Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Slávnostné symptómy totality
[25.07.2008, František Šebej, ČLÁNKY]

flickr.comSlávnostné zhromaždenia a rôzne štátne sviatky sú tu predovšetkým na to, aby poslúžili ako tribúna či divadelná scéna, na ktorej si tí, ktorí sú pri moci, inscenujú predstavenie s rolami napísanými priamo pre nich.

V tých slávnostných štátnych inscenáciách sa potom dá čítať ako v otvorenej knihe – bývajú ako stránky chorobopisu politickej triedy otvorené na obdiv celému svetu. Historická skúsenosť s ceremóniami, slávnosťami, zhromaždeniami, pochodmi a podobne umožňuje dokonca vytvoriť istú klasifikáciu zhromaždení, ale i klasifikáciu symptómov prezrádzajúcich sociálnu a politickú patológiu najrôznejšieho druhu. Najskôr čerstvý domáci príbeh:

.dedičstvo a zaklínadlo

Toto je jeho predohra: Cyril a Metod majú na Slovensku štátny sviatok. Nič proti tomu, boli to dvaja veľkí muži. Už o niečo zvláštnejšie je, že sa k nejakej tradícii úplne hmlistých obrysov, po nich pomenovanej, chce hlásiť politická trieda a politický režim. Slovenskí zákonodarcovia (vtedy prevažne mečiarovskej sorty) napísali aj do preambuly slovenskej ústavy, že „My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy... uznášame sa...“ Z ďalšieho textu, ani z dobových rečí vtedajších zákonodarcov sa, žiaľ, nedá dopátrať, čo mali na mysli pod cyrilo-metodským duchovným dedičstvom (ani pod historickým odkazom Veľkej Moravy, a už vôbec nie, čo mali na mysli pod stáročnými skúsenosťami zo zápasov o vlastný štát). Išlo väčšinou o čerstvo (na národovcov) prerobených komunistov s nejasným vzťahom k duchovnu. Ak o svätých Cyrilovi a Metodovi a ich duchovnom dedičstve hovorí cirkev, je to logické a legitímne, sú významnou časťou histórie kresťanstva. Ale slovenskí zákonodarcovia vtedy či teraz? Spomínam si, mimochodom, že práve kresťanskí demokrati sa nedali tým cyrilo-metodským dedičstvom pomýliť a odmietli za ten text zaťažený mnohými fatálnymi chybami hlasovať. Nuž ale, čert vie, možno tým mečiarovským vlastencom v ušiach naozaj v tej chvíli znel nábožný chorál v staroslovienčine. Po duchovnom dedičstve akéhokoľvek druhu sa v slovenskej politike zatiaľ iba bezvýsledne pátra, nepochybné je však, že preambula ústavy pomohla zrodiť zaklínadlo.

.svätopluk, Fico a dobrodruhovia

Na štátny sviatok svätého Cyrila a Metoda sa aj tento rok prišli tým zaklínadlom zaklínať na hrad Devín slovenskí vládni politici. Vysoké kamenné hradné múry ovešali velikánskymi národnými trikolórami. Nad múrmi a pozdĺž nich sa siveli hlavy kŕdľov národne planúcich dôchodcov a dôchodkýň. Strapatil ich vietor, ktorý trepotal aj desaťmetrovými trikolórami.

Priestranstvo lemovali asi v dvojmetrových odstupoch od seba pozore stojaci vojaci hradnej stráže v divadelných kostýmoch dobrovoľníkov z rokov meruôsmych s klobúkmi so pštrosími perami (tie sú údajne podľa klobúka, ktorý namaľoval maliar P. M. Bohúň dobrovoľníckemu kapitánovi Jankovi Franciscimu). Aj tie perá čechral vietor. Každý držal pri boku žrď so štátnou vlajkou (aj tými vlnil vietor). Na rôznych riskantných miestach na skalných stupienkoch na hradných múroch stáli krásne devuchy v akýchsi antických tógach. Aj tie povievali vo vetre. No a bol tam ešte veľký šiator s kovovou konštrukciou, pod ktorým boli zoradené stoličky s who is who slovenskej vládnej politiky a jej okolia, a tiež pódium a niekoľko veľkých chlpatých mikrofónov (to proti tomu vetru). Aj v riedkom dave sivých hláv viali zástavy. Zväčša slovenské, ale aj SNS. Scéna bola teda dokonalá, presnejšie dokonale absurdná, a tak pripravená na inscenáciu.

Predstavenie malo niekoľko highlightov. Moderátora akému rovného niet – Juraja Sarvaša, samozrejme prejav Roberta Fica, ale aj prejav kardinála Korca a pasáž Svätoplukovho odkazu zo Suchoňovej opery Svätopluk, ktorú zaspieval celoživotný Svätopluk Ondrej Malachovský. Budúci rok bude mať 80, ale jeho mocný bas ešte stále znie krásne, nech už knieža Svätopluk v tej dávnej minulosti (písal sa vtedy rok 894) povedal čokoľvek. Je pravda, že spievať Svätopluka na oslavu svätého Metoda je dosť zvláštne. Svätopluk a Metod boli súčasníci, isté však je, že už v roku 886, rok po Metodovej smrti, dal intrigánsky biskup Wiching vyhnať Metodových žiakov z Veľkej Moravy, zrejme so Svätoplukovým súhlasom (ten vždy nadŕžal skôr franským kňazom a liturgii v latinčine). To nebolo od neho pekné, ale na druhej strane... aspoň teraz píšeme latinkou, a nie cyrilikou.

Prejav kardinála Korca sa vizuálne vyznačoval najmä dôstojnou spoločnosťou, ktorá ho pri prejave obklopovala. Po jeho ľavici, tesne pri ňom, sedeli Anna Belousová a Rafael Rafaj. Roberta Fica tentoraz stojí za to citovať. Povedal, že považuje účasť na tej devínskej oslavnej inscenácii za spevnenie slovenskej spolupatričnosti. To je objavné, nech už mal na mysli čokoľvek. A vyhlásil tiež, že treba „postaviť túto súdržnosť ako pevnú hrádzu proti aktivitám zvláštnej sorty dobrodruhov, ktorí rozbíjajú duchovnú celistvosť Slovenska,“ a že títo dobrodruhovia „bulvarizáciou života stavajú jedných proti druhým, rozdeľujú slovenskú spoločnosť, ničia jej vkus a zasievajú do nej hlboké pochybnosti.“ „Rozbíjanie duchovnej celistvosti Slovenska“ znie hrozne, ako hrdelný zločin, ktorého páchatelia si nezaslúžia žiť, i keď sa dá s úspechom pochybovať, že by prítomní tušili, o čom Robert Fico rozpráva. Nazval potom týchto tajomných dobrodruhov aj smutnosmiešnymi postavičkami. A ešte, že sa nimi „nedáme vyrušovať zo systematickej práce“. Nevysvetlil, že ak sú teda títo štátnym tajomstvom zahalení dobrodruhovia iba „smutnosmiešnymi postavičkami“, prečo, dočerta, treba proti nim stavať nejaké prepevné hrádze pozliepané zo súdržnosti. Veď na smutnosmiešne figúrky postačí zvyčajne aj nevšímavosť. Blysol sa tiež predseda Národnej rady Pavol Paška. Vyhlásil, že „nikto nemal ani nemá právo, aby nám rozprával, či smieme byť vlastenci“. To nás niektorých znepokojilo, lebo z toho vyplýva, že tu je niekto, kto sa pokúša Paškovi zakázať, aby bol vlastenec. Nehoráznosť!


Videosprávy SITA: Štátnici vyzvali na cyrilometodskej oslave k národnej hrdosti (Devín, 5. júl 2008)


Čo chcela inscenácia povedať? To je ľahké. Predovšetkým to, že my, teda prítomná politická elita, nie sme len tak hocikto bez minulosti, ako by sa na prvý (i druhý) pohľad zdalo. Slováci majú slávnu minulosť a nech nám sú Cyril i Metod svedkami, že to vlastne ešte kráľ Svätopluk zakladal Smer, HZDS i SNS. Aj cirkevné knieža s numerológom a zlostnou vlastenkou po boku to potvrdzuje. Všetky tie fangle vo vetre, devuchy v tógach, starobylé hradné múry a husárske kostýmy vojakov sú súčasťou vizuálnej rozprávky o vlastnej zašlej sláve, ktorá sa reinkarnovala do nás, práve do nás, ktorých nebudú nijaké smutnosmiešne postavičky rušiť v systematickej práci. A tak sme sa slávne oslávili v kulisách ruiny starého hradu a aj pohrozili päsťou. Komu? Však oni už vedia komu. Keď sa na tú inscenáciu pozrieme ako na otvorený chorobopis aktérov, hovorí nám toto: Ide o v ľudí v podvedomí zovretých neistotou, ktorí sa v prostredí naivných historických kulís pokúšajú inscenovať vlastnú veľkosť. Túžia po (vlastnej) historickej veľkosti. Výsledkom je nedôveryhodný gýč. A presvitajúca psychológia ľudí majúcich blízko ku totalite. Čo je konštatovanie, ktoré sa pokúsim nižšie vysvetliť.

.sociálne rituály a slávnosti

Neexistuje nijaká ľudská spoločnosť, ktorá by nemala aspoň nejaké spoločné rituály. Sociálne rituály sú povinne sa opakujúcim vzorcom správania, ktorého funkciou je obnovovať a potvrdzovať pravidelne identitu členov skupiny a celistvosť skupiny. Platí to v malých skupinách i vo veľkých a obrovských skupinách ľudí ako sú kmene a politické národy. Dôležitým znakom rituálu je, že je to správanie, ktoré nemá slúžiť na uspokojenie nejakej materiálnej potreby. Hlavným zmyslom sociálneho rituálneho správania je pôsobenie na psychiku zúčastnených v záujme skupiny. Dá sa povedať, že rituálmi sa skupina zapisuje do duše svojich členov. Rituály nemusia byť nápadné. U menších skupín ľudí ide často iba o zvyk stretávať sa na istom mieste a najrôznejšie drobné rituály udržujú pri živote aj vzťahy priateľov, milencov a manželov. Rituály veľkých skupín ľudí bývajú ťažkopádnejšie a nápadnejšie, ale ani tie nemusia byť falošne pompézne. Niektoré veľké kolektívne rituály sú pritom dosť extravagantné – ako preteky jazdcov v talianskej Sienne alebo beh pred býkmi v španielskej Pamplone. Aj demokratické národy majú svoje neodmysliteľné politické rituály. Rituály sú jednoducho nevyhnutným skupinovým správaním sa, ktorým sa udržiava život skupiny ako skupiny. Ak sa začnú vynechávať či dokonca zanikajú spoločné rituály, začína sa rozvoľňovať a dezintegrovať i skupina – od rodiny až po národ.

Ak má ľudská skupina patologické znaky, dajú sa zväčša odčítať z jej rituálov. Ak má patologické, napríklad totalitné znaky politická elita či hnutie, dá sa to zväčša odčítať z rituálov, ku ktorým inklinuje. Ak má patologické, napríklad totalitné znaky politický režim štátu, dá sa to odčítať zo štátnych rituálov. Totalita má svoju rituálnu symptomatológiu. Nastupujúca totalita, alebo politici či politická elita s inklináciou k totalite, sa najprv ohlásia v rituáloch, až potom siahnu spoločnosti na slobodu.

Rituálna symptomatológia totality, ktorá prezrádza dušu aktérov, sa skladá z viacerých prvkov, ktoré sa v dejinách do omrzenia opakujú, lebo sa opakuje psychológia aktérov i ich komunikácie s masami. Totalitné slávnostné rituály mávajú podobnú estetiku, inscenačné prvky, znakovú reč, mytológiu, rečnícke charakteristiky. Existuje o tom bohatá literatúra a existuje aj množstvo dobových záznamov, takže sa dá porovnávať i generalizovať. Má to zásadný zmysel, lebo to umožní rozpoznať symptómy už v zárodku, keď vyzerajú ešte neškodne (ako na tom Devíne).

.rituálna estetika totality

Pri spätnom obzretí sa do prvej polovice 20. storočia by sa zdalo, že majstrom nad majstrov v rituálnej estetike totality bol Adolf Hitler a jeho nacizmus. Stavil všetko na vizuálnu stránku rituálov. Jeho stranícke zjazdy a slávnostné zhromaždenia boli inscenované ako obrovské monumentálne divadlá s ohromujúcimi nadrozmernými symbolmi, znakmi a vlajúcimi zástavami na obrovských priestranstvách aranžovaných do perspektív ešte viac podtrhujúcich mohutnosť a vážnosť. Potrpel si nielen na obrovské množstvo ľudí, ale aj na to, aby neboli iba veľkým davom, ale aby boli masou usporiadanou do obrovských geometrických tvarov s voľnými priestranstvami medzi nimi. To pocit obrovskej sily spojenej s disciplínou a spoločnou vôľou zdôrazňovalo. Dôležité bolo aj to, aby sa hlavní aktéri, teda Vodca a jeho ľudia, umiestnili na akýsi trochu vzdialený a vyvýšený bod, ku ktorému usporiadaný dav i výtvarné prvky scény konvergovali, a pocit chrámu a pohanskej bohoslužby bol dokonalý. Hitler miloval nočné efekty, záľahy horiacich fakiel a fakľových sprievodov, ktoré tiekli ako ohnivá rieka. Tie pompézne masové inscenácie rozprávali mytológiu, ktorá sa ani nemusela premeniť na slová. Vizuálny zážitok vytvoril dojem sily, ktorá dušu zúčastnených ohurovala. A ľudia boli do toho vtiahnutí ako do hypnotického tranzu.

Masovosť a geometrická usporiadanosť rituálov totality má zámer umožniť človeku úplne sa zbaviť vlastnej individuality a rozpustiť ju v akomsi kolektívnom ja.

Totalitná estetika nemeckého nacizmu bola nepochybne monumentálna, ale nie ojedinelá. Benito Mussolini sa pokúšal realizovať svoju predstavu o obnovení rituálov antického imperiálneho Ríma dlho pred Hitlerom, a úspešne. Možno tie nemecké masové rituály vyžarovali temnejšiu silu, ale tie fašistické talianske rituály nezaostávali v monumentálnosti a prebujnenej reči znakov. Lebo to je ďalšia vec, ktorú totalitné rituály potrebujú – znaky, grafické symboly, ktorými možno pokryť všetko, kam oko dosiahne. Lebo nadvláda znaku nad zorným poľom znamená skutočnú moc nad videným, teritóriom. Napríklad aj preto nad nacistickými slávnostnými zhromaždeniami toľko hákových krížov.

Bolo by asi omylom obviniť komunistov z epigónstva, keď organizovali svoje masové rituály, povedzme na Červenom námestí, v Bukurešti, v Pchongjangu, na námestí Tchien-an-men v Pekingu a inde. Nepotrebovali vzory, i keď ich mohli Hilterove a Mussoliniho parády nadchnúť. Konali inštinktívne. Kosák a kladivo nepôsobia tak magicky ako abstraktný hákový kríž, ale funkciu splnili. Estetika totality má pri masových rituáloch svoje kánony, ktoré zrejme čerpajú z biológie – natoľko sú univerzálne.

Preto sú podozrivé skalné múry Devína pokryté obrovskými vlajkami, preto je podozrivý dav šedivých hláv, nad ktorými veje hustý les zástav. Preto sú podozrivé devuchy v tógach na skalných stupienkoch. To všetko je gýč, ale aj zárodočná estetika totality.

.mytológia

Slávnostné rituály slúžiace totalite sú obyčajne prerozprávaním nejakej mytológie, na ktorej chce sebaobraz totalitného politika či režimu stáť. Benito Mussolini sa videl v role rímskeho imperátora a mytológia, ktorú chceli prerozprávať jeho fašistické rituály, bola mytológia o návrate slávy antického Ríma. Hitlerove masové inscenácie chceli obnoviť starogermánsku mytológiu, ktorá mu umožňovala sniť sen o čistej a nadradenej panskej rase. Komunisti to mali ťažšie, lebo sa nechceli vracať k nijakej starej mytológii, budovali predsa nový svet. Tak si vytvárali čerstvú mytológiu revolúcie, kde úlohu mytologických postáv a božstiev prebrali Lenin či Marx. Ten sušený Lenin v mauzóleu na Červenom námestí je iracionálnou hrou s pohanskou mytologickou mágiou.

Zvláštnu kapitolu tvoria v kolektívnych totalitných rituáloch falošné náboženské mýty. To, čomu hovoríme sekty, je vo svojej podstate totalitné. Preto sú masové zhromaždenia (svadby!) povedzme Moonovej sekty o toľko pompéznejšie ako cirkevné rituály tradičných konfesií.

Ak je vo veľkých skupinových či štátnych rituáloch prítomná mytológia v podobe pseudoheroického historického falzifikátu alebo čistej fikcie, je to neklamný znak totalitného rituálu. Aj hranie sa na „starých Slovákov“ a Veľkú Moravu nesie tieto znaky.

.hlas totality

Keď reční politik infikovaný choroboplodným zárodkom totality, možno ho niekedy identifikovať, aj keď hovorí cudzím jazykom. Jeho prejav má zvláštny pátos – dramatické odmlky dlhšie než si vyžaduje logika, a hlas je iný. Ten najmä. Do prejavu sa vkradne vášeň. Vášeň v geste, zovretej pästi, ak to ide aj hnevlivej mimike, ale najmä máva podobu podchvíľou chripiaceho hlasu. Hlas sa zosilní až do toho živočíšneho chripenia. Robia to toľkí, že nemôže ísť o náhodu, ale o inštinkt.

Elias Canetti si vo svojej geniálnej eseji Masa a moc všimol mnohé zásadné črty moci, ktoré majú svoje prirodzené metafory. Napríklad moc vo svojej absolútnej podobe má metaforickú podobu leva. V prípade dravca ako je lev tu máme podľa Canettiho moc v jej najvyššej koncetrácii: „V tejto forme bola pre ľudí vždy najpôsobivejšia, každý kráľ by bol rád levom... Než vyjde na lov, dá o sebe vedieť revom; on a len on sa nemusí skrývať so svojím zámerom, oznamuje ho nahlas a počuteľne pre každého tvora. Je v tom obsiahnuté neotrasiteľné sebavedomie, ktoré sa nikdy nepremení na nič iného, a práve tým šíri ešte väčšiu hrôzu. Moc vo svojej podstate a na vrchole pohŕda premenou. Je spokojná sama so sebou; chce iba seba. V tejto podobe sa človeku zdala vždy pozoruhodnou, ako niečo, čo je absolútne a bez zodpovednosti a čo neexistuje pre nikoho a pre nič okrem seba. Kedykoľvek sa prejavila v tejto podobe, človek ňou bol vždy oslnený; a dodnes jej nič nedokáže zabrániť, aby sa v tejto podobe stále znovu objavovala.“

Ak odhliadneme od faktu, že Elias Canetti si zoológiu trochu prispôsobil, lebo lev reve najmä, aby oznámil svoju vládu nad teritóriom prípadným cudzím levom, a nie svojej budúcej potrave, a lov za neho väčšinou vybavia levice, je to výborný postreh. Lev, tvor na vrchole všetkých rebríčkov, sa musí obávať iba jediného – iného leva (a človeka s puškou, ale to je iný príbeh). Je ideálnym predobrazom absolútnej moci. Ó, ako radi by všetci lídri túžiaci po totalitnej moci chceli vedieť zarevať ako lev. Keď rečnia, skúšajú to. Mussolinimu sa to, podľa mienky jeho súčasníkov, občas aj darilo a bol to tuším Jan Werich (pamäť ma môže klamať), kto si ešte pred vojnou všimol, že keď „duce“ reční, znie to akoby počul „chroptění lva“, zatiaľ čo Hitlerov hlas znel jeho ušiam iba ako hysterický brechot (tuším kojota). Citlivé ucho herca si mohlo tento veľmi jemný rozdiel všimnúť. Mne sa iba podarilo na záznamoch Hitlerových prejavov začuť ten hysterický brechot a „chroptění lva“ v Mussoliniho hlase nachádzam iba ťažko. Áno, chraptel a chripel, ale ako divadelný lev. Inscenovaný lev svojej a ľudovej fantázie. Ten muž s hlavou akousi priveľkou na to nepôsobivé malé telo, s neuveriteľne masívnou spodnou čeľusťou stále bojovne vysunutou dopredu aj počas dlhých rečníckych páuz, keď spupne špúlil pery a prikyvoval si súhlasne dozadu zaklonenou hlavou, ruky zložené na prsiach. Malý muž, ktorý sa musel neustále stavať na špičky, nadúvať a vypínať sa. Pri stíšenom zvuku vlastne neskutočne komická figúra. Jeho divadelný leví chrapot postačil na fascináciu más, ale skutočný lev nie je divadelnou atrapou. Nemusí sa nadúvať, stavať na špičky, ani vysúvať bojovne bradu. Stačí sa mu pozerať s nehybnou tvárou. Niekedy sa lev ani neunúva vstať a zareve si poležiačky. Rev leva zblízka je vraj najhlasnejší známy prirodzený zvuk s výnimkou ohlušujúceho revu prúdových motorov či výbuchu sopky. Je to dunivý, hlboký, drsný, neľudský zvuk vychádzajúci z hrdla takmer 300-kilovej bojovej mašiny. Ak sa do neho započúvate, je to vážny, akoby oznamovací zvuk a nie je v ňom ani štipka teatrálnosti. Toľko o levoch, ich revaní a sebainscenujúcich diktátoroch. Ak sa niektorý politik snaží znieť ako lev a chripí pri tom, treba spozornieť.

.slová, zaklínadlá totality

„Ak sú (slová) použité správne, majú skutočne tajomnú moc, ktorú im kedysi pripisovala mágia. V duši davov dokážu vyvolať, ale aj utíšiť strašné búrky. Z kostí ľudí, ktorí sa stali obeťou moci slov a formúl by sme postavili pyramídu omnoho väčšiu než je Cheopsova,“ napísal vo svojej Psychológii davu už kedysi koncom 19. storočia Gustave Le Bon. Píše o slovách, ktoré sa dokážu dotknúť duše davov a spomína najmä tie, ktoré potom 20. storočie ošúchalo, otrepalo o múry a zneuctilo na tisíc spôsobov – demokracia, socializmus, rovnosť, sloboda. Pribudli k nim ďalšie slová (národ, rasa, napríklad) a z kostí ľudí, ktorých zahubili v 20. storočí, by sa dali postaviť stovky Cheopsových pyramíd. Ich sila preto tak trochu vyprchala. Podľa Le Bona spočívala v tom, že ich zmysel bol veľmi široký a nejasný: „...a predsa sa k ich krátkym slabikám pripájala sila skutočne magická, ako keby obsahovali riešenia všetkých problémov. Zahŕňajú v sebe rôzne druhy neuvedomených túžob a zároveň aj nádeje na ich uskutočnenie. Proti určitým slovám a formulám nemožno vôbec bojovať. Sú slávnostne prednášané pred davmi a len čo sa to stane, usadí sa na všetkých tvárach úctivý výraz a hlavy sa skláňajú. Mnohí hľadia na ne ako na prírodné sily či nadprirodzenú moc.“

Le Bon písal prevažne o vtedy storočnej skúsenosti s psychológiou davov a totalitou Francúzskej revolúcie zo záveru 18. storočia, ale na dynamike davov, rituáloch a sile slov sa od tých čias veľa nezmenilo. Ani na slovách, ktoré si totalita hľadá a používa ako rezonátory s dušou ľudí zhromaždených v dave sa veľa nezmenilo. Nezáleží pri tom na pôvodnom obsahu slov, ide o ich nové požitie, o ich moc vyvolávať predstavy. „Keď si muži Revolúcie predstavovali, že napodobňujú Grékov a Rimanov, čo iného robili, než že dávali dávnym výrazom zmysel, ktorý tie nikdy nemali? Čo mali grécke inštitúcie spoločné s inštitúciami, ktoré dnes označujeme rovnakými menami?“ napísal Le Bon. Na mysli mal, samozrejme, slová ako republika, sloboda a podobne.

Politici s vnútornou inklináciou k totalite nebývajú príliš metodickí, ale ak majú talent, ich intuícia ich vedie s námesačnou istotou. Stále sú na love slov. Skúšajú, hmatajú nimi v duši davov, vnímajú presne, ktoré slová ju rozozvučia. Tie slová nemusia mať nijaký vecný vzťah k realite. Dôležitá je, ako si všimol už Le Bon, ich moc vyvolať predstavy a emócie. Len čo nájdu tie správne slová, opakujú ich ako mantru, zmocňujú sa duší v dave. Slávnostné rituály a zhromaždenia pri rôznych štátnych a iných sviatkoch sa na toto zaklínanie slovami zvlášť hodia.

Veľmi účinnou stratégiou je pomenovať niečo naozaj nejasné, ale s jasne pozitívnym skupinovým kontextom – ako svornosť, jednota, súdržnosť, vzájomnosť, spolupatričnosť a podobne – a potom vytvoriť obraz tých, ktorí ten hmlistý koncept čímsi ohrozujú, snažia sa zničiť. To je, samozrejme, ľubovoľná skupina tých, ktorí s rečníkom a „nami“ v čomkoľvek nesúhlasia. A na tých treba ukázať prstom, obviniť ich z toho zločinu proti skupine (najčastejšie národu) a zdôrazniť, že „nedovolíme, nedopustíme, postavíme hrádzu...“ V skutočnosti neexistujú slová viac tehotné totalitou ako, práve „svornosť, jednota, súdržnosť...“. Ak počujete politika vysloviť tie slová a pomenovať ich ohrozenie, dýchla na vás práve totalita.

.stráženie slobody

Ak si ceníme svoju slobodu, vlastne by sme mali byť našej civilizácii vďační za to, že existujú štátne sviatky a kolektívne rituály s nimi spojené. Vytvárajú jedinečnú príležitosť identifikovať prvé symptómy ohrozenia slobody. Tie symptómy možno odčítať práve z totalitnej reči znakov, symbolov, slov, estetiky, ktorou politici inklinujúci k totalite znečistia tie štátne ceremónie. Samotné gestá, gýčové inscenácie, pseudohistorické rituály a podobne urážajú iba dobrý vkus, slobodu ako takú neohrozujú. Ale nepriamo odhaľujú politikov, ktorí slobodu určite ohrozia, ak na to dostanú príležitosť a dostatočnú verejnú podporu. Oni sú tí, pred ktorými si treba slobodu strážiť.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 29/2008 dňa 14. júla 2008.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk