“Sociálny” biznis s emisiami

Predstavme si situáciu, že by Európska únia začala považovať za škodlivú konzumáciu bravčového mäsa. Potom by podľa rebríčka objemu výroby mäsa v krajinách EÚ zaviedla kvóty na jeho výrobu a rozhodla, že krajiny s vysokou produkciou by mohli od regiónov s produkciou nižšou tieto kvóty odkupovať. Samozrejme, celkový prídel pridelených kvót by bol o niečo nižší, než je súčasný objem produkcie, čo by malo viesť k priemernému poklesu jeho konzumácie.

Princíp je zdanlivo logický: predpokladá, že pokles ponuky zvýši cenu a to prinúti časť obyvateľstva prejsť na iný, “zdravší” druh potravín. Problém je v tom, že takto to reálne nefunguje. Po prvé, je veľmi pravdepodobné, že “ušetrené” náklady na mäso by ľudia nepoužili primárne na kúpu zdravších potravín, ale práve naopak (vegetariáni vedia, o čo drahšia je jedna kalória v zelenine od mäsa), a po druhé, výrobcovia mäsa by vždy našli spôsob, ako ťarbavý a štátom regulovaný trh s kvótami obchádzať.

Zdá sa, že riziká tejto koncepcie EÚ vôbec neprekážajú a práve týmto spôsobom zavádza obchodovanie s kvótami emisií tzv. skleníkových plynov (najmä oxidu uhličitého). Systém má motivovať veľkých výrobcov k zníženiu produkcie, pričom predpokladá zavádzanie úsporných technológií a širšie využitie “ekologickejších” zdrojov energie. Riziká tohto systému sú však veľmi vysoké.

Kúpa kvót nad rámec pridelený ministerstvom predstavuje zvýšenie nákladov pre prosperujúce firmy, ktoré chcú rozširovať výrobu. Pre nich nie je tento náklad ničím iným než novou daňou, ktorou ich zaťažuje štát (navyše ide o daň za úspech). Ich ďalším nákladom je podávanie žiadostí o kvóty, ktoré si vyžaduje vedenie rozsiahlej agendy. Veľmi sporný je i predpoklad, že dominantný podiel predajcov kvót budú tvoriť firmy investujúce do environmentálnych technológií. Tento typ príjmu bude zrejme oveľa lukratívnejší pre firmy v úpadku. Pokútny obchod s emisiami tak nadobúda typické defekty socialistickej politiky: poctiví doplácajú na nepoctivých, prosperujúci sú demotivovaní a špekulanti majú bezprácny príjem. Cieľu normy hrozí nefunkčnosť i preto, lebo je “utopený” v rozsiahlych právomociach úradníkov a v ohraničenom zábere producentov plynov.

V aproximácii európskej emisnej normy v novom zákone o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prijal slovenský parlament minulý týždeň, pribúdajú ďalšie riziká. Systém je zhovievavý voči výnimkám typu “nepredvídateľnej mimoriadnej udalosti”, čo uľahčuje možným vinníkom snahu obchádzať zákon, nehovoriac o rozsiahlych technických slabinách monitoringu ovzdušia. Znepokojujúce je i to, že zákon ponecháva a rozširuje podobný systém i pre ďalšie znečisťujúce látky – oxid síričitý a oxidy dusíka, čo je celkom nad rámec povinností vyplývajúcich z členstva v EÚ.

Kjótsky protokol, ktorý bol základným impulzom pre vznik systému obchodovania s kvótami emisií v EÚ, nie je pre nesúhlas viacerých krajín platný a zrejme ani nikdy nebude. Dôkazy o vplyve ľudskej činnosti na globálne otepľovanie totiž nie sú podnes jednoznačné a všetko nasvedčuje tomu, že táto radikálna ekologická téma má svoje najlepšie roky za sebou. Obchodovanie so skleníkovými plynmi je tak úplne zbytočným a neefektívnym riešením Európskej únie, ktorá ním prezentuje svoje ľavicovo pokrútené vnímanie podpory slobodného trhu.

Slovenská vláda mala prejaviť nesúhlas s týmto riešením, okresať povinnosti uložené legislatívou EÚ na nevyhnutnú mieru a zrušiť “sociálny biznis” v obchodovaní s kvótami ďalších látok. Výsledkom je však len ďalší dôkaz, že environmentálna politika na Slovensku má od reforiem veľmi ďaleko.

Radovan Kazda
(Autor je krajinným inžinierom, pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika)

Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 21. septembra 2004

Navigácia