Euro: hračka v rukách politikov

<strong>„Nepochybovať a nespochybňovať!,“ znie tentoraz v prípade plánovaného nahradenia slovenskej koruny eurom. V čase vrcholiacich príprav na vstup Slovenska do eurozóny do toho zapadajú slová premiéra, že euro je „ďalší krok k vysnívanej priemernej životnej úrovni EÚ“. Ide však o živenie falošných ilúzií. </strong>    Potvrdzuje to napríklad ekonómom známy fakt, že výmena meny automaticky neznamená zmenu bohatstva a životnej úrovne ľudí. V atmosfére podpisovania „deklarácie zhody“ ide aj o politické body, hoci Robert Fico vyhlásil, že <i>„euro nie je hračkou v rukách vlády.“ </i>Parafrázujúc výrok gréckeho filozofa Diogena skôr platí, že práve <i>euro</i> je dnes <i>príkladom hračky v rukách politikov</i>.     Pripomenúť podľa mňa dôležité výhrady, ktoré sú spojené s plánovaným „naskočením Slovenska“ na takúto „euro-cestu“, má stále význam, i keď sa vytvára dojem, že na to je už neskoro. Predtým však uvediem niekoľko opomínaných východísk diskusií o zavádzaní eura ako výlučnej meny na Slovensku.     Základným východiskom je nenechať sa vtiahnuť do „úzkej uličky“ uvažovania ako a kedy splniť tzv. maastrichtské konvergenčné kritériá (nízku infláciu, „udržateľný“ deficit verejnej správy a pod.). Tieto kritériá však nevypovedajú nič o miere pripravenosti ekonomických subjektov a podmienok na eurozónu a ani o miere pripravenosti eurozóny na dlhodobo udržateľnú menovú úniu (nielen) po pristupovaní nových členov.     Spomedzi iných východísk, na ktoré sa v diskusiách o eure neraz zabúda, možno spomenúť náklady niektorých, ktoré zároveň znamenajú výnosy iných. Ide napríklad o poplatky pri výmenách korún za eurá, teda po vstupe do eurozóny napríklad nižšie transakčné náklady firiem obchodujúcich v eurách a súčasne nižšie transakčné výnosy bánk. Ďalším východiskom je význam a pre niekoho aj vyššia dôležitosť nemerateľných dosahov ako kvantifikovateľných, ktoré navyše nemožno jednoznačne  odlíšiť od miery vplyvu iných faktorov. Podstatným východiskom je platnosť ekonomického princípu individuálneho posudzovania a rozhodovania aj v prípade dôsledkov nahradenia jednej meny inou, znamenajúceho, že očakávané čisté výhody z toho sa dajú určiť vo vzťahu k jednotlivcovi, nie (kvantifikovať)  z pohľadu celej spoločnosti.     V tomto duchu posudzujem podľa mňa podstatné dôsledky a riziká plánovaného vstupu (osobitne rýchleho vstupu) Slovenska do eurozóny. Opieram sa pritom ekonomické predpoklady a tvrdenia (viac v prípade pragmatických dôsledkov) a princípy, ktorých menovateľom je <i>osobná sloboda</i> (viac v prípade systémových dôsledkov).     Najskôr rámcovo pripomeniem niekoľko pragmatických efektov nahradenia koruny eurom, ktoré súvisia najmä so skorším vstupom do eurozóny a o ktorých sa zväčša v určitej podobe diskutuje. Ak vstúpime do eurozóny už na budúci rok, tak ľudia môžu mať z korunových úspor menej eur ako by tomu bolo neskôr. Je rozdiel, či sa korunové úspory prepočítajú výmenným kurzom podľa súčasnej parity na úrovni 35,44 koruny za euro alebo silnejším kurzom trebárs na úrovni 30, či dokonca 25 korún za euro. Podmienené to je pokračovaním posilňovania výmenného kurzu z úrovne napríklad 44 SKK/EUR na začiatku roku 2001. Pravdepodobnosť pokračovania takéhoto trendu je vysoká aj kvôli stále výraznému ekonomickému a cenovému zaostávaniu Slovenska za západnou Európou. Napríklad cenová hladina na Slovensku zodpovedala v roku 2006 iba 52% priemeru 15 pôvodných členov EÚ.     Práve skorší vstup do eurozóny pri takom cenovom zaostávaní bude znamenať reálny a výraznejší tlak na vyššiu infláciu. Dôvodom je skutočnosť, že bez výmenného kurzu nebude možné cenové približovanie na Slovensku posilňovaním výmenného kurzu ako dnes, ale iba o niečo vyššou infláciou u nás ako v krajinách eurozóny. Následný rast miezd bude diferencovaný a jeho miera (nad alebo pod úrovňou inflácie) bude závisieť od viacerých faktorov. K postupnému a pri skorom vstupe do eurozóny významnejšiemu rastu cien bude dochádzať v prípade medzinárodne neobchodovateľných služieb, napríklad služieb spojených s bývaním, dodávkami vody, energií, v hotelierstve  a pod. Harmonizovaný index spotrebiteľských cien (HICP), ktorým sa meria inflácia v eurozóne, však zahŕňa váhu všetkých služieb bývania iba niekoľkými percentami. Keďže práve váha výdavkov na bývanie predstavuje u mnohých domácností na Slovensku výrazne vyššie hodnoty ako je zahrnutá v harmonizovanej inflácii podľa HICP, tak výraznejší rast cien týchto položiek môže spôsobovať vyšší rast životných nákladov významnej časti obyvateľov u nás v porovnaní s oficiálne vykazovanou infláciou.     Vyššia inflácia pri skoršom vstupe do eurozóny s nižšími úrokovými sadzbami ako v súčasnosti bude udržiavať záporné reálne úrokové sadzby. Dôsledkom bude znižovanie hodnoty úspor a iného majetku naviazaného na úrokové výnosy. Záporné reálne úroky budú tiež  motiváciou brať si úvery, čo môže tlačiť na ďalšie zvyšovanie inflácie a inflačnú špirálu. Heslo „oplatí sa zadlžovať, nie sporiť“ nebude priaznivým ekonomickým signálom. Ťažko možno očakávať, že náklady a iné pragmatické problémy budú prekryté úsporami mnohých subjektov súvisiace so zavedením eura: napríklad nižších nákladov firiem vyplývajúcich práve zo záporných reálnych úrokových sadzieb, nižšie transakčné náklady (keďže odpadnú poplatky pri výmene korún za eurá), či napríklad úspory zo zníženia kurzového rizika, tým aj viac investičných príležitostí.      Sústredenie sa na pragmatické dôsledky nahradenia koruny eurom však odvádza pozornosť od podstaty problému európskej menovej, tak ako i celkovej integrácie Európy – a tým je centralizovanie a harmonizovanie na úkor osobnej slobody a konkurencie. Euro sa totiž zavádza ako jediné platidlo nahrádzajúce všetky domáce meny a zároveň sa presúva riadenie papierových peňazí nekrytých zlatom na centralizovanejšiu úroveň – nadnárodnú centrálnu banku ako centrálnejší administratívny monopol. Týmto sa peniaze v Európe viac vzďaľujú od podstaty ich spontánneho vzniku a vymedzenia ako všeobecne akceptovaného prostriedku výmeny statkov. Dôsledkom toho je zhoršenie podmienok pre osobnú slobodu a nižšia účinnosť a ťažšia kontrolovateľnosť nadnárodnej menovej politiky.      Pasca obmedzenia slobody, konkurencie a prípadne aj ekonomickej výkonnosti je mementom aj pre Slovensko. Vážne riziká tlakov na inflačnú menovú politiku Európskej centrálnej banky, dlhodobo vyššiu infláciu a finančné otrasy v eurozóne sú spojené nielen s monopolným a centrálnym riadením peňazí bez krytia zlatom, ale tiež s tlakmi na financovanie dlhov nezreformovaných dôchodkových systémov v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a v ďalších krajinách.     V tomto kontexte považujem členstvo v eurozóne nielen pre obyvateľov Slovenska za rizikové, nevýhodné a podporujúce proces centralizácie a zhora uskutočňovanej harmonizácie, ktoré sú stále viac dominantnými prvkami európskej integrácie. Som presvedčený, že (nielen) optikou princípov osobnej slobody, konkurencie a dôvery v spontánny poriadok v spoločnosti nemožno súhlasiť s dnešnou európskou menovou integráciou. Alternatívou voči tomu je napríklad podporovať a presadzovať menovú konkurenciu a slobodu na trhoch, slovami Friedricha Hayeka napríklad na začiatku <i>„medzinárodnou dohodou odbúrať všetky prekážky, ktoré bránia voľnému používaniu iných mien (vrátane zlatých mincí) v ktoromkoľvek štáte dohody“ </i>a aj tým napríklad obmedzovať priestor, v ktorom je euro hračkou v rukách politikov a byrokratov.      <i>Autor je ekonóm KI.    Článok bol publikovaný v <a href=

„Nepochybovať a nespochybňovať!,“ znie tentoraz v prípade plánovaného nahradenia slovenskej koruny eurom. V čase vrcholiacich príprav na vstup Slovenska do eurozóny do toho zapadajú slová premiéra, že euro je „ďalší krok k vysnívanej priemernej životnej úrovni EÚ“. Ide však o živenie falošných ilúzií.

Potvrdzuje to napríklad ekonómom známy fakt, že výmena meny automaticky neznamená zmenu bohatstva a životnej úrovne ľudí. V atmosfére podpisovania „deklarácie zhody“ ide aj o politické body, hoci Robert Fico vyhlásil, že „euro nie je hračkou v rukách vlády.“ Parafrázujúc výrok gréckeho filozofa Diogena skôr platí, že práve euroje dnes príkladom hračky v rukách politikov.

Pripomenúť podľa mňa dôležité výhrady, ktoré sú spojené s plánovaným „naskočením Slovenska“ na takúto „euro-cestu“, má stále význam, i keď sa vytvára dojem, že na to je už neskoro. Predtým však uvediem niekoľko opomínaných východísk diskusií o zavádzaní eura ako výlučnej meny na Slovensku.

Základným východiskom je nenechať sa vtiahnuť do „úzkej uličky“ uvažovania ako a kedy splniť tzv. maastrichtské konvergenčné kritériá (nízku infláciu, „udržateľný“ deficit verejnej správy a pod.). Tieto kritériá však nevypovedajú nič o miere pripravenosti ekonomických subjektov a podmienok na eurozónu a ani o miere pripravenosti eurozóny na dlhodobo udržateľnú menovú úniu (nielen) po pristupovaní nových členov.

Spomedzi iných východísk, na ktoré sa v diskusiách o eure neraz zabúda, možno spomenúť náklady niektorých, ktoré zároveň znamenajú výnosy iných. Ide napríklad o poplatky pri výmenách korún za eurá, teda po vstupe do eurozóny napríklad nižšie transakčné náklady firiem obchodujúcich v eurách a súčasne nižšie transakčné výnosy bánk. Ďalším východiskom je význam a pre niekoho aj vyššia dôležitosť nemerateľných dosahov ako kvantifikovateľných, ktoré navyše nemožno jednoznačne odlíšiť od miery vplyvu iných faktorov. Podstatným východiskom je platnosť ekonomického princípu individuálneho posudzovania a rozhodovania aj v prípade dôsledkov nahradenia jednej meny inou, znamenajúceho, že očakávané čisté výhody z toho sa dajú určiť vo vzťahu k jednotlivcovi, nie (kvantifikovať) z pohľadu celej spoločnosti.

V tomto duchu posudzujem podľa mňa podstatné dôsledky a riziká plánovaného vstupu (osobitne rýchleho vstupu) Slovenska do eurozóny. Opieram sa pritom ekonomické predpoklady a tvrdenia (viac v prípade pragmatických dôsledkov) a princípy, ktorých menovateľom je osobná sloboda (viac v prípade systémových dôsledkov).

Najskôr rámcovo pripomeniem niekoľko pragmatických efektov nahradenia koruny eurom, ktoré súvisia najmä so skorším vstupom do eurozóny a o ktorých sa zväčša v určitej podobe diskutuje. Ak vstúpime do eurozóny už na budúci rok, tak ľudia môžu mať z korunových úspor menej eur ako by tomu bolo neskôr. Je rozdiel, či sa korunové úspory prepočítajú výmenným kurzom podľa súčasnej parity na úrovni 35,44 koruny za euro alebo silnejším kurzom trebárs na úrovni 30, či dokonca 25 korún za euro. Podmienené to je pokračovaním posilňovania výmenného kurzu z úrovne napríklad 44 SKK/EUR na začiatku roku 2001. Pravdepodobnosť pokračovania takéhoto trendu je vysoká aj kvôli stále výraznému ekonomickému a cenovému zaostávaniu Slovenska za západnou Európou. Napríklad cenová hladina na Slovensku zodpovedala v roku 2006 iba 52% priemeru 15 pôvodných členov EÚ.

Práve skorší vstup do eurozóny pri takom cenovom zaostávaní bude znamenať reálny a výraznejší tlak na vyššiu infláciu. Dôvodom je skutočnosť, že bez výmenného kurzu nebude možné cenové približovanie na Slovensku posilňovaním výmenného kurzu ako dnes, ale iba o niečo vyššou infláciou u nás ako v krajinách eurozóny. Následný rast miezd bude diferencovaný a jeho miera (nad alebo pod úrovňou inflácie) bude závisieť od viacerých faktorov. K postupnému a pri skorom vstupe do eurozóny významnejšiemu rastu cien bude dochádzať v prípade medzinárodne neobchodovateľných služieb, napríklad služieb spojených s bývaním, dodávkami vody, energií, v hotelierstve a pod. Harmonizovaný index spotrebiteľských cien (HICP), ktorým sa meria inflácia v eurozóne, však zahŕňa váhu všetkých služieb bývania iba niekoľkými percentami. Keďže práve váha výdavkov na bývanie predstavuje u mnohých domácností na Slovensku výrazne vyššie hodnoty ako je zahrnutá v harmonizovanej inflácii podľa HICP, tak výraznejší rast cien týchto položiek môže spôsobovať vyšší rast životných nákladov významnej časti obyvateľov u nás v porovnaní s oficiálne vykazovanou infláciou.

Vyššia inflácia pri skoršom vstupe do eurozóny s nižšími úrokovými sadzbami ako v súčasnosti bude udržiavať záporné reálne úrokové sadzby. Dôsledkom bude znižovanie hodnoty úspor a iného majetku naviazaného na úrokové výnosy. Záporné reálne úroky budú tiež motiváciou brať si úvery, čo môže tlačiť na ďalšie zvyšovanie inflácie a inflačnú špirálu. Heslo „oplatí sa zadlžovať, nie sporiť“ nebude priaznivým ekonomickým signálom. Ťažko možno očakávať, že náklady a iné pragmatické problémy budú prekryté úsporami mnohých subjektov súvisiace so zavedením eura: napríklad nižších nákladov firiem vyplývajúcich práve zo záporných reálnych úrokových sadzieb, nižšie transakčné náklady (keďže odpadnú poplatky pri výmene korún za eurá), či napríklad úspory zo zníženia kurzového rizika, tým aj viac investičných príležitostí.

Sústredenie sa na pragmatické dôsledky nahradenia koruny eurom však odvádza pozornosť od podstaty problému európskej menovej, tak ako i celkovej integrácie Európy – a tým je centralizovanie a harmonizovanie na úkor osobnej slobody a konkurencie. Euro sa totiž zavádza ako jediné platidlo nahrádzajúce všetky domáce meny a zároveň sa presúva riadenie papierových peňazí nekrytých zlatom na centralizovanejšiu úroveň – nadnárodnú centrálnu banku ako centrálnejší administratívny monopol. Týmto sa peniaze v Európe viac vzďaľujú od podstaty ich spontánneho vzniku a vymedzenia ako všeobecne akceptovaného prostriedku výmeny statkov. Dôsledkom toho je zhoršenie podmienok pre osobnú slobodu a nižšia účinnosť a ťažšia kontrolovateľnosť nadnárodnej menovej politiky.

Pasca obmedzenia slobody, konkurencie a prípadne aj ekonomickej výkonnosti je mementom aj pre Slovensko. Vážne riziká tlakov na inflačnú menovú politiku Európskej centrálnej banky, dlhodobo vyššiu infláciu a finančné otrasy v eurozóne sú spojené nielen s monopolným a centrálnym riadením peňazí bez krytia zlatom, ale tiež s tlakmi na financovanie dlhov nezreformovaných dôchodkových systémov v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a v ďalších krajinách.

V tomto kontexte považujem členstvo v eurozóne nielen pre obyvateľov Slovenska za rizikové, nevýhodné a podporujúce proces centralizácie a zhora uskutočňovanej harmonizácie, ktoré sú stále viac dominantnými prvkami európskej integrácie. Som presvedčený, že (nielen) optikou princípov osobnej slobody, konkurencie a dôvery v spontánny poriadok v spoločnosti nemožno súhlasiť s dnešnou európskou menovou integráciou. Alternatívou voči tomu je napríklad podporovať a presadzovať menovú konkurenciu a slobodu na trhoch, slovami Friedricha Hayeka napríklad na začiatku „medzinárodnou dohodou odbúrať všetky prekážky, ktoré bránia voľnému používaniu iných mien (vrátane zlatých mincí) v ktoromkoľvek štáte dohody“ a aj tým napríklad obmedzovať priestor, v ktorom je euro hračkou v rukách politikov a byrokratov.

Autor je ekonóm KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2008.

Navigácia