Ropná dilema sveta

František Šebej: Čierny politický jed

Ceny ropy hýbu svetovou ekonomikou i politikou. Ropné polia inšpirujú sprisahania a vojny, ale najmä moc. Ropa je zdrojom bohatstva, matériou neuveriteľného technologického pokroku a v istom prostredí sa mení na číry politický jed, ktorý ničí slobodu.

Cena ropy sa vyšplhala závratne vysoko, ale experti vravia, že môže ísť aj vyššie. Vyzerá to ako začiatok ekonomickej apokalypsy, ale experti vravia, že sa zatiaľ nič také nekoná a pravdepodobne ani konať nebude. O tom píše Marcel Vlna v nasledujúcom článku .kritickej prílohy. Vzhľadom na chronický sklon médií a aktivistických politikov šíriť paniku a predpovedať rôzne scenáre smrti civilizácie treba určite skúmať otázku, koľko rokov vydržia svetové zásoby ropy, ak sa svet bude vyvíjať tak ako doposiaľ. Teda ak bude spotreba ropných produktov naďalej stúpať tempom, ktoré sa dá predvídať a ropa sa bude ťažiť v objeme tomu zodpovedajúcom. A určite treba skúmať aj spôsob, akým ropa vstupuje do politického života krajín, ktoré ju ťažia a vyvážajú, do osudov ľudí, ktorí ich obývajú, ale aj do životov ľudí všade inde. Teda nie len tam, kde sa ropa a produkty z nej spotrebúvajú, ale i tam, kam dosiahnu svojím vplyvom peniaze pochádzajúce z ropy. To je totiž veľmi ďaleko za horizont, na ktorý dovidieť z chrbta ťavy stojacej na najvyššom kopci uprostred púšte v Saudskej Arábii či z rozhľadne v kazašskej stepi.

.koľko je ropy a kde?

Každú chvíľu niekto ohlasuje koniec „ropnej éry“, ale je to s ním ako s koľajnicami – vidíme jasne, že tam v diaľke je bod, kde sa zbiehajú, ale keď sa priblížime, ten bod sa vždy vzdiali. Viem, lacná a nepresná metafora, ale tak nejako sa to naozaj s tými predpoveďami deje. Prvýkrát predpovedala „koniec ropy“ v sedemdesiatych rokoch 20. storočia takzvaná Brandtova komisia „múdrych mužov“, na čele ktorej stál nemecký kancelár Willy Brandt. Podľa prepočtov a správy tejto komisie z roku 1977 sa mali svetové zásoby ropy minúť okolo roku 2000. Aby sme boli spravodliví, témou prognóz a návrhov Brandtovej komisie nebola iba ropa, ale celkový stav ľudstva a civilizácie a vychádzali z extrapolácie vtedy známych údajov a zásob. Ich motívom nebola snaha robiť paniku (hoci ju v konečnom dôsledku robili), ale úprimná obava o osudy ľudí „juhu“ (vtedy sa ako centrálny problém vnímali rozdiely medzi „bohatým severom“ a „chudobným juhom“ a potreba prerozdelenia zdrojov a bohatstva). Spotreba i ťažba ropy dramaticky stúpli, ale predpoveď Brandtovej komisie sa nesplnila. Dnešné predpovede „konca ropy“ vidia ten okamih zväčša medzi rokmi 2025 až 2030. Aj v týchto predpovediach sa skrývajú najmenej dve neznáme premenné, ktoré ich znehodnocujú – skutočná veľkosť zásob a skutočná veľkosť budúcej spotreby. Naisto totiž vieme iba, koľko je objavených zásob ropy a iba z toho a z predpokladanej spotreby môžeme kalkulovať, kedy sa minie. Nevieme, koľko je ešte neobjavených zásob ropy na našej planéte. Experti vravia, že to môže byť niekoľkonásobok toho, čo je už objavené, ale aj tento odhad je iba… no, nazvime to kvalifikovaným tušením.

Téme sa venoval koncom minulého roka v denníku Gulf News, ktorý vychádza v Emirátoch, exilový iránsky publicista Amir Taheri, ktorý okrem iného upozornil, že: „Pred šiestimi rokmi objavila Saudská Arábia gigantické ropné zásoby v Šibamskej preliačine v obrovskej púšti známej ako Prázdna oblasť (ar-Rub al-Hálí – neobývaná oblasť na juhu Saudskej Arábie blízko hraníc s Jemenom a Ománom, pozn. autora). Podľa odhadov by nové polia mohli produkovať ďalších 50 rokov až 2,2 milióna barelov ropy za deň. Aj Irak sedí na oceáne ropy. Čo sa týka Iránu, doteraz bolo preskúmaných na výskyt ropy menej ako 10 percent jeho územia. Za predpokladu adekvátnych investícií a technologickej modernizácie by mohol Irán zdvojnásobiť svoju súčasnú produkciu na úroveň 8 miliónov barelov denne, čo je kapacita, ktorú mal začiatkom 70. rokov.“

K Taheriho výpočtu treba dodať že v rokoch 2003 a 2004 boli objavené ďalšie obrovské zásoby ropy v Kanade a v Austrálii. Odhady naznačujú, že obe krajiny by mohli mať viac ropy než Irak a obe by mohli súťažiť so Saudskou Arábiou. Americká výskumná inštitúcia US Geological Survey odhaduje množstvo ropy na planéte, ktoré ešte iba čaká na objavenie, na asi trojnásobok ropných zásob známych v súčasnosti, hoci nie je celkom jasné, či ide vo všetkých prípadoch o ropné ložiská, v ktorých by bola ťažba ekonomicky a technologicky reálna.

Zo známych zásob ropy má najviac Saudská Arábia – 264,3 miliardy barelov. Po nej nasleduje Kanada so 178,8 miliardy barelov, Irán 132,5 miliardy barelov, Irak 115 miliárd a Kuvajt so 101,5 miliardy. Do prvej desiatky krajín s najväčšími zásobami ropy sa ešte zmestia Spojené arabské emiráty, Venezuela, Rusko, Líbya a Nigéria. Známe ruské zásoby majú objem 60 miliárd barelov, Rusko má však najväčšie známe svetové zásoby zemného plynu. Známe zásoby ropy na celom svete dovedna sa odhadujú v súčasnosti na čosi viac ako 1,3 bilióna barelov.

Zaujímavým údajom je vzťah medzi známymi zásobami ropy a jej ťažbou. Najväčším svetovým producentom a exportérom ropy je momentálne Rusko, ktoré ťaží 9,5 až 9,8 milióna barelov ropy denne. Na druhom mieste v objeme vyťaženej ropy je Saudská Arábia – 8,8 milióna barelov a na treťom mieste sú Spojené štáty americké, ktoré na svojom území ťažia 4,9 milióna barelov ropy denne. Pri súčasnom objeme ťažby by sa známe zásoby ropy minuli Rusku za 17 rokov, Saudskej Arábii by vydržali 81 rokov, Kanade 182 rokov, Iraku 143 rokov, Iránu 101 rokov, Venezuele 91 rokov, ale Spojeným štátom iba 12 rokov. Ide, samozrejme, o známe zásoby a je predpoklad, že sa budú priebežne objavovať nové zdroje.

Je jasné, že ako všetko na svete, aj zásoby ropy, hoci ich je neodhalených určite more, sú konečné. Ide iba o to, či je v danej chvíli dôvod robiť paniku a dramatické globálne politické kroky pre hrozbu, že sa zásoby v dohľadnom čase minú. Ten dôvod, zdá sa, nie je a všetko závisí skôr od vývoja spotreby než od známych či skrytých rezerv. Spotreba zatiaľ rastie všade. Exponenciálne rastie v Číne a v Indii, kde práve dorazila technická motorizovaná civilizácia plnou silou, čo je v kombinácii s počtom obyvateľov oboch krajín alarmujúci vývoj. Ale ešte stále nie dôvod na paniku. Ropa nesie v sebe omnoho väčšie a temnejšie hrozby než jej prípadný nedostatok.

.bohatstvo, ropa a sloboda

Mnohí optimisti videli v ropnom bohatstve Iraku nádej, že pomôže po páde Saddámovho režimu nastoliť v krajine demokraciu. Ani v prípade Ruska takmer nik nepovažoval ruské nerastné bohatstvo za nevýhodu pre demokraciu. Práve naopak, malo pomôcť Rusku preklenúť komunistickú ekonomickú mizériu a umožniť tak budovanie slobodných demokratických inštitúcií. V Iraku nádej na demokraciu ešte nezhasla, ale ropa na severe, kde žijú Kurdi a na juhu, kde žijú väčšinoví šiíti, stále živí tendencie, ktoré môžu roztrhnúť etnicky a nábožensky rozdelenú krajinu a zničiť potom demokraciu na odtrhnutých územiach. A Rusko s Putinom na čele a s astronomickými príjmami z vývozu ropy a plynu sa zvrtlo a cúva od demokracie k autokracii míľovými krokmi. Je to druh nedorozumenia, ktoré sa dá historicky odvodiť až od často citovaného slávneho (a dávneho) výroku amerického politického vedca a sociológa Seymoura Martina Lipseta. Ten napísal, že: „Čím je národ blahobytnejší, tým väčšie sú jeho šance udržať si demokraciu (The more well-to-do a country in economic terms, the greater the chances to sustain a democratic government.).” Lipsetovo pravidlo vo všeobecnosti stále platí, ale má osudové výnimky, na ktoré Lipset nepamätal, lebo neboli vtedy natoľko viditeľné. Tie výnimky sa týkajú práve bohatstva, ktoré nepochádza z práce a kreativity, ale prináša ho (šťastná?) náhoda – povedzme prehistorický geologický vývoj zeme na miestach, kde dnes žijú tie národy. Toto bohatstvo často nie je požehnaním, ale prekliatím, politickým jedom. Upozornil na to už pred pár rokmi vo svojej knižke Budúcnosť slobody publicista Fareed Zakaria. Napísal, že bohatstvo prírodných zdrojov brzdí aj politickú modernizáciu, aj ekonomický rast. Vychádzal zo štúdie dvoch harvardských ekonómov – Jeffreyho Sachsa a Andrewa Warnera. Tí porovnali údaje z 97 rozvojových krajín za dve desaťročia (1971 – 1989) a zistili, že prírodné zdroje významne korelovali s ekonomickými zlyhaniami. Hrozný paradox, ale fakt, ktorý je natoľko výrazný, že takmer vylučuje náhodu. Sú, prirodzene, aj výnimky, ako trebárs Nórsko, ktoré však bolo tradičnou a pevnou demokraciou dlho pred objavením svojich nálezísk ropy v Severnom mori. A tiež Čile, Malajzia či Spojené štáty, ale sú to iba analogické výnimky. Podľa Fareeda Zakariu je bohatstvo nezaslúžené prácou prekliatím, lebo bráni vývoju moderných politických inštitúcií, zákonov a byrokracie. Vlády, ktoré majú poklady ukryté v zemi alebo majú iný ľahký zdroj príjmov, ako napríklad Egypt vyberajúci obrovské poplatky za plavbu cez Suezský kanál, alebo dokonca poberajú obrovskú zahraničnú pomoc, to majú ľahké – „easy money“ znamená, že nemusia zdaňovať svojich občanov. Vládcovia môžu financovať svoje vládnutie kompletne zo ziskov z ropy a môžu tie zisky použiť na kúpenie si celého obyvateľstva sociálnymi výhodami, štátnymi zamestnaneckými miestami, rozdávaním pôdy a lukratívnymi kontraktmi. Ich občania sa stávajú pasívnymi prijímateľmi vládnej veľkorysosti, teda neplatia dane – a nemajú nijakú politickú reprezentáciu. Ak vláda zdaňuje svojich obyvateľov, musí im na oplátku poskytnúť protihodnotu – služby, kontrolovateľnosť a transparentné riadenie krajiny a predovšetkým slobody a právo na participáciu na moci prostredníctvom politickej reprezentácie. Pre Zakariu je práve ten recipročný obchod medzi vládou a občanmi – za zdanenie politická reprezentácia (podiel na moci) – to, čo dáva modernému svetu legitimitu.

Z prvej desiatky krajín s najväčšími zásobami ropy má tento druh legitimity bez výhrad iba jedna – USA. V Rusku i vo Venezuele sa demokratická legitimita čoraz viac rozpúšťa v ziskoch z ropy.

.čierny politický jed

Keď sa ropa dostane z ložiska na povrch, putuje do tankerov, potrubí a rafinérií, tam sa mení na pohonné látky, oleje a mazivá, plasty, chemikálie, všetko možné – samé užitočné a potrebné veci. Ale zdá sa tiež, že reaguje so vzduchom, ktorý dýchajú vládcovia a politická trieda. Ak tí nemajú filtre, ktoré im vopred nasadila demokratická kontrola moci a systém bŕzd a protiváh v mysliach, ktoré tam zanechal život v slobodnom svete, mení sa ropa na číry jed. Ten jed zobúdza, spolu s hladom po moci nad vlastným ľudom, aj tie najhoršie geopolitické inštinkty. Pri cenách ropy medzi 10 a 20 dolármi za barel ešte nešlo o otravu, iba o miernu intoxikáciu. Ceny však narástli a spolu s nimi aj toxicita bohatstva z ropy.

Ten čierny jed prebudil v ruskej politickej triede nádej, že bude opäť stáť na čele imperiálnej superveľmoci, a istotu, že môže doma v Rusku zavrieť beztrestne ústa každému, kto by si ich chcel otvoriť nesprávnym spôsobom. Ten čierny jed zobudil starú spupnosť a dodal peniaze na financovanie vojenských ambícií Ruska. Ten čierny jed v Rusku zobudil veľmocenskú aroganciu z čias sovietskeho impéria a pohŕdavé prehliadanie malých národov. Ten čierny jed oživil v ústach Vladimíra Putina a jeho „silovikov“ starý a skoro zabudnutý slovník studenej vojny a chrapúnstvo oficierov z čias cárskeho samoderžavia. Rusko má zásoby ešte na 17 rokov vydierania sveta, výbojnosti a potierania slobôd vlastných občanov. Tí dovtedy väčšinovo radi na ten hlúpy obchod – plné brucho a falošný pocit veľkosti výmenou za politické slobody – pristúpia (ako ostatne takmer všade na svete).

Vo Venezuele bohatstvo z ropy umožnilo bizarnému komunistickému klaunovi Hugovi Chávezovi podplatiť veľkú časť obyvateľstva sociálnymi programami, inak povedané, rozhadzovaním, ktoré by si krajina inak nemohla dovoliť. Ten čierny jed tiež zobudil v mozgu tohto nevzdelanca velikášstvo, ktoré mu navráva, že by mal byť svetovým hráčom, a že má dosť sily a vplyvu na to, aby sa vyhrážal celému Západu a najmä Spojeným štátom. Je to ten istý čierny jed, ktorý sa premiešal s apokalyptickým islamom a zobudil podobné velikášstvo v duši ďalšieho temného klauna – iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda. Je to ten istý čierny jed, ktorý sa mení v Iráne na zbrane pre Hamas, Islamský džihád či Hizballáh, na zbytočné a nebezpečné nukleárne programy a na konferencie popieračov holokaustu. Tí dvaja – Chávez a Ahmadínedžád – majú k sebe blízko. Zaujímavé je, ako ľahko si vládcovia intoxikovaní rovnakým ropným jedom nájdu k sebe cestu, i keď by mali byť podľa ideologických kritérií smrteľnými nepriateľmi.

Je to ten istý čierny jed, ktorý, zmutovaný na ropné doláre, zaplavil Európu radikálnym islamom šíreným vyslancami saudského vahábizmu medzi európskymi moslimskými komunitami v desiatkach a stovkách nových mešít vybudovaných za tie saudské ropné doláre v európskych mestách. Je to, mimochodom, ten istý saudský čierny jed, ktorý formou netransparentných tokov peňazí (napríklad cez rôzne charity) živí džihádistické odnože al-Káidy a islamistický teror všade po svete.

Aj Sudán má na juhu krajiny masívne ropné ložiská. Aj v Sudáne sa ropa premenila v hlavách a skutkoch násilných mužov, ktorí vládnu krajine, na čierny jed, ktorý financuje už polstoročie genocídnu vojnu arabského a moslimského severu s kresťanským a animistickým juhom a v posledných rokoch aj na brutálnu genocídu a humanitárnu katastrofu v provincii Darfur. Ani v Nigérii nepriniesla ropa, ktorej má more, samé šťastie a bohatstvo. V časti Nigérie, ktorý sa na chvíľu osamostatnil pod názvom Republika Biafra, zomrelo v roku 1967, napriek snahe o medzinárodnú pomoc, až milión ľudí od hladu. Väčšina ziskov z ropy zmizla v občianskych vojnách a v bezodnej korupcii a väčšina ľudí sa nedožije v Nigérii päťdesiatky.

Jeffrey Sachs a Andrew Warner ukázali na deštruktívny vplyv ropného bohatstva na slobody i samotné životy ľudí v krajinách, ktoré plávajú na rope. Deštruktívnej projekcii tohto vplyvu za hranice krajín, ktoré žijú z ropného biznisu, sa nevenovali a systematická štúdia tohto typu by sa naozaj zišla. Na každý jed sa dá totiž nájsť antidotum, keď je presne objasnená jeho štruktúra. Určite aj na tento. Možno ním budú nové technológie. Isté je, že keď ropa prestane byť politickým jedom, neprestane byť vzácna ani užitočná. Amir Taheri cituje zosnulého iránskeho šacha, ktorý v roku 1970 nazval ropu „ušľachtilým produktom“ a vyhlásil, že je „hanbou a škodou spaľovať ju v autách“. Vtedy stál barel ropy 11 dolárov. Taheri poznamenáva, že v reálnej kúpnej sile je dnešná ropa lacnejšia ako vtedy, ale že je ešte stále hlúpe spaľovať ju všetku v autách – bez ohľadu na to, aké sú jej skutočné rezervy.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň.

Marcel Vlna: Cena stúpa, nič sa nedeje

Informácie o cenách ropy si našli miesto v spravodajstve, a tak väčšina ľudí vie, že nedávno padla hranica 100 dolárov za barel americkej ľahkej ropy. O prelomení mýtickej úrovne vie každý. No o tom, že cena sa nad stovkou zdržala len necelú polhodinu (stále platné maximum z 3. januára je 100,09 USD/barel), už vie iba málokto.

V ďalších dňoch cena ropy prudko klesala a osem dní po rekorde (piatok 11. januára, uzávierka) uzatváral rovnaký kontrakt takmer o 8 bodov nižšie. Musím hneď v úvode čitateľa upozorniť, že článok nepredstavuje investičné odporúčanie na obchodovanie s ropou. Nedozvie sa zaručené informácie, kde sa bude nachádzať cena ropy v závere roka, alebo nebodaj v januári 2010. Prognózovať vývoj na komoditných trhoch si okrem intuície vyžaduje výnimočne sviežu myseľ a fantáziu na úrovni Isaaca Asimova. Ale o malú exkurziu do tejto oblasti sa pokúsiť môžeme.

.rekapitulácia

Ešte výraznejšie ako ceny energií stúpajú ceny kovov a poľnohospodárskych komodít. O tom vie vďaka rastu cien potravín a bdelému oku politikov takisto každý. No dobre, cena všetkých komodít ide hore, poviete si. Takže všetko bude zase drahšie. Áno, ale iba ak platíte v dolároch.

Hlavnou príčinou vzostupu cien komodít bol a je americký dolár. Jeho kurz proti euru sa minulý rok oslabil na historické minimá tesne pod úrovňou 150 centov za jedno euro. Dôvody? Zjednodušene: od júna 2006 dolár prestal dostávať „doping“ od americkej centrálnej banky, ktorá skončila so zvyšovaním úrokových sadzieb. Vyššie úroky brzdili infláciu a prinášali profit z bezpečných štátnych dlhopisov, ktoré boli atraktívne aj pre zahraničných investorov. Tí nakupovali doláre a udržiavali kurz v rovnováhe.

Lenže rast úrokov nemá na ekonomiku len pozitívne dopady. Zaroveň zvyšoval hypotekárne splátky a v auguste 2007 sa problém prevalil ako neschopnosť menej bonitných klientov splácať hypotéky. Bankám ostali v rukách nelikvidné nehnuteľnosti, odpisovali obrovské straty a rozdávali manažérom „zlaté padáky“. Burzy sa otriasli, centrálne banky začali pumpovať do ekonomík ďalšie peniaze. Šéf tej americkej – Ben Bernanke – naposledy 11. januára upozornil na pripravenosť FED-u ďalej znižovať úrokové sadzby.

Pre dolár to znamená nebezpečenstvo ďalšieho oslabovania, zvlášť v situácii, keď eurozóna sadzby zvyšuje. Premietnuté do dôsledkov: aj keď cena komodít rastie, zdražovanie v Európe nie je nevyhnutné. Komodity sa obchodujú v dolároch a horibilné ceny v tejto mene ešte nemusia znamenať problém pre krajiny, ktoré túto menu nepoužívajú.

Dôkazy prináša nasledujúca tabuľka:

Dátum Cena ropy NYMEX (USD/b) Cena benzínu Rotterdam SKK/l Kurzy mien EUR/USD Kurzy mien USD/SKK Minulosť v dnešných cenách (ropa) USD/b(EUR) Minulosť v dnešných cenách (ropa) USD/b(SKK) Minulosť v dnešných cenách (benzín) SKK/l
9.1.2004 34.31 7.72 1.2769 32.026 39.55 48.29 10.86
7.1.2005 45.43 8.31 1.3177 29.375 50.75 58.64 10.73
6.1.2006 64.21 13.66 1.2102 31.123 78.10 87.82 18.68
7.7.2006 74.09 17.48 1.2743 30.170 85.58 98.23 23.17
5.1.2007 56.31 9.51 1.3137 26.325 63.10 65.14 11.01
29.6.2007 70.68 13.55 1.3461 25.265 77.29 78.47 15.04
8.1.2008 96.33 14.17 1.4720 22.756 96.33 96.33 14.17

Čo z nej vyplýva? Niekoľko zaujímavých faktov:

1. vzhľadom na menový vývoj sme už podobne drahú ropu zažili. Spomína si niekto na konflikt medzi Izraelom a Hizballáhom v lete 2006? Zo slovenského pohľadu boli na programe dňa nápady čerstvého premiéra, v tom čase bojovníka proti vysokým cenám pohonných hmôt (regulácia cien, zníženie spotrebných daní, dohoda so Slovnaftom – nič z toho napokon vláda nenavrhla a odviezla sa na poklese cien ropy a posilňovaní koruny. V súčasných cenách to bolo takmer 100 dolárov za barel.

2. cena benzínu nestúpa takým tempom ako cena ropy. Ďalší paradox, ktorý je z ľavicového pohľadu horšie pochopiteľný. Hoci cena ropy je v porovnaní s júlom 2006 vyššia o štvrtinu, benzín je drahší iba o 7,5 percenta. To znamená, že nenásytné petrochemické spoločnosti si znížili marže. Tie, samozrejme, aj tak ostávajú vysoké (napríklad ExxonMobil dosiahol len v treťom štvrťroku 2007 zisk 9,4 miliardy dolárov), takže ako terč kritiky sú rafinérie naďalej k dispozícii.

3. potrebujeme euro až tak urgentne? Slovenská koruna tlmí dopad rastúcich cien energií na hospodárstvo. To vieme. Zároveň však platí, že ho tlmí lepšie ako euro. Len počas trvania Ficovej vlády sa koruna voči doláru zhodnotila o takmer 25 percent, euro v rovnakom čase „iba“ o 15 percent. Slovenská ekonomika rastie rýchlejšie ako eurozóna a koruna má predpoklady na ďalšie zhodnocovanie. Na lepšiu ilustráciu: keby sme vstúpili do eurozóny s nástupom novej vlády (júl 2006, konverzný kurz 38,50), liter Naturalu by dnes nestál 115 eurocentov (prepočet podľa aktuálneho kurzu koruny), ale 120 eurocentov. To je 1 euro za každých 20 litrov, ktoré by sme skladali na oltár rýchleho prijatia novej meny. O tieto peniaze by sme každý deň prichádzali. Za jeden a pol roka by z toho bol pekný balík… Je iba zásluha sily slovenskej koruny, že platíme menej. Tento argument ponúkam do diskusie o výhodách a nevýhodách prijatia eura.

4. dane. Otrepaný fakt, ktorý treba neustále pripomínať. Ako je z tabuľky zrejmé, liter benzínu na burze v Rotterdame stojí 14,20 koruny… Áno, naozaj toľko. Pravda, bez marží, ktoré sa nazberajú cestou z rafinérie do nádrže. Tie na Slovensku dosahujú 2 – 5 korún na liter. Kde je zvyšok? Pri cene 38,80 SKK/l odchádza priamo do štátneho rozpočtu 21,20 koruny. Z každého tankovania za tisícku je to 548 korún.

.záver?

Oslabovanie dolára voči korune spôsobilo, že nárast cien ropy ani do výšky 100 dolárov za barel neohrozuje slovenské hospodárstvo. Koruna sa však zhodnocuje rýchlejšie ako euro. Fakty hovoria jasnou rečou: kým v júli 2006 Slováci tankovali liter benzínu za 42,50 SKK a Nemci za okrúhlych 140 eurocentov, v súčasnosti je to u nás 38,80 a v Nemecku 138,60. To všetko pri oveľa vyšších cenách ropy. Rozdiel je zrejmý.

Doteraz bola reč o faktoch, ďalej sa pokúsim o prognózy. Reálne problémy by nastali pri cenách palív nad 50 korún za liter. Aby k takému niečomu došlo (pri nezmenených daniach a súčasnom kurze dolára), cena benzínu by na burzách musela stúpnuť k 360 centom za galón. To by znamenalo nárast o 50 percent oproti súčasnému stavu a ceny ropy nad 135 dolárov za barel! Až vtedy nám začne tiecť do topánok.

.who is who vo svete ropy

V prvom rade si musíme uvedomiť, aká je situácia na trhu s ropou v súčasnosti. Na strane spotrebiteľov stoja krajiny Západu, Japonsko a Južná Kórea, ku ktorým sa postupne pridáva Čína, India a ostatní tigri z juhovýchodnej Ázie. Až na Čínu sú to bez výnimky štáty, kde je nastolená demokracia a ktoré majú so Západom priateľské vzťahy.

Na strane predajcov je situácia úplne iná. Najväčším čistým exportérom ropy je Saudská Arábia, nasledovaná Ruskom. Za týmito gigantmi je veľká priepasť, za ktorou sa sformovala trojica Nórsko, Irán a Spojené arabské emiráty (SAE). V skupine štrnástich krajín, ktoré denne exportujú viac ako milión barelov, sú len dve Západu naklonené demokracie: Nórsko a Mexiko. Vo všetkých ostatných má moc v rukách zaujímavá skupina lídrov. Od ajatolláhov v Iráne cez absolutistických monarchov v Zálive, vojenskú diktatúru v Nigérii, marxistov v Angole až po pánov typu Hugo Chávez, Muammar Kaddáfí a Nursultan Nazarbajev. Oni inkasujú naše peniaze.

.exportéri su zraniteľní zvnútra

Ale: napriek nerastnému bohatstvu nepatria obyvatelia týchto krajín medzi ľudí so životnou úrovňou podľa západného gusta. Jedinou svetlejšou výnimkou su osvietení šejkovia zo SAE. Dubaj a Abú Dhabí sú centrá, ktoré sa neorientujú iba na ťažbu a petrochémiu, ale skúšajú preniknúť aj do finančných služieb (akcionársky vstup do banky Citigroup), turizmu (7-hviezdičkový hotel Burdž al-Arab na umelom ostrove) a leteckej prepravy (aerolinky Emirates).

Lídri ropných štátov si za ľahko získané peniaze kupujú priazeň obyvateľstva. Šejkovia napríklad nenútia poddaných platiť dane. Tí zase nemusia nič tvoriť, na pohodlný život im stačí občianstvo a poslušnosť. Čo by sa však stalo, keby vladárom kohútiky vyschli? Veľmi rýchlo by stratili kontrolu nad vlastnou krajinou. V tom je zásadný rozdiel medzi politikmi v krajinách dovozcov a vývozcov. Tí prví majú ešte stále dostatok možností – tí európski môžu napríklad znížiť vysoké spotrebné dane. V najhoršom prípade ich postretne odchod do opozície. Ak prídu o moc politici-exportéri, vďaka pomerom v ich krajinách a doterajším skutkom im pôjde o život. Dobre vedieť, že aj protivník má slabiny.

A nie je ich málo. Tieto režimy predávajú ropu za doláre, peniaze inkasujú v mene „Veľkého satana“. Čo sa stane, keď dolár bude naďalej padať? Budú sa snažiť cenu ropy zvyšovať – tak ako doteraz. Tu narazíme na problém. Vysoké dolárové ceny totiž viac ako Európanov alebo Aziatov trápia krajinu, ktorá dolármi platí. Teda jedinú svetovú superveľmoc. Spojené štáty denne konzumujú štvrtinu celosvetovo vyťaženej ropy, 60 percent svojej spotreby dovážajú. Budú mať bytostný záujem na udržaní nižších dolárových cien a na dosiahnutie tohto cieľa zamerajú všetku pozornosť.

.dolár ostane ropnou menou

Najväčšou hrozbou pre dolár by bol prechod na „ropné“ platby za ropu v eurách, jenoch, o pár rokov možno v juanoch. Ako stále vedúca svetová mena je dolár krytý ropou a sčasti aj ostatnými komoditami. Bez ropy by rýchlo stratil na význame aj hodnote. Autor článku je ochotný pripustiť, že jedným z dôvodov, prečo sa pustiť do irackého dobrodružstva, bol Saddámov pokus o „prechod“ na euro. To, ako skončil, si členovia kartelu OPEC zapamätali. Tejto reči rozumejú.

Ak by s euro-iniciatívou prišla Saudská Arábia (jediný vplyvný hráč v sunnitskom tábore), Američanom by sa ponúkalo jednoduché a čisté riešenie: opustiť vojenské základne v krajine, presunúť sa do Iraku a nechať kráľa Abdullaha napospas niektorému z nespokojných princov. Taký by sa rýchlo našiel. Kraľovská rodina pozostáva z 25-tisíc členov, vplyvných princov sú asi dve stovky a niektorý z nich by určite pochopil, akou menou platiť za ropu. Z tejto strany nebezpečenstvo nehrozí.

.kto stráca na oslabovaní dolára

Vec na zamyslenie: kto by najviac stratil pri oslabení dolára? Spojené štáty to paradoxne, nie sú. Najviac by boli postihnuté krajiny, ktoré doláre držia vo svojich trezoroch. A najväčšie devízové rezervy na svete má Čína. Na konci roku 2007 dosiahli ekvivalent 1,53 bilióna dolarov. Z toho o niečo viac ako 1 bilión držia v amerických dolároch. Na druhom mieste sa nachádza Japonsko s ekvivalentom 900 miliárd dolárov, tretie je Rusko, štvrtá Južná Kórea. Ešte raz: kto by teda najviac stratil pri výraznom znehodnotení americkej meny?

Pre Číňanov je zníženie objemu držaných dolárov veľkou výzvou. Ale ako to spraviť tak, aby sa menové trhy a obchodný partner na druhej strane Pacifiku nevyplašili? Plánovači sú si vedomí toho, že nemôžu prísť na burzu a ponúknuť na predaj bilión dolárov. Aj postupné predaje budú dolár znehodnocovať a s ním sa bude strácať aj celková hodnota ich rezerv.

.pre Európu sa vlastne nič nedeje

Obchodovanie s ropou bude naďalej prebiehať v dolároch. A nielen preto, že dve najvýznamnejšie burzy sa nachádzajú v New Yorku a Londýne. Samotní obchodníci aj špekulanti očakávajú pokles jej ceny. Ropa s termínom dodania v decembri je takmer o 4 doláre lacnejšia ako najaktuálnejšia februárová. A lepšie vodítko ako cena neexistuje.

USA sa rýchlymi krokmi blíži k recesii a šéf FED-u avizuje ďalšie znižovanie úrokových sadzieb v snahe prebudiť ekonomiku. Dolár tak bude stále pod tlakom a na jeho obranu nebude stačiť ani príchod demokratického prezidenta a čínska podpora na menových trhoch. Vzostup cien komodít bude prekážať najmä americkým spotrebiteľom. OPEC sa v snahe zbytočne neprovokovať pokúsi zvýšiť produkciu, aj keď väčšie úspechy v tomto smere dosiahnu štáty v Kaspickej oblasti. Trhy s energiami budú naďalej extrémne rozkolísané, cena ropy môže poskakovať od 70 do 120 dolarov za barel.

Biopalivá nebudú ani pri opakovanom atakovaní „stovky“ konkurencieschopné. Otázny je aj ich environmentálny efekt, pretože továrne na zelené palivá vyžadujú čoraz väčšie osevné plochy. Rastúce ceny potravín začnú chladiť ekonadšenie obyvateľstva. Otázky na bezfosílnu budúcnosť budú čoraz nástojčivejšie, ale stále zbytočné. Ropu stále budeme potrebovať. Ale je dobré vedieť, že exportéri sú od nej zavislí ešte viac ako my…

Autor je nezávislý komoditný obchodník.

Články boli publikované v týždenníku .týždeň 4/2008 dňa 21. januára 2008.

Navigácia