Označovanie kritikov európskej ústavy za eurofóbov je nemiestnou demagógiou. Ak má niekto výhrady voči návrhu európskej ústavy, neznamená to, že je automaticky proti Európskej únii. A tento konkrétny návrh euroústavy považujú za nepodarok aj viacerí eurooptimisti.
Ak niekto kritizuje súčasné pomery v EÚ a žiada ich zmenu, automaticky z toho predsa nevyplýva, že chce hneď rozpustiť EÚ a je odporcom akejkoľvek formy európskej integrácie. A napokon, ak si aj niekto myslí, že najlepšie by bolo EÚ rovno zrušiť, nemožno ho označovať za nepriateľa Európy. EÚ nerovná sa Európa. Mať inú predstavu o usporiadaní pomerov v Európe neznamená byť eurofóbom. Lebo termín eurofób znamená nepriateľ Európy. A nikto taký sa medzi slovenskými liberálnymi, konzervatívnymi a kresťanskodemokratickými kritikmi euroústavy nenachádza.
Ak sa však chceme terminologicky pohybovať v rovine fóbií a fílií, neostane nám nič iné než premenovať väčšinu eurooptimistov na bruselofilov. Pre tých slovenských je okrem túžby po európskom superštáte charakteristický zvýšený výskyt demagógie vo vzťahu ku kritikom súčasnej podoby EÚ. Miroslav Kusý napríklad prirovnáva vyjadrenie českého prezidenta Klausa o potrebe zachovania národných štátov a ich hraniciach ako záruke slobody ku komunistickému chápaniu ochrany štátnych hraníc (Eurofóbia oslavuje hranice, SME 8.10.2004). Ak by sme podobne demagogický prístup mali uplatniť z druhej strany, mohli by sme napríklad vyhlásiť, že dnešní bruselofili sú len pokračovateľmi včerajších komunistov, ktorí nie sú schopní niesť zodpovednosť sami za seba, potrebujú, aby niekto rozhodoval za nich, a keďže červená hviezda na moskovskom majáku im už zhasla, upierajú svoj zrak k dvanástim eurohviezdičkám na majáku v Bruseli. Aký zmysel by však mala takáto “diskusia”?
Preferoval by som, keby sme sa mohli vrátiť do vecnej roviny. Ak niekto v diskusii o budúcnosti EÚ tvrdí, že treba zachovať národné štáty, určite nie preto, že by túžil po drôtoch na hraniciach a strieľaní do ľudí, čo sa pokúšajú ich prekročiť. Národné štáty je potrebné zachovať preto, lebo len v ich rámci fungujú slobodné a demokratické režimy. Dnešná EÚ je výstižnou karikatúrou toho, ako môže demokracia “fungovať” mimo rámca národných štátov. Mieša sa tu zákonodarná a výkonná moc (legislatívu schvaľujú zástupcovia národných exekutív), Európsky parlament, v ktorom sa mnohí poslanci dohovárajú len cez dvojité tlmočenie cez tretí jazyk, nie je skutočným parlamentom, ale iba akýmsi parlamentným zhromaždením (žiadny európsky ľud, od ktorého by odvodzoval svoju legitimitu, totiž neexistuje) a reálna moc sa koncentruje do rúk európskej byrokracie, ktorá si osobuje stále väčšie nároky riadiť a regulovať životy všetkých občanov krajín EÚ často až do absurdných podrobností. Ak sa Kusý ironicky pýta, prečo sa máme zastaviť pri hraniciach národných štátov a nevrátiť sa k “opevneným mestám”, rovnako sa možno spýtať jeho, prečo sa chce zastaviť pri hraniciach EÚ a nepokračovať až k celosvetovej vláde.
Nech si však už o euroústave a súčasnom stave EÚ myslíme čokoľvek, na stole je trochu iná otázka: Akým spôsobom sa má na Slovensku rozhodnúť o ratifikovaní alebo o neratifikovaní európskej ústavy? A odpoveď na ňu by nemala byť primárne určená mierou nášho eurooptimizmu alebo euroskepticizmu, ale tým, čo o tejto situácii hovorí platná Ústava SR. Hovorí jasnou rečou: “Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi” (čl. 93, ods. 1). Aj bruselofil Michal Havran ml. priznáva, že “ústava je, samozrejme, snahou úniu federalizovať, tvrdiť opak je nepresné a nečestné” (Chamurapiho zákonník?, SME 7. 9.). Vďaka za úprimnosť. Ak je to tak (a naozaj je to tak), potom rozhodnutie o euroústave neprináleží parlamentu, ale občanom Slovenska v referende.
Hoci symbolika schválenia európskej ústavy prostredníctvom porušenia slovenskej ústavy by tiež mala čosi do seba. Napokon precedens tu už máme. Aj Česko-Slovensko sme rozpustili bez referenda, hoci vtedy už platná Ústava SR referendum o vystúpení zo štátneho zväzku tiež predpokladala. Tak prečo teraz ďalším porušením ústavy nevstúpiť do európskeho superštátu, všakže?
Ondrej Dostál
Autor je koordinátorom Iniciatívy proti európskej ústave, pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika
Článok bol uverejnený v denníku Sme, dňa 9. 10.2004
