Sebaodmeňovanie bez bázne a hany

Čoraz hlbší ponor verejných financií pod tenkú červenú čiaru do deficitov a dlhov donútil našich zástupcov v exekutíve i v parlamente k zníženiu si platov a dokonca k zmenám v pravidlách určovania platových pomerov. Nie je zarážajúce, že dosiaľ k žiadnym systémovým zmenám na tomto poli nedošlo aj v našej samospráve?

Poslanci Národnej rady SR si znížili platy. Po novom bude ich plat odvodený aj od výšky deficitu za predchádzajúci kalendárny rok. Ak ten dosiahne sedem a viac percent, tak sa platy znížia o 15 percent trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Ak sa bude schodok pohybovať medzi piatimi a siedmimi percentami, dôjde k 10-percentnému zníženiu, keď bude deficit v rozmedzí od troch do piatich percent, poslanecká mzda sa zníži o 5 percent a v prípade deficitu nižšieho ako 3 percentá sa platy znižovať nebudú. Keďže od platových pomerov poslancov parlamentu sa odvíjajú okrem iného i platy členov vlády, k znižovaniu platov dochádza i v prvých radoch exekutívy.

O tom, či má alebo nemá byť pri posudzovaní prijímaných noriem, rozhodovaní a hlasovaní o nich poslanec NR SR zväzovaný svojou mierou podielu zodpovednosti za deficit verejných financií i s odrazom na vlastné platové pomery, sa viedla polemika. Prijímaná zmena bola oponovaná i názorom, že úlohu a zodpovednosť poslancov NR SR nie je vhodné zužovať na schvaľovanie takého rozpočtu verejnej správy a takých noriem, ktoré nevytvárajú nadmerný deficit (potreba vyrovnaného či prebytkového rozpočtu je vnímaná ako chiméra). Ak by sa aj to vnímanie zúžilo len na onen ekonomický pohľad, netreba zabúdať i na to, že krátkodobé náklady na niektoré potrebné reformy môžu pri ich spustení vyvolať tlak na vyšší deficit, no z dlhodobého hľadiska sú prínosom, a môže byť otázne, či by za ich schválenie mali byť poslanci „potrestaní“ znížením platu. Ale ak sa vraví, že reformy sprvu „bolia,“ prečo by to nemali pocítiť i ich autori, však? Nehovoriac o tom, že ešte vždy sa dá v štátnej chobotnici niekde inde sekať a šetriť, ak je motivácia, a o tú tu práve ide. Vo verejnej správe však máme vhodnejšie ihrisko, na ktorom by rozhodne hneď mali začať platiť pravidlá podobné tým, ktoré poslanci NR SR schválili sami sebe.

Samosprávni páni a vládcovia na okraji záujmu?

Pochopiteľne, mám na mysli našu samosprávu. Do platových pomerov a odmeňovania v samospráve by bolo taktiež potrebné vniesť jasné a striktné pravidlá a zmeniť príslušné zákony. V súčasnosti je totiž odmeňovanie v samospráve príliš benevolentné.

Na jednej strane sú starostovia a primátori, ktorí majú v zákone o platových pomeroch určenú základnú úroveň platu odvíjajúcu sa od počtu obyvateľov nimi vedenej obce, mestskej časti či mesta. Tento základ im však zastupiteľstvo môže zvýšiť až na dvojnásobok, plus pridať ďalšiu zložku „s prihliadnutím na náročnosť a kvalitu výkonu funkcie“ vo forme odmeny až do 50 percent súčtu platov za obdobie, za ktoré sa odmena poskytuje. Pričom odmena sa pokojne, samozrejme „s prihliadnutím na náročnosť a kvalitu výkonu funkcie“, môže poskytovať hoc i každomesačne. V tomto duchu napríklad mestskí poslanci v Čadci koncom roka 2007 rozhodli, že vtedajší primátor tohto 30-tisícového mesta Jozef Vražel (ĽS-HZDS) v súlade so zákonom mohol istý čas, kým na tú trúfalosť neupozornili rozhorčených občanov médiá, poberať plat vo výške rovných 180-tisíc korún mesačne.

Armáda komunálnych poslancov

Na druhej strane je približne 21-tisíc poslancov obecných, miestnych a mestských zastupiteľstiev, ktorí nemajú žiadne obmedzenia na stanovovanie si odmien. Pravidlá odmeňovania a výšku odmien si schvaľujú podľa vlastnej ľubovôle v zastupiteľstve v každej obci, mestskej časti či meste. Jedinou skupinou komunálnych poslancov na Slovensku, ktorá má svoje odmeny zákonom ako-tak limitované, sú poslanci v Košiciach.

Zákon o meste Košice totiž stanovuje, že „celková výška všetkých druhov odmien poslanca mestského zastupiteľstva nesmie byť v kalendárnom roku vyššia ako 15-násobok minimálnej mesačnej mzdy,“ a pre poslancov miestnych zastupiteľstiev platí obmedzenie na „10-násobok minimálnej mesačnej mzdy“. Tento nerovný stav je spôsobený tým, že namiesto toho, aby sme mali všeobecné základné pravidlá rovnaké pre všetky samosprávy podľa zákona o obecnom zriadení, existujú špeciálne zákony pre Bratislavu a pre Košice – teda pre jediné dve mestá Slovenska s dvojúrovňovou samosprávou na úrovni mesta a mestských častí. A i tu je nerovný stav, keďže Bratislava nemá a Košice majú limity pre odmeny poslancov – teda limity pre náklady samosprávy na poslancov.

Je nepochybné, že by samosprávy mohli a vedeli nájsť rezervy i v oblasti odmeňovania výkonu funkcie poslancov. Ak o to však nejavia záujem, je tu priestor pre zamyslenie našich zákonodarcov v NR SR, či by nebolo vhodné komunálnym poslancom schváliť striktné zásady odmeňovania zákonom. V súčasnosti ostávajú komunálni poslanci (okrem tých košických) jedinými funkcionármi pôsobiacimi vo verejnej správe, ktorí nemajú zákonom upravené platové náležitosti a odmeňovanie. Prezident, členovia vlády, šéfovia ústredných orgánov štátnej správy, poslanci NR SR, poslanci žúp, predsedovia samosprávnych krajov, primátori a starostovia, hlavní kontrolóri, úradníci v štátnej (i tzv. verejnej) službe, sudcovia, prokurátori – všetci tí majú zákonom upravené platové náležitosti. Až na komunálnych poslancov.

Slobodne, ale i zodpovedne?

Schválenie novely zákona, ktorou sa menili platové pomery poslancov NR SR, označil predseda parlamentu Richard Sulík v ankete denníka SME za čin roka 2010. Poslanci sa podľa neho zachovali zodpovedne v situácii, keď celý štát musí šetriť. Fajn, bolo by však vhodné, ak by podobná spoluzodpovednosť bola vyžadovaná aj od našich volených zástupcov v samospráve. V návrhu novely, ktorú v decembri 2010 v parlamente predložili poslanci zo Sulíkovej SaS, totiž tento prístup absentuje. Ak by bola vo februári parlamentom prijatá bez zmien, starostom a primátorom by síce mali o 10 percent klesnúť koeficienty, podľa ktorých sa v závislosti od počtu obyvateľov stanovujú ich základné platy, avšak poslanci SaS zároveň navrhujú, aby zastupiteľstvo mohlo ich plat slobodne a bezmedzne navýšiť.

Kde je však princíp zodpovednosti? Ten je totiž mnohým samosprávam akosi neznámy, a ich slobodne navršované deficity pri slobodne navyšovaných platoch a odmenách zaplatíme nakoniec i tak len my všetci. A to nielen cez fiškálnu decentralizáciu, ale i cez „doplatky“, ktoré tak Ficova ako i Radičovej vláda na účet „krízou zúbožených“ samospráv opakovane nakoniec z našich daní zaslala.

Čo robiť?

Nielen vzhľadom na krízu, zadlžovanie samospráv, rôzne komunálne zlodejiny pri obstarávaniach, predajoch a prenájmoch majetku, a nezriedka i neochotu a neschopnosť šetriť tak, ako sú nútené šetriť bežné slovenské domácnosti, treba obmedziť svojvoľné schvaľovanie odmien starostom a primátorom a tiež nezabúdať i na komunálnych poslancov.

Základné platy a odmeny našich volených zástupcov v samospráve by sa nemali odvíjať od počtu obyvateľov, ale od objemu rozpočtovaných zdrojov, s ktorými daná samospráva hospodári. Ďalšie odmeňovanie nad takto stanovený základ by malo by byť naviazané na výsledky hospodárenia samosprávy a na dodržiavanie zákonov. Ak samospráva hospodárila v predošlom roku deficitne, komunálni politici by nemali mať možnosť navýšiť si základné platy a odmeny. Zmysel odmien má byť predsa motivačný a odmena za samotný výkon funkcie je absurdná – veď za ten dostávajú starostovia a primátori základný plat, a podobne by mali dostávať i poslanci základnú odmenu, pričom jej navýšenie by malo byť ako druhá „motivačná“ zložka len v prípade dobrého hospodárenia a dodržiavania zákonov.

Za každú prácu patrí primeraný plat či odmena, a to či už v súkromnom alebo verejnom sektore. Ak však niektorí starostovia či primátori poberajú vyššie platy a odmeny, než prezident, premiér a členovia vlády či poslanci parlamentu, niečo nie je v poriadku. Ibaže by sme si mysleli, že viesť mesto či mestskú časť je väčšia zodpovednosť ako zodpovednosť za smerovanie celého štátu.

Autor je analytik KI a garant kapitoly Správa vecí verejných v rámci Programového vyhlásenia reformnej vlády, ktoré nájdete na www.reformnavlada.sk.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2011.

Navigácia