„Rok 1900. Oscarovi Wildovi bol práve odrezaný ďalší kúsok penisu a na ranu mu priložili kus čerstvého baranieho mäsa. Parížski lekári sa domnievali, že na rakovinu údu to pomáha. Nepomohlo, Wilde zomrel v krutých bolestiach.“
Čudujete sa práve prečítanému textu? Začudujte sa ešte viac: ide o prvé vety krátkej eseje poľského autora Grzegorza Górneho, šéfredaktora revue Fronda. Jeho esej s nadpisom 1900 otvára výber poľských konzervatívnych esejí, ktoré pod názvom Návrat člověka bez vlastností vyšiel v brnianskom vydavateľstve CDK. Spolu s druhým výberom, vydaným pod názvom Pravým okem, ju editorsky pripravili Maciej Ruczaj a Maciej Szymanowski. A do tretice, spolu s výberom esejí poľského intelektuála a politika Ryszarda Legutka Ošklivost demokracie a jiné eseje, vydanej v CDK ešte minulý rok, tvorí trojicu toho najzaujímavejšieho, čo si o Poľsku a poľskom diskurze môžete prečítať.
Poľskí konzervatívni autori sú slovenskému prostrediu blízki. Napokon, podobne ako tí českí. Slovenská konzervatívna obec by sa dala pri troche zjednodušenia rozdeliť na „akoby českých“ a „akoby poľských“. Jeden malý, ale podstatný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v Poľsku je politické spektrum rozdelené medzi liberálnu a konzervatívnu pravicu (vymyká sa iba ľavicovo-liberálny ostrov Gazety Wyborczej), na „tradičnom“ Slovensku prežíva raz konzervatívne a inokedy liberálne myslenie na okraji spoločnosti. Odpoveď na otázku, prečo je to tak, ponúkajú čiastočne aj dve recenzované antológie. Odpoveď je jednoduchá, je to ľuďmi. Paweł Lisicki, Bronisław Wildstein alebo Marek Cichocki sú na Slovensku neznámi autori. V Poľsku však všetci traja zásadne vplývajú na verejný život, a ani jeden z nich pritom nie je aktívny politik. Napokon, aj to je dôkaz sily písaného (či hovoreného) slova, ktoré môže v kultúrnych spoločnostiach verejnú diskusiu často ovplyvniť viac ako mandát z volieb. Bronisław Wildstein nie je len mužom, ktorý kedysi na hrane so zákonom zverejnil zoznam komunistických agentov, ale súčasne aj často píšucim komentátorom a plodným autorom, pričom jeho Krajina ničoty je považovaná za jeden z najlepších románov o postkomunizme, aký bol v strednej Európe napísaný (český preklad by mal vyjsť tento rok). V dvoch antológiách sú tri Wildsteinove eseje, a či už píše o európskej utópii alebo ľudských právach, ktoré žiadnymi právami nie sú (barónka Thatcher použila v svojej poslednej knihe azda najtrefnejšie rozdelenie medzi „human rights“ a „human wrongs“), stojí to za prečítanie. Ešte zaujímavejší je Paweł Lisicki, šéfredaktor poľského denníka Rzeczpospolita. Jeho esej o pelagiánskom charaktere súčasnosti alebo ironický pohľad na veľkosť osvietenstva, či o hrdinoch, ktorí sa nehodia dnešnej dobe, patria k vrcholom antológií. Nespomenúť aspoň vetou desať častí esejistického diela Cezary Michalského sa nepatrí rovnako ako opomenúť Rafała Ziemkiewicza, s ktorým sa za jeho bestseller súdi Adam Michnik.
A v čom je odpoveď na otázku, prečo sa poľským konzervatívcom tak darí? Práve v tom, čo na čitateľa dýchne z oboch antológií: poľským autorom nechýbajú vedomosti, odvaha ani talent. Ale najmä chuť žiť. Prijímajú dobové žánre, grafiku aj prejavy – a vyznávajú pritom tradičné hodnoty. A vedia prekvapiť a zaujať rovnako ako Górny v zmienenom krátkom citáte.
Autor je redaktor revue Impulz a týždenníka .týždeň.
Maciej Ruczaj (ed.): Návrat člověka bez vlastností, CDK, Brno 2010
Maciej Ruczaj, Maciej Szymanowski (eds.): Pravým okem, CDK, Brno 2010
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2010.
