Dva osmičkové roky (Glosa)

V roku 1948 bol vznik komunistického režimu v Československu umožnený aj ilúziou, že z demokratických volieb nemôže vzniknúť autokratický štát. Voľby však nie sú dostatočným predpokladom fungovania demokracie. Pokiaľ v demokratickom systéme nefunguje jasná deľba moci medzi zákonodarnou a exekutívnou mocou, nezávislosť súdnictva, médií a meny od politickej moci a pokiaľ sa spoločnosť demokraticky nekultivuje, vždy existuje riziko zhubných metastáz, ktoré vedú k vytvoreniu autokratického alebo diktátorského režimu.     Dostatočnou zárukou demokratického systému nie je ani trhová ekonomika. Rozdiel medzi totalitnými štátmi komunistického typu a dnešnými autokratickými štátmi nespočíva v rozdielnej povahe moci, ale v rozdielnej povahe ekonomiky. Štátom riadená ekonomika skrachovala, neskrachovala však ekonomika, v ktorej sa správa štát ako trhový hráč.      Autokratické štáty sa poučili z krachu riadenej ekonomiky a zmenili garde. Modifikovali spoločenský systém tak, že v ňom formálne platí princíp demokratickej voľby, ale faktickým výsledkom je autokratický spôsob vládnutia.  Zmenili ekonomiku do tej miery, že je trhovo konformná a konkurencieschopná, ale štát si v nej buď ponecháva rozhodujúcu moc alebo vplyv.     Poviem to tvrdo – definitívne víťazstvo liberálnej demokracie a slobodného trhu bolo po roku 1989 veľkou ilúziou. Svet síce prestal byť bipolárny, ale nestal sa unipolárnym, ale multipolárnym. Jeho hranice však netvoria rozdielne kultúry (a náboženstvá), ale hranice autokratických a demokratických režimov a celej škály prechodov. Každý prechod z autokratického do demokratického systému pritom umožňuje nenásilný spätný zvrat do autokratického systému, čím sa jeho nebezpečenstvo stupňuje.     Súčasný svet sa neusporadúva podľa princípov, ktoré zakladali prechody z totalitných do demokratických režimov v roku 1989, ale na osi demokratické – autokratické režimy. Z tohto hľadiska je idea politickej globalizácie falošná. Vychádza zo zavádzajúcej predstavy, že dnešný svet je akýmsi rovnorodým celosvetovým domom a vedome zľahčuje rozdielnu povahu jednotlivých systémov, na čo v konečnom dôsledku dopláca svojou naivitou práve demokratická spoločnosť, ktorá stráca obozretnosť a imunitu voči autokratickým režimom.  Nevie sa voči nim účinne brániť, naopak, mnohé charakteristické prvky autokratických režimov sa doňho infiltrujú a prenikajú priamo do jeho jadra.     Prechod z demokratických do autokratických režimov je dnes najčastejšie pozvoľný a postupný. Jednotlivé zmeny sú malé, rozložené do množstva drobných, nenápadných krokov. Jeho zhubnosť spočíva však práve v tom, že rad malých krokov demokratickú spoločnosť rozkladá a vedie vo výsledku k jej veľkej zmene. Len ľudia ich nevidia, nechcú vidieť, odmietajú vidieť, alebo ich  zľahčujú. To je aj prípad Slovenska v roku 2008.     <i>Autor je prezident KI.    Článok bol publikovaný v <a href=

V roku 1948 bol vznik komunistického režimu v Československu umožnený aj ilúziou, že z demokratických volieb nemôže vzniknúť autokratický štát. Voľby však nie sú dostatočným predpokladom fungovania demokracie. Pokiaľ v demokratickom systéme nefunguje jasná deľba moci medzi zákonodarnou a exekutívnou mocou, nezávislosť súdnictva, médií a meny od politickej moci a pokiaľ sa spoločnosť demokraticky nekultivuje, vždy existuje riziko zhubných metastáz, ktoré vedú k vytvoreniu autokratického alebo diktátorského režimu.

Dostatočnou zárukou demokratického systému nie je ani trhová ekonomika. Rozdiel medzi totalitnými štátmi komunistického typu a dnešnými autokratickými štátmi nespočíva v rozdielnej povahe moci, ale v rozdielnej povahe ekonomiky. Štátom riadená ekonomika skrachovala, neskrachovala však ekonomika, v ktorej sa správa štát ako trhový hráč.

Autokratické štáty sa poučili z krachu riadenej ekonomiky a zmenili garde. Modifikovali spoločenský systém tak, že v ňom formálne platí princíp demokratickej voľby, ale faktickým výsledkom je autokratický spôsob vládnutia. Zmenili ekonomiku do tej miery, že je trhovo konformná a konkurencieschopná, ale štát si v nej buď ponecháva rozhodujúcu moc alebo vplyv.

Poviem to tvrdo – definitívne víťazstvo liberálnej demokracie a slobodného trhu bolo po roku 1989 veľkou ilúziou. Svet síce prestal byť bipolárny, ale nestal sa unipolárnym, ale multipolárnym. Jeho hranice však netvoria rozdielne kultúry (a náboženstvá), ale hranice autokratických a demokratických režimov a celej škály prechodov. Každý prechod z autokratického do demokratického systému pritom umožňuje nenásilný spätný zvrat do autokratického systému, čím sa jeho nebezpečenstvo stupňuje.

Súčasný svet sa neusporadúva podľa princípov, ktoré zakladali prechody z totalitných do demokratických režimov v roku 1989, ale na osi demokratické – autokratické režimy. Z tohto hľadiska je idea politickej globalizácie falošná. Vychádza zo zavádzajúcej predstavy, že dnešný svet je akýmsi rovnorodým celosvetovým domom a vedome zľahčuje rozdielnu povahu jednotlivých systémov, na čo v konečnom dôsledku dopláca svojou naivitou práve demokratická spoločnosť, ktorá stráca obozretnosť a imunitu voči autokratickým režimom. Nevie sa voči nim účinne brániť, naopak, mnohé charakteristické prvky autokratických režimov sa doňho infiltrujú a prenikajú priamo do jeho jadra.

Prechod z demokratických do autokratických režimov je dnes najčastejšie pozvoľný a postupný. Jednotlivé zmeny sú malé, rozložené do množstva drobných, nenápadných krokov. Jeho zhubnosť spočíva však práve v tom, že rad malých krokov demokratickú spoločnosť rozkladá a vedie vo výsledku k jej veľkej zmene. Len ľudia ich nevidia, nechcú vidieť, odmietajú vidieť, alebo ich zľahčujú. To je aj prípad Slovenska v roku 2008.

Autor je prezident KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2008.

Navigácia