Irak je 20 mesiacov po vojne, 12 mesiacov po zatknutí Saddáma a mesiac pred voľbami. Režim sa zmenil, zbrane hromadného ničenia nenašli a Američania sa pomaly začínajú pripravovať na odchod. Takže čas na otázku, či to celé stálo za to.
Vojna je strašná vec, občas však dokáže zabrániť ešte strašnejším veciam, a vtedy je oprávnená. Irak ale ten prípad nie je. Stačí sa pozrieť na cenu, ktorú za vojnu bojujúce štáty platia a porovnať ju s tým, čo ony samy, ale aj obyčajní Iračania získali.
Ameriku stojí táto vojna predovšetkým životy. Zatiaľ viac ako tisíc mŕtvych vojakov. To je tisíc smútiacich rodín. Tisíc manželiek, matiek, otcov a ich niekoľko tisíc detí. Ostatné bojujúce štáty, od Austrálie cez Poľsko až po Britániu stála vojna desiatky ďalších životov. Okrem mŕtvych vojakov, zomierajú aj irackí civilisti. Ako obete vojny, pouličného boja alebo civilné ciele teroristických skupín. Napríklad kresťania. Za Saddáma sa nemali najlepšie. Podobne ako ostatní Iračania nemali napríklad politické alebo občianske práva. Husajnov režim však rešpektoval a garantoval ich náboženskú slobodu. To sa dnes zmenilo, sú častým útokom teroristických skupín a ich kostoly horia každý týždeň. A to ich ešte čakajú voľby, kde sa 95 percentná moslimská väčšina pripravuje na uplatňovanie islamského práva, šárije. Toľko kresťania.
Peniaze. Irak stojí viac, ako sa čakalo. Američania platia vlastné jednotky, spojencov, aj kompletnú zmenu režimu. Príjmy z ropy nestačia. Potrubia sú navyše ďalším cieľom útokov. Americká vláda sa tak dostáva do identických problémov, akým čelila vo Vietname. Doma platí sociálny štát a v zahraničí vojnu. Výsledok je deficit. Deficit rozpočtu je vyše 400 miliárd dolárov, deficit zahraničného obchodu vyše 600 miliárd dolárov. Dolár samotný stratil tretinu svojej hodnoty proti euru a cena ropy je na dlhoročných maximách. Indexy burzy klesajú, nezamestnanosť – na naše pomery nie síce dramaticky – ale rastie. Napokon, o Iraku povedali svoje aj americkí voliči. Tí, pre ktorých bol hlavnou témou volili v pomere 3:1 za Kerryho. Tí, pre ktorých bola témou volieb americká ekonomika, volili za Kerryho 4:1. Irak bola skrátka chyba, ktorá stojí strašne veľa. Prezidenta Busha stála takmer aj úrad. Bolo by to prvý krát v dejinách, čo by úradujúci prezident prehral v čase vojny.
V poriadku, ešte je tu terorizmus, dá sa namietnuť. Keby napriek vyššie napísanému zasadila vojna v Iraku smrteľnú ranu moslimskému terorizmu, stáli by azda obete za to. Čo teda spôsobila vojna v Iraku terorizmu? Podľa záverov vyšetrovania americkej komisie nemal Irak ani zbrane hromadného ničenia, ani väzby na al-Kájdu alebo bin-Ládina. Záver: vojna v Iraku bola odklonom od vojny proti terorizmu. Vytvorila a otvorila nový front, pričom samotná al-Kájda sa do Iraku musela za Američanmi presunúť. Celkové vyhodnotenie ale šokuje: medzinárodný terorizmus sa posilnil. Pred rokom odhadoval americký generál John Abizaid počet nepriateľských moslimských militantov v Iraku na 5 tisíc. Po zatknutí a zabití stoviek, možno tisícok z nich, sa ich počet dnes odhaduje na vyše 20 tisíc. V októbri 2003 bol počet útokov na americkú armádu a jej spojencov v priemere 25 denne. V októbri 2004 to bolo 70 denne. A počet sa ďalej zvyšuje. V novembri 2004 sa počet útokov v Bagdade z mesiaca na mesiac zvýšil o 400 percent. Do volieb pritom zostáva ešte mesiac. Zvýšil sa aj počet únosov, pravidelne dochádza k samovražedným útokom a vydieraniu európskych vlád unesenými civilmi. Cieleným útokom čelia s Američanmi „kolaburujúci“ Iračania alebo spomínaní kresťania. Útokov je skrátka viac, zabíjajú viac ľudí a spôsobujú väčšie škody. Taká je reč čísel. Odchádzajúci minister Powell ešte pred prezidentskými voľbami, a teda dlho pred svojou rezignáciou povedal, že „situácia sa zhoršuje.“ Stav v Iraku napokon tesne pred voľbami kritizoval aj minister obrany Rumsfeld a správca Bremer. Pochopiteľne reagujú aj americkí spojenci: šesť štátov už svojich vojakov z Iraku stiahlo, ďalšie tak plánujú urobiť v roku 2005. Medzi nimi aj Poľsko, jeden zo strategických spojencov USA. Američania sa však nezdávajú a posledné týždne pred voľbami vojenský „čistia“ Falúďžu a sunitský trojuholník. Skúste si predstaviť ako tam dopadnú voľby! A sme pri kľúčovom probléme budúcnosti Iraku.
Armáda dokáže plniť vojenské ciele a tá americká v tom nemá páru. Celý svet, vrátane americkej administratívy, však od vojakov v Iraku očakáva plnenie nevojenských a politických cieľov. „Vyhrať mier“ však vojaci nedokážu. Americká vláda je navyše posadnutá demokraciou a skorými voľbami. Čo sa však stane, ak si Iračania demokraticky zvolia islamistické proti-západné strany? Alebo čo sa stane, ak zvíťazia strany, ktoré nebudú schopné vynútiť poriadok a Irak ovládnu, podobne ako dnešný Afganistan najrôznejšie klany? Demokracii možno urobiť za dosť. Irak však viac ako voľby potrebuje zákon a poriadok. Dnes vládne Iraku skorumpovaná dočasná vláda. Čo mu bude vládnuť po voľbách? Šaríja? Alebo Zarkáví?
Aby bolo hodnotenie úplné, treba sa spýtať aj na to, čo spôsobila vojna vo svete. Irán pochopil, že preventívnemu útoku sa najlepšie vyhne ak bude mať jadrové zbrane. Rovnako ako Severná Kórea. Preto zbrojí. Palestínci si uvedomili, že pokiaľ je americký prezident zamestnaný Irakom, s ich konfliktom sa nič robiť nebude. Štyri roky preto bojujú rovnakým spôsobom. Islamskí teroristi pochopili, že vlády zapojené do vojny v Iraku, najmä tie európske, sú teraz najslabšie. A tak vydierajú. V Španielsku úspešne, v Británii a Taliansku zatiaľ neúspešne. Majú pritom v rukách všetky tromfy a na ich strane stojí aj verejná mienka.
Čo teda ukázala vojna v Iraku? Že Saddám Husajn nemal zbrane hromadného ničenia. Že nemal kontakty s bin Ládinom ani al-Kájdou. Že jeho režim, akokoľvek krutý, mohol byť v porovnaní s jeho nástupcom len menším zlom. Videli sme aj rýchlosť, s akou sa dá vyhrať vojna. Klasická, konvenčná vojna. Nie partizánska vojna v uliciach miest. Vojna v Iraku teda ukázala, že vojaci vedia plniť vojenské rozkazy, ale nie ideologické objednávky. Že najväčším nepriateľom veľmocenského postavenia Ameriky môže byť jej „veľmocenská“ politika. A predovšetkým, že napriek všetkej svojej vojenskej či hospodárskej sile, je Západ vlastne slabý. Jedni sa boja použiť silu, druhí sa boja nákladov a všetci dokopy svojich vlastných voličov. A tiež poctivej debaty o islame.
Rozhodnutie ísť do Iraku bola chyba. Nie všetkým to bolo jasné predtým. Skúsenosť však káže povedať, že nám je to jasné teraz.
Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň č. 52 – 53/2004 dňa 20. decembra 2004.
