Bez morálky niet trhu

<i><strong>Na to, aby sme od najúbohejšieho barbarstva dospeli k najväčšiemu bohatstvu, nie je nevyhnutné viac, než mier, nízke dane a prijateľný výkon spravodlivosti.    Adam Smith</i></strong>    Adam Smith mal v podstate pravdu, keď takto popísal predpoklady pre ekonomickú prosperitu. Ale ak by nás súčasné finančné turbulencie mohli niečo naučiť, tak to, ako veľmi trhový kapitalizmus závisí od toho, či väčšina ľudí rozvíja a rešpektuje všeobecne platné morálne cnosti. Samotný Smith to vždy chápal. Preto by jeho <i>Bohatstvo národov </i>z roku 1776 malo byť interpretované v spojitosti s jeho <i>Teóriou mravných citov </i>z roku 1759.    Finančný kolaps bol spôsobený mnohými ekonomickými faktormi: expanzívnou monetárnou politikou, masívnym využívaním finančnej páky (požičaných zdrojov na investovanie) bankami, kolapsom nízko-bonitných a rizikových hypoték, ako i programami sociálneho inžinierstva, ktoré realizovali vládou podporované kolosy v štýle New Deal, ako sú Fannie Mae a Freddie Mac.    Hoci niet pochýb, že slobodný trh za posledný pár desaťročí vytiahol doslova stámilióny Indov a Číňanov z chudoby, kontinentálni Európania – napríklad nemecký minister financií Peer Steinbrueck – nahlas zdôrazňujú, že <i>„anglosaský kapitalizmus skončil,“</i> pričom ľahkovážne ignorujú skutočnosť, že mnohé štátmi riadené ekonomiky EÚ sa momentálne potácajú do recesie alebo už v recesii sú.    Málo sa hovorí o tom, že finančná kríza bola spôsobená morálnymi zlyhaniami, ktoré sa prejavovali nielen na Wall Street, ale aj na hociktorej „obyčajnej ulici“. Príkladom je fiasko nízko-bonitných hypoték. Dnes už vieme, že tisícky klientov <i>klamalo</i> o svojich príjmoch, majetku a záväzkoch, keď žiadali o hypotéku. A mnoho veriteľov nevykonalo ani len tú najjednoduchšiu kontrolu ich úverovej minulosti.    Aj nedbanlivosť patrí medzi hriechy, ktoré zapríčinili dnešné finančné otrasy. Mnoho investorov sa zaťažilo hypotékami na základe mimoriadne neobozretného predpokladu, že ceny domov už budú iba stúpať. A zatiaľ na Wall Street investičné banky nadmerne špekulovali a vyžívali finančné páky, niekedy dokonca v pomeroch ako 30 k 1 (v prospech záväzkov k vlastnému majetku).    Potom je tu aj bezuzdný materializmus, ktorý zjavne rovnako presiakol tak na Wall Street, ako aj na „obyčajné ulice“. Sporivý, dokonca až nemiestne šetrný Adam Smith by bol zhrozený mentalitou typu <i>„chcem všetko a hneď,”</i> ktorá prispela k tomu, že miera súkromných úspor v Amerike sa od roku 2005 pohybuje okolo 0% a je najnižšia od Veľkej depresie v rokoch 1932-1933.     Je pravdepodobné, že taká istá mentalita viedla aj mnohých na Wall Street k tomu, aby predávali cenné papiere, o ktorých vedeli, že ich základom sú nízko-bonitné hypotéky ľudí z „obyčajných ulíc“, ktorí boli zaslepení vidinou rýchlych ziskov. Takéto konanie nie je nezákonné. Zdá sa však, že nik sa nenáhli obhájiť ho z etického hľadiska.    Žiadne z týchto morálnych zlyhaní však nevedie k záverom, ktoré by mohli obhájiť ďalšie regulácie. Napriek tomu živia populistické požiadavky návratu k intervencionistickej politike, ktorá už v minulosti zlyhala. Zatiaľ väčšina zástancov slobodného trhu odoláva volaniam po ďalších reguláciách používajúc silné ekonomické argumenty. Ale relatívne málo z nich – ak vôbec niekto – upozorňuje na morálny rozmer finančného kolapsu.    Jedným z vysvetlení tohto mlčania by mohlo byť, že niektorí zástancovia trhu vedome alebo podvedome akceptovali mäkký relativizmus, ktorý je tak rozšírený na Západe, ale ktorý neumožňuje dôslednú analýzu morálky. Tiež je možné, že mnohí zástancovia slobodného trhu už dávno nie sú schopní vyslovovať iné ako rýdzo utilitárne argumenty v prospech trhu konkrétne a v prospech slobody všeobecne.    Nemýľme sa: moderná forma trhu – tak bolestivo sa vyvíjajúca napriek intervencionistom všetkých farieb už od Smithových čias – bude vrhnutá o mnoho rokov späť chaosom na finančných trhoch. Veľmi podobná minulá kalamita by nám však mala pripomínať, že kým politické putá nasadzované ekonomickej slobode zástancami New Dealu a keynesiáncami od tridsiatych rokov minulého storočia si žiadajú uvoľnenie, tak morálne putá spoločnosti si naopak vyžadujú neustálu obnovu a priťahovanie.    Zvolili sme si ťažký spôsob, ako sa naučiť, že cnosti ako obozretnosť, striedmosť, šetrnosť, dodržovanie sľubov, poctivosť a pokora – nehovoriac už o ochote nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám – nemôžu byť len akousi voľbou navyše v spoločenstvách, ktoré si vážia ekonomickú slobodu. Ak bude trh fungovať a vláda udrží svoju moc v patričných medziach, tak spoločnosť bude musieť siahnuť až do rezerv svojho morálneho kapitálu.     Na sklonku svojho života Adam Smith pridal do svojej <i>Teórie mravných citov</i> novú kapitolu a nazval ju <i>O povahe cnosti</i>. Veľa sa hovorí o dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli. Snáď sa tak rozhodol potom, ako zhliadol svet, v ktorom šírenie slobodného trhu začalo odstraňovať chudobu, a považoval za potrebné znovu zdôrazniť význam pevných morálnych návykov pre spoločnosť, ktorá má ambíciu byť podnikateľskou a slušnou zároveň. A to je odkaz, na ktorý by sme dnes mali dbať.        <i>Autor je riaditeľ výskumu v Acton Institute (USA).     Na pozvanie KI vystúpil Samuel Gregg v Bratislave dňa 14. mája 2009 v rámci cyklu CEQLS s verejnou prednáškou na tému Finančná kríza: vládne zásahy a zlyhanie morálky. Viac informácií o prednáške, vrátane videozáznamu, nájdete <a href=

Na to, aby sme od najúbohejšieho barbarstva dospeli k najväčšiemu bohatstvu, nie je nevyhnutné viac, než mier, nízke dane a prijateľný výkon spravodlivosti.

Adam Smith

Adam Smith mal v podstate pravdu, keď takto popísal predpoklady pre ekonomickú prosperitu. Ale ak by nás súčasné finančné turbulencie mohli niečo naučiť, tak to, ako veľmi trhový kapitalizmus závisí od toho, či väčšina ľudí rozvíja a rešpektuje všeobecne platné morálne cnosti. Samotný Smith to vždy chápal. Preto by jeho Bohatstvo národov z roku 1776 malo byť interpretované v spojitosti s jeho Teóriou mravných citov z roku 1759.

Finančný kolaps bol spôsobený mnohými ekonomickými faktormi: expanzívnou monetárnou politikou, masívnym využívaním finančnej páky (požičaných zdrojov na investovanie) bankami, kolapsom nízko-bonitných a rizikových hypoték, ako i programami sociálneho inžinierstva, ktoré realizovali vládou podporované kolosy v štýle New Deal, ako sú Fannie Mae a Freddie Mac.

Hoci niet pochýb, že slobodný trh za posledný pár desaťročí vytiahol doslova stámilióny Indov a Číňanov z chudoby, kontinentálni Európania – napríklad nemecký minister financií Peer Steinbrueck – nahlas zdôrazňujú, že „anglosaský kapitalizmus skončil,“ pričom ľahkovážne ignorujú skutočnosť, že mnohé štátmi riadené ekonomiky EÚ sa momentálne potácajú do recesie alebo už v recesii sú.

Málo sa hovorí o tom, že finančná kríza bola spôsobená morálnymi zlyhaniami, ktoré sa prejavovali nielen na Wall Street, ale aj na hociktorej „obyčajnej ulici“. Príkladom je fiasko nízko-bonitných hypoték. Dnes už vieme, že tisícky klientov klamalo o svojich príjmoch, majetku a záväzkoch, keď žiadali o hypotéku. A mnoho veriteľov nevykonalo ani len tú najjednoduchšiu kontrolu ich úverovej minulosti.

Aj nedbanlivosť patrí medzi hriechy, ktoré zapríčinili dnešné finančné otrasy. Mnoho investorov sa zaťažilo hypotékami na základe mimoriadne neobozretného predpokladu, že ceny domov už budú iba stúpať. A zatiaľ na Wall Street investičné banky nadmerne špekulovali a vyžívali finančné páky, niekedy dokonca v pomeroch ako 30 k 1 (v prospech záväzkov k vlastnému majetku).

Potom je tu aj bezuzdný materializmus, ktorý zjavne rovnako presiakol tak na Wall Street, ako aj na „obyčajné ulice“. Sporivý, dokonca až nemiestne šetrný Adam Smith by bol zhrozený mentalitou typu „chcem všetko a hneď,” ktorá prispela k tomu, že miera súkromných úspor v Amerike sa od roku 2005 pohybuje okolo 0% a je najnižšia od Veľkej depresie v rokoch 1932-1933.

Je pravdepodobné, že taká istá mentalita viedla aj mnohých na Wall Street k tomu, aby predávali cenné papiere, o ktorých vedeli, že ich základom sú nízko-bonitné hypotéky ľudí z „obyčajných ulíc“, ktorí boli zaslepení vidinou rýchlych ziskov. Takéto konanie nie je nezákonné. Zdá sa však, že nik sa nenáhli obhájiť ho z etického hľadiska.

Žiadne z týchto morálnych zlyhaní však nevedie k záverom, ktoré by mohli obhájiť ďalšie regulácie. Napriek tomu živia populistické požiadavky návratu k intervencionistickej politike, ktorá už v minulosti zlyhala. Zatiaľ väčšina zástancov slobodného trhu odoláva volaniam po ďalších reguláciách používajúc silné ekonomické argumenty. Ale relatívne málo z nich – ak vôbec niekto – upozorňuje na morálny rozmer finančného kolapsu.

Jedným z vysvetlení tohto mlčania by mohlo byť, že niektorí zástancovia trhu vedome alebo podvedome akceptovali mäkký relativizmus, ktorý je tak rozšírený na Západe, ale ktorý neumožňuje dôslednú analýzu morálky. Tiež je možné, že mnohí zástancovia slobodného trhu už dávno nie sú schopní vyslovovať iné ako rýdzo utilitárne argumenty v prospech trhu konkrétne a v prospech slobody všeobecne.

Nemýľme sa: moderná forma trhu – tak bolestivo sa vyvíjajúca napriek intervencionistom všetkých farieb už od Smithových čias – bude vrhnutá o mnoho rokov späť chaosom na finančných trhoch. Veľmi podobná minulá kalamita by nám však mala pripomínať, že kým politické putá nasadzované ekonomickej slobode zástancami New Dealu a keynesiáncami od tridsiatych rokov minulého storočia si žiadajú uvoľnenie, tak morálne putá spoločnosti si naopak vyžadujú neustálu obnovu a priťahovanie.

Zvolili sme si ťažký spôsob, ako sa naučiť, že cnosti ako obozretnosť, striedmosť, šetrnosť, dodržovanie sľubov, poctivosť a pokora – nehovoriac už o ochote nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám – nemôžu byť len akousi voľbou navyše v spoločenstvách, ktoré si vážia ekonomickú slobodu. Ak bude trh fungovať a vláda udrží svoju moc v patričných medziach, tak spoločnosť bude musieť siahnuť až do rezerv svojho morálneho kapitálu.

Na sklonku svojho života Adam Smith pridal do svojej Teórie mravných citov novú kapitolu a nazval ju O povahe cnosti. Veľa sa hovorí o dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli. Snáď sa tak rozhodol potom, ako zhliadol svet, v ktorom šírenie slobodného trhu začalo odstraňovať chudobu, a považoval za potrebné znovu zdôrazniť význam pevných morálnych návykov pre spoločnosť, ktorá má ambíciu byť podnikateľskou a slušnou zároveň. A to je odkaz, na ktorý by sme dnes mali dbať.

Autor je riaditeľ výskumu v Acton Institute (USA).

Na pozvanie KI vystúpil Samuel Gregg v Bratislave dňa 14. mája 2009 v rámci cyklu CEQLS s verejnou prednáškou na tému Finančná kríza: vládne zásahy a zlyhanie morálky. Viac informácií o prednáške, vrátane videozáznamu, nájdete tu.

Preložil Svetozár Gavora.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2009 a v upravenej verzii v týždenníku TREND 19/2009 dňa 14. mája 2009.

Navigácia