Keď ľavica zistila, že jej experiment sociálnej spravodlivosti zničil milióny ľudských životov, hľadala iný dôvod na kritiku kapitalizmu. Na jej šťastie objavila globálne ekologické problémy.
Osemdesiate roky minulého storočia. Práve v období definitívneho pádu komunizmu v Európe sa začala v medzinárodnom dianí presadzovať vedecká téma globálnej klimatickej zmeny, ktorá bola od počiatku interpretovaná najmä ako dôsledok priemyselnej činnosti človeka vo vyspelých krajinách sveta. Globálne ekologické problémy v tom čase už neboli úplne novou témou. Podľa štúdie Adama J. Liebermana a Simony C. Kwon z nezávislého Amerického výboru pre vedu a zdravie, už od 50-tych rokov minulého storočia sa na medzinárodnej úrovni objavovali stále nové „ekologické drámy“ sveta, ktoré prezentovali používanie mnohých látok typu DDT, dusičnanov, azbestov, kávy či mobilných telefónov v katastrofických súvislostiach. Ako sa neskôr ukázalo, negatívny dôsledok používania týchto látok bol mnohokrát výrazne prehnaný a v zásade oveľa menej škodlivý než význam ich prospechu pre kvalitu života ľudí. V príbehu „katastrofy“ klimatických zmien hrá svoju chronicky známu úlohu Organizácia spojených národov (OSN). Téma klimatických zmien začala totiž mohutnieť práve vtedy, keď si toto zoskupenie krajín, z ktorých väčšina má zásadné problémy s dodržiavaním základných ľudských práv, začalo „pribaľovať“ svoje kompetencie v skúmaní problému a v snahách o jeho riešenie. V roku 1988 bol z iniciatívy OSN a Svetovej meteorologickej organizácie založený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC). Tento spolok vládami nominovaných vedcov sa už čoskoro stal absolútne dominantnou platformou pre interpretáciu problému a navrhovanie jeho riešení. Následne bola už v roku 1992 na konferencii OSN o životnom prostredí v Rio de Janeiro prijatá Rámcová dohoda o klimatickej zmene, ktorej účastníci v roku 1997 uzavreli k tejto dohode tzv. Kjótsky protokol. Ním sa zaviazali podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu tzv. skleníkových plynov. Kjótsky protokol sa stal celosvetovou témou a politickým fenoménom, ktorý mohol byť presvedčivým dôkazom o potrebe vlád a nadnárodných inštitúcií pri riešení tzv. „zlyhaní trhu“, teda takých dôsledkov trhovej výmeny, ktoré spôsobujú ťažko predvídateľné a „trhom nepostihnuteľné“ vedľajšie škody pre množstvo ľudí. Protokol by však musel spĺňať to, čo sa od riešení globálnych ekologických problémov musí nevyhnutne požadovať. To znamená, že existuje všeobecný vedecký konsenzus o existencii problému, zhoda o ekonomicky reálnych možnostiach a účinkoch jeho riešenia a všeobecný súhlas slobodných krajín s navrhnutým riešením. V prípade Kjótskeho protokolu však máme veľa dôvodov domnievať sa, že nielenže nie je reálnym riešením vážnej hrozby, ale že je i priamym útokom na podstatu slobodnej spoločnosti.
.nezhoríme (asi)
Ak hodnotíme problém z európskej strany Atlantiku, zdá sa byť rozhodnutie o redukcii skleníkových plynov celkom logickým riešením a každý, kto správnosť protokolu spochybňuje, je považovaný takmer za blázna. Faktom však je, že už v čase schvaľovania Kjótskeho protokolu existovala výrazná vedecká opozícia voči tvrdeniam, že človek svojou činnosťou spôsobuje katastrofické globálne otepľovanie. Lipská deklarácia, Heidelberská výzva a Oregonská petícia (píše o nich František Šebej v tomto čísle .týždňa), podpísané tisícami špičkových vedcov, sú toho dostatočným dôkazom. Súčasťou Oregonskej petície je i sprievodný list profesora Fredericka Seitza, bývalého prezidenta Národnej akadémie vied USA, v ktorom tvrdí, že Kjótsky protokol je postavený na chybných ideách a existujúce vedecké poznatky nepoukazujú na škodlivosť spaľovacieho procesu zo strany človeka. Naopak, rastúci obsah oxidu uhličitého je podľa neho najmä environmentálne prospešný.
.opatrný ústup
Renomovaný atmosférický fyzik S. Fred Singer už v roku 1999 opisoval, akým spôsobom sa postupne menili a „zjemňovali“ pôvodne katastrofické predpovede správ IPCC, čo sa deje podnes. V prípade týchto správ však treba povedať, že mediálnou bombou sa stávajú najmä ich veľmi zjednodušené a málo presné výstupy, ktoré sa poskytujú médiám. Podľa nedávnej štúdie amerického Media Research Center poskytujú nevyvážené spravodajstvo o Kjótskom protokole všetky významné celoplošné káblové stanice, najväčšmi však NBC. Mimochodom, ešte v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia bola teplota na severnej pologuli chladnejšia než v predchádzajúcich dekádach, na základe čoho bola jednou z obľúbených tém vtedajších médií blížiaca sa doba ľadová… O nejasnosti existencie, príčin a dôsledkov klimatických zmien, ako aj o zbytočnosti a nezmyselnosti Kjótskeho protokolu bolo a je najmä v USA publikovaných nespočetné množstvo serióznych vedeckých štúdií. Vedecký nesúhlas silnie s tým, ako pribúda počet pochybovačov nad jednotlivými tézami problému globálneho otepľovania: teda, či globálne otepľovanie ako klimatický jav vôbec jestvuje (napríklad niektoré balónové a satelitné pozorovania tvrdia opak), ak áno, či je spôsobený činnosťou človeka, ak áno, či je to jav negatívny, a ak áno, či je v ekonomických možnostiach civilizácie tento jav redukovať. Pri posledných „ak“ je odborná opozícia už taká výrazná, že nemožno Kjóto vnímať ako dokument vychádzajúci z vedeckých poznatkov.
.prestieraná zhoda
„Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín, je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky ako vedecky“, vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, ktorý v roku 2001 vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Samotný Kjótsky protokol má totiž obrovské množstvo zásadných nedostatkov: okrem vedeckej nejasnosti dôvodov, prečo vznikol, je pozoruhodné najmä jeho politické riešenie, ktoré sa síce dotýka najvýznamnejších producentov CO2 (samozrejme, najmä USA), ale vôbec nereflektuje napríklad producentov oveľa radikálnejšieho skleníkového plynu metánu. Metán totiž produkujú svojou poľnohospodárskou produkciou i menej rozvinuté (zväčša neslobodné) krajiny. Protokol vôbec nerešpektuje ani skutočnosť, že prírodné dispozície USA a ďalších „obvinených“ krajín (najmä svojou rozlohou lesov) umožňujú výraznú redukciu plynov, ktoré vyprodukujú. S. Fred Singer poukazuje i na to, že protokol zaväzuje k zásadnému zníženiu emisií CO2 len v prípade krajín, ktorých potenciál ďalšieho rastu produkcie je veľmi nízky. K rozvojovým krajinám s vysokým potenciálnym rastom, akými sú Čína či India, je zhovievavý. Aký zmysel však má „trestať“ úspešných len na základe toho, že boli skôr úspešní? O nezmyselnosti protokolu nepochyboval ešte prednedávnom ani prezident Ruska Putin, pokým nezistil, že na obchodovaní s emisiami môže jeho krajina získať nemalé príjmy i politické výhody. Ako dôvažok pochybností nad zmyslom protokolu jestvujú štúdie viacerých vedcov (napríklad Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, či Patricka J. Michaelsa z univerzity vo Virginii), ktoré hovoria o očakávanom „ochladení“ planéty v dôsledku protokolu nižšom než 0,1 stupňa Celzia, teda takmer na úrovni štatistickej chyby… To všetko na úkor ušlého príjmu z produkcie (zatiaľ) neškodného plynu, ktorý má USA spôsobiť ročne škodu vyše 400 miliárd dolárov, nehovoriac o stratách výkonnosti americkej ekonomiky v dôsledku obchodovania s týmito „emisiami“. Preto sa USA (ale ani iné krajiny, napríklad Austrália) podnes k protokolu nepripojili. Nech vnímame problematiku klimatických zmien akokoľvek seriózne, zdá sa, akoby jej dôsledok – Kjótsky protokol – zvestoval na pozadí úplne iné posolstvo: vy, ktorí ste ekonomickou slobodou a dodržiavaním ľudských práv dosiahli úspech, musíte trpieť. V tomto prípade naozaj nemožno nevidieť neschopnosť niektorých krajín vyrovnať sa hospodársky s USA inak než brzdením ich rozvoja. Práve preto rokovala už pred tromi rokmi o spoločnom postupe pri presadzovaní protokolu Európska únia (ekonomicky zaostávajúca za USA) s Čínou, ktorá navyše ignoruje i základné ľudské práva.
.zdroje totality
Zdá sa, že globálne ekologické problémy sú ďalším pokračovaním ľavicového pohonu na kapitalizmus po tom, čo zlyhal ich projekt sociálnej spravodlivosti. Podobnosť oboch vízií je veľmi príznačná, keďže obe búšia na takmer totožné miesto „zlyhávania“ trhu: „sociálna spravodlivosť“ kritizuje nerovnomerné prerozdeľovanie bohatstva a noví environmentálni „vizionári“ nerovnomernú produkciu plynu, ktorá je základným predpokladom tvorby bohatstva. Problém je v tom, že toto nepopiera takmer nikto: ani konzervatívci, ba ani teoretici ekonomického liberalizmu. Tí však, na rozdiel od ľavice, považujú slobodný trh za najlepší predpoklad pre morálne rozhodovanie sa človeka a najvážnejšie riziká, ktoré sloboda prináša, riešia úzkou a jasne vymedzenou úlohou vlády.
.proti slobode
Už druhé desaťročie masíruje tému globálneho otepľovania mašinéria štátom platených vedcov a byrokratov štátnych a nadnárodných inštitúcií. Títo ľudia podľahli zložitosti a nejasnosti vedeckého problému, ktorý sa odrazu začal navíjať typickým lavínovým pohybom, napríklad cez dobre platené rámcové programy Európskej únie (tie sú, mimochodom, vypisované nie s cieľom zistiť problém, ale majú riešiť už jeho účinky a možnosti riešenia), ale najmä skrze OSN. Tá si založila vlastnú inštitúciu, ktorá iniciovala vlastné medzištátne dohovory. Na ne si naviazala vlastné každoročné stretnutia účastníkov dohovoru, ktorých cieľom je stanovovať obmedzenia pre vlastníkov súkromných statkov. Považovať týchto ľudí za zarytých nepriateľov Ameriky by nebolo celkom presné. Sú produktom ľavicového pustošenia, ktoré zatiaľ nezasiahlo Ameriku do gigantických európskych rozmerov len preto, lebo tá je postavená na pevných vlastníckych základoch. Platí to však iba čiastočne, lebo aj americká akademická obec, intelektuáli či celebrity zo showbiznisu, rovnako ako dominantná časť médií podľahli mámeniu environmentalistického radikalizmu a túžbe zachraňovať svet pred kapitalizmom. Ľavica nemá rešpekt k súkromnému vlastníctvu vo svojej mentálnej výbave. Je to horizont, ktorý nevidí, preto jej ľudia nemajú problém bezdôvodne obmedzovať právo kohokoľvek, kto prostredníctvom svojho vlastníctva znásobuje svoje bohatstvo. Globálne otepľovanie je dobrým dôvodom na obmedzovanie slobody a ďalším dôvodom, aby Amerika bola ostatnému svetu tŕňom v oku.
Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 1/2004
