Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Prečo treba župy namiesto krajov?
[29.03.2005, Ondrej Dostál a Dušan Sloboda, ČLÁNKY]

V ostatných týždňoch sme boli svedkami viacerých snáh o zmenu územného členenia krajiny. Predstavitelia vládnej koalície sa rozhodli túto otázku pred voľbami neotvárať. Existuje však viacero vážnych dôvodov, aby v tomto omyle nezotrvali.

.s požiadavkou na vytvorenie samostatnej župy prišli predstavitelia Bratislavy a Spiša. Zdola šiel tiež nesmelo návrh na samostatný Zemplín. S vlastnou iniciatívou prišiel i Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (KI). Navrhli sme riešiť zmenu územného členenia systémovo, preto náš návrh obsahuje nielen oprávnené požiadavky vyššie zmienených oblastí krajiny, ale vymedzuje spolu 16 žúp na území Slovenska. Ide o návrh postavený na župnom princípe presadzovanom od začiatku 90. rokov najmä Úniou miest Slovenska.

.politické súvislosti
V roku 1996 mečiarovská vládna moc napriek prezidentovmu vetu presadila členenie Slovenska na osem krajov, nerešpektujúce hranice tradičných prirodzených regiónov. Na základe súvisiaceho zákona o organizácii miestnej štátnej správy následne došlo k istej dekoncentrácii štátnej správy do nevhodne vymedzených krajov, ktoré však smerovalo len k sústreďovaniu právomocí do rúk štátnej správy. Až do roku 1998 najmä pre neochotu Mečiarovej vlády vzdať sa časti moci v prospech samospráv bola reforma verejnej správy len prázdnou floskulou.
Hoci pretrvávala všeobecná nespokojnosť s regionálnym členením Slovenska, i územná samospráva na úrovni krajov bola nakoniec za prvej Dzurindovej vlády v júli 2001 uzákonená v hraniciach identických práve s „osmičkou“ zdedenou z mečiarizmu. A to napriek tomu, že vládny návrh zákona o samosprávnych krajoch rátal s rozdelením Slovenska na báze tzv. župného variantu na 12 prirodzených regiónov. S takouto podobou členenia totiž nesúhlasili ľavicové vládne strany (SDĽ a SOP), ktoré sa následne v parlamente spolčili s opozíciou a uzákonili (v treťom čítaní spolu s poslancami SDKÚ) dodnes platný, nie však nerevidovateľný stav.

Z volebných programov vládnych strán (2002):

- „SDKÚ bude presadzovať zmenu územnosprávneho usporiadania Slovenskej republiky na 12 prirodzených samosprávnych regiónov.“ - „Cieľom Strany maďarskej koalície aj naďalej zostáva vytvorenie územnosprávnych jednotiek založených na prirodzených regiónoch.“ - „KDH bude presadzovať: Otvorenie diskusie o náprave územného členenia, pretože pri jeho schvaľovaní neboli rešpektované odôvodnené požiadavky najmä na severnom a východnom Slovensku (Spiš, Zemplín, Liptov, Orava). Nasledujúce volebné obdobie považujeme na dlhý čas za posledné, v ktorom je možné urobiť nápravu súčasného nedobrého stavu.“
- „Presadzujeme (ANO, pozn. autorov) prirodzenú regionalizáciu územia SR na VÚC aj za cenu zvýšenia ich počtu.“

.odborné argumenty
Pri rozhodovaní o zmene územného členenia krajiny a regionálnom usporiadaní, teda vymedzení územných celkov neboli zohľadnené základné regionalizačné kritériá. V priebehu 20. storočia prebehlo na území Slovenska až desať reforiem územného členenia a správneho usporiadania krajiny. Tieto zmeny uskutočňovali režimy centralistické, resp. totalitárne s cieľom podriadiť si verejnú správu ako zložku moci v štáte. Pri týchto zmenách neboli rešpektované dlhodobo sa formujúce prirodzené regióny. Potvrdzovala to i výrazná nestabilita realizovaných modelov členenia územia, etapou veľžúp počas prvej ČSR v 20. rokoch počnúc cez krajské usporiadania za socializmu až po aktuálne platnú „osmičku“ zdedenú z obdobia mečiarizmu. Treba tiež podotknúť, že v prípade spomínaných územných celkov po roku 1922 nešlo o samosprávne regióny, ale o územno-správne celky štátu. Naopak, uplatňovanie modelov na základe prirodzených dlhodobo utváraných vzťahov v súlade s formujúcou sa identifikáciou obyvateľstva s takýmito celkami v histórii Slovenska znamenalo, že v období 11. až 20. storočia sa územia Slovenska dotklo len 5 reforiem či zmien územného a správneho členenia krajiny. Dlhodobo sa uplatňoval systém hradských španstiev (komitátov), stolíc či žúp v počte 17 až 21 regiónov.
Vzhľadom na prírodné pomery možno na území Slovenska vytýčiť isté línie, ktoré predstavujú výrazné komunikačné bariéry (hrebene pohorí, vodné toky). Od svojho vzniku sa o ne opierajú administratívne hranice jednotlivých regiónov. Patria logicky medzi najstabilnejšie hranice administratívnych celkov. Dominujú najmä na strednom Slovensku (napr. Nízke Tatry) a v západnej časti východného Slovenska (napr. Levočské vrchy, Branisko, Volovské vrchy), oddeľujúc tak od seba v podstate uzavreté kotlinové regióny (napr. Popradská a Liptovská kotlina, Horehronské podolie, Hornádska kotlina).
Pri vytváraní súčasného členenia krajiny nebola z hľadiska prírodných pomerov rešpektovaná kontinuita. Administratívne línie tradične oddeľujúce jednotlivé prirodzené regióny neboli zväčša tvorcami „osmičky“ akceptované. Výnimku tvorí najmä najvýraznejšia bariéra v podobe horských chrbtov Nízkych Tatier, o ktorú sa opierali takmer všetky územné členenia Slovenska i v z hľadiska stability „nepokojnom“ 20. storočí. Medzi „problémové“ oblasti súčasného členenia patrí najmä východné Slovensko (zväčša umelá hranica medzi Prešovským a Košickým samosprávnym krajom). Rovnako nebola rešpektovaná prírodná hranica v iných častiach Slovenska (oblasť hornej Nitry, Juhoslovenskej kotliny, či Záhoria).
Ďalším kritériom vymedzovania regiónov je nodalita či spádovosť. Nodálne regióny predstavujú typ regiónov, v ktorých dominujú horizontálne vzťahy medzi centrom (uzlom (nodus) v podobe mesta) a zázemím (perifériou, okolím v podobe „vidieka“). Klasickým typom sú tzv. spádové regióny vyčlenené na základe dennej mobility obyvateľov do zamestnania ši škôl. Dochádzka sa ako forma premiestňovania obyvateľstva viaže na existujúce dopravné ťahy a s tým súvisiacu dostupnosť (v zmysle času či vzdialenosti). Vzájomné prepojenie sídla regiónu s hierarchicky nižšími sídlami je tiež jednou z dôležitých podmienok fungovania regiónu.
Dnešné členenie na viacerých miestach nerešpektuje vymedzenie takýchto spádových regiónov. A to najmä v oblasti Spišskej Novej Vsi rozdeľujúc región medzi Prešovský (Levoča) a Košický samosprávny kraj (Spišská Nová Ves), ale i v prípade Topoľčian rozdelených medzi Trenčiansky (Partizánske) a Nitriansky samosprávny kraj (Topoľčany) či rozdelenia zázemia Bratislavy na severozápade medzi Bratislavský (Malacky) a Trnavský samosprávny kraj (Senica). Na vyššej hierarchickej úrovni, kde sú spádové regióny prirodzene vymedzené zväčša v súlade s „historickými politickými“ regiónmi (komitáty, stolice, župy), aktuálne členenie nevyhovuje regionalizačnému kritériu a nerešpektuje sieť spádových centier.
I napriek existencii dopravných línií v severo-južnom smere v oblasti Zemplína je tam územie rozčlenené medzi Prešovský a Košický kraj priečne na tieto línie. Podobná je situácia na Hornej Nitre, kde vedú hlavné dopravné línie pozdĺž toku Nitry od Prievidze smerom na Topoľčany a ďalej do Nitry, a nie do Trenčína ako sídla samosprávneho kraja, v rámci ktorého sa Prievidza spolu so svojím zázemím v súčasnosti administratívne nachádza.
Na základe platného územného členenia Slovenska bolo na úroveň kraja „povýšených“ osem miest. V rámci juhu stredného a celého východného Slovenska sú však na úrovni krajských sídel len Banská Bystrica, Košice a Prešov. Tieto centrá sú príliš vzdialené k obyvateľom okrajových (marginálnych) regiónov„veľkých“ krajov, a to príliš vzdialené nielen z hľadiska dostupnosti, ale i reálnej občianskej participácie na dianí v regióne. Nové centrá verejnej správy ako prirodzené centrá osídlenia, hospodárstva a služieb by najmä v tejto časti Slovenska (Lučenec, Rimavská Sobota, Poprad, Michalovce) mohli pôsobiť i ako póly rastu a iniciovali by rozvoj svojich spádových území. Dnešné „veľké“ kraje totiž nenapomáhajú rozvoju týchto území.

.návrh na zmenu
Keďže aktuálne vymedzenie regiónov Slovenska zväčša nerešpektuje vyššie spomenuté kritériá, zmena je naliehavo potrebná. Návrh KI obsahuje územné vymedzenie 16 žúp, zdôvodnenie navrhovaného územného členenia a postup krokov, ktoré je potrebné realizovať, aby v novembri 2005 mohli byť zvolené župné zastupiteľstvá a župani 16 žúp. Súčasťou návrhu je aj podrobné popísanie obsahu zákona o zmene územného členenia (župný zákon), ktorý je toho základným predpokladom. Návrh KI jasne preukazuje, že to možné je, a ukazuje, ako je to možné realizovať riadnym legislatívnym postupom ešte pred regionálnymi voľbami v roku 2005. Veď zákony, ktorými boli v roku 2001 konštituované regionálne samosprávy, boli tiež schvaľované vo vláde v apríli a v parlamente až v júli. A to šlo o celé zákony. Teraz ide len o novely zákonov. Prečo by to malo byť teraz počas vlády „programovej zhody“ zložitejšie?

.niet vôle – niet cesty?
Platná „osmička“ je umelá. S vytvorenými regiónmi sa ich obyvatelia nedokážu stotožniť. To, že obyvatelia sa s ôsmimi krajmi neidentifikovali, sa prejavilo už od počiatku existencie dnešných samosprávnych krajov nízkou účasťou voličov na voľbách do regionálnej samosprávy v roku 2001. Výsledkom je dnešná apatia, nezáujem o správu vecí verejných v regióne a nedostatočná kontrola činnosti samosprávy občanmi. Naopak, pocit identifikácie s tradičnými etno-kultúrnymi regiónmi (Spiš, Šariš, Zemplín, Gemer, Turiec, Liptov, Orava či Záhorie) pretrváva u obyvateľstva napriek mnohým umelým zmenám uskutočneným v 20. storočí.
Predstavitelia vládnych strán dodnes nedodržali záväzky vyplývajúce z ich vlastných volebných programov v oblasti zmeny územného členenia a zväčša sa ani k nim verejne nehlásia. Chýba vraj „politická vôľa“... Miesto známeho „kde je vôľa, tam je cesta“ sme svedkami pokriveného „kde nie je vôľa, tam (vraj) nie je čas“. Času nie je nazvyš, ale i na takú zmenu je ho ešte stále dosť, absentuje však záujem politikov.
Ak sa so zmenou územného členenia nezačne v najbližších týždňoch, umelá „osmička“ sa zabetónuje na ďalšie roky a nie je pravdepodobné, žeby z nasledujúcich parlamentných volieb vzišla vládna garnitúra s akoukoľvek vôľou po náprave.
Umelé členenie však stabilitu neprinesie. Ako je logické, že s návrhmi na zmenu členenia prišli v tomto období Bratislava a Spiš, tak sa budú podobné iniciatívy celkom isto objavovať aj v budúcnosti. A skôr či neskôr uspejú. Koniec už takmer storočie trvajúcich neustálych územno-správnych reforiem prinesie Slovensku až návrat k prirodzeným regiónom. Môže to trvať niekoľko desaťročí, ale možno to stihnúť ešte tento rok. Bude obrovská škoda, ak súčasná vládna štvorka zahodí príležitosť, ktorú ešte stále má.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2005 dňa 21. marca 2005.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk