O zviazaných rukách a pirátoch

flickr.com

Piráti boli pre západný svet dlho iba farbistými postavičkami z dobrodružných románov, ktorých dej sa odhohrával kedysi pred storočiami a ktorí sa plavili na vŕzgajúcich plachetniciach pod zástavou s lebkou a skríženými hnátmi. Náhle sú tu opäť a nie sú to romantické postavičky. A Západ nevie, čo s nimi.

Vlasťou tých novodobých pirátov je Somálsko. Dokážu unášať obrovské tankery a kontajnerové nákladné lode z gumových člnov, vyzbrojení kalašnikovmi a pancierovkami. Sú zatiaľ veľmi úspešní a beztrestní.

Somálsko je ukrutne chudobná krajina. Aj keď nie sú známe presné údaje (tie v krajine, kde už takmer dve desaťročia nefunguje skutočná vláda, možno iba veľmi ťažko získať), odhad ročného hrubého domáceho produktu na hlavu je asi 600 dolárov (na porovnanie na Slovensku je odhad za rok 2008 vyše 22 000 dolárov) a podľa údajov Svetovej banky žijú tri štvrtiny Somálčanov z príjmu menšieho ako 2 doláre za deň.

Peter Pham, ktorý je riaditeľom Nelsonovho inštitútu pre medzinárodné a verejné otázky na James Madison University, opísal vo vyžiadanej analýze pre online vydanie časopisu Foreign Policy komplikované pozadie fenoménu somálskych pirátov v dosť strašidelných farbách. Predovšetkým upozorňuje, že somálski piráti nie sú banda zdivočených mladíkov zo zlyhanej krajiny a zlyhanej spoločnosti, ktorí majú pri svojich kúskoch najmä šťastie. Somálski piráti sú podľa neho vysoko organizovaným podnikom vybudovaným okolo niekoľkých syndikátov. Pirátske základne v Eyle v severovýchodnej oblasti zvanej Puntland a v Xarardheere v strednom Somálsku sú nápadné svojou vyzývavosťou a bohatstvom. Syndikáty prevádzkujú ďaleko na otvorenom oceáne „materské lode“, ktoré slúžia ako diaľkové základne pre rýchle člny útočiace na obchodné plavidlá; vlastnia aj sklady na pobreží, kde si piráti doplňujú zásoby pred dopravením zajatých lodí na ich hlavné základne. Koordinujú tiež siete, ktoré podporujú operácie pirátov na súši. Pham cituje generálneho tajomníka OSN Ban Ki-muna, ktorý priznal, že „tieto skupiny teraz konkurujú uznaným somálskym autoritám vo vojenských možnostiach aj v zdrojoch“. Pokojne sa dnes teda dá povedať, že pirátom patrí v istých častiach Somálska faktická moc a všetky prostriedky.

V súvislosti so Somálskom ako štátom, ktorý sa stal základňou pirátov, sa núka aj spomienka na legendárne pirátske ostrovné základne – pseudoštátiky v čase rozkvetu pirátstva v Karibskej oblasti. Je to však nepresná paralela, lebo Somálsko nie je opustená zátoka na akomsi stratenom ostrove, ale pomerne veľká a ľudnatá krajina (9,5 milióna obyvateľov), v ktorej štát totálne zlyhal a ktorá mala poslednú ako-tak funkčnú vládu v roku 1991. V tomto skolabovanom štáte, kde sa striedajú občianske vojny a sektárske vraždenia s humanitárnymi krízami a hladomormi, sa podľa Phama stali ackionármi v politickej ekonómii pirátstva najrôznejšie indivíduá: „Výmenou za podiel na prípadnom výkupnom financujú bohatí somálski obchodníci nákup a vybavenie materských lodí (sú to obyčajne staršie rybárske lode, pozn. autora) a člnov rovnako ako najímanie a vyzbrojovanie ich posádok. Z rôznych prístavov posielajú platení informátori informácie o obrane, posádkach, nákladoch a cestovných trasách plavidiel, čo umožňuje pirátskym gangom vybrať si svoje ciele a vypočítať miesta, kde im môžu skrížiť cestu. Napríklad Maersk Alabama opustila prístav Džibuti na trase do Mombasy v Keni štyri dni pred pokusom o únos; samotná táto informácia by umožnila potenciálnemu útočníkovi zúžiť priestor hľadania dokonca aj bez automatického identifikačného systému (AIS), radaru a iných technológií na palube.“ A treba dodať, že s peniazmi, ktoré už piráti stihli na výkupnom zarobiť, si môžu dovoliť aj tie najmodernejšie technológie (a zbrane). Výkupné, ktoré piráti za zajatú loď a jej náklad v súčasnosti žiadajú, je obyčajne milión dolárov, hoci ukrajinskí majitelia vraj za svoju loď Faina naloženú zbraňami zaplatili až tri a pol milióna a Saudi za supertanker Sirius Star začiatkom tohto roku tri milóny dolárov.

.kto sú somálski piráti?

Keď americké špeciálne jednotky SEAL´s oslobodili kapitána Richarda Phillipsa, vypálil ich snajper na štyroch pirátov, ktorí držali kapitána v záchrannom člne, dovedna tri výstrely. Zabil nimi troch pirátov, štvrtý sa vzdal. Ten štvrtý mal okolo šestnásť rokov a tí zabití boli tiež veľmi mladí. Časť novinárskeho sveta sa hneď rozľútostila nad toľkou brutalitou voči deťom, hoci jeden zo zastrelených pirátov práve zamieril zblízka samopalom AK-47 na kapitánovu hlavu. Tie pirátske deti sú asi rovnako nevinné ako ich veľkokalibrovými pištoľami ozbrojení rovesníci v gangoch, ktoré obchodujú s drogami a vraždia sa navzájom v uliciach predmestí amerických miest. Ale somálski piráti sú v absolútnej väčšine naozaj mladí muži vo veku od 20 do 35 rokov, ktorí pochádzajú z oblasti Puntland, čo je vlastne ten obrovský roh pevniny, ktorý vybieha z afrického kontinentu na východ do Indického oceánu a ktorého severné pobrežie je pobrežím Adenského zálivu. Medzi pirátmi možno nájsť veľa miestnych rybárov, ktorí poznajú more a moreplavbu a sú v tých vodách od detstva doma. Ďalší piráti sú ozbrojenci či bojovníci, ktorí predtým slúžili niektorému zo somálskych „warlords“, bojových náčelníkov, a ktorí zvykli prehliadať a oberať cestujúcich pri zátarasoch, ktoré vytvorili na cestách, aby mohli „vyberať daň“. Narábať so zbraňou a lúpiť sú spravidla to jediné, čo vedia. Medzi pirátmi sú však aj muži, ktorí vedia zaobchádzať aj s náročnejšími technológiami, s navigáciou či systémom GPS. Smutná pravda je, že lúpenie so zbraňou v ruke je pre mnoho mladých mužov v bezprávnom a skolabovanom Somálsku jedinou možnosťou, ako zarobiť. Na začiatku teda nepochybne bola bieda a hladní dravci hľadajúci korisť, aj keď dnes ide o nesmierne lukratívny zločinecký biznis, ktorý tým stovkám až tisíckam mladých mužov vyniesol rádovo desiatky ba stovky miliónov dolárov. Podľa niektorých zdrojov existuje päť či viac veľkých gangov somálskych pirátov. A mladých mužov, ktorí nemajú v tej krajine perspektívu a ktorí by to chceli skúsiť so zbraňou v ruke na mori, je čoraz viac.

Pri pátraní po koreňoch a motívoch pirátstva je určite užitočné vypočuť si aj to, čo vravia samotní piráti a Somálčania. Sťažujú sa, zrejme oprávnene, že nelegálne rybárske lode začali s masívnym výlovom tuniakov, kreviet a langúst v somálskych vodách a ich úlovok môže mať cenu aj 300 miliónov dolárov ročne. Somálski rybári sa vraj pokúsili ich vo svojich rýchlych člnoch odohnať, alebo prinútiť na zaplatenie „dane“. Jeden z pirátov v tejto súvislosti v rozhovore pre médiá povedal, že sa nepovažujú za banditov, ale že za banditov považujú tých, ktorí protiprávne lovia v somálskych vodách. Podobné obvinenia sa týkajú aj zamorenia somálskeho pobrežia toxickým a rádioaktívnym odpadom, ktorý tam doviezli európske firmy po podozrivých dohodách so somálskymi „warlords“. To všetko môže byť do veľkej miery oprávnene pociťovaná krivda, terčom pirátstva však v súčasnosti nie sú ilegálne loviace európske a ázijské rybárske lode, ale obchodné lode, tankery, aj súkromné jachty. A somálski piráti už dávno nie sú „Robin Hoodovia“, ale skôr dobre organizovaní lupiči, ktorým ide výhradne o lup a bohatstvo, a nie o spravodlivosť, ryby či životné prostredie.

Na otázku, pre koho vlastne somálski piráti pracujú, odpovedá publicista Scott Baldauf, píšuci z juhoafrického Johannesburgu pre americký The Christian Science Monitor, že najmä pre seba. Treba tiež vedieť, že Puntland, odkiaľ pochádzajú a kde majú svoje základne takmer všetci somálski piráti, je dnes poloautonómny región, ktorý sa administratívne prakticky odtrhol od oficiálneho Somálska (ak také čosi ešte dnes existuje) už niekedy v roku 1991. Mnohé úplne otvorené dôkazy naznačujú, že pirátske gangy si vypracovali vzájomne výhodné vzťahy so skorumpovanými úradníkmi akejsi provizórnej správy Puntlandu, ktorí umožňujú pirátom využívať prístavy a mestá, ako napríklad Eyl, ako základne a zásobárne. Tam piráti držia zajaté lode aj rukojemníkov. Rôzni svedkovia uviedli, že početní lídri pirátskych gangov si tam žijú na veľmi vysokej nohe, stavajú si drahé obydlia a bývajú obklopení drahými prostitútkami, čo vytvára „inšpiratívny“ model pre ďalšiu generáciu mladých mužov bez práce a bez perspektívy. Vďaka nalúpenému bohatstvu a márnivému životnému štýlu sa somálski piráti stali príslušníkmi miestnej sociálnej a ekonomickej elity. Podľa Scotta Baldaufa existujú dôkazy, že niektorí Somálčania z početných vysťahovaleckých somálskych komunít žijúcich v Keni, Saudskej Arábii a okolo celého Perzského zálivu môžu zásobovať „svojich pirátskych krajanov“ v pôvodnej vlasti informáciami o lodiach, ktoré tam zakotvili v prístavoch a môžu smerovať do Adenského zálivu a ďalších oblastí zamorených pirátmi.

Spojenia somálskych pirátov so somálskymi islamistami afiliovanými s medzinárodnou teroristickou sieťou al-Káida sa nedajú priamo dokázať, hoci existujú dôkazy, že somálska islamistická skupina al-Šabab využíva služby pirátov na pašovanie zbraní do krajiny, pretože dovoz zbraní do Somálska podlieha už od roku 1992 medzinárodnému embargu. Existujú tiež indície, že sa islamisti z al-Šabab spolu so skorumpovanými úradníkmi priživujú na výkupnom, ktoré piráti získali od majiteľov unesených lodí a poisťovacích spoločností. Islamisti však určite nemajú nad pirátmi kontrolu, myslí si Richard Cromwell, vedúci analytik v juhoafrickom Inštitúte pre bezpečnostné štúdie. Domnieva sa, že ak by sa islamisti dostali v Somálsku opäť k moci (ako predtým „islamské súdy“), pirátstvo by prestalo z večera do rána hneď z dvoch príčin: po prvé posledná vec, ktorú somálski islamisti potrebujú, je vyprovokovať ďalší masívny útok zo strany západných mocností a Ameriky a po druhé nechcú, aby sa bojoví náčelníci vyzbrojovali a lúpili na vlastnú päsť a mimo ich kontroly. Tú kontrolu však, zatiaľ, nemajú.

.ako sa dá s pirátmi bojovať?

Jednoduchá odpoveď by znela, že presne tak, ako to urobili Američania v prípade uneseného kapitána Phillipsa. Ale také jednoduché to nie je, ako vyplýva aj z novembrového článku komenátora Breta Stephensa v The Wall Street Journal, ktorý je súčasťou tejto .kritickej prílohy. Európa a čiastočne aj Amerika a Ázia uvalili na seba „dobre myslené“ legálne obmedzenia, ktoré im zväzuje ruky paralyzujúcim spôsobom.

O čosi sa „medzinárodné spoločenstvo“ pokúsilo aj na pôde OSN. Dňa 17. decembra 2008 prijala Bezpečnostná rada OSN pomerne tvrdú rezolúciu číslo 1851, ktorá pri honbe za pirátmi prvýkrát umožňuje aj medzinárodnú okupáciu na zemi i na mori – teda obsadenie pirátskych lodí aj pirátskych základní na súši. Na ilustráciu situácie treba cynicky dodať, že v rovnaký deň ako Bezpečnostná rada OSN prijala tú rezolúciu, zajali piráti štyri ďalšie lode – francúzsku, čínsku a malajskú, plus jednu súkromnú jachtu.

Mnoho krajín vyslalo do vôd v Adenskom zálive a na východ od somálskych brehov svoje vojnové plavidlá. Urobili to nielen Američania a námorné mocnosti spomedzi európskych členov NATO, ale aj Rusi, Indovia, Číňania, dokonca aj Japonsko (ktoré má trochu problém so svojou pacifistickou ústavou), Irán a ďalšie krajiny. Tých lodí však nie je dosť na to, aby ochránili všetkých asi sto lodí denne, ktoré plávajú v tých vodách oboma smermi – ročne tadiaľ prepláva okolo 30 000 lodí. Je to obrovská vodná plocha – milóny štvorcových kilometrov – pretože piráti napadajú lode aj v hlbokých vodách niekoľko sto kilometrov od pobrežia. Je jednoducho nemožné, mať tam dostatok ochranných vojenských plavidiel, ktoré by boli nablízku všetkým ohrozeným lodiam. Piráti útočia z rýchlych člnov, štartujúcich z „materských lodí“, a radary vojenských torpédoborcov ich môžu na tie veľké vzdialenosti zachytiť iba ťažko. Ak nie je na dostrel od napadnutej lode práve v čase útoku vojenská loď, podľa možnosti vybavená aj helikoptérami, šanca zabrániť včas únosu je minimálna. K tomu sa, samozrejme, pridávajú ešte aj právne obmedzenia, ktoré podrobne rozvádza Bret Stephens vo svojom komentári tu. Ale účinne bojovať sa dá, ak sa štáty ako USA a európski členovia NATO, prípadne aj Rusko, Japonsko, India a Čína dostatočne nahnevajú a odhodia zbytočné škrupule. Viacerí autori sa už stihli zamyslieť, ako na to. Väčšinou sa nechávajú inšpirovať mimoriadne účinnou stratégiou, ktorú používali Američania a Briti v 19. storočí. Bola brutálna, ale brutálni boli aj piráti. A fungovala.

.rady Ralpha Petersa

Komentátor denníka New York Post Ralph Peters sa nahneval pre vlažné opatrenia proti pirátom a vyslovil sériu odporúčaní, ktoré zrejme hovoria zo srdca všetkým, ktorí sú rovnako nahnevaní a chcú konečne vidieť niečo, čo pirátov zastaví. Podráždilo ho napríklad, že sa prezident Obama vyjadril, že autorizuje použitie smrtiacej sily, „ak je život rukojemníka ohrozený“. Považuje to za nonsens. Smrtiaca sila by mala byť podľa jeho mienky autorizovaná proti pirátom vždy, nie sú to zlodejíčkovia v obchodnom dome K-Mart. Je presvedčený, že pirátstvo nie je a nikdy nebolo policajnou záležitosťou. Je to vojenská záležitosť a vždy bola. A reakcia na pirátstvo nemôže byť „proporcionálna“. Pirátov a ich podporovateľov treba podľa Petersa potrestať kruto a dôkladne. Čo teda robiť? Tu je Petersov recept:

Treba zaútočiť na ich prístavy pozemnými, námornými i vzdušnými silami. Treba zabiť pirátov, potopiť ich plavidlá a zničiť podpornú infraštruktúru. Klany, z ktorých piráti pochádzajú, musia pocítiť dostatočnú bolesť na to, aby skrotili svojich mladých banditov… A netreba tam potom zostať a snažiť sa znovu vybudovať Somálsko. Treba odísť, ešte keď ich lode budú horieť pri brehu.

Americký Kongres musí zakázať akejkoľvek dopravnej spoločnosti či námornej poisťovacej spoločnosti, ktorá zaplatí pirátom výkupné, aby robila biznis v amerických prístavoch. To môže byť krátkodobo nepohodlné pre niekoľko zahraničných posádok, ale z dlhodobého hľadiska to zachráni peniaze aj životy. Americký obchod s cargom je najlukratívnejší na svete. Nech si lodní dopravcovia vyberú medzi nami a pirátmi, hovorí Ralph Peters. Treba vytrénovať a vyzbrojiť posádky lodí. Trochu to pomôže. Ozbrojená posádka si môže poradiť s amatérmi ako boli tí mládenci, ktorí sa pokúsili uniesť Maersk Alabama. Nemusí to však fungovať na ostrieľanejších a lepšie vyzbrojených pirátov. Opäť treba zdôrazniť, že pirátstvo je vojenský problém a vždy to bol vojenský problém. História nepozná výnimky.

Peters k týmto jednoduchým bodom v New York Post dodáva, že Obama by mal už konečne prestať robiť kampaň a mal by začať viesť. Mohol by pri tom pokojne urobiť aj niečo, čo sa nebude páčiť jeho zahraničným fanúšikom.

Petersova rada ohľadne sankcionovania prepravcov a poisťovní, ktorí zaplatia výkupné, má oporu dokonca aj v medzinárodnom práve. Platiť výkupné či inak s ním narábať je zakázané ratifikovanými medzinárodnými zmluvami, napríklad Konvenciou OSN proti korupcii.

.pomohli by konvoje?

Druhú svetovú vojnu a iných pirátov – tých nacistických na nemeckých ponorkách v Atlantiku – pripomenul v The Wall Street Journal profesor Peter D. Zimmerman. Myslí si, že rovnaká taktika, aká pomohla zlikvidovať nemecké ponorky, ktoré napádali britské a americké lode na ich ceste cez severný Atlantik, môže byť úspešná aj proti somálskym pirátom. Američania a Briti sa naučili organizovať ohrozené nákladné lode do konvojov, ktoré boli chránené sprievodnými torpédoborcami a ďalšími protiponorkovými plavidlami, a tiež letecky, keď sa dostatočne priblížili k brehom Veľkej Británie.

Peter Zimmerman píše, že za iných okolností, keby bola kontrolovaná plocha menšia, mohli by mať patrolujúce vojenské plavidlá úspech. Pred pár rokmi, koncom 20. storočia, predstavovali piráti v úžine Malacca, ktorá spája Indický a Tichý oceán, skutočné nebezpečenstvo. Nielenže sa zmocňovali lodí a lúpili náklad, ale aj vraždili posádky, ktoré sa odvážili vzdorovať. Postupne však námorné sily Singapúru, Malajska a Indonézie vyčistili úžinu a v roku 2007 vyhlásili, že je „piracy free“ – bez pirátov. Tá úžina je však dlhá a úzka morská cesta, ktorú môžu vojenské lode ľahšie držať pod kontrolou. To sa v somálskych vodách, kde piráti „lovia“ až stovky míľ od pobrežia, nedá. Pomôžu konvoje.

Ak by sa všetky lode, ktoré denne prechádzajú cez Adenský záliv a ďalej somálskymi vodami na východ od pobrežia zorganizovali do, povedzme, dvoch veľkých konvojov denne – zhruba 50 lodí v jednom – bolo by možné zorganizovať aj dostatočne hustú clonu zo sprievodných vojenských plavidiel, ktoré by tak dokázali zaregistrovať a odvrátiť každý útok, alebo ho dramaticky sťažiť. To by mohlo fungovať, ale nákladné lode i taknkery sa plavia rôznymi rýchlosťami a Peter Zimmerman si uvedomuje, že niektorí prepravcovia nemusia súhlasiť a nebudú sa chcieť nechať obmedziť na rýchlosti najpomalšími loďami. Aj pri vysokom počte pirátskych útokov je totiž pravdpodobnosť, že práve ich loď bude unesená, iba asi 1 percento, čo je pre nich akceptovateľné riziko. Zimmerman však varuje, že je to cynická hra hazardujúca nielen s peniazmi, ale aj so životmi a osudmi posádok. Píše, že fakt, že piráti zatiaľ unášajú lode a ľudí beztrestne, spôsobuje koróziu medzinárodného námorného systému. Podľa neho je teda čas vrátiť sa ku konvojom.

.západ má problém

Západný svet (ale aj krajiny ako Rusko, Čína a Japonsko) má v podobe pirátov veľmi nepohodlný problém, ktorý mu nastavuje zrkadlo podobným spôsobom ako medzinárodný islamský terorizmus. Stojí zoči-voči odhodlanej a sebavedomej primitívnej sile, ktorá pohŕda akýmikoľvek pravidlami, zákonmi a normami. Pohŕda i životmi, hoci piráti ich zatiaľ nezmarili toľko ako islamskí teroristi. Západ stojí proti tej sile s rukami dobrovoľne zviazanými za chrbtom v mene ľudských práv, civilizácie a humanity. Stojí zoči-voči ľuďom, ktorí nielenže nemienia dodržiavať tie zákony, ktorými si Západ zviazal ruky, oni nemienia doržiavať nijaké zákony okrem tých svojich a nemienia ani rešpektovať tie ľudské práva, humanitu a civilizáciu, v mene ktorých si Západ zviazal ruky. Západ stojí zoči-voči nim očividne nechápavo a nedokáže si, zatiaľ, rozviazať tie hlúpo zviazané ruky a začať brániť svoju civilizáciu. Budem úprimný, mne sú rady Ralpha Petersa blízke a pohľad na západný svet, ako tam stojí s rukami za chrbtom, ma poburuje.

Tento problém si nežiada dnes natoľko úspešný typ politikov ako Obama či Hillary Clinton. Nežiada si to ani diplomatov a mužov ako Javier Solana alebo Manuel Barroso. Tento problém si žiada skôr mužov, ako bol Winston Churchill či námorný kapitán Stephen Decatur (hrdina bojov proti severoafrickým pirátom začiatkom 19. storočia). Len kde ich hľadať? Ak takí v Európe či Amerike sú, nepustia ich k slovu. Ten problém ešte dostatočne nebolí. Ešte sa dá strkať hlava do piesku. Ak teda neplánujete cestu loďou okolo Somálska.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 17/2009 dňa 20. apríla 2009.

Navigácia