Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Štefánik: najznámejšia z neznámych slovenských osobností
[30.06.2009, Tomáš Ferenčák, ČLÁNKY]

Spoločenské porozumenie (vnímanie) má svoje prirodzené hranice. V súvislosti s deľbou práce a s nástupom tvrdého individualizmu v časoch romantizmu sa ľudská spoločnosť vnútorne vedomostne diferencovala. Do spoločenského povedomia nastúpila potreba kategorizovať a zjednodušovať. V pozitívnom i negatívnom význame.

Najočividnejší prejav pomyseľných hraníc spoločenského porozumenia je zakotvený v interpretácii dejín pre verejnosť. V nej je obzvlášť evidentná ú(s)porná snaha schematizovať minulosť do tej miery, aby sme ju mohli prijať. V snahe pomenovať a definovať včerajšok dnešnými slovami a tým včerajšku priradiť dnešné vnímanie sa zákonito dopúšťame istej formy zjednodušených či zjednodušujúcich anachronizmov. Na osobnosti a udalosti sa tak pozeráme perspektívou svojej doby, ktorú automaticky považujeme za vrcholnú. Máme tendenciu svoje názory odvíjať z dneška do minulosti (nie naopak) a predovšetkým v spoločenských oblastiach ich legitimizovať selekciou symbolov z dejín.

V tomto smere tvorí Milan Rastislav Štefánik špecifický úkaz. Nevedomky a neplánovane vytvoril budúcnosti problém. Kvôli predčasnému úmrtiu a minimálnemu vnútroštátnemu pôsobeniu po sebe nezanechal ucelený odkaz. Vďaka tomu sa každá názorová rekonštrukcia Štefánika, to ú(s)porné zjednodušenie, podobá rozmanitej mozaike spomienok a individuálnych názorov iných. Skladateľ útržkov má potom široké pole ako ich skombinovať podľa vlastného želania. Preto sa môžeme bez problémov z viac i menej relevantných zdrojov dozvedieť, že Štefánik bol predstaviteľ čechoslovakizmu, podľa iných bol národovec ako repa. Politickým zmýšľaním bol liberál, podľa iných konzervatívec, ba najnovšie vraj „sociálne cítiaci“. Bojovník za slobodu a demokraciu, podľa iných sympatizant konštitučnej monarchie i autoritatívneho riešenia spoločnosti. Štefánik však prelínaním sa dnešného i dobového vnímania mohol byť zároveň všetkým.

Slovenský vlastenec a čechoslovakista

Štefánik jednoznačne národovec bol. Je pravda, že počas svojich štúdií v Prahe sa označil za Slovač napriek tomu, že to zďaleka nebolo bežné. Pri svojich cestách po svete v službách Francúzska uvažoval v národných intenciách. Okrem iného počas pôsobenia na Tahiti publikoval v USA inzerát, ktorým svojich slovenských rodákov na Tahiti lákal. Konečne najjasnejší doklad Štefánikovho národného uvedomenia tvorí jeho jednoznačná oddanosť myšlienke vlastného štátu Čechov a Slovákov. Navzdory tomu, že okolo roku 1915 bol vznik samostatnej ČSR len o málo reálnejší ako let na Mesiac.

Na druhej strane, Štefánik bol prívržencom čechoslovakizmu. V Masarykových spisoch je explicitne zachytené, že pre názov zahraničného orgánu budúcej ČSR navrhoval Česká (nie československá) národná rada. Zároveň sa nikde nedochovalo, že by sa voči tomuto pojmu vymedzoval. Pravdepodobne zastával názor, že pre Dohodu neznalú vnútorných pomerov Rakúsko-Uhorska bude jasné ú(s)porné popísanie skutočnosti lepšie. Považoval za zbytočné a kontraproduktívne štáty Dohody zaťažovať detailmi. Zdôrazňovanie viacnárodného charakteru nového štátu (Česi, Nemci, Slováci, Maďari, Poliaci, Rusíni a ďalší) by značne podkopalo Wilsonovu tézu o sebaurčení národov, znejasnilo by rozdiel medzi budúcim Československom a mnohonárodným Rakúsko-Uhorskom.

Obzvlášť v tomto momente je nutné držať sa doby a nedopustiť sa prílišného zanášania včerajška dneškom. Musíme Masaryka, Štefánika i Beneša vnímať v hektickom období prvej svetovej vojny a nie počas pomlčkovej vojny, dňa F – ako exil nazval uskutočnenie federácie – alebo pocitov a národniarskych vĺn sprevádzajúcich Slovensko od roku 1989. Štefánik bez pochýb bol vlastenec, rovnako ako bol čechoslovakista. Vďaka tomu, že pôsobil v časoch, kedy sa riešili existenčné a predovšetkým vonkajšie problémy nového štátu, bol oboma zároveň. Slovenský národovec – čechoslovakista.

Monarchista, liberál a konzervatívec?

Ďalším častým paradoxom je hľadanie politického začlenenia Štefánika. Kategorizovanie jeho politického zaradenia do dnes platných šablón zlyháva. Dôvodov je viacero. Jeho kariéra tragicky skončila skôr, ako sa mohol osobne zapojiť do vzniku vnútorných pomerov mladého štátu. Politicky pôsobil predovšetkým ako vojak a diplomat. Navyše ako minister vojny v prvom roku existencie štátu riešil predovšetkým problematiku Československých légií uviaznutých za hranicami, najmä v Rusku.

Druhý dôvod je nekompatibilita dnešných pojmov so Štefánikovou dobou. Výrazy ako pravica – ľavica, konzervativizmus – liberalizmus majú svoju genézu a svoj nestatický charakter. Napríklad dnes môžeme v priamom prenose sledovať postupné zlievanie sa agendy pravice a ľavice do jedného nejasného spletenca. Podobne časť ultraliberálnych názorov devätnásteho storočia je dnes zachovaných v zlatom fonde ideí konzervativizmu. Navyše, Štefánikov žiaden odkaz je univerzálnym odkazom a umožňuje jeho zmýšľanie interpretovať cez celé názorové spektrum. Spektrum s málo pevne určenými mantinelmi definovanými nasledovne: Štefánik bol antiboľševik a mierny monarchista.

Z prehnane prosocialistických tendencií nebýva v literatúre Štefánik často obviňovaný. V tejto otázke sa pravdepodobne líšil od Masaryka či Beneša, ktorí sa svojim politickým vnímaním približovali západoeurópskemu poňatiu socializmu. Masaryk v duchu veľkej francúzskej revolúcie cítil v demokracii celú váhu hesiel rovnosť, bratstvo, sloboda. Štefánik, syn doby spoločenského prelomu, pravdepodobne demokraciu vnímal bližšie pomocou prechodných aristokraticko-elitárskych názorov (ako ich definoval Tocqueville) a hesiel americkej revolúcie. Redukovane by sme mohli povedať rovnosť, sloboda, prirodzené autority. Masaryk považoval demokraciu za cestu ako si byť stále rovnejší, aj keď rešpektoval rozdielnosť zásluh a schopností. Štefánik pravdepodobne plne neveril v okamžité víťazné nastolenie demokracie. Podľa dostupných informácií ešte v roku 1918 považoval konštitučnú monarchiu za ideálne zriadenie. Mimochodom, o monarchii uvažoval ešte v roku 1915 aj Masaryk.

Štefánik dokonca naozaj považoval za nutnosť po určitý čas zaviesť vojenskú diktatúru a pomocou nej preklenúť hroziacu anarchiu v štátnej správe. Mohla ho k tomu viesť i znalosť slovenských pomerov. Slovensko nemalo ľudské zdroje schopné odborne zvládnuť úlohy spojené so vznikom nového štátu. Z tohto hľadiska môžeme povedať: áno, bol konzervatívec. No zas len z hľadiska našej doby. Počas prvej svetovej vojny tento názor zďaleka nebol konzervatívny. Európskym aristokratickým a vojenským kruhom (do ktorých sa Štefánik obratne zaradil) bola myšlienka dnešnej (!) demokracie blízka anarchii, myšlienka bratstva podozrivo blízka socializmu. Ten skryto nekonečný spor medzi prirodzeným poriadkom a bezbrehým liberalizmom zmutovane trvá dodnes. Z opačného konca Štefánikova rýchla ochota akceptovať demokraciu v Masarykovom ponímaní, jeho celoživotný kozmopolitizmus, otvorenosť zmenám, jeho nadšenie objavovať nové, sú typickou črtou liberála.

Odkaz všetkým a nikomu

Štefánik dnes zostáva osobnosťou, ktorej odkaz môžu verejnosti čítať všetci. Vďaka tomu sa jeho menom túžila zaštítiť liberálna strana (ANO) a jeho meno nesie v názve konzervatívny think-tank (KI). Raz za čas si o ňom môže zarečniť predstaviteľ socialistickej demokracie, ale i monarchista alebo kresťanský demokrat. Štefánik jednoznačne integruje slovenskú spoločnosť. Vytvára každoročne prapodivnú jednotu medzi politickými stranami, ktorých existenčným záujmom je čo najviac sa vzájomne odlíšiť. To sa inej osobnosti, podľa mojich vedomostí, nepodarilo. Samotná nejasná rozpačitosť Štefánikovho odkazu (nech už je akýkoľvek) zas znemožňuje jeho výraznejšie splynutie s politickou či všeobecne spoločenskou kultúrou.

Štefánik – takmer každým uznávaný vedec, diplomat, vojak, politik – sa rozplynul medzi nejasnými odkazmi zo všetkých strán a nepoložil korene pozitívnej pevnej tradície. Vďaka tomu dochádza k takým otvoreným infantilnostiam, akých sme boli svedkami len nedávno, a to keď premiér posielal mladých ľudí hľadať lásku pod sochu Milana Rastislava Štefánika.

Autor je historik.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2009.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk