po mnohých krvavých teroristických útokoch narastala nedôvera voči nim. Palestínske hospodárstvo sa začalo dramaticky zhoršovať. V roku 1992 bol hrubý palestínsky ročný príjem na hlavu asi 2 000 dolárov, dnes je menej než 1 200 dolárov, k čomu treba prirátať aj kurzové zmeny a infláciu. V alarmujúcej správe Ziva Hellmana o palestínskej ekonomickej situácii, ktorú zverejnil 24. decembra The Jerusalem Report, sa píše, že vysnívaný cyklus vytvárania dôvery sa zmenil na začarovaný kruh: Izrael reagoval na teroristické hrozby budovaním nových kontrolných bodov na vstupoch na palestínske územia a nakoniec aj stavbou bezpečnostnej bariéry.

Palestínčania sa sťažujú, že za veľkú časť ich dnešnej ekonomickej mizérie môže práve nepreniknuteľná bariéra a kontrolné stanoviská – sťažujú až znemožňujú pohyb tovaru a ľudí. Menej je už takých, ktorí vidia aj to, čo bolo príčinou vybudovania tých bariér. Opäť sa široko presadzuje názor, že otvorenie priechodov, a najmä tých medzi Izraelom a pásmom Gazy, by naštartovalo skokom palestínske hospodárstvo. Je však isté, že by to dramaticky zvýšilo aj pravdepodobnosť novej vlny teroristických útokov v Izraeli.

Palestínske hospodárstvo je naozaj v troskách, analytik Daniel Pipes však v dvoch najnovších článkov v denníku Jerusalem Post vyslovil názor, že dotácie a dary pre Palestínsku samosprávu sú veľmi zlým nápadom. Na dvoch paralelných grafoch zobrazil koreláciu medzi množstvom pomoci, ktorú dostávala Palestínska samospráva a počtom Palestínčanmi zabitých ľudí. Do tohto počtu sú zahrnutí zabití Palestínčania aj Izraelčania a rovnako obete teroristických útokov a obyčajných zločinov. Vzťah je jasný – čím viac peňazí, tým viac mŕtvych. Zvlášť tesná je korelácia, ak sa údaje posunú o rok – finančná pomoc v jednom roku a počet zabitých v nasledujúcom. Pipes píše: „Palestínska samospráva je učebnicovým príkladom, ako zadusiť hospodárstvo pod dobre mienenými, ale pomýlenými dotáciami. Tých 7,4 miliardy, ktoré nedávno sľúbili na roky 2008 až 2010, iba zhorší už urobené škody.“ Pipes je tiež presvedčený, že jedinou cestou k mieru bude, keď stratia Palestínčania nádej zničiť Izrael, dopadnú až na ekonomické dno, zacítia beznádej a vrátia sa k realistickým riešeniam. Napríklad k skutočne úprimne myslenej mierovej dohode. Paradoxne to možno urýchlia aj tie dotácie, uvažuje Daniel Pipes: „Veľký a premrhaný tok západnej pomoci ironicky prinesie tú beznádej dvoma spôsobmi: povzbudením terorizmu a zdeformovaním ekonomiky, obidve veci implikujú ekonomický úpadok. Zriedka pôsobil zákon nezamýšľaných dôsledkov tak tvorivo.“ Ale určite to ešte nenastane v roku 2008.

.tie isté útesy, tá istá plytčina

Mierové rokovania o riešení izraelsko-arabského konfliktu sa zatiaľ vždy rozbili o nejaké zákerné útesy či uviazli na plytčinách. Dosť sa o tom popísalo. V prípade dohôd z Osla i „cestovnej mapy“ sa za tie útesy a plytčiny považovali vždy konkrétne veci – na strane Izraela stavba nových izraelských osád a rozširovanie tých existujúcich a podobne, na strane Arabov neschopnosť kontrolovať nezávisle operujúce ozbrojené skupiny ako Islamský džihád, Hamas či Brigády mučeníkov al-Aksá a ich teroristické útoky ani dodržať už dohodnuté pravidlá. S pravdepodobnosťou, ktorá sa blíži k istote, možno i teraz, na začiatku roku 2008, predpovedať, že loď rokovaní, ktoré sa formálne začali 12. decembra 2007, uviazne postupne na tých istých plytčinách a nakoniec sa rozbije o tie isté útesy. Ak sú plytčiny a útesy známe, ide o chybu v navigácii alebo extrémne nepriaznivý vietor. Ako nepriaznivý vietor možno chápať vplyvy vonkajšieho prostredia, vonkajších aktérov, ako sú napríklad Irán, Sýria či skryté saudskoarabské vplyvy, ktoré budú loď tlačiť do tých útesov, lebo nemajú záujem, aby doplávala do cieľa. Mimochodom v čase, keď píšem tento text, sa veľmi zhoršili vzťahy Izraela s Egyptom na základe množstva dôkazov, že egyptské sily pomáhajú pašovať do pásma Gazy pre Hamas obrovské množstvá výzbroje.

Nekvalifikovaní navigátori sú zasa aktéri priamo v prostredí palestínskych Arabov a trochu aj Izraela. Tí milujú plytčiny. Niektorí preto, lebo pre uviaznutých na plytčine prichádza štedrá pomoc. Ale to všetko je vedľajšie. Namiesto poukazovania na osady a kúsky územia môžeme urobiť zoznam podmienok, ktoré ani „cestovná mapa“ spred štyroch rokov, ani deklarácia z Annapolisu nepomenúva, bez ktorých však mier v roku 2008 nepríde a nepríde ani neskôr, ak nebudú splnené:

    - Palestínski Arabi a ich reprezentanti sa musia vzdať cieľa zničiť Izrael a musia prijať i to, že je to štát Židov – tak, ako štát, ktorý možno budú mať oni, bude ich štátom. Doteraz to neurobili – pozri aj rámček o popieraní židovského nároku na štát a popieraní histórie pri tomto článku.

    - Arabské štáty budú musieť prijať ten istý fakt a budú sa musieť prestať správať, ako keby bol Izrael dočasnou entitou, ktorú bude možné neskôr odstrániť.

    - Reprezentanti a vodcovia palestínskych Arabov budú musieť skončiť s virulentným rasistickým štvaním proti Židom a Izraelu vo svojich tlačených aj elektronických médiách. Školy pod kontrolou Palestínskej samosprávy budú musieť vymazať zo svojich školských osnov oslavu teroru a velebenie samovražedných atentátnikov ako martýrov. Palestínski rodičia sa budú musieť rozhodnúť nevychovávať zo svojich detí „martýrov“ a nevtĺkať im do hláv nenávisť.

    - To všetko budú musieť urobiť aj lídri a občania vo všetkých arabských štátoch. Ak je plameň nenávisti súčasťou každodennej propagandy, nemôže tá druhá strana uveriť mieru a nemôže ho ani uzavrieť. Antisemitská propaganda a šírenie bludov ako sú Protokoly sionských mudrcov bude musieť prestať aj v celom zvyšnom islamskom svete. Inak sa to vždy bude vracať do žeravej pôdy Stredného východu. Antisemitskej propagandy sa budú musieť zbaviť aj moslimské komunity v západoeurópskych štátoch a v Amerike. Mier nie je iba mlčanie zbraní, mier je aj mier v duši.

    - Irán, Sýria a ďalšie štáty budú musieť prestať s vojenskou a materiálnou podporou aktérom, ktorých hlavným cieľom nie je mier, ale zničenie Izraela. Tými aktérmi sú Hamas, palestínsky Islamský džihád či libanonský Hizballáh. Už sama existencia Hamasu, Islamského džihádu či Hizballáhu je zárukou, že mier jednoducho nepripustia. Majú v kréde ho nepripustiť. Irán vedie cez Hizballáh a Hamas svoju vlastnú zástupnú vojnu s Izraelom. Sýria sa na tom podieľa.

    - Celý islamský svet sa bude musieť vo svojom vlastnom prostredí zbaviť džihádistických hnutí a militantného politického islamu, inak sa bude vojna ustavične vracať.

    - Západný svet sa bude musieť vzdať predstavy, že mier sa dá kúpiť nalievaním veľkého množstva finančných prostriedkov do Palestínskej samosprávy bez akýchkoľvek podmienok.

A že je veľmi nepravdepodobné, že by sa to všetko stalo v roku 2008, alebo aspoň v dohľadnej budúcnosti? Áno, nie je to len veľmi nepravdepodobné, je to prakticky vylúčené. Smutná správa je, že to isté platí aj pre možný úspech mierových rokovaní medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi. Obe strany by potrebovali mier ako soľ a určite by ho dosiahli, keby nejakým zázrakom zmizol kontext a okolitý svet a Irán a ďalší, ktorí sa na tom konflikte priživujú. Náhle by ustal vietor a navigátori by si pretreli oči. Ale zázraky sa nebudú diať ani v roku 2008.

Annapoliská deklarácia

Predstavitelia vlády štátu Izrael a Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), reprezentovaní ministerským predsedom Ehudom Olmertom a prezidentom Mahmúdom Abbásom v jeho funkcii predsedu Výkonného výboru OOP a prezidenta Palestínskej samosprávy, s podporou účastníkov medzinárodnej konferencie uzavreli nasledujúcu spoločnú dohodu.

Vyjadrujeme naše odhodlanie ukončiť krviprelievanie, utrpenie a desaťročia konfliktov medzi našimi národmi; aby sme priniesli novú éru mieru, založenú na slobode, bezpečí, dôstojnosti a vzájomnom uznávaní; aby sme propagovali kultúru mieru a nenásilia; aby sme sa postavili terorizmu a štvaniu, či sa ho dopúšťajú Palestínčania, alebo Izraelčania. V snahe dosiahnuť cieľ v podobe dvoch štátov, Izraela a Palestíny, žijúcich bok po boku v mieri a bezpečí, súhlasíme, že okamžite odštartujeme bilaterálne rokovania v dobrej viere, za účelom uzavrieť mierovú zmluvu, vyriešiť všetky zostávajúce záležitosti vrátane všetkých kľúčových tém bez výnimky, ako sú špecifikované v predchádzajúcich dohodách.

Dohodli sme sa, že sa zapojíme do energických, plynulých a kontinuálnych rokovaní a vyvinieme všetko úsilie, aby sme dosiahli dohodu pred koncom roku 2008. Za tým účelom sme sa dohodli, že riadiaci výbor pod spoločným vedením vedúcich delegácií každej zo strán sa bude kontinuálne stretávať. Riadiaci výbor vypracuje spoločný pracovný plán a stanoví rokovacie tímy na riešenie všetkých otázok, ktoré budú vedené reprezentantmi každej strany, a bude dohliadať na ich prácu. Prvé rokovanie riadiaceho výboru sa bude konať 12. decembra 2007. Prezident Abbás a ministerský predseda Ehud Olmert budú pokračovať v stretávaní sa v dvojtýždenných intervaloch s cieľom sledovať rokovania a poskytnúť všetku potrebnú pomoc na to, aby napredovali.

Strany sa tiež zaväzujú okamžite implementovať svoje záväzky z takzvanej „cestovnej mapy“ pre trvalé riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorú vyhlásil Kvartet (USA s EÚ, OSN a Ruskom) 30. apríla 2003, a dohodli sa na sformovaní amerického, palestínskeho a izraelského mechanizmu pod vedením Spojených štátov, určeného na sledovanie implementácie cestovnej mapy. Strany sa ďalej zaväzujú pokračovať v implementácii pretrvávajúcich záväzkov z cestovnej mapy, až kým nedosiahnu mierovú zmluvu. Spojené štáty budú monitorovať a posudzovať plnenie záväzkov oboch strán v rámci cestovnej mapy. Ak sa strany nedohodnú inak, implementácia budúcej mierovej zmluvy bude subjektom implementácie cestovnej mapy, ako ju posúdia Spojené štáty.

Izrael je židovský štát. Alebo nie?

Zdá sa, že niet o čom pochybovať, veď slovné spojenie „židovský štát“ používajú bežne aj novinári a budí asi také pochybnosti ako pomenovanie štátov menami iných národov – Maďarov, Slovákov, Francúzov, Nemcov, Grékov či Číňanov.

Nikto nenamietal, keď pred niekoľkými desaťročiami existovala „Zjednotená arabská republika“. A problém by nemal byť dokonca ani vtedy, keby išlo o odkaz na Židov ako odkaz na náboženstvo, veď tu pokojne existuje „islamská republika“ Irán a 56 štátov sveta tvorí „Organizáciu islamskej konferencie“, ktorej členom je aj Organizácia pre oslobodenie Palestíny – OOP, teda Fatah. Ale v konflikte Židov a Arabov nie je nič samozrejmé. Tobôž nie to, že Židia majú svoj štát.

Problém si všimol v denníku Jerusalem Post analytik Daniel Pipes. Upozornil, že inak ústupčivý izraelský premiér Ehud Olmert prejavil v jednej kľúčovej veci tvrdosť. Ešte pred konferenciou v Annapolise vyhlásil, že pokiaľ Palestínčania neuznajú Izrael ako „židovský štát“, rozhovory súvisiace s prípadnou dohodou z Annapolisu nebudú napredovať: „Nemám úmysel robiť nijaké kompromisy vo veci židovského štátu. Bude to našou podmienkou uznania palestínskeho štátu.“ O deň neskôr opísal „uznanie Izraela ako štátu židovského národa“ ako „štartovací bod všetkých rokovaní. Nebudeme sa s nikým na svete dohadovať o fakte, že Izrael je štátom židovského národa.“ A poznamenal, že palestínski vodcovia musia „chcieť uzavrieť mier s Izraelom ako so židovským štátom“. Daniel Pipes zdôrazňuje, že vytiahnutie tejto veci konečne zaostruje pozornosť na centrálnu tému arabsko-izraelského konfliktu – na sionizmus. Od počiatku je podľa neho totiž reč o podružných a náhradných veciach, ako hranice, umiestnenie vojenských jednotiek, výzbroj a jej kontrola, diplomatické zastúpenia a podobne. Pipes zozbieral aj okamžité reakcie reprezentácie palestínskych Arabov:

Salam Fajad, predseda vlády palestínskej samosprávy: „Izrael môže seba definovať ako chce, ale Palestínčania ho neuznajú ako židovský štát.“

Jásir Abed Rabbo, generálny sekretár výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny: „Táto téma nie je na stole; bola otvorená pre vnútornú (izraelskú) potrebu.“ Ahmad Kurei, hlavný palestínsky vyjednávač: „Táto požiadavka je absolútne odmietnutá.“

Saeb Erekat, šéf rokovacieho oddelenia OOP: „Palestínčania nikdy neuznajú židovskú identitu Izraela. ...Neexistuje iná krajina na svete, kde sa prelínajú náboženská a národná identita.“

K tomu všetkému sa pridal krátko pred Vianocami aj katolícky patriarcha v Izraeli Michel Sabah, ktorý to celé spojil práve s náboženstvom a vyhlásil, že Izrael by sa mal vzdať svojho židovského charakteru a byť „normálnym politickým štátom pre kresťanov, moslimov a Židov“. Michel Sabah je však palestínsky Arab a dobre vie, že „židovský štát“ je židovský v etnickom slova zmysle a veľká časť najmä jeho ľavicovej politickej reprezentácie je sekulárna.

Systémovým šumom v tom celom je práve to, na čo upozornil Daniel Pipes – totiž, že ide o útok na podstatu sionizmu. Pritom arabské štáty, s výnimkou tých, ktoré uzavreli s Izraelom mierovú zmluvu (Egypt, Jordánsko), ešte ani formálne neuznali právo Izraela na existenciu (napríklad formou diplomatických vzťahov).

Popieranie židovskej identity Izraela je však iba jedným z viacerých závažných „popieraní“ v protiizraelskej agende arabského sveta. Ďalším je úplné popieranie toho, že Židia mali vôbec niekedy v histórii v Jeruzaleme chrám. Ilustruje to historka, ktorú mi vyrozprával bývalý poradca vtedajšieho Ehuda Baraka plukovník Šalom Harari. Počas nekonečných rokovaní medzi vtedajším izraelským premiérom Ehudom Barakom a Jásirom Arafatom v Camp Davide v roku 2000 nastal okamih, keď Ehud Barak vyšiel z rokovacej miestnosti nechápavo potriasajúc hlavou. Rokovali spolu o konečnom správnom usporiadaní Jeruzalema. Ehud Barak riskoval, zašiel ďalej ako mu to mandát vlády dovoľoval a ponúkol Arafatovi suverénnu kontrolu nad všetkými arabskými štvrťami Jeruzalema, i nad chrámovou horou. Mal jedinú podmienku – Izrael si ponechá kontrolu nad Múrom nárekov, ako nad miestom, ktoré je pre veriacich Židov hádam najsvätejšie – je najbližšie k miestu pôvodného Chrámu, Arafat však povedal nie. Vysvetlil to tak, že podľa „vedeckých“ výskumov palestínskych archeológov tam nikdy žiaden židovský chrám nestál. Na Barakovu námietku, že o jeho existencii nemôže byť pochýb, lebo ho spomínajú nespočetnekrát aj starovekí historici vrátane Jozefa Flavia (nehovoriac o tom, že to bol ten istý chrám, z ktorého podľa Nového zákona vyháňal Ježiš Kristus obchodníkov), Arafat vraj povedal, že to sú všetko vyfabrikované výmysly. Netreba ísť ani do Jeruzalema alebo čítať Bibliu, aby ktokoľvek vedel, že tvrdenie o neexistencii židovského chrámu na Chrámovej hore je nezmysel. Každý turista, ktorý prejde v Ríme popod Titov víťazný oblúk, si môže pozrieť kamenný reliéf zobrazujúci víťazných Rimanov nesúcich sedemramenný svietnik zo zboreného chrámu v Jeruzaleme. Napriek tomu, ako konštatuje bývalý izraelský veľvyslanec v OSN Dore Gold vo svojej najnovšej knihe The Fight for Jerusalem, sa „popieranie chrámu“ stalo stálou súčasťou rétoriky Arafatových pobočníkov, ktorí ho prežili – sú to tí istí, ktorých som už spomenul: Mahmúd Abbás, Saeb Erekat či Jásir Abed Rabbo, a ktorí viedli za palestínsku stranu rokovania v Annapolise. „Popieranie chrámu“ sa rozšírilo v priebehu uplynulých rokov do celého arabského sveta a našlo odozvu aj v často absurdnom svete západných univerzít v kontexte s módou spochybňovania autentickosti biblických príbehov.

„Popieranie chrámu“ i všetky zvyšné popierania majú politický cieľ – za každú cenu delegitimizovať Izrael ako štát a Židov ako národ, ktorý by si mohol robiť historický nárok na život v Palestíne. Otázka na architektov konferencií, ako bola i tá v Annapolise, znie: O čom to má rokovať Izrael s ľuďmi, ktorí sú ochotní zájsť v nepoctivosti až tak ďaleko? O tom, či existujú vôbec dejiny jeho národa?

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 2/2008 dňa 7. januára 2008.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk