O pachu slov

Ktorýsi historický optimista povedal v čase, keď fašizmus pochodoval Európou, že fašizmus je len páchnuci pot na nohách spoločnosti pochodujúcej k pokroku. Povedal to v okamihu, keď spoločnosť pochodovala do najtemnejšieho pekla, rozkladala sa a páchla.    Rozkladajúci sa morálny fundament spoločnosti dokáže páchnuť na tisíc spôsobov. Rasová nenávisť je jedným z nich. Nebolo treba zvlášť jemný nos, aby to človek zacítil, keď pred pár dňami fyzicky zaútočil akýsi vystrihaný oplan na Gríšu Mesežnikova vykrikujúc, že nenávidí Židov a že on i ostatní Židia skončia tam – a ukázal na pamätník obetiam holokaustu. Udrel potom niekoľkokrát aj odvážneho človeka, ktorý sa napadnutého zastal.    Do toho okamihu bol prípad čitateľný – podgurážený rasista zbadal niekoho bradatého, kto vyzerá nápadne ako Žid, a dal priechod svojim, s odpustením, „citom“. Potom sa však všetko zahmlilo. Keď bolo jasné, že ľudia privolali políciu, bojový zápal ho zázrakom prešiel. Namiesto toho, aby zmizol, na políciu pokojne počkal. Policajti oznámili, že mu v krvi namerali dve promile alkoholu, ale Gríša mi povedal, že ten človek artikuloval presne a z dychu mu alkohol necítil ani zblízka.     Zadržaním útočníka sa však celá hrozná záležitosť pre Grigorija Mesežnikova neskončila. Na druhý deň za ním prišiel priamo na pracovisko nejaký Ivan Mego, redaktor televízie JOJ, so štábom, kamerou a s útočníkom a dožadoval sa pred bežiacou kamerou „názorovej konfrontácie“ s obeťou. Bez súhlasu obete, prirodzene. Obaja, redaktor i útočník, sa pustili zvýšeným hlasom do zaskočeného a stále slušného Grigorija, ako keby on bol ten, kto sa čímsi previnil. Napríklad sprisahaním proti nevinnému rasistovi. Zdá sa, že stoka televíznej žurnalistiky nemá dno.    Ale toto nie je izolovaná epizóda pochybného redaktora či osamelého rasistu, u ktorého alkohol spôsobil násilný skrat. Táto epizóda je symptóm choroby, ktorá sa rozlieza v slovenskej spoločnosti do šírky i do hĺbky. Na tento druh nenávisti vôbec netreba skutočných Židov, stačia hlbiny internetu a spustnuté duše, pripravené nechať sa infikovať nenávisťou z monitora a hltať konšpiračné bludy. Ale treba tiež úrodnú klímu spoločenskej paranoje. Práve o tú sa úspešne starajú ľudia ako Fico, keď povedia celému národu temnú vetu: „Vieme, kto sú...“ Netreba nič vysvetľovať, ani dopovedať, holohlaví si domyslia. Tá veta páchne ešte horšie ako táto epizóda.    <i>Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.    Článok bol publikovaný v týždenníku <a href=

Ktorýsi historický optimista povedal v čase, keď fašizmus pochodoval Európou, že fašizmus je len páchnuci pot na nohách spoločnosti pochodujúcej k pokroku. Povedal to v okamihu, keď spoločnosť pochodovala do najtemnejšieho pekla, rozkladala sa a páchla.

Rozkladajúci sa morálny fundament spoločnosti dokáže páchnuť na tisíc spôsobov. Rasová nenávisť je jedným z nich. Nebolo treba zvlášť jemný nos, aby to človek zacítil, keď pred pár dňami fyzicky zaútočil akýsi vystrihaný oplan na Gríšu Mesežnikova vykrikujúc, že nenávidí Židov a že on i ostatní Židia skončia tam – a ukázal na pamätník obetiam holokaustu. Udrel potom niekoľkokrát aj odvážneho človeka, ktorý sa napadnutého zastal.

Do toho okamihu bol prípad čitateľný – podgurážený rasista zbadal niekoho bradatého, kto vyzerá nápadne ako Žid, a dal priechod svojim, s odpustením, „citom“. Potom sa však všetko zahmlilo. Keď bolo jasné, že ľudia privolali políciu, bojový zápal ho zázrakom prešiel. Namiesto toho, aby zmizol, na políciu pokojne počkal. Policajti oznámili, že mu v krvi namerali dve promile alkoholu, ale Gríša mi povedal, že ten človek artikuloval presne a z dychu mu alkohol necítil ani zblízka. Zadržaním útočníka sa však celá hrozná záležitosť pre Grigorija Mesežnikova neskončila. Na druhý deň za ním prišiel priamo na pracovisko nejaký Ivan Mego, redaktor televízie JOJ, so štábom, kamerou a s útočníkom a dožadoval sa pred bežiacou kamerou „názorovej konfrontácie“ s obeťou. Bez súhlasu obete, prirodzene. Obaja, redaktor i útočník, sa pustili zvýšeným hlasom do zaskočeného a stále slušného Grigorija, ako keby on bol ten, kto sa čímsi previnil. Napríklad sprisahaním proti nevinnému rasistovi. Zdá sa, že stoka televíznej žurnalistiky nemá dno.

Ale toto nie je izolovaná epizóda pochybného redaktora či osamelého rasistu, u ktorého alkohol spôsobil násilný skrat. Táto epizóda je symptóm choroby, ktorá sa rozlieza v slovenskej spoločnosti do šírky i do hĺbky. Na tento druh nenávisti vôbec netreba skutočných Židov, stačia hlbiny internetu a spustnuté duše, pripravené nechať sa infikovať nenávisťou z monitora a hltať konšpiračné bludy. Ale treba tiež úrodnú klímu spoločenskej paranoje. Práve o tú sa úspešne starajú ľudia ako Fico, keď povedia celému národu temnú vetu: „Vieme, kto sú…“ Netreba nič vysvetľovať, ani dopovedať, holohlaví si domyslia. Tá veta páchne ešte horšie ako táto epizóda.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 10/2008 dňa 3. marca 2008.

Navigácia