Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
PREDNÁŠKY A PREZENTÁCIE

Tlač
Dehelenizácia Západu a jej dôsledky
[22.06.2009, Marcel Guarnizo, PREDNÁŠKY A PREZENTÁCIE]

Od pádu Berlínskeho múra v roku 1989 sa stredná a východná Európa venujú budovaniu demokracie. Demokracia sa do značnej miery stala zlatým štandardom, ktorým sa pomeriava civilizácia. Preto je nevyhnutné uvažovať o význame demokracie a o dopade súčasného demokratického myslenia na veľký kultúrny odkaz Západu. Čo má vlastne demokracia zachovať pre budúce generácie? Podľa mňa by mal byť zachovaný veľký odkaz západnej civilizácie, civilizácie, ktorej plodom sú princípy a inštitúcie, aké v dejinách ľudstva nemajú obdoby.

Chcem vysvetliť, že tento odkaz má v zásade tri integrálne súčasti, a práve ich mocná kombinácia vytvára veľkosť Západu. A preto je dnes zachovanie a návrat k týmto trom prvkom jedinou nádejou pre podporu a posilňovanie slobodných, spravodlivých a demokratických spoločností.

Základnými zložkami každej demokracie sú tri navzájom prepojené a nevyhnutné prvky: zdravý ekonomický, politický a kultúrny základ. Kľúčový je však práve posledný prvok. Kultúrny základ je to, čo udržiava a živí ekonomický a politický základ. Zároveň tvrdím, že tento kultúrny základ sa nutne skladá z dvoch prvkov, konkrétne z náboženského a filozofického dedičstva Západu.

Uvedomujem si, že táto téza môže vyzerať ako protirečenie demokratizačnému projektu, ktorý západné mocnosti vo veľkom propagujú v strednej a východnej Európe. Ich úsilie sa dosiaľ väčšinou sústreďovalo na propagáciu ekonomiky slobodného trhu a politických reforiem a úspech politických reforiem sa pomeriaval slobodnými voľbami a istou podobou nezávislého súdnictva.

Taký autor ako Francis Fukuyama, po revízii svojich teórií z diela The End of History and the Last Man (Koniec dejín a posledný človek) tvrdí, že v skutočnosti demokracia sa zredukuje na ekonomiku. Ekonomika postačí. Ekonomický pokrok, hnaný technikou, povedie k požiadavke na väčšiu politickú participáciu, ktorá vyvolá politickú reformu. Táto reforma, naopak, splodí sekulárne liberálne demokracie. Okrem toho je Fukuyama presvedčený, že sekulárne liberálne demokracie zaručia svetu mier.

Fukuyama tvrdí, že až raz spoločnosť dosiahne príjem na hlavu vo výške 6-tisíc amerických dolárov, bude rozvinutá, industrializovaná, s vyššími stupňami vzdelávania, všeobecnou gramotnosťou, strednou vrstvou a vlastníckymi právami. Tento ekonomický pokrok podľa neho nutne povedie k demokracii. Takže ekonomika je cestou k demokracii.

Fukuyama hovorí o konci dejín ako o dôsledku, ktorý nastane, len čo budú dosiahnuté tieto ekonomické ukazovatele. Pretože pri týchto úrovniach ekonomiky bude liberálna demokracia stabilizovaná a človek už nebude nespokojný a nepokojný, stratí dôvod na vojnu. Ľudstvo bude žiť v mieri. A keď človek dosiahne tento ekonomický úspech, ocitne sa na konci svojej cesty. Keďže už nebude očakávať nič vyššie, stane sa, ako ho nazýva Fukuyama, posledným človekom konca dejín. Fukuyama dokonca pozná aj adresu, kde tento posledný človek býva, hniezdo, ako ju nazýva, ktoré sa preňho pripravuje: „Koncovým bodom konca dejín bude Európska únia,“ tvrdí Fukuyama.

Ak je to pravda, Slovensko má obrovský dôvod na radosť, pretože váš priemerný príjem na hlavu za minulý rok bol odhadnutý na 19 800 amerických dolárov a ste členmi Európskej únie. Ste teda vo Fukuyamovom nebi.

Zvláštne, ale táto redukcionistická predstava človeka má v sebe materialistickú predstavu ľudskosti, ktorá sa veľmi nelíši od deterministického a ekonomikou hnaného konceptu človeka a dejín, aký vyznávali Sovieti. Tento fukuyamovský posledný človek sa na pohľad podobá človeku, ktorého sme poznali pred dvadsiatimi rokmi: tomu, ktorým bol homo economicus Sovietov.

Bývalý komunista, špión a zbeh Whittaker Chambers vo svojej knihe Witness (Svedok) tvrdil, že kríza na Západe „existuje, len kým západný svet v zásade zdieľa materialistickú víziu komunistov a je omráčený logikou materialistickej interpretácie dejín, politiky a ekonomiky… Ekonomika pritom nie je kľúčovým problémom tohto storočia.“ (1)

Nie je zvláštne tvrdiť niečo také uprostred globálnej finančnej krízy? Lenže presne pred tým nás Chambers varuje:

„Komunistická vízia má mocného agitátora a mocného propagandistu. Je nimi kríza… kríza nás ženie.“(2)

Kríza je katalyzátorom nového volania po socialistických činoch. Chambers píše:

„Revolučným srdcom komunizmu… je prosté tvrdenie… treba zmeniť svet… komunistov spája prosté presvedčenie: treba zmeniť svet.“ (3)

Už teraz pozorujeme, ako sa na celom opäť objavuje neosocializmus a socializmus. Finančná kríza spôsobila návrat tejto nočnej mory do imaginácie západného človeka. Ako iste viete, pred mesiacom argentínska prezidentka, socialistka Cristina Krichnerová, navrhla konfiškáciu odhadom 30 miliárd dolárov zo súkromných dôchodkových fondov ľudí pracujúcich v Argentíne – a to po demokratickom hlasovaní kongresu. Tvrdila, že Argentína dá takto príklad, ako sa treba vyrovnať s finančnou krízou.

Ja však v protiklade s touto redukcionistickou predstavou demokracie budem tvrdiť, že najdôležitejší je tretí stavebný kameň demokracie: jej kultúrny základ. Konkrétne náboženstvo a filozofia Západu. Z tohto odkazu vzišli „duch demokracie“ aj „duch kapitalizmu“, ktoré sú podstatné pre integrálny pojem demokracie v dnešnej dobe. Som presvedčený, že sa musíme odpútať od sekulárnej politickej demokracie alebo politického liberalizmu, ako to nazýva John Rawls, a uviesť na scénu to, čo nazvem postsekulárne demokracie. Preto je nevyhnutné hlboké pochopenie vzájomných vzťahov medzi ekonomikou, politikou a filozofiou.

Veľká časť historických koreňov Európy a Západu sa dnes považuje za nedôležitú alebo je neznáma, takže mnohé z toho, čo by sa malo zachovať, sa opisuje ako to, čo treba zahodiť. G. K. Chesterton raz poznamenal, že problém súčasného sveta netkvie v tom, že nevie nájsť cestu domov, ale v tom, že zabudol svoju adresu.

K metafyzickému pojmu Západu

Tak čo je teda Západ?

Otázka typu Čo? je v zásade metafyzická alebo filozofická, keďže pátra po prvkoch, ktoré zostávajú konštantné a základné, nie po prechodných, náhodných alebo premenlivých vlastnostiach toho, čo chceme definovať.

Keby som sa spýtal: Čo je mačka? a vy by ste mi odpovedali, že je to dlhé asi päťdesiat centimetrov, nedozvedel by som sa, čo je mačka. Na otázku, čo je to, sa nedá odpovedať informáciou o náhodných (premenlivých) parametroch či vlastnostiach veci alebo objektu, ktoré sa pokúšate definovať. Takže poznať jej geografický rozsah nebude stačiť. A tak aj otázka Čo je to Západ? alebo Čo je to Európa? sa nedá zodpovedať len odkazom na geografickú polohu. Bývalý španielsky premiér José María Aznar to vyjadril takto:

„Západ nie je geografický pojem. Západ je systém hodnôt jestvujúcich v spoločnosti. Je to kultúra. Nie je to vyjadrenie ducha konkrétneho národa, nie je to ani výhradné dedičstvo nikoho. Západné hodnoty sú univerzálne.“ (4)

Západ a Európa boli spočiatku to isté. Ale, ako viete, Západ sa teraz tiahne za politické hranice Európy a nejestvuje ako individuálna geografická realita na mape. Západ dnes pokrýva Spojené štáty americké, Latinskú Ameriku aj miesta také vzdialené ako Austrália a Nový Zéland. Západ je kultúrna realita, ktorá presahuje svoj geografický opis. Samuel Huntington vo svojom klasickom diele The Clash of Civilizations (Stret civilizácií) tvrdí:

„Civilizácia je kultúrna entita… civilizácia je kultúra vo veľkom. (…) … hodnoty, normy, inštitúcie a spôsoby uvažovania…“(5) Ak je to tak, potom Západ definuje jeho kultúrna zložka, a ak je to tak, máme dôvod na presvedčenie, že pre zachovanie západnej civilizácie je najdôležitejšie zachovať práve kultúru Západu.

Ex Corde Ecclesiae a základy Západu

Druhá otázka vyplýva z prvej. Ako vznikol Západ? V boji ideí a pri uchovávaní ideí je dôležité zistiť, odkiaľ idey prišli a ako sa šírili. Vzdelanci v takmer každom odbore sa vo všeobecnosti zhodujú, že Západ vznikol z triumvirátu rímskeho práva, gréckej filozofie a židovsko-kresťanskej tradície.

Ale treba si pamätať, že keď vznikla Európa, Rím už padol a zlatý vek Grécka bol dávno minulosťou. Takže si netreba predstavovať, že Gréci, Rimania a západná Cirkev sa spojili, aby spoločne naštartovali západnú civilizáciu. Po kolapse impérií stála už len západná Cirkev. Práve západná Cirkev zachránila dedičstvo Ríma a Grécka, pozdvihla ich a uchovala pre ďalšie generácie. Práve západná Cirkev tak porodila Európu. Ako nám pripomína Huntington:

„Termín Západ sa teraz univerzálne používa pre to, čo sa kedysi nazývalo západným kresťanstvom.“(6) Profesor Jürgen Habermas, posledný žijúci člen frankfurtskej filozofickej školy a podľa vlastného vyhlásenia metodický ateista, tvrdí v podstate to isté:

„Zo sociologického pohľadu by sa moderné podoby vedomia, ktoré obsahujú abstraktné právo, modernú vedu a autonómne umenie, neboli mohli vyvinúť mimo organizačných foriem helenizovaného kresťanstva a Rímskej cirkvi, bez univerzít, kláštorov a katedrál. Toto osobitne platí o vývine mentalít. (…) Kresťanstvo pôsobilo na normatívne sebapochopenie modernosti viac než len ako prekurzor či katalyzátor.“ (7)

Postreh profesora Habermasa je významný, pretože Rímska cirkev porodila Európu, tak ako matka porodí dieťa, nie iba ako keď pôrodná asistentka pomáha pri pôrode. Cirkev pôrod Európy nesprostredkovala, ale Európa vznikla „Ex-Corde Ecclesiae“ (zo srdca Cirkvi). Bez Rímskej cirkvi by nič také ako Európa alebo Západ vôbec nebolo. Židovsko-kresťanská tradícia Cirkvi, to nie sú len jeden či dva prvky, ktoré sa spontánne spojili, ale práve z lona Cirkvi sa zrodila Európa.

Práve západná Cirkev vdýchla Európe svoju myseľ a ducha. Rímska cirkev pomáha vzdelávať, živiť a ochraňovať Západ už dvetisíc rokov. Nie je náhoda, že náboženstvo Západu bolo náboženstvom jeho matky – Rímskej cirkvi. Aj ľudia majú väčšinou náboženstvo svojich rodičov. Ale tak ako každá matka, aj Rímska cirkev Západ formovala a vyučila ho istej mentalite, zo svojho dediča spravila nositeľa intelektuálneho a ľudského dedičstva, akému v ľudských dejinách niet páru.

Politický základ Západu a „duch demokracie“

Profesor Habermas vo svojom diele Time of Transitions výrečne argumentuje v prospech židovsko-kresťanského pôvodu demokracie. Píše:

„… individuálna morálka svedomia, ľudských práv a demokracie je priamym dedičom židovskej etiky spravodlivosti a kresťanskej etiky lásky. Tento odkaz, v podstate nezmenený, bol stále predmetom kritického preberania a reinterpretácie. Dodnes nemá alternatívu. A vo svetle súčasných výziev postnárodnej konštelácie stále čerpáme z podstaty tohto dedičstva. Všetko ostatné sú len postmoderné táraniny.“ (8)

Rovnaká dôstojnosť a hodnota každého ľudského života a rozvoj konceptu ľudskej osoby, ktorý je v centre demokracie – nič z toho sa neobjavilo pred kresťanským zjavením. Prirodzená rovnosť a sloboda všetkých ľudských bytostí bola v antickom svete viac-menej neznáma. Predstava, že moc štátu musí byť obmedzená a že štát existuje, aby slúžil človeku, a nie aby človek slúžil štátu, bola jedinečná a nová. Že človek je slobodný a jeho ciele presahujú ciele štátu a možnosti štátu, to nebol étos predkresťanského politického uvažovania. Rodney Stark, americký sociológ náboženstva a neveriaci, to opisuje takto:

„Viera v moc rozumu, podporovaná scholastikmi a stelesnená veľkými stredovekými univerzitami, ktoré založila cirkev, prenikla západnou kultúrou, čím stimulovala vedecké bádanie a rozvoj demokratickej teórie i praxe.“ (9)

Dnes sa mnohí ľudia mylne domnievajú, že demokracia je nový výtvor osvietenstva a modernosti, že nie je nič dlžná minulosti. Ale v skutočnosti je pravda, že duch demokracie je omnoho starší, než si myslíme. Dnešné demokracie stoja na pleciach obrov.

Vláda zákona, podstatná pre demokraciu, má tiež pôvod a začiatky svojho vývinu v dávnej minulosti židovsko-kresťanskej tradície, čo vidieť v Desatore mojžišovského zákona. Ale stredoveké dedičstvo Magny Charty z roku 1215 bolo v politickej participácii a vláde zákona tiež významným úspechom. Je to azda najvplyvnejší zdroj pre ďalší vývoj ústavného práva a zvykového práva v anglicky hovoriacom svete.

Veľký počet ústav, medzi nimi aj americká, boli značne ovplyvnené jeho výsledkami. A ešte skorším zdrojom je Charta slobôd z roku 1100. Pri jej konečnom podpise bolo jedenásť svedkov, traja z nich biskupi Cirkvi.

Keď čítate tieto dokumenty a ich ďalšie verzie, vidíte neuveriteľný rozvoj vlády zákona, ktorá je taká potrebná pre fungujúcu demokraciu. Kodifikácia zákonov na ochranu vlastníckych práv, na ochranu Cirkvi pred zasahovaním vladárov, ako aj zákonov, ktoré riešia daň z dedičstva, antikorupčné klauzuly, záruky slobody obchodu a voľného pohybu osôb či slávna „bezpečnostná klauzula“, ktorá obmedzovala moc kráľa, sú práve stredovekého pôvodu. Piliere práva, ako napríklad práva habeas corpus (10) a práva na spravodlivý proces, garantujú už tieto dávne dokumenty. Ba čo viac, zbor či Common Council (mestská rada), ktorý slúžil na vyváženie moci kráľa, napokon viedol k vytvoreniu prvého parlamentu.

Jeden z popredných čínskych vzdelancov, ktorého Rodney Stark cituje vo svojej ostatnej knihe The Victory of Reason, opisuje svoje pátranie po príčinách úspechu Západu:

„Požiadali nás, aby sme preskúmali, čo vysvetľuje úspech, ba vlastne prevahu Západu na celom svete. Študovali sme všetko, čo sme mohli, z historickej, politickej, ekonomickej a kultúrnej perspektívy. Spočiatku sme si mysleli, že je to preto, lebo máte mocnejšie zbrane než my. Potom sme si mysleli, že to preto, lebo máte najlepší politický systém. Potom sme sa zamerali na váš ekonomický systém. Ale za posledných dvadsať rokov sme si uvedomili, že srdcom vašej kultúry je vaše náboženstvo: kresťanstvo. Preto je Západ taký mocný. Kresťanský morálny základ spoločenského a kultúrneho života umožnil vznik kapitalizmu a potom úspešný prechod k demokratickej politike. O tom vôbec nepochybujeme.“ (11)

Ekonomický základ Západu – „duch kapitalizmu“

Ale z kultúry Západu nepovstal len „duch demokracie“. Aj „duch kapitalizmu“ má svoj dávny pôvod v židovsko-kresťanskej tradícii a jej rozvoji v stredovekom kresťanstve.

Termín „duch kapitalizmu“ spopularizoval Max Weber svojou teóriou v slovnom spojení „protestantská etika a duch kapitalizmu“. Jeho štúdia vychádzala z premisy, že kapitalizmus vznikol z náboženských a etických zásad kalvinizmu. Weber definuje „duch kapitalizmu“ ako radikálnu túžbu zarábať peniaze pre peniaze:

„Človeku vládne zarábanie peňazí, získavanie zdrojov ako najvyšší účel jeho života. Ekonomické získavanie už nie je podriadené človeku ako obyčajný prostriedok na uspokojenie jeho materiálnych potrieb. Toto prevrátenie toho, čo by sme mali nazvať prirodzeným vzťahom… je očividne hlavným princípom kapitalizmu a rovnako očividne je cudzie všetkým národom, ktoré nie sú pod kapitalistickým vplyvom.“ (12)

I keď Weberova teória je populárna, pri bližšom skúmaní mnohí mohli preukázať jej historickú a filozofickú nepresnosť. Filozoficky by som argumentoval, že oddanosť peniazom ako cieľu nie je presnou charakteristikou kapitalistickej mentality. Zisk ako motivácia v podnikateľských rozhodnutiach je potrebný pre udržateľnosť, ale to vôbec nedokazuje, že peniaze sú konečný cieľ. Peniaze nikdy nie sú konečným cieľom. Tvrdil by som, že peniaze zostali prostriedkom k cieľu. Niekto si môže myslieť, že peniaze sú prostriedkom na získanie šťastia, ale to je celkom iné, než keď niekto získava peniaze ako konečný cieľ.

Historicky sa to tiež zdá nepresné, lebo kapitalizmus podľa všetkého o celé storočia predišiel protestantskú reformáciu. Kalvinizmus teda nemôže byť príčinou vzniku kapitalizmu. Pri tomto tvrdení budem presne sledovať historické dôkazy, ktoré uvádza Rodney Stark v knihe The Victory of Reason. Stark jasne ukazuje, že kalvinizmus prišiel až celé storočia potom, čo sa na Západe už vyvinul kapitalizmus, keď píše:

„Niektorí objavili korene kapitalizmu v protestantskej reformácii, iní ho vystopovali k rozličným politickým okolnostiam. Ale ak človek hľadá hlbšie, ukáže sa, že skutočne fundamentálny základ, a nielen kapitalizmu, ale aj vzniku Západu, predstavuje výnimočná viera v rozum.“(13)

Teoretický základ ekonomickej slobody

Rímska cirkev učila, že rozum je najvyššou schopnosťou človeka. A že sa má využívať pri myslení, rozlišovaní a chápaní, kde je to len možné, čoraz lepšie prostredníctvom skúmania a reflektovania Božej vôle a Božieho plánu pre ľudstvo, ako aj stvoreného poriadku, ktorému jeho Stvoriteľ vštepil zrozumiteľnosť. Cirkev mala od samého počiatku obrovskú dôveru v rozum. Cirkev rozum nikdy nechápala ako hrozbu zjaveniu. Ba práve západná Cirkev napokon zavrhla doktrínu tých, ktorí boli presvedčení, že filozofická pravda alebo pravdy rozumu a pravdy viery si môžu protirečiť. Cirkev verila, že pravdy rozumu a viery tým, že majú pôvod v Bohu, si nemôžu protirečiť, pretože Boh si sám nemôže protirečiť. Zjavenie ukazovalo smer, orientáciu a naznačovalo misiu svojim nasledovníkom. Je tu úloha, ktorú treba vykonať, už viac neotáľať, času je málo a cesta je dlhá.

Stark tvrdí, že náboženstvo Západu bolo „orientované na budúcnosť“. Bolo orientované na pokrok a rozvoj. Usilovalo sa získavať vedomosti a postupovať v chápaní nielen Božieho plánu a zjavenia, ale – ako som spomínal – aj sveta, ktorý – ako toto náboženstvo verilo – Boh stvoril. Židovsko-kresťanská tradícia dostala božský pokyn podmaniť si stvorenstvo, aby slúžilo človeku. To si však vyžadovalo obrovskú podnikavosť, techniku a snaživé uplatňovanie rozumu na realitu vo všetkých jej stránkach.

Stvorený svet bol pre západného veriaceho výzvou, s ktorou sa musel vyrovnať. Svet bol knihou, ktorá sa dá čítať, jeho usporiadanie možno dešifrovať. Takýto prístup je zdrojom zmýšľania nevyhnutného nato, aby bol možný pokrok, technika a veda. Väčšina ostatných náboženstiev mala cyklické chápanie dejín alebo bola spojená s minulosťou tak, že to bránilo vzniku tejto psychológie pokroku. Stark píše:

„Vznik kapitalizmu bol zároveň víťazstvom cirkvou inšpirovaného rozumu, keďže kapitalizmus je vo svojej podstate systematická a trvalá aplikácia rozumu na obchod – niečo, čo sa najskôr dialo na veľkých kláštorných statkoch.“ (14)

Tieto kláštorné statky, tvrdí Stark, predstavujú počiatočné štádiá kapitalizmu v 9. storočí, ktoré sa neskôr rozvinuli do „priemyselnej revolúcie“ v Anglicku neskorého stredoveku a do prekvitajúceho medzinárodného a národného bankovníctva a slobodných trhov v Taliansku a severnej Európe v 13. a 14. storočí. Stark cituje jedného bádateľa za druhým, ktorí

„uvádzajú, že mnohé z podstatných čŕt kapitalizmu, ako je napríklad individuálna podnikavosť, napredovanie v oblasti úverov, zisky z obchodovania, špekulácia a podobne, sa dajú nájsť počnúc dvanástym storočím v mestských republikách v Taliansku – v Benátkach, Janove alebo Florencii“. (15)

Stark píše:

„Hoci Weber sa pomýlil, správne predpokladal, že náboženské idey hrali pri vzniku kapitalizmu v Európe životne dôležitú rolu. Materiálne podmienky potrebné pre kapitalizmus existovali v rôznych érach v mnohých civilizáciách, v Číne, v islamskom svete, v Indii, v Byzancii… ale ani jedna z týchto spoločností nesplodila a nerozvinula kapitalizmus…“ (16)

Stark uvádza štyri veľké víťazstvá rozumu, ktoré na Západe splodili „ducha kapitalizmu“:

„Prvým bol rozvoj viery v pokrok v kresťanskej teológii.

Druhým bol spôsob, ktorým sa viera v pokrok prenášala do technických a organizačných inovácií, z ktorých mnohé vznikali na kláštorných statkoch.

Tretím bolo to, že vďaka kresťanskej teológii rozum ovplyvnil politickú filozofiu a prax do takej miery, že sa v stredovekej Európe objavili štáty udržiavajúce podstatný stupeň osobnej slobody.

Posledné víťazstvo spočívalo v uplatňovaní rozumu pri obchode, z čoho vlastne vznikol kapitalizmus v bezpečnom prístave, ktorý mu poskytovali štáty.“(17) Rodney Stark vysvetľuje:

„Najdôležitejším je tu metodologický uhol pohľadu… ak náboženstvo inšpiruje úsilie pochopiť dielo Božích rúk, prichádza poznanie, a keďže pre úplné pochopenie niečoho je nevyhnutné vysvetliť to, vzniká aj veda ako ‚slúžka‘ teológie.“ (18)

Západná Cirkev, tvrdí Stark, bola teda hlboko zapojená do zrodu kapitalizmu.

Po prvé, v 9. storočí na veľkých kláštorných statkoch obrovský vzostup poľnohospodárskej produkcie, za ktorý vďačili významným inováciám v poľnohospodárskych postupoch, viedol k prebytkom. Tieto statky začali tieto prebytky predávať a špecializovať sa na produkty, po ktorých bol vyšší dopyt. To viedlo k ziskom, a tieto zase priviedli kláštorné statky k hotovostnej ekonomike. Posun od barterového obchodu k hotovosti bol prvou vecou, ktorá uľahčila príchod kapitalizmu, pretože barter sám neumožňuje ľahké transakcie a udržateľný obchod.

Po druhé, kláštory začali svoje zisky investovať späť do svojho majetku a produkovali zase viac bohatstva a kapitálu. Ako sa ich bohatstvo zvyšovalo, kláštory začali požičiavať peniaze.

„To malo za následok, že mnohé kláštory sa stali bankami, čo požičiavali bohatým.“ (19)

S nárastom produktivity prišla aj špecializácia a obchod. Onedlho sa okolo týchto kláštorov začali v Európe objavovať mestá.

Po tretie, kláštorné statky boli obrovskými komplexmi, keďže vlastnili ohromne veľa pôdy. Produkcia a komerčné úlohy boli obrovským podnikateľským dobrodružstvom. Manažérske schopnosti a špecializácia práce sa stali významným problémom. Na rozdiel od šľachty, ktorá odovzdávala správu nasledujúcim generáciám na základe dedičnosti, kláštory a správa ich operácií fungovali na základe meritokracie (20). Rozvíjali sa a využívali skutočné manažérske a administratívne schopnosti a pre podnikanie boli vyberaní najtalentovanejší jednotlivci.

Po štvrté, už v 13. storočí naberali dlhy dokonca formu hypoték – človek si požičal peniaze a zaručil sa pôdou. Je zaujímavé všimnúť si Starkovu zmienku, že mnísi svoj majetok z času na čas zvyšovali prostredníctvom prepadnutej záruky.

A napokon po piate, do ekonomiky sa zapájala nájomná pracovná sila.

„Takto sa stredoveké kláštory začali pozoruhodne podobať na moderné firmy – dobre spravované a rýchlo si prisvojujúce najnovšie výdobytky techniky.“ (21)

Teoreticky významný bol aj nástup pojmu dôstojnosti práce a významu pracovnej sily, ktorý bol pred érou západnej Cirkvi neznámy. Práca sa pred príchodom židovsko-kresťanskej tradície pokladala za nedôstojnú a vykonávali ju najmä otroci. Pracovať znamenalo ponížiť sa. Toto tiež vysvetľuje, prečo u starých národov – ani v Grécku, ani v Ríme – neexistovala snaha o technicky efektívnejšie spôsoby výroby. Práca prináležala otrokom a nebolo potrebné investovať čas do pokusov urobiť otrockú prácu efektívnejšou.

Scholastickí teológovia neústupne tvrdili, že je potrebné uznať právo na súkromné vlastníctvo a prvky obchodu. Toto uplatnenie rozumu v obchode bolo kritické, pretože iba z dobrej teórie sa môže rozvinúť zdravá ekonomická prax. Najskôr bolo potrebné vyjasniť teoretické problémy, aby sa kapitalizmus mohol rozvinúť slobodne.

Svätý Tomáš Akvinský, najväčší zo scholastických filozofov, preto už v 13. storočí uvažoval o potrebe súkromného vlastníctva:

„Predovšetkým preto, že každý sa lepšie stará o veci, za ktoré je osobne zodpovedný. (…) Po druhé preto, že ľudské záležitosti sú efektívnejšie organizované, keď má každý človek vlastnú zodpovednosť. Po tretie preto, že je väčšia šanca na udržanie mieru, keď sa každý spokojne venuje svojim záležitostiam.“ (22)

Taliansky kapitalizmus

V talianskych centrách, ako bol Janov, sa búrlivo rozvíjali slobodné ekonomiky:

„Od roku 1191 do roku 1214 vzrástol objem janovského obchodu tempom 6 percent ročne…“

Len námorný obchod v Janove v roku 1293 vyprodukoval príjem „v objeme desaťnásobku príjmu francúzskej kráľovskej pokladnice“(23)!

Benátky vytvorili obrovský výrobný a textilný priemysel, ktorý vyrábal

„okuliare, krištáľ, železo, mosadz, topánky, šperky, zbrane a kožený tovar…“(24),

a obchodoval s nimi po celej Európe. Tento obchod na veľké vzdialenosti a riskantné zámorské plavby či cesty po súši neskôr podnietili vznik poistenia. Už v 13. storočí máme historické dôkazy o účtovných knihách firiem, ktoré znižovali riziko tým, že uzatvárali poistenie na prevážaný majetok.

Ani Florencia nebola výnimkou:

„Florencia sa stala monumentom výrobných schopností kapitalizmu, významným centrom priemyselnej výroby vlny a hodvábu a do trinásteho storočia si florentské banky založili pobočky po celej západnej Európe.“(25) Vo Florencii vládla rodina Mediciovcov. Je dôležité si pamätať, že Mediciovci si majetok nenahonobili z obrovských zdedených statkov a pozemkov. Rodina Mediciovcov prišla k svojmu ohromnému bohatstvu prostredníctvom obchodu. Boli jednou z najprestížnejších a najmocnejších bankárskych rodín celej Európy: „Komerčná sila Talianska siahala v čase vrcholu koncom 13. a začiatkom 14. storočia až do Anglicka, južného Ruska, do oáz na saharskej púšti, do Indie a Číny. Bolo to najväčšie ekonomické impérium, aké svet poznal. (26) (…) Kniha Cambridgeské ekonomické dejiny Európy uvádza 173 významných talianskych bánk, ktoré pôsobili počas 14. storočia, a to nepočíta ich pobočky. Z nich 38 bolo vo Florencii, 34 v Pise, 27 v Janove, 21 v Luce, 18 v Benátkach a 10 v Miláne.“ (27)

Je dôležité si všimnúť, že tuná hovoríme nielen o národnom, ale aj o medzinárodnom bankovníctve.

Nie je to teda tak, ako sa domnieval Max Weber, že protestantská etika zrodila kapitalizmus, ale je to tak, ako si všimli mnohí historici, že kapitalizmus zrodil protestantskú etiku. Pretože keby bol niekto pôsobil mimo ducha a etiky kapitalizmu, v 16. storočí by sa bol odsúdil na ekonomický krach.

A napokon silným príkladom toho, ako sa Cirkev zapájala do zrodu „ducha kapitalizmu“, je rané Miláno. V Miláne bolo trhovisko priamo „v katedrálnom okrsku, pred chrámom“.(28) Ak to zhrnieme, ex corde Ecclesiae vznikol duch kapitalizmu.

Kapitalizmus sa napokon presunul na sever na miesta ako Antverpy, Gent, Amsterdam a do Anglicka celé storočia pred protestantskou schizmou. Carus-Wilson pri štúdiu rozvoja kapitalizmu v Anglicku, osobitne v pradiarskom priemysle, ho bez váhania nazval „priemyselnou revolúciou trinásteho storočia“.(29) Veľké technické inovácie v Anglicku počas tohto obdobia a ohromný uhoľný priemysel, ktorý vytvorili, toto tvrdenie dostatočne dokladajú.

Kultúrny základ – náboženský a helénsky odkaz Západu

Tvrdil som, že sú dva prvky, ktoré tvoria kultúrny základ Západu, a síce náboženstvo Západu, z ktorého povstala Európa, a filozofické dedičstvo gréckej filozofie, ktoré si Západ prisvojil. Teraz sa sústredím iba na filozofické dedičstvo Západu.

Tento odkaz, ktorý mal svoj počiatok v Grécku, si Rímska cirkev prisvojila a pozdvihla. Stredoveká syntéza, ktorú tak vytvorila, je podľa mňa tým filozofickým dedičstvom, ktoré je dnes potrebné obnoviť. Základ tohto filozofického úsilia kulminoval vo vede, vtedy známej ako metafyzika. A vrchol metafyzického myslenia by som situoval do 13. storočia, najmä do diela svätého Tomáša Akvinského.

Ekonómia, politika a etika sa vtedy vnímali ako súčasť oblastí záujmu filozofickej vedy. Na vrchole filozofickej analýzy stála prvá filozofia či metafyzika. Na vrchole, pretože jej špekulatívna analýza sa venovala najušľachtilejším a najvyšším témam, aké si človek dokáže predstaviť. Okrem toho bola pokladaná za základ všetkých vied, keďže poskytovala svoje princípy a najzákladnejšie pojmy všetkým ostatným snaženiam ľudského rozumu.

V zásade sú najmenej štyri základné metafyzické závery, ktoré patria kultúrnemu dedičstvu Západu a sú preň fundamentálne. Veľkí stredovekí filozofi dospeli k názoru:

Po prvé, že realita je zrozumiteľná – je jej vlastný zmysel (ontologická pravda); veci samy osebe sú pochopiteľné a inteligentne usporiadané, už z titulu svojej existencie je im vlastná pravda. Táto pravda v nich spočíva nezávisle od úsudku ľudskej mysle. Význam a pravda bytia spočívajú v samotných veciach. Veci zo svojej povahy (bytosti a substancie) majú prirodzenú zrozumiteľnosť. Svet teda nie je chaos a číra náhoda; je plný poriadku a inteligencie.

Po druhé, že túto zrozumiteľnosť dokáže ľudský intelekt odhaliť. Že ľudský intelekt sa vie správne zrovnať s realitou mimo mysle a poznávať ju. Človek môže používať svoje zmysly a rozum nato, aby túto zrozumiteľnosť prečítal. To znamená, že človek môže odhaliť inteligenciu a poriadok reality. Človek nepochybne dokáže vidieť, poznať a chápať.

Po tretie, že človek môže teda vyslovovať súdy, prehlasovať tvrdenia pravdy o realite založené na správnom uplatnení rozumu na objektívny svet. Tieto súdy o svete objektov konštituujú objektívne pravdivé tvrdenia (logickú pravdu), ak zodpovedajú realite. Jednoducho, človek dokáže odhaliť objektívnu pravdu.

A napokon po štvrté, že človek môže vyslovovať všeobecné tvrdenia o realite založené na fakte, že mnoho individuálnych vecí zdieľa rovnakú povahu, a teda môže byť predmetom tej istej analýzy. Ako uvidíme, toto je podstatné pre formuláciu všeobecných objektívnych etických noriem, ako aj pre pojem spoločnej povahy všetkých ľudských bytostí.

Dokumenty ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorej 60. výročie sme si nedávno pripomenuli, mali ako svoju filozofickú oporu a základ presne tento názor.

Bolo by nemožné načrtnúť všeobecnú deklaráciu pre všetkých ľudí, keby nezdieľali rovnakú ľudskú prirodzenosť. Ochrana ľudských práv je teda založená na hlbokom metafyzickom predpoklade, že prirodzenosť človeka je stála a nie je predmetom náhodných zmien. A toto je len zopár z veľkých metafyzických záverov, ktoré si Západ osvojil. Lenže dnešný Západ sužuje to, že opúšťa tieto závery a vedu metafyziky ako celok. Toto mám na mysli pod pojmom dehelenizácie.

Dehelenizácia západných vied

Na pojem dehelenizácie upozornil svet teraz už renomovaný prejav pápeža Benedikta XVI. na regensburskej univerzite. (30) Pojmom „dehelenizácia kresťanstva“ pápež narážal na odtŕhanie sa od filozofického a konkrétnejšie helénskeho odkazu, ktoré Grécko poskytlo Západu. Tento odkaz celé storočia rozvíjali a zdokonaľovali scholastickí filozofi a teológovia stredovekej Európy. Ovocie ich práce a uvažovania bolo obrovským prínosom pre ekonomické a politické usporiadanie Západu.

Dehelenizácia, o ktorej pápež Benedikt XVI. hovoril, v zásade vychádzala z dehelenizácie teológie a „patológií náboženstva“, ktoré vyplývajú z nesprávneho filozofického základu pre vieru v Boha.

Náboženstvo zbavené rozumnosti sa v 21. storočí prejavuje ako skutočne nebezpečné a prináša závery, ktoré sú pre ľudskú myseľ neprijateľné a protirečia dôstojnosti ľudskej osoby. Toto vidieť nielen v súčasných problémoch s islamom, ale aj v dehelenizovaných verziách kresťanstva. Ja by som dodal, že táto antifilozofická teológia je prítomná aj v predkresťanských a iných postkresťanských náboženstvách, ktoré nie sú súčasťou pôvodnej židovsko-kresťanskej tradície.

Ale kritické pre pochopenie je, že teológia sama osebe je len jednou z vied a prínos gréckeho myslenia a stredovekej scholastickej syntézy poskytuje základné pojmy všetkým vedám, nie iba teológii. Rád by som argumentoval, že práve dehelenizácia sa netýka len kresťanstva, ale aj západného myslenia, a teda všetkých vied a umení, ktoré vytvárajú dedičstvo západnej civilizácie. Ide tu o vytláčanie stredovekých záverov, ktoré som tu zhrnul, a tieto závery teraz v intelektuálnom dedičstve Západu chýbajú. A práve táto kríza predstavuje intelektuálnu samovraždu Západu.

V skutočnosti sa grécke myslenie nezrodilo pri pokuse posilniť, explikovať a obraňovať vlastné teologické doktríny. Samozrejme, Gréci ako Platón a Aristoteles vytvorili diela o politike, etike, antropológii a primitívnej vede celé storočia pred kresťanským zjavením. A keď ich tvorili, nerobili to kvôli gréckemu náboženstvu. Helenizácia kresťanstva či, presnejšie, pokrstenie gréckeho filozofického myslenia nasledovalo po prvotnej helenizácii etiky, politiky a vedy celé storočia pred kresťanstvom.

Zatmením rozumu sú rovnako postihnuté ekonómia, politika, právo a etika, ktoré predstavujú navzájom prepojené a základné vedy demokratického usporiadania. Bez zdravej ekonómie, politiky a kultúry nemôže demokratické usporiadanie podporovať či uchovávať slobodu a spravodlivosť. Dehelenizácia myslenia na Západe prináša kultúru, ktorá vytvára patológie nielen v oblasti náboženstva, ale rovnako aj vo všetkých ostatných vedách.

Uvedenie postsekulárnych demokracií

V podstate pojem slobodných, spravodlivých a demokratických spoločností, ku ktorým sa podľa mňa potrebujeme vrátiť a uchovať ich, si bude vyžadovať paradigmatický posun našich súčasných chápaní sekulárnych liberálnych demokracií k uvedeniu postsekulárnych demokracií. Pod postsekulárnou demokraciou mám na mysli to, že

„slobodná a cnostná spoločnosť sa skladá z troch navzájom previazaných častí – demokratickej politickej komunity, slobodnej ekonomiky a pevnej verejnej morálnej kultúry. Kľúčom k celej tejto konštrukcii je kultúrny sektor. Keďže slobodná politika a slobodná ekonomika uvoľňujú obrovské množstvo ľudskej energie, je potrebná živá verejná morálna kultúra, aby sa táto energia disciplinovala a správne nasmerovala a mohla slúžiť cieľom naozajstného rozkvetu ľudstva.“ (31)

Veľkú misiu dneška teda podľa mňa vytvára návrat k tomuto integrálnemu chápaniu demokracie. Západ musí uviesť nanovo postsekulárne demokracie.

Dehelenizácia Západu

Z historických dôvodov, ktoré tu niet kedy skúmať, vyhlásil postmoderný svet „smrť metafyziky“. Človek môže nájsť pôvod tejto historickej trajektórie v nominalistickej filozofii v 14. storočí. Jej prvotný nápor zosilnila a rozšírila vzbura proti rozumu, ktorú predstavovala v 16. storočí protestantská reformácia. Systematicky ju artikulovala kantovská filozofia, ktorá viedla k radikálnemu subjektivizmu idealistov. A napokon prišli nihilizmus a postmodernistický dekonštruktivizmus 20. storočia, ktoré si toto dedičstvo modernej filozofie prisvojili a priviedli ho k jeho logickému záveru.

Záver tejto trajektórie v zásade viedol k teoretickému a praktickému zamietnutiu metafyziky.

Teoretické popretie metafyziky

Toto sú niektoré zo všeobecných uzáverov dehelenizačného procesu:

Po prvé, že človek nemôže poznávať realitu a nemôže vyjadrovať absolútne tvrdenia o skutočnosti, ktorá sa týka reality, vzhľadom na „slabosť svojho rozumu“. Postmoderný svet, hoci tvrdí, že mu ide o racionalitu, je hlboko skeptický k možnosti moci rozumu poznávať, a teda pravdivo vypovedať o čomkoľvek. Vzdal sa hľadania pravdy, pretože je presvedčený, že intelekt na túto úlohu nestačí.

Následky takejto „slabosti rozumu“ sa dajú zhrnúť Nietzscheho formuláciou, že „neexistujú fakty, sú len interpretácie“: Všetko je relatívne, všetko je subjektívne, nič sa nedá označiť ako absolútne pravdivé, spravodlivé či dobré. Toto teoretické odmietnutie metafyziky vedie k odmietnutiu jej praktických záverov. To znamená, že teoretický rozum, ako veria slaboduchí ľudia moderného veku, nie je dosť silný, aby získal pravdivé poznanie o realite. Zlyhanie rozumu vyvoláva odmietnutie metafyzického snaženia na Západe, a to na kognitívnej či teoretickej rovine.

Toto viedlo k zavedeniu toho, čo myslitelia ako Richard Rorty v USA a Gianni Vattimo v Taliansku nazývajú „slabé myslenie“. Santiago Zabala vo svojom úvode ku knihe The Future of Religion (Budúcnosti náboženstva), dielu, ktoré spoločne napísali Rorty a Vattimo, dobre zhŕňa ich názor:

„… predpoklad, že všetky postoje sú rovnako platné, pretože nedôvera v pravdu je najväčším úspechom, ktorý dosiahla dekonštrukcia metafyziky. S koncom metafyziky už cieľom intelektuálnej činnosti nie je poznanie pravdy… sekularizácia nie je nič iné než dejiny slabého myslenia.“(32)

Metafyzické otázky sú teda zbytočné „… vzhľadom na slabosť nášho rozumu“. (33) „… úplnú politickú dospelosť dosahujeme až vo chvíli, keď sa nám darí zaobísť sa bez akejkoľvek metafyzickej kultúry…“ (34)

Prívrženci „slabého myslenia“ si plne uvedomujú, aké následky by mal úspech ich projektu pre európsku civilizáciu; slabé myslenie, píše Gianni Vattimo, je

„… rovnaká udalosť, akú Nietzsche volá nihilizmom a ktorá je pre Heideggera koncom metafyziky. Táto udalosť znamená koniec eurocentrizmu.“(35)

Vlastne koniec Európy.

Keďže Európa a Západ nie sú, ako som aj tvrdil, len ekonomická, politická či geografická realita, ale je to kultúra univerzálnych hodnôt, právd a inštitúcií obsiahnutých v náboženstve a filozofii Západu, bez tejto kultúry, zároveň náboženskej i metafyzickej, Európa skutočne prestane jestvovať.

Praktické popretie metafyziky

Druhá skupina, ktorá propaguje dehelenizáciu európskej kultúry, nepopiera tak otvorene možnosť objavovania pravdy a morálnych zásad. Táto skupina však tvrdí, že na realitu existuje toľko rôznych a nekompatibilných metafyzických názorov, že v demokracii by nebolo možné udržať mier, keby sa niektorý z nich stal spoločenským cieľom. Tolerancia a konsenzus by boli neudržateľné. Preto by sme z praktických dôvodov mali všetky tieto nároky (ako ich nazval John Rawls) ignorovať a usilovať sa prostredníctvom demokratického postupu dospieť k čomusi, čo by bolo akým-takým spoločným menovateľom. A toto by predstavovalo praktické popretie metafyziky.

John Rawls, prívrženec takéhoto názoru, tiež hľadal svet bez základov. Podľa neho nebol pojem spravodlivosti základný, no skôr iba politický. Vo svojej knihe Political Liberalism (Politický liberalizmus) John Rawls píše:

„Politický pojem spravodlivosti nazývam voľne stojacim, ak sa neprezentuje ako odvodený od nejakej komplexnej doktríny či ako jej súčasť.“ (36)

Predtým konštatuje:

„Komplexné filozofické a morálne doktríny nemôžu mať všeobecnú podporu občanov a okrem toho už nemôžu – ak to vôbec niekedy mohli – slúžiť ako výslovná základňa spoločnosti.“(37) Komplexné doktríny sú pre Rawlsa také, ktoré sú založené na filozofických alebo dokonca náboženských základoch. Sú komplexné preto, lebo si robia nárok na morálne absolutórium, ktoré by obsiahlo všetky možné prípady všetkých ľudí v každom čase. V tomto zmysle sú to metafyzické nerelatívne nároky.

Dehelenizované demokracie a politický liberalizmus

V demokratickej praxi došlo k radikálnemu posunu. Je to radikálny posun od klasického liberalizmu k tomu, čo Rawls nazýva politickým liberalizmom, a od demokracie k politickej demokracii.

Politický liberalizmus či politická demokracia je v zásade:

1. Iba politická.
2. Založená len na pozitívnom práve.
3. Jedine procedurálna.

Skutočne politická otázka je taká, pri ktorej nemáme dosť dôkazov, aby sa definitívne vyhlásil zaručený spôsob. Napríklad, mala by byť rovná daň 13 percent, 19 percent či viac? O tom sa dá diskutovať a učene dohadovať, ale absolútna odpoveď sa objaviť nedá. Mnohé témy v demokracii sú v tomto zmysle politické, relatívne, premenlivé a neisté. Problém je v tom, že podľa politického liberalizmu sú všetky otázky v demokracii takéto: relatívne, čiastkové a politické. A preto sa aj nazýva politickým liberalizmom.

Politický liberalizmus alebo sekulárne liberálne demokracie či politická demokracia vychádzajú výhradne z pozitívneho práva. To znamená, že spravodlivosť sa určuje jedine na základe právnych deklarácií a proklamácií, ktoré vychádzajú z demokratického režimu. Stačí, že je to legálne, a hneď je to aj spravodlivé a čestné.

Presne takáto filozofia bola obhajobou nacistov v Nemecku, ktorí tvrdili, že nemecký právny poriadok povoľoval zločiny, ktoré oni páchali; že ich činy boli úplne legálne, a teda nie sú vinní za zločiny. A je neslávne známou skutočnosťou, že pozitívny zákon v americkej ústave vyhlásil černocha za nie celkom ľudskú bytosť, a teda ho bolo možné zotročiť, predávať, kupovať, ba i zabiť. Jednoducho sa mal pokladať za majetok belocha.

Rawls a nasledovníci politického liberalizmu zašli ešte ďalej. Uznávajú nielen politickú koncepciu demokracie a zákona, ale radi by mali aj definíciu osoby, ktorá by bola iba politická. Rawls definuje koncept osoby v politickom liberalizme ako

„… niekoho, kto sa môže zúčastňovať spoločenského života alebo hrať v ňom rolu, a teda rešpektovať svoje rozličné práva a povinnosti. Preto môžeme povedať, že osoba je niekto, kto môže byť občanom, a teda normálne a plne kooperujúcim členom spoločnosti s úplným životom.“(38)

Táto politická definícia osoby, ktorú ponúka Rawls, ponecháva veľa priestoru pre vôľu väčšiny či štátu, aby rozhodli, kto je vlastne normálna ľudská bytosť. Akej musí byť rasy? A aký je jej pomer či stupeň plnej kooperácie počas života, ktorý garantuje jej osobnosť pred štátom, aby mala dobrý štatút? A čo hendikepovaní, a čo nenarodení, starí, marginalizovaní? Tí nemôžu kooperovať tak úplne, ako to podľa Rawlsa vyžaduje povinnosť dobrého občana.

Dejiny tyranie a genocídy v 20. a 21. storočí sa opakujú. Najskôr sa musí nájsť politická definícia osoby, ktorá sa dá použiť tak, aby sa niektoré segmenty ľudstva dali vylúčiť spod ochrany života, slobody a spravodlivosti. Potom sa utláčatelia podujmú očistiť spoločnosť od týchto segmentov. „Zbytoční vyjedači“, ako najslabších v spoločnosti označil Hitler, dostali štatút toho, kto rozumne neprispieva k rozvoju spoločnosti. Potom boli brutálne ničení a spoločnosť sa od nich mala očistiť a spolu s nimi sa zbavovala chorých a „rasovo menejcenných“, na ktorých sa „legálne praktizovala“ smrť a brutálne „lekárske experimenty“. A to je len jedna z nedávnych patológií medicíny, práva a politiky, ktoré Západ za posledných šesťdesiat rokov zažil. Dnes máme tiež stovku miliónov obetí komunizmu na celom svete, ktoré nám pripomínajú, k čomu môže viesť politická definícia osobnosti.

Ak je „úplná spolupráca“ požiadavkou, ktorú musí podľa Rawlsa splniť ten, kto má byť pokladaný za osobu, tak milióny tých, ktorí boli vyhlásení za nepriateľov štátu alebo neposlušných voči komunistickému režimu, boli takisto spravodlivo trestaní a zabíjaní za odpor a za neúplnú spoluprácu so štátom.

Ak by platila Rawlsova demokracia a definícia osoby ako „plne spolupracujúceho“ občana, disent voči utláčateľským režimom by bol nemožný. Prezident Václav Havel vo svojej Moci bezmocných tvrdil presne toto:

„Východnú Európu obchádza strašidlo, ktorému na Západe hovoria ‚disidentstvo‘.

Toto strašidlo nespadlo z neba. Je prirodzeným prejavom a nevyhnutným dôsledkom súčasnej historickej fázy systému, ktorý obchádza. Zrodila ho totiž situácia, keď tento systém už dávno nie je a z tisícorakých dôvodov už nemôže byť založený na čistej a brutálnej svojvôli, vylučujúcej akýkoľvek nekonformný prejav, keď je ale na druhej strane už do tej miery politicky statický, že takmer znemožňuje, aby sa takýto prejav natrvalo uplatňoval v prostredí jeho oficiálnych štruktúr. (39)

… východiskovou, najdôležitejšou a všetky ostatné predurčujúcou sférou ich [t. j. disidentov – pozn. prekl.] snaženia je proste snaha vytvárať a podporovať ‚nezávislý život spoločnosti‘ ako artikulovaný výraz ‚života v pravde‘, teda súvisle a cieľavedome – ‚artikulovane‘ – slúžiť pravde a túto službu organizovať. (…) Potom si iba ťažko možno predstaviť, že by sa aj objektivizovaná ‚disidentská‘ práca mohla opierať o inú základňu, než je služba pravde a pravdivému životu a snaha otvárať priestor skutočným intenciám života.“ (40)

Ako niektorí z vás vedia, predseda našej nadácie pán Damian Stauffenberg je príbuzným plukovníka Klausa Stauffenberga, ktorý 20. júla 1944 uskutočnil pokus o atentát na Hitlera a o odňatie moci nacistom v Nemecku. Toto hnutie odporu v Nemecku by sa v prípade, že by mal Rawls pravdu, dnes muselo pokladať za velezradu.

A čo Sophie Schollová, členka nemeckého hnutia Biela ruža? Ako 21-ročnú ju nacisti aj s jej bratom a inými disidentmi popravili gilotínou zato, že na Mníchovskej univerzite tajne rozdávala letáky. V nich vyzývala ostatných študentov, aby sa prebudili a postavili sa na odpor temnote, ktorá sadla na nemecký národ. Jej busta je dnes vo veľkej Sieni Valhaly spolu s bustami iných velikánov nemeckých dejín. V nedávnom prieskume medzi mladými ľuďmi v Nemecku sa pri otázke, kto sú najväčší Nemci všetkých čias, jej meno objavilo ešte pred Bachom a Beethovenom.

A napokon: Politický liberalizmus alebo sekulárne liberálne demokracie sú len procedurálne. To znamená, že práva sú vymedzované či chránené výhradne na základe demokratického procesu. Rawls sa vždy pýta: Vykonalo sa to podľa pravidiel hry? Procedurálna demokracia hlása, že proti rozhodnutiam nemožno mať námietky, ak sa pri nich dodržal správny postup. Spravodlivosť je len výsledkom korektného demokratického postupu.

Ako vidíme, pri všetkých týchto politických a nemetafyzických chápaniach osoby, zákona a demokracie sa dá ospravedlniť hocijaká nespravodlivosť. Všetky práva sa dajú zrušiť a nič nie je zaručené, iba ak to zaručí vôľa demokratického procesu. Za týchto podmienok človek nemá neodňateľné práva, všetky mu možno odňať hlasovaním. Osobnú slobodu a voľnosť úplne zhltol Leviatan.

Rawls a politický liberalizmus či sekulárne liberálne demokracie dneška sú presvedčené, že celý rámec a úsilie vášho života nepresahujú a nemôžu presahovať vaše povinnosti a privilégiá, ktoré vám ako občanom udeľuje spoločnosť. Rawls píše:

„Spoločnosť sa pokladá nielen za uzavretú, ale aj viac-menej za úplnú… ktorá v sebe vytvára priestor pre všetky nevyhnutnosti a aktivity života, od narodenia po smrť. Spoločnosť sa zároveň chápe ako neprestajne jestvujúca…“ (41)

Rawlsova vízia života v spoločnosti, kde je štát absolútnym garantom celého môjho hľadania šťastia od kolísky po hrob, vyzerá skôr ako doživotie vo väzení než ako koncept obmedzenej vlády, ktorá existuje, aby poskytovala rámec, v ktorom si človek môže slobodne voliť cestu k naplneniu.

Je len logické, že aj socialisti volajú po politickom liberalizme ako po rámci, ktorý povedie k ich konečnému víťazstvu. Snom socialistov je úplné pohltenie jednotlivej osoby so všetkými jej právami. Nič nesmie byť mimo ich kontroly. Oni a len oni budú určovať, aké práva človek má. Ak sa vzdáme neodňateľných práv, keď sa budeme domnievať, že všetko je vskutku relatívne alebo prosto politické, nemali by sme sa sťažovať, ak naše demokracie opäť postihne tyrania. Táto filozofia je smrťou obmedzenej vlády. Demokracia tohto typu sa stáva cestou k socializmu.

Ako ochránime prirodzené právo na súkromný majetok, ak pozitívny zákon určí, že súkromné vlastníctvo je zakázané? Ako ochránime svoje právo na hľadanie šťastia, ak vláda odhlasuje, že nás donúti hľadať si povolanie, o ktoré nestojíme? Ak sa vláda rozhodne vyhlásiť ateizmus za oficiálnu politiku štátu, ako si zachováme náboženskú slobodu či slobodu združovania? Ako ochránime svoje deti, ak poprieme, že rodičia majú prirodzené právo byť ich hlavnými vychovávateľmi?

Len filozofická obhajoba, ktorá sa drží metafyzických záverov o prirodzenosti človeka, povedie k morálnym imperatívom o skutočných a prirodzených právach človeka. O právach, ktoré platia teraz a navždy, ktoré sa nedajú porušiť bez spáchania vážnej nespravodlivosti, aj keby sa udiala akýmkoľvek demokratickým či nedemokratickým postupom.

Žiadna silná obhajoba týchto základných práv, vrátane vlády zákona, ktorá má byť – ako ju definoval Hayek – nie vládou svojvôle ľudí, ale vládou zákonov, neprežije. Zákony, ktoré chránia fundamentálne práva človeka, nemôžu byť založené na ľudských politických názoroch. No uvedomme si, že ani ekonomické či politické uvažovanie ich nemôže adekvátne hájiť. Metafyzické uvažovanie je kritickým prvkom kultúrneho základu spoločnosti. To ono ochráni slobodu, spravodlivosť a demokraciu.

Zopár súhlasných záverov

Dovoľte mi, aby som vám v bodoch na uvažovanie predložil niekoľko téz, ktorých sa demokratická západná tradícia stále drží, učí ich už celé storočia a v prospech ktorých som doteraz argumentoval:

Po prvé, občianske práva nie sú našimi najvyššími a ani najvýznamnejšími právami. Prevyšujú ich prirodzené práva. Právo na život, slobodu, hľadanie šťastia nevychádzajú z občianskeho zákona. A práve tieto neodňateľné práva svojou podstatou obmedzujú vládu. A nemožno nám ich vziať, lebo nám ich nedal ani človek, ani vláda či demokratický proces, sú nám vlastné z titulu bytosti, ktorou sme. Vláda, ako som tvrdil, existuje najmä preto, aby tieto práva chránila.

Po druhé, mierou demokracie nie sú len slobodné voľby. Zo slobodných volieb vzišiel Hitler v Nemecku či Hamas v Gaze. Demokratické voľby neurčujú, čo je spravodlivé. Predtým, než Rusi vtrhli do Gruzínska, aj Duma hlasovala. A konfiškovanie súkromných dôchodkov v Argentíne sa tiež dosiahlo hlasovaním v kongrese. Súkromné vlastníctvo a všetky občianske práva sa pri takejto filozofii dajú hocikedy hlasovaním odňať.

Po tretie, ústavy nie sú ospravedlnené samy sebou. Kontrola a vyváženie pozitívneho zákona musí byť odvodená od vonkajšieho zákona, konkrétne zákona rozumu.

Po štvrté, najzákladnejšia a prvá otázka, ktorú účastníci demokracie musia presne vymedziť, znie, „kto“ je subjektom demokracie a jej zákonnej ochrany. To značí, že ak vyhlásime, že základné slobody sa majú chrániť pre „všetkých“, máme morálny záväzok presne vymedziť, kto sú tí „všetci“, o ktorých hovoríme.

Som presvedčený, že „všetci“ v tomto zmysle nemôže byť nič viac a nič menej než každý identifikovateľný člen ľudského druhu. Bez ohľadu na jeho štádium vývoja, rasu, farbu pleti, náboženstvo, ekonomické podmienky či politické názory.

Potvrdenie základných práv znamená bezprostredne rozpoznať, že niektoré práva nie sú základné. A že teda existuje hierarchia práv a slobôd. Prvé a najzákladnejšie z nich – ak už nie z iného dôvodu ako preto, že prichádza prvé v čase (časovo) – je právo byť chránený vo svojej telesnej integrite alebo právo na život, ako sa nazýva v Deklarácii nezávislosti a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Malo by to byť jasné, lebo bez tejto prvej ochrany proti deštrukcii telesnej integrity sú všetky ostatné práva človeku nanič. Hoci je právo na súkromné vlastníctvo dôležité, nič pre mňa neznamená, ak ma zničia skôr, než dosiahnem vek, keď môžem vlastniť prvý pár tenisiek.

Ďalším príkladom nanič práva je právo na združovanie či slobodu slova, ak som otrok. Takže niektoré práva musia byť zákonom zabezpečené prednostne.

Zoči-voči bujnejúcemu zoznamu „nových práv“, kam chceme v poslednom čase zaradiť ešte aj „práva zvierat“, nám pomôže len predchádzajúci a metafyzický pojem spravodlivosti, vďaka ktorému rozoznáme skutočné nároky na spravodlivosť od tých falošných.

Už často sa navrhovalo, že ak chceme prísť k záverom o tom, čo je spravodlivé, musíme sa odvolať na skúsenosť či efektívnosť. Musíme spustiť experiment a zistiť, čo sa stane. Tvrdím, že toto platí v pozitívnych vedách (vo fyzike, astronómii, chémii a ešte aj pri podnikaní) – všade tam spustíte experiment a zistíte, či údaje súhlasia s teóriou. Ale táto metodológia je smrteľne chybná, keď ide o ľudské záležitosti. A to z toho prostého dôvodu, že človek nie je predmetom sociálneho experimentovania.

Komunistický experiment už nikdy netreba znova opakovať, aby sme zistili jeho smrtiace omyly. Na Západe vskutku mnohí stále veria, že neľudskosť komunizmu nevychádzala z jeho teoretickej pochybenosti, ale z toho, že experiment nebol správne vykonaný. Keby to tak bolo, azda by bolo múdre mať ďalších ako Ceauşescu, Pol Pot či Stalin. Nie, musíme dokázať rozlíšiť prv, než konáme, keďže nemôžeme experimentovať s ľudskými životmi.

Zopár návrhov riešení

Stále pretrvávajúcemu odkazu socialistickej revolúcie a relativizácii všetkých záležitostí spoločnosti, ktorá prichádza najmä zo západnej Európy a z USA, môže vzdorovať len pevný kultúrny základ. Aby sme uchovali našu civilizáciu, potrebujeme sa súrne vrátiť k náboženstvu a metafyzickému realizmu Západu kombinovanému s podporou slobodných ekonomík a zdravého politického základu. Musíme si uvedomiť, že dnešný socializmus sleduje gramschiovskú stratégiu – stratégiu, ktorá podľa Gramschiho mala zabezpečiť víťazstvo –, najmä podmínovanie kultúrneho základu Západu. Podľa neho by to napokon zaistilo politické a ekonomické prevzatie moci.

Táto obrana Západu si teda vyžiada spojenectvo ekonómov, politikov a akademikov. Musíme sa vrátiť k novej paradigme, k postsekulárnym demokraciám. A som presvedčený, že žiadne iné miesto sveta nemá na to väčšiu šancu ako stredná a východná Európa. Domnievam sa, že vy musíte vyviesť západnú Európu z jej intelektuálnej a morálnej samovraždy. Nemali by ste ísť za západnou Európou a skočiť za ňou z útesu. Ak je kultúra meradlom vitality a sily národa, je mi jasné, že ste v tomto lepší než Západoeurópania. A mnohí z nás by tvrdili aj to, že ekonomická sloboda národov strednej a východnej Európy je vyššia než vo zvyšku Európy.

Kreatívne menšiny môžu v tomto posune k postsekulárnym demokraciám zohrať významnú rolu. Som presvedčený, že think-tanky a ostatní členovia občianskej spoločnosti sa musia oddať štúdiu týchto troch sektorov slobodnej spoločnosti. Integrálny pojem demokracie je nutné obnoviť a znovu predniesť novej inteligencii. Práve preto je podľa mňa taká dôležitá práca subjektov, ako je napríklad Konzervatívny inštitút.

Pri tejto obnove sa Katolícka cirkev v strednej a východnej Európe nesmie obracať ku vzorom viery, ktoré sa opierajú o socializmus ako o svoj základ. Musí otvorene hlásať, že kresťanstvo je nezlučiteľné so socializmom aj s radikálnym sekularizmom.

Tento kultúrny úpadok Európy sa v súčasnosti môže javiť aj ako existenciálna hrozba európskej civilizácii, keďže západná Európa nemá silu, aby asimilovala obrovské množstvo imigrantov, ktorí dnes do nej prichádzajú, imigrantov, ktorí sú pevne presvedčení o vlastnej nezápadnej kultúre. Kultúrny relativizmus, ktorý vytvorilo toto antimetafyzické myslenie, potom mnohým znemožňuje obranu európskej civilizácie. Dnešná Európa nezvládne to, čo zvládla Amerika, keď asimilovala obrovské množstvo imigrantov. Po prvé preto, že obrovská imigrácia do Ameriky bola zväčša európska. A po druhé preto, že pevná verejná morálna kultúra Ameriky umožnila USA skôr asimilovať než dezintegrovať.

Rád odporúčam autorov a knihy, lebo nová inteligencia si vyžaduje nové intelektuálne orbity, iných autorov, iné knihy. Dovoľte mi teda uviesť jedného autora a v tomto sa zhodnem s profesorom Habermasom, ktorý ho vo svojej knihe Time of Transitions tiež odporúča:

„Keď čítam Akvinského Summa Contra Gentiles, som uchvátený komplexnosťou, úrovňou rozlišovania, vážnosťou a pevnosťou dialektickej argumentácie. Som obdivovateľom Akvinského.Predstavuje tú formu intelektu, ktorá sa môže zaručiť za vlastnú autentickosť. Je prosto skutočnosťou, že v pohyblivých pieskoch dnešnej religiozity sa podobný oporný pilier nájsť nedá.“ (42)

A je to aj problém, doložil by som ja, ktorý si vyžaduje rýchle riešenie, lebo bez realistického metafyzického horizontu zostane len to, čo – ako videl Leo Strauss – uvádzal Nietzsche ako smrť Európy.

„… naše vlastné princípy, aj viera v pokrok, sa stanú rovnako relatívnymi, ako sa ukázali všetky predchádzajúce princípy, a jediný únik je zrejme to… že človek si dobrovoľne zvolí životodarnú ilúziu, a nie smrtiacu pravdu, že človek si vytvorí mýtus.“ (43)

Domnievam sa, že medzi mýtom a realitou v západnej Európe snáď dnes stoja hľadači pravdy a slobody v strednej a východnej Európe. Tí, ktorí môžu neohrozene niesť svedectvo Západoeurópanom a svetu o tom, aká je naozaj „civilizácia“ založená na „smrti Boha a metafyziky“. Postmoderní radikáli na Západe si myslia, že ochutnali porážku náboženstva a filozofie v západnej Európe, ale vy ich môžete poučiť, že to, čo zakúsili, je na míle vzdialené od skutočného atentátu na civilizáciu.

Západní radikáli si myslia, že ten temný svet uzreli a páčil sa im. Východoeurópania ich môžu z tejto smrtiacej ilúzie prebudiť.

Autor je americký katolícky kňaz, riadi Neuwaldegg Institute vo Viedni a je predsedom Educational Initiative for Central and Eastern Europe.

Prednáška odznela v rámci cyklu CEQLS v Bratislave dňa 10. decembra 2008. Ďalšie výstupy z prednášky, vrátane videozáznamu a audiozáznamu prednášky nájdete tu.

Preložili Vladislav Gális a Stanislav Dzurjanin. Pôvodne publikované v revue Impulz 1/2009.


(1) CHAMBERS, Whittaker: Witness (Svedok). Washington, DC : Regnery Publishing, 1980, s. 17.
(2) Tamže, s. 11.
(3) Tamže.
(4) AZNAR, José María: America Latina: Una Agenda de Libertad (Latinská Amerika. Agenda slobody). Madrid : Faes, 2007, s. 13.
(5) HUNTINGTON, Samuel P.: The Clash of Civilizations (Stret civilizácií). New York : Simon & Schuster, 2003, s. 41.
(6) Tamže, s. 46.
(7) HABERMAS, Jürgen: Time of Transitions (Doba premien). Cambridge : Polity Press, 2006, s. 149 – 151.
(8) Tamže, s. 150 – 151.
(9) STARK, Rodney: The Victory of Reason (Víťazstvo rozumu). New York : Random House, 2006, s. 10.
(10) Habeas corpus (lat.) = Maj telo; prvé slová zákona na ochranu osobnej slobody človeka, ktorý prijal anglický parlament v roku 1679. (pozn. prekl.)
(11) STARK, Rodney: The Victory of Reason, s. 235.
(12) WEBER, Max: The Protestant Ethic and the Spirit of Capitalism (Protestantská etika a duch kapitalizmu). New York : Routledge Classics, 2004, s. 19.
(13) STARK, Rodney: The Victory of Reason, s. 10.
(14) Tamže, s. xi.
(15) Tamže, s. 12.
(16) Tamže, s. 13.
(17) Tamže, s. 15.
(18) Tamže, s. 58.
(19) Tamže, s. 61.
(20) meritokracia = vláda najschopnejších, najzaslúžilejších (pozn. prekl.)
(21) STARK, Rodney: The Victory of Reason, s. 78.
(22) Tomáš Akvinský: Summa Theologica, II, 66, 1 – 2.
(23) STARK, Rodney: The Victory of Reason, s. 90.
(24) Tamže, s. 86.
(25) Tamže, s. 92.
(26) Tamže, s. 93.
(27) Tamže, s. 113.
(28) Tamže, s. 120.
(29) Tamže, s. 152.
(30) Porov. Prednáška Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu (12. septembra 2006). http://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20060912024, 24. marca 2009.
(31) WEIGEL, George: The Free and Virtuous Society: Catholic Social Doctrine in the Twenty-First Century (Slobodná a cnostná spoločnosť. Katolícke sociálne učenie v 21. storočí). Prednáška v rámci 4. cyklu Tyburn Lecture, Londýn 19. máj 2004; http://www.eppc.org/publications/pubID.2107/pub_detail.asp, 24. marec 2009.
(32) RORTY, Richard – VATTIMO, Gianni – ZABALA, Santiago (ed.): The Future of Religion (Budúcnosť náboženstva). New York : Columbia University Press, 2005, s. 10 – 11.
(33) Tamže, s. 10 – 11.
(34) Tamže, s. 6.
(35) RORTY, Richard – VATTIMO, Gianni – ZABALA, Santiago (ed.): The Future of Religion, s. 46.
(36) RAWLS, John: Political Liberalism (Politický liberalizmus). New York : Columbia University Press, 1993, s. 42.
(37) Tamže, s. 10.
(38) Tamže, s. 18.
(39) HAVEL, Václav: Moc bezmocných. Praha : Lidové noviny, 1990, s. 5. Pôvodne samizdat z októbra 1978. Citáty preložil Stanislav Dzurjanin.
(40) Tamže, s. 40 – 41.
(41) RAWLS, John: Political Liberalism, s. 18.
(42) HABERMAS, Jürgen: Time of Transitions, s. 154.
(43) STRAUSS, Leo: Relativism (Relativizmus). In: PANGLE, Thomas L. (ed.): Rebirth of Classical Political Rationalism (Znovuzrodenie klasického politického racionalizmu). Chicago : University of Chicago Press, s. 25.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk