Ceny Dominika Tatarku za rok 2008

Porota Ceny Dominika Tatarku udelila za rok 2008 dve ceny. Cenu Dominika Tatarku dostal básnik a prekladateľ Ján Buzássy za zbierku básní Bystruška (Levoča, Modrý Peter 2008). Tvorba Jána Buzássyho (Hra s nožmi, 1965; Škola kynická, 1966; Nausikaá, 1970; Krása vedie kameň, 1972; Rozprávka, 1975; Rok, 1976; Znelec, 1976; Bazová duša, 1978; Ľubovník, 1979; Pláň, hory, 1982; Zlatý rez, 1988; Náprava vínom, 1993; Dni, 1995; Prechádzka jeseňou, 1999; Pani Faustová, 2001; Zátišie – krátky pôst, 2004; Dvojkrídlé dvere, 2006; Bystruška, 2008) sa spája s nástupom Trnavskej skupiny v druhej polovici päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Dnes je však zrejmé, že skôr nadväzuje na tvorbu takých autorov svetovej poézie dvadsiateho storočia ako Rainer Maria Rilke, Boris Pasternak, Osip Mandelštam a z druhej strany Thomas Stearns Eliot. Ján Buzássy patrí k najintrovertnejším básnikom slovenskej poézie po druhej svetovej vojne. V poslednej zbierke Bystruška nájdeme aj takéto verše snovej imaginácie: „A sny sa nesú ako biele slony. // […] Nesú sa slony, šepotavé háje.“ Napriek tomu si však Ján Buzássy celý život uchoval neokázalý zmysel pre občianske cnosti. Ako šéfredaktor Mladej tvorby vzdoroval až do jej konca v roku 1970 normalizačnej moci a v rokoch 1994–1995 sa postavil ako šéfredaktor Kultúrneho života proti vtedajšej autokratickej pakultúre. Preto mu plným právom patrí Cena Dominika Tatarku, ktorá v sebe spája kritérium nekaždodenného autorského výkonu s pevnými občianskymi postojmi.

Čestnú Cenu Dominika Tatarku udelila porota príbehu bratislavského ochranárstva v rokoch 1975–1989, spracovanému v publikácii Mikuláša Hubu Ideál – skutočnosť – mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva (Banská Bystrica, Pro 2008). Čestná cena nie je len poctou jednému autorovi, ale činnosti celého ochranárskeho hnutia na Slovensku pred rokom 1989, ktoré sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov a v osemdesiatych rokoch rozrástlo na dvojtisícové spoločenstvo. Ochranárske hnutie prerástlo úzky rámec ochrany životného prostredia a rozšírilo ho v najširšom zmysle slova na zásadný problém kvality života. Kniha Maňa Hubu, jednej z ústredných postáv slovenského ochranárstva, je poctou nezištnej činnosti stoviek ľudí od záchrany dreveníc a cintorínov, ochrany Roháčov a Tatier, dunajských lužných lesov až po vznik publikácie Bratislava/nahlas a po November 1989, kedy sa na pôde Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny začala formovať Verejnosť proti násiliu. Je celkom prirodzené, že étos, ktorý sa formoval v ochranárskom hnutí, nadobudol po roku 1989 rozmanité, a neraz aj kontroverzné podoby, ako to vyplýva z princípov pluralitnej spoločnosti. Publikácia Maňa Hubu je však svedectvom jeho spoločného, podnes platného základu.

Autor je predseda Poroty Ceny Dominika Tatarku.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2009.

Navigácia