Na okraj jedného výročia

<strong>Ctená redakcia Konzervatívnych listov ma požiadala o komentár k 70. výročiu Mníchovského diktátu. Trochu sa obávam, či sa táto téma nestala pre čitateľa nudnou. Mám totiž pocit, že v posledných časoch bola síce v niektorých súvislostiach opomínaná, no v iných zase tak trochu nadužívaná. </strong>    Z dohody uzavretej 30. septembra 1938 medzi Hitlerovým Nemeckom, Veľkou Britániou a Francúzskom na konferencii v Mníchove o odstúpení pohraničných území Československa Nemecku (po ktorom nasledovali v rýchlom spáde ďalšie tragické a traumatizujúce udalosti) sa niekedy vyvodzuje poučka, že v medzinárodnej politike majú pravdu zásadne odhodlaní „idealisti“ a nikdy nie váhaví „realisti“. Inokedy sa Mníchovská téma evokovala v čase po skončení studenej vojny v súvislostiach spojených s ochotou demokracií brániť sa proti „novým hrozbám,“ s ochotou zasiahnuť silou proti darebákom ohrozujúcim rodiaci sa nový medzinárodný poriadok (aj autor tohto článku prispel troškou do mlyna). Neskôr zaznela – nebodaj v kontraste k našej vlastnej ubitej historickej pamäti – najmä za Atlantikom v súvislosti s bojom proti terorizmu. Táto téma rezonuje úplne najnovšie, hoci potichu a implicitne, v pozadí aktuálnych európskych a amerických postojov k vojne medzi Ruskom a Gruzínskom.    Časté používanie však otupuje ostrie. V dobe globalizujúcej sa demokracie je možno viac než vo všetkých predchádzajúcich dobách pokušením pri hľadaní zovšeobecňujúcich súvislostí zabúdať na unikátne črty jednotlivých situácií – aj v medzinárodnej politike (Demokratické národy spravidla prejavujú väčšiu záľubu v univerzálnych ideách, naznačoval v 19. storočí Tocqueville.). Ale politika nie je exaktná veda, ani ňou nemôže byť. Poučky, ktoré máme k dispozícii sa odvodzujú od obmedzeného počtu pozorovaní v príliš zložitých podmienkach a aj ten najmúdrejší historik a najsčítanejší sociálny vedec musí vyvíjať veľkú pozornosť, aby si nezamieňal koincidencie s kauzalitami.     Poučenia tu však nepochybne sú, pričom si nerobím nádej, že ich dokážeme všetky spomenúť. Poďme teda aspoň k dvom vybraným možným zovšeobecneniam, ktoré sa týkajú vzťahy sily, politiky a „ideálov“. Verím, že ich význam pre dnešné problémy a debaty vyvstane čitateľovi na mysli sám a teda ho netreba špeciálne rozvádzať.       <strong>Poučenie prvé</strong>    Poučenie prvé znie: diplomacia sama netvorí podmienky, od ktorých závisí jej úspech. Konkrétne to môže znamenať, že jemné umenie diplomacie sa bude rozvíjať tam, kde zúčastnené strany zdieľajú nejaké základné presvedčenia, hodnoty, ctia si spoločné pravidlá. Historicky známy „Európsky koncert“ nebol založený výlučne na mechanickej rovnováhe síl. Predstavoval prostredie, v ktorom sa spoločne akceptovalo množstvo princípov,  pokladaných (dnes vieme, že mylne) za nespochybniteľné. Bismarck s Disraelim mohli spolu viesť rafinované a brilantné rozhovory, a dospievať k delikátne vyváženým kompromisom – napriek cynizmu, ktorý u nich rada zdôrazňuje dnešná historiografia. V prípade konfrontácie západných liberálnych politikov s Hitlerom, Stalinom (a dnes aktuálne napr. s nejakými fanatickými džihádistami) podmienka „zdieľaného svetonázoru“ absentuje. V takom prípade je síce dohovor možný, ak má protivník čo stratiť, alebo ak nemá k dispozícii dostatočnú silu na to, aby nám svoje „riešenie“ vnútil – to sa však môže zmeniť. Sám Hitler sa chvastal tým, že medzinárodné zmluvy sú pre neho kusy papiera, ktoré roztrhá, kedykoľvek sa mu to bude hodiť. Nuž, kým sa mu to nehodilo, neurobil to. To bolo dovtedy, kým nemal dostatok naplno vybavených divízií. V nešťastnom roku 1938 bolo ešte možné ho zastaviť s oveľa menšími prostriedkami (nedá sa vylúčiť, že v prípade jednotného a rázneho politického postupu aj bez použitia zbraní) než v roku 1939, keď sa navyše, v súvislosti s likvidáciou Československa, zmenili aj geopolitické pomery. A v roku 1941 disponoval vďaka okupácii západnej Európy takými kapacitami, že sa mohol pokúsiť zmerať si sily s Ruskom. Nasledujúci rok sa nemecké armády dostali na dohľad kaukazských naftových polí a vytvorili predmostie v Stalingrade. Veľa nechýbalo. Len úplný hlupák sa môže domnievať, že po víťazstve nad Ruskom by sa Hitler zrazu stal dobrodincom Európy.    Nedávno natočený koprodukčný film o Napoleonovi obsahoval scénu hodnú pozornosti: na koni sediaci Talleyrand (hral ho John Malkovich) si na bojisku po bitke pri Slavkove držal na nose čipkovanú vreckovku, premáhajúc nevoľnosť z pachu rozkladajúcich sa mŕtvol. <i>„Len sa ho poriadne nadýchajte,“</i> zavelil mu Napoleon. <i>„Budete rokovať o mieri!“ </i>Každá zjemnelá diplomatická rétorika a každý bohato prestretý diplomatický banket dávajú v pozadí tušiť pach krvi a strelného prachu; kto ho necíti, ten nikdy nebude skutočný diplomat.             <strong>Poučenie druhé</strong>    Druhé poučenie súvisí s prvým; ukazuje z opačného konca na podobné závery. Ak hovoríme o úlohe sily v pozadí politiky, potom k tomuto „A“ treba ihneď povedať „B“. A to totiž to, že samotná politika predstavuje viac než len surové, mechanické meranie síl. Dôsledky udalostí v Mníchove neboli len „materiálne“. Znamenali aj likvidáciu poslednej fungujúcej liberálnej demokracie v strednej Európe. Tým, ktorí dnes s obľubou hovoria o „zlyhaní“ princípu národného sebaurčenia a demokracie v strednej Európe, je treba dôrazne pripomenúť, že prvá Československá republika – pri všetkej svojej nedokonalosti – zlyhaním nebola – na rozdiel Nemecka a všetkých svojich priamych susedov. Kde je tu možné posudzovať vznesené nároky zúčastnených strán bez „morálnej zaujatosti“?     Geopolitika sa môže odvolávať na geografické konštanty, učebnicoví realisti sa môžu do omrzenia pokúšať interpretovať politiku v čisto mechanických pojmoch. Áno, hory zostávajú na svojich miestach a rieky nezmenia koryto len preto, že sa v nejakej krajine zmení politický režim. Ale nám nemôže byť jedno, či sa pozdĺž tej rieky ťahá ostnatý drôt a línia strážnych veží totalitného režimu, ani to, kto stráži priesmyky v tých horách. Podobne nám nemôže byť jedno ani to, kto vládne nad pieskami stredného a blízkeho východu, hoci tie uhľovodíky, ktoré sa pod nimi nachádzajú, mali rovnaké zloženie v čase, keď v Iraku vládol Saddám, a majú ho i teraz, keď tam Saddám už nie je. Nemôže nám to byť jedno aj kvôli tým uhľovodíkom, ale opäť: nie len kvôli nim.     Na Slovensku sa pravidelne dvíhajú hlasy, ktoré nám dohovárajú aby sme to s tým Západom nepreháňali a radšej dbali o potreby a obavy Ruska. Prostredie západných demokracií nám (aj iným, dnes napr. Gruzíncom) však predsa len ponúka aj určité princípy, kvôli ktorým sme tu, tuším, pred 19 rokmi zrušili vedúcu úlohu komunistickej strany.  Moskva ponúka iba svoje záujmy a svoje nutkavé neurózy. A okrem nich kozácku politickú kultúru. Takúto „alternatívu“ nemožno odporučiť. To treba povedať napriek tomu, že v Mníchove nás pred sedemdesiatimi rokmi obtiahli západní spojenci.      <i>Autor je politológ a spolupracovník KI.      Článok bol uverejnený v <a href=

Ctená redakcia Konzervatívnych listov ma požiadala o komentár k 70. výročiu Mníchovského diktátu. Trochu sa obávam, či sa táto téma nestala pre čitateľa nudnou. Mám totiž pocit, že v posledných časoch bola síce v niektorých súvislostiach opomínaná, no v iných zase tak trochu nadužívaná.

Z dohody uzavretej 30. septembra 1938 medzi Hitlerovým Nemeckom, Veľkou Britániou a Francúzskom na konferencii v Mníchove o odstúpení pohraničných území Československa Nemecku (po ktorom nasledovali v rýchlom spáde ďalšie tragické a traumatizujúce udalosti) sa niekedy vyvodzuje poučka, že v medzinárodnej politike majú pravdu zásadne odhodlaní „idealisti“ a nikdy nie váhaví „realisti“. Inokedy sa Mníchovská téma evokovala v čase po skončení studenej vojny v súvislostiach spojených s ochotou demokracií brániť sa proti „novým hrozbám,“ s ochotou zasiahnuť silou proti darebákom ohrozujúcim rodiaci sa nový medzinárodný poriadok (aj autor tohto článku prispel troškou do mlyna). Neskôr zaznela – nebodaj v kontraste k našej vlastnej ubitej historickej pamäti – najmä za Atlantikom v súvislosti s bojom proti terorizmu. Táto téma rezonuje úplne najnovšie, hoci potichu a implicitne, v pozadí aktuálnych európskych a amerických postojov k vojne medzi Ruskom a Gruzínskom.

Časté používanie však otupuje ostrie. V dobe globalizujúcej sa demokracie je možno viac než vo všetkých predchádzajúcich dobách pokušením pri hľadaní zovšeobecňujúcich súvislostí zabúdať na unikátne črty jednotlivých situácií – aj v medzinárodnej politike (Demokratické národy spravidla prejavujú väčšiu záľubu v univerzálnych ideách, naznačoval v 19. storočí Tocqueville.). Ale politika nie je exaktná veda, ani ňou nemôže byť. Poučky, ktoré máme k dispozícii sa odvodzujú od obmedzeného počtu pozorovaní v príliš zložitých podmienkach a aj ten najmúdrejší historik a najsčítanejší sociálny vedec musí vyvíjať veľkú pozornosť, aby si nezamieňal koincidencie s kauzalitami.

Poučenia tu však nepochybne sú, pričom si nerobím nádej, že ich dokážeme všetky spomenúť. Poďme teda aspoň k dvom vybraným možným zovšeobecneniam, ktoré sa týkajú vzťahy sily, politiky a „ideálov“. Verím, že ich význam pre dnešné problémy a debaty vyvstane čitateľovi na mysli sám a teda ho netreba špeciálne rozvádzať.

Poučenie prvé

Poučenie prvé znie: diplomacia sama netvorí podmienky, od ktorých závisí jej úspech. Konkrétne to môže znamenať, že jemné umenie diplomacie sa bude rozvíjať tam, kde zúčastnené strany zdieľajú nejaké základné presvedčenia, hodnoty, ctia si spoločné pravidlá. Historicky známy „Európsky koncert“ nebol založený výlučne na mechanickej rovnováhe síl. Predstavoval prostredie, v ktorom sa spoločne akceptovalo množstvo princípov, pokladaných (dnes vieme, že mylne) za nespochybniteľné. Bismarck s Disraelim mohli spolu viesť rafinované a brilantné rozhovory, a dospievať k delikátne vyváženým kompromisom – napriek cynizmu, ktorý u nich rada zdôrazňuje dnešná historiografia. V prípade konfrontácie západných liberálnych politikov s Hitlerom, Stalinom (a dnes aktuálne napr. s nejakými fanatickými džihádistami) podmienka „zdieľaného svetonázoru“ absentuje. V takom prípade je síce dohovor možný, ak má protivník čo stratiť, alebo ak nemá k dispozícii dostatočnú silu na to, aby nám svoje „riešenie“ vnútil – to sa však môže zmeniť. Sám Hitler sa chvastal tým, že medzinárodné zmluvy sú pre neho kusy papiera, ktoré roztrhá, kedykoľvek sa mu to bude hodiť. Nuž, kým sa mu to nehodilo, neurobil to. To bolo dovtedy, kým nemal dostatok naplno vybavených divízií. V nešťastnom roku 1938 bolo ešte možné ho zastaviť s oveľa menšími prostriedkami (nedá sa vylúčiť, že v prípade jednotného a rázneho politického postupu aj bez použitia zbraní) než v roku 1939, keď sa navyše, v súvislosti s likvidáciou Československa, zmenili aj geopolitické pomery. A v roku 1941 disponoval vďaka okupácii západnej Európy takými kapacitami, že sa mohol pokúsiť zmerať si sily s Ruskom. Nasledujúci rok sa nemecké armády dostali na dohľad kaukazských naftových polí a vytvorili predmostie v Stalingrade. Veľa nechýbalo. Len úplný hlupák sa môže domnievať, že po víťazstve nad Ruskom by sa Hitler zrazu stal dobrodincom Európy.

Nedávno natočený koprodukčný film o Napoleonovi obsahoval scénu hodnú pozornosti: na koni sediaci Talleyrand (hral ho John Malkovich) si na bojisku po bitke pri Slavkove držal na nose čipkovanú vreckovku, premáhajúc nevoľnosť z pachu rozkladajúcich sa mŕtvol. „Len sa ho poriadne nadýchajte,“ zavelil mu Napoleon. „Budete rokovať o mieri!“ Každá zjemnelá diplomatická rétorika a každý bohato prestretý diplomatický banket dávajú v pozadí tušiť pach krvi a strelného prachu; kto ho necíti, ten nikdy nebude skutočný diplomat.

Poučenie druhé

Druhé poučenie súvisí s prvým; ukazuje z opačného konca na podobné závery. Ak hovoríme o úlohe sily v pozadí politiky, potom k tomuto „A“ treba ihneď povedať „B“. A to totiž to, že samotná politika predstavuje viac než len surové, mechanické meranie síl. Dôsledky udalostí v Mníchove neboli len „materiálne“. Znamenali aj likvidáciu poslednej fungujúcej liberálnej demokracie v strednej Európe. Tým, ktorí dnes s obľubou hovoria o „zlyhaní“ princípu národného sebaurčenia a demokracie v strednej Európe, je treba dôrazne pripomenúť, že prvá Československá republika – pri všetkej svojej nedokonalosti – zlyhaním nebola – na rozdiel Nemecka a všetkých svojich priamych susedov. Kde je tu možné posudzovať vznesené nároky zúčastnených strán bez „morálnej zaujatosti“? Geopolitika sa môže odvolávať na geografické konštanty, učebnicoví realisti sa môžu do omrzenia pokúšať interpretovať politiku v čisto mechanických pojmoch. Áno, hory zostávajú na svojich miestach a rieky nezmenia koryto len preto, že sa v nejakej krajine zmení politický režim. Ale nám nemôže byť jedno, či sa pozdĺž tej rieky ťahá ostnatý drôt a línia strážnych veží totalitného režimu, ani to, kto stráži priesmyky v tých horách. Podobne nám nemôže byť jedno ani to, kto vládne nad pieskami stredného a blízkeho východu, hoci tie uhľovodíky, ktoré sa pod nimi nachádzajú, mali rovnaké zloženie v čase, keď v Iraku vládol Saddám, a majú ho i teraz, keď tam Saddám už nie je. Nemôže nám to byť jedno aj kvôli tým uhľovodíkom, ale opäť: nie len kvôli nim.

Na Slovensku sa pravidelne dvíhajú hlasy, ktoré nám dohovárajú aby sme to s tým Západom nepreháňali a radšej dbali o potreby a obavy Ruska. Prostredie západných demokracií nám (aj iným, dnes napr. Gruzíncom) však predsa len ponúka aj určité princípy, kvôli ktorým sme tu, tuším, pred 19 rokmi zrušili vedúcu úlohu komunistickej strany. Moskva ponúka iba svoje záujmy a svoje nutkavé neurózy. A okrem nich kozácku politickú kultúru. Takúto „alternatívu“ nemožno odporučiť. To treba povedať napriek tomu, že v Mníchove nás pred sedemdesiatimi rokmi obtiahli západní spojenci.

Autor je politológ a spolupracovník KI.

Článok bol uverejnený v Konzervatívnych listoch 09/2008.

Navigácia