Recept na školský zákon alebo ako psíček a mačička tortu piekli

<strong>Minister školstva zverejnil návrh nového školského zákona. Spolu s lídrom obsahovej reformy mu už dlho predtým pripravovali pôdu v médiách – učitelia vraj získajú viac slobody, žiaci tvorivý rozlet, školy impulzy pre ďalší rozvoj. Nestane sa. Materiál, ktorý rezort predstavil, nie je premysleným reformným krokom, pripomína skôr neslávny pokus o tortu známej rozprávkovej dvojice Josefa Čapka. </strong>    Keď psíček s mačičkou hĺbali, akože sa taká torta pečie, netrvalo dlho a našli riešenie: <i>„To je ľahko, do takej torty sa dá všetko, čo najradšej ješ a potom je tá torta najlepšia! Keď tam dáš takých päť najlepších jedál, tak je päťkrát taká dobrá, keď ich tam dáš desať, tak je potom desaťkrát taká dobrá. Ale my ich tam dáme až sto a budeme mať stokrát takú dobrú tortu!“ </i>Takto zrejme uvažoval aj rezortný tím, ktorý skoncipoval zákon v rozsahu takmer dvesto strán. Je totiž viac ako nápadné, že nejde o homogénny legislatívny koncept.    Kontúry nového modelu vzdelávacieho systému nie sú v návrhu zrejmé ani matne, okrem niektorých nových častí ide totiž skôr o zbierku doterajších existujúcich legislatívnych noriem, vzťahujúcich sa k rozličným aspektom činnosti škôl a školských zariadení. Do zákona sú povkladané viaceré aktuálne vyhlášky, šité na súčasný školský systém, teda na ten, ktorý má byť od základu zreformovaný. Triviálna logika jednoduchej sumarizácie usvedčuje autorov zákona z toho, že pracovali až nehanebne mechanickým spôsobom, s absenciou zjednocujúceho koncepčného jadra reformy vzdelávania, ktorú má tento zákon údajne naštartovať. Psíček s mačičkou jednoducho nahádzali do cesta všetko, čo bolo po ruke.     No núka sa aj druhý – sofistikovanejší motív. Tým, že sa do zákona vkladajú podrobnosti o fungovaní škôl, akoby centrálna úroveň usilovala o presný opak toho, čo navonok tak vehementne deklaruje – namiesto delegovania podstatnej časti kompetencií na úroveň škôl sa snaží posilniť vlastné pozície. Zrejmé je to na príklade vyhlášky o experimentálnom overovaní inovácií vo vzdelávaní, ktorá zrazu získava silu zákona a tlačí pod centrálnu kontrolu akékoľvek autonómnejšie aktivity učiteľov. Deklarovaná sloboda škôl sa tak stáva fikciou a natíska sa otázka – na čo sa vlastne v zákone vytvára priestor na zavedenie rôznorodých školských vzdelávacích programov, keď všetko nové, vlastné či prispôsobené má byť pod bdelým dozorom štátu experimentálne overované? Falošnosť rezortných sľubov potvrdzujú aj ďalšie časti návrhu. Školám sa napríklad povoľuje používať iba ministerstvom schválené alebo odporúčané učebnice (doteraz mohli učitelia učiť aj z neschválených), alebo sa odrazu sólovo rieši situácia jedného vyučovacieho predmetu – náboženskej výchovy, a to dokonca tak, že sa diktuje, ako sa na akom type školy má tento predmet volať. V tomto prípade ide o skutočné popretie toho, o čo chcel duch nového školského zákona v mene decentralizácie obsahu vzdelávania pôvodne usilovať a k čomu sa verbálne hlási.     No hlavným kameňom úrazu je nezvládnutý pokus o zavedenie dvojúrovňového modelu obsahu vzdelávania, v ktorom má povinné minimum zadefinovať štát a konkrétnu podobu výučby škola. Psíček s mačičkou boli v tomto prípade naozaj rozšafní. Popri nových pojmoch, odkazujúcich na akési rozdelenie kompetencií medzi štát a školu, sa do zákona dostali aj termíny, ktoré s nimi nielenže neladia, ale sú s nimi v príkrom rozpore. V zákone sa napríklad aj naďalej počíta s nezmenenou podobou učebných plánov a učebných osnov, čo v skutočnosti neznamená nič iné, iba to, že štát bude školám rovnako ako doteraz diktovať zoznam povinných, nepovinných a voliteľných predmetov a témy, ktoré treba v rámci týchto predmetov odučiť. Z tohto pohľadu je otázne, načo sa do zákona zavádza pojem „vzdelávacie oblasti“, keď ich pôvodnou úlohou malo byť nahradenie tohto povinného zoznamu voľnejšími tematickými celkami. A napokon – načo sa vôbec definuje „školský vzdelávací program“, keď tento bude môcť byť iba akýmsi doplnením toho štátneho a nie samostatným školským projektom?     Zmätok v pojmoch sa tiahne celým zákonom, nielen niektorými jeho časťami. Za všetky spomeňme ešte jednu absurdnosť – termíny, ktorých jedinou úlohou je krkolomne deklarovať samozrejmosť, akou je prepojenie výchovy a vzdelávania. Takými sú napríklad pojmy „výchovno-vzdelávací program“, či „výchovno-vzdelávací jazyk“, ktoré sú obsahovo prázdne a legislatívne čisto virtuálne, pretože vlastne ani neexistujú. Sú definované iba subkategóriami na základe inštitucionálneho odlíšenia škôl a školských zariadení. Ku školám sa viaže „vzdelávací program“ a „vyučovací jazyk“, ku školským zariadeniam „výchovný program“ a „výchovný jazyk“. Pritom v skutočnosti sa takto komplikovane rieši celkom jednoduchá situácia, kedy žiak používa jeden a ten istý jazyk dopoludnia na vyučovaní a popoludní v školskom klube.     Návrh školského zákona je veľmi povrchne vypracovaná legislatívna norma, o čom svedčí aj takmer dvetisíc pripomienok, ktoré po jeho zverejnení ministerstvo obdržalo. Nateraz ostáva len dúfať, že v takej podobe, v akej bol predstavený, sa do parlamentu nedostane. Lebo ak predsa, bude sa treba rýchlo poobzerať po nejakom zlom psovi, ktorý tú nestráviteľnú tortu zje a uchráni tak (nielen) deti od bolesti bruška – ako v tej Čapkovej rozprávke.      <i>Zuzana Humajová je analytička KI, Branislav Pupala je profesor pedagogiky na Trnavskej univerzite a spolupracovník KI.    Článok bol publikovaný v <a href=

Minister školstva zverejnil návrh nového školského zákona. Spolu s lídrom obsahovej reformy mu už dlho predtým pripravovali pôdu v médiách – učitelia vraj získajú viac slobody, žiaci tvorivý rozlet, školy impulzy pre ďalší rozvoj. Nestane sa. Materiál, ktorý rezort predstavil, nie je premysleným reformným krokom, pripomína skôr neslávny pokus o tortu známej rozprávkovej dvojice Josefa Čapka.

Keď psíček s mačičkou hĺbali, akože sa taká torta pečie, netrvalo dlho a našli riešenie: „To je ľahko, do takej torty sa dá všetko, čo najradšej ješ a potom je tá torta najlepšia! Keď tam dáš takých päť najlepších jedál, tak je päťkrát taká dobrá, keď ich tam dáš desať, tak je potom desaťkrát taká dobrá. Ale my ich tam dáme až sto a budeme mať stokrát takú dobrú tortu!“ Takto zrejme uvažoval aj rezortný tím, ktorý skoncipoval zákon v rozsahu takmer dvesto strán. Je totiž viac ako nápadné, že nejde o homogénny legislatívny koncept.

Kontúry nového modelu vzdelávacieho systému nie sú v návrhu zrejmé ani matne, okrem niektorých nových častí ide totiž skôr o zbierku doterajších existujúcich legislatívnych noriem, vzťahujúcich sa k rozličným aspektom činnosti škôl a školských zariadení. Do zákona sú povkladané viaceré aktuálne vyhlášky, šité na súčasný školský systém, teda na ten, ktorý má byť od základu zreformovaný. Triviálna logika jednoduchej sumarizácie usvedčuje autorov zákona z toho, že pracovali až nehanebne mechanickým spôsobom, s absenciou zjednocujúceho koncepčného jadra reformy vzdelávania, ktorú má tento zákon údajne naštartovať. Psíček s mačičkou jednoducho nahádzali do cesta všetko, čo bolo po ruke.

No núka sa aj druhý – sofistikovanejší motív. Tým, že sa do zákona vkladajú podrobnosti o fungovaní škôl, akoby centrálna úroveň usilovala o presný opak toho, čo navonok tak vehementne deklaruje – namiesto delegovania podstatnej časti kompetencií na úroveň škôl sa snaží posilniť vlastné pozície. Zrejmé je to na príklade vyhlášky o experimentálnom overovaní inovácií vo vzdelávaní, ktorá zrazu získava silu zákona a tlačí pod centrálnu kontrolu akékoľvek autonómnejšie aktivity učiteľov. Deklarovaná sloboda škôl sa tak stáva fikciou a natíska sa otázka – na čo sa vlastne v zákone vytvára priestor na zavedenie rôznorodých školských vzdelávacích programov, keď všetko nové, vlastné či prispôsobené má byť pod bdelým dozorom štátu experimentálne overované? Falošnosť rezortných sľubov potvrdzujú aj ďalšie časti návrhu. Školám sa napríklad povoľuje používať iba ministerstvom schválené alebo odporúčané učebnice (doteraz mohli učitelia učiť aj z neschválených), alebo sa odrazu sólovo rieši situácia jedného vyučovacieho predmetu – náboženskej výchovy, a to dokonca tak, že sa diktuje, ako sa na akom type školy má tento predmet volať. V tomto prípade ide o skutočné popretie toho, o čo chcel duch nového školského zákona v mene decentralizácie obsahu vzdelávania pôvodne usilovať a k čomu sa verbálne hlási.

No hlavným kameňom úrazu je nezvládnutý pokus o zavedenie dvojúrovňového modelu obsahu vzdelávania, v ktorom má povinné minimum zadefinovať štát a konkrétnu podobu výučby škola. Psíček s mačičkou boli v tomto prípade naozaj rozšafní. Popri nových pojmoch, odkazujúcich na akési rozdelenie kompetencií medzi štát a školu, sa do zákona dostali aj termíny, ktoré s nimi nielenže neladia, ale sú s nimi v príkrom rozpore. V zákone sa napríklad aj naďalej počíta s nezmenenou podobou učebných plánov a učebných osnov, čo v skutočnosti neznamená nič iné, iba to, že štát bude školám rovnako ako doteraz diktovať zoznam povinných, nepovinných a voliteľných predmetov a témy, ktoré treba v rámci týchto predmetov odučiť. Z tohto pohľadu je otázne, načo sa do zákona zavádza pojem „vzdelávacie oblasti“, keď ich pôvodnou úlohou malo byť nahradenie tohto povinného zoznamu voľnejšími tematickými celkami. A napokon – načo sa vôbec definuje „školský vzdelávací program“, keď tento bude môcť byť iba akýmsi doplnením toho štátneho a nie samostatným školským projektom?

Zmätok v pojmoch sa tiahne celým zákonom, nielen niektorými jeho časťami. Za všetky spomeňme ešte jednu absurdnosť – termíny, ktorých jedinou úlohou je krkolomne deklarovať samozrejmosť, akou je prepojenie výchovy a vzdelávania. Takými sú napríklad pojmy „výchovno-vzdelávací program“, či „výchovno-vzdelávací jazyk“, ktoré sú obsahovo prázdne a legislatívne čisto virtuálne, pretože vlastne ani neexistujú. Sú definované iba subkategóriami na základe inštitucionálneho odlíšenia škôl a školských zariadení. Ku školám sa viaže „vzdelávací program“ a „vyučovací jazyk“, ku školským zariadeniam „výchovný program“ a „výchovný jazyk“. Pritom v skutočnosti sa takto komplikovane rieši celkom jednoduchá situácia, kedy žiak používa jeden a ten istý jazyk dopoludnia na vyučovaní a popoludní v školskom klube.

Návrh školského zákona je veľmi povrchne vypracovaná legislatívna norma, o čom svedčí aj takmer dvetisíc pripomienok, ktoré po jeho zverejnení ministerstvo obdržalo. Nateraz ostáva len dúfať, že v takej podobe, v akej bol predstavený, sa do parlamentu nedostane. Lebo ak predsa, bude sa treba rýchlo poobzerať po nejakom zlom psovi, ktorý tú nestráviteľnú tortu zje a uchráni tak (nielen) deti od bolesti bruška – ako v tej Čapkovej rozprávke.

Zuzana Humajová je analytička KI, Branislav Pupala je profesor pedagogiky na Trnavskej univerzite a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2008.

Navigácia