Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Halíkove omyly
[25.04.2005, Jaroslav Daniška, ČLÁNKY]

„Takmer čokoľvek, čo povieme o Európe, môže vyvolať spor,“ píše vo svojej novej knihe rímskokatolícky kňaz a intelektuál Tomáš Halík. A mýli sa.

Mýli sa, pretože to, čo o Európe hovorí a píše on, vyvolá spor len ťažko. Aby som bol úplne presný, myslím na spor s hlavným proeurópskym prúdom, ľavým či pravým, ktorého mantrou a programom je ďalšia integrácia. Halík má totiž veľkú dušu (ak to tak možno povedať) a do jeho predstavy Európy sa mu zmestia všetci. Hádam okrem tradičných kresťanov, ktorí podľa neho patria do minulosti, ale o tom neskôr.

.vidina jednoty

Halíkova kniha Vzýván i nevzýván chce byť „príspevkom do diskusie o tom, či má preambula ústavy Európskej únie obsahovať zmienku o Bohu a kresťanstve“. Autor pátra po identite Európy, pričom odmieta „medzi Európu a kresťanstvo klásť rovná sa“. Dnešnú Európu nevidí v duchovnej kríze, skôr naopak, volá – a má na mysli katolicizmus – po „rekontextualizovaní vlastných tradícií,“ po odmietnutí „klerikálnej úzkoprsosti“ a novej otvorenosti „voči tým druhým“. Skrátka, Európu vidí jednotnú aj tam, kde nie je. Európa preňho nie sú dva duchovné svety, ten kresťanský a sekulárny. Rozpoltenosť však vidí, inak by úlohu cirkví nehľadal v napomáhaní dialógu, ako veci „myslieť spolu“.
Kniha je na obale predstavená provokatívnymi citátmi a obrázkom postmoderného oltára. Text je členený do štyroch častí a šestnástich prednášok, ktoré odzneli na európskych univerzitách. Dá sa povedať, že základné nedostatky úvah autor predstaví hneď v krátkom úvode. Predovšetkým je to jeho obľuba samého seba: v úvode napríklad seba priamo spomína 27-krát. Delí sa s nami o to, čo oceňovali jeho poslucháči, z úvodov prednášok cítiť akademický snobizmus.
V akademickejších prednáškach, najmä v oxfordskej, cituje tak často, že výsledkom je skôr eklektická koláž. Halíkovu autorskú pečať má iba oná selekcia, čitateľ sa však tak či onak v citátoch a odkazoch utopí. Alebo mu napadne variácia na staré heslo – povedz, mi koho cituješ, a ja ti poviem, kto si. Mestský agnostik, ktorému je kniha určená, sa nesklame.
Okrem povinných citátov z Biblie a pár známych mien dôjde aj na Metza, Künga, samozrejme, Nietzscheho, Foucaulta či nemeckých marxistov. Halík nemá problém a svojím prístupom ilustruje, ako miesto teológie zaujali štúdie z religionistiky.

.mediálny typ

Ideálom sa stal dialóg, kompatibilita, zmier. Všetko, čo mu odporuje, ide bokom. A tak sa hľadá vina na strane katolíkov a veľkoryso prehliada na strane sekularizmu či dokonca islamu (sic!). Halík je opakom apologétu, svoju vieru nebráni, ale „rekontextualizuje“.
Oceňuje to, čo „muselo byť prebojované proti tlaku cirkví“, na druhej strane tam, kde by mal byť jasný (napríklad v prípade tzv. abrahámovskej ekumény kresťanstva, židovstva a islamu, pri analyzovaní stavu nábožnosti v Európe, alebo keď píše o osvietenstve), zbytočne štylizuje, pohráva sa so slovami, prípadne uniká definíciami. Azda najdôležitej- šou témou je historická premena podoby a roly náboženstva. Halík rozlišuje náboženstvo ako religio (integrácia celej spoločnosti), confessio (integrácia skupiny na základe doktríny a inštitúcie) a pietas (spiritualita), ktorá dnes, údajne, zažíva svoj „zlatý vek“. Kde to vidieť? Nuž, náš autor „považuje sekulárnu spoločnosť Západu nie za koniec kresťanstva a náboženstva, ani za nepriateľa kresťanstva, ale za jednu z foriem kresťanstva“. A keď sa provokatívne spýta, či „nie je sekularita nášho sveta konečným víťazstvom viery nad náboženstvom“, je jasné, že odpoveď na to, kde je viera, ktorej údajný zlatý vek zažívame, sa nedozvieme.
Problémom sa Halík vyhýba. Je mediálny typ. Vo svojom občianskom profesijnom živote si v médiách nájde priestor povedať čokoľvek, až na problémy. Tie obchádza. Preto sa nedozvieme, čo si myslí o kauze Buttiglione, hlasovaní o zákaze potratov či registrovanom partnerstve homosexuálov, ktoré sa prerokovávali v českom parlamente. Podobne je to aj v knihe. Čitateľ o päťdesiat rokov vôbec nebude tušiť, že tu vládla nejaká kultúra smrti, legalizované potraty či v niektorých štátoch EÚ eutanázia mladistvých.
Dozvedáme sa skôr opak: „Keby v učebniciach katolíckej morálky 19. a 20. storočia bolo trochu menej stránok o sexe a aspoň niečo o zodpovednosti človeka aj za prírodu, za Božie stvorenie, nemuseli by dnes mnohí ekologickí aktivisti uctievať bohyňu Gaiu.“ Iróniou je, že ani to nie je pravda. Zodpovednosť človeka za prírodu a zvieratá sa predsa preberá na každom náboženstve.

.marxizmus naruby?

Halík hľadá vinu v kresťanstve. Katolicizmus do Druhého vatikánskeho koncilu považuje za „kontrakultúru“, čo bola reakcia cirkvi „proti masívnemu postupu modernizácie“.
Podobné pôsobenie cirkvi odmieta a so svetom chce viesť dialóg. To však predpokladá „odmietnutie tendencií k triumfalizmu, prvoplánovému ideologickému využívaniu ,kresťanských hodnôt‘ ako vlajky západnej xenofóbie“. Triumfalizmus a ideologickosť katolicizmu sa v jeho prednáškach objavujú častejšie, a tak sa dozvedáme, že napríklad „ak má dnes kresťanstvo nadobudnúť v ,novej Európe‘ vierohodnosť, musí najprv preukázať, že nie je len marxizmom naruby“. Vskutku prekvapujúca potreba. Nepamätá si azda rímskokatolícky kňaz vzťah boľševického režimu k cirkvi pred rokom 1989? Čo sa za tých pätnásť rokov stalo, že s ideológiou a marxizmom narába tak ľahko? Nevidí pozíciu cirkvi v Čechách? Nevidí pošliapavanie prirodzených práv, podporované parlamentnými väčšinami? Čo sa stalo, že mu kresťanské hodnoty znejú „abstraktne“ a ponuka dať Európe dušu zas „arogantne“ a „ideologicky“?
V prednáške o „kresťanských hodnotách v premenách Európy“ sa to dozvedáme. Halík nevie odpovedať na otázku, čo sú to kresťanské hodnoty. Vie hovoriť o „totalitarizujúcich tendenciách zo strany kresťanov a cirkvi“, keď má však povedať, čo sú kresťanské hodnoty, upadne do relativizovania. Ako píše, „zoznam kresťanských hodnôt vlastne vypracovať nemožno“. A to u kňaza šokuje viac než všetky intelektuálne pózy. Od lekára predsa očakávame znalosť medicíny, od advokáta znalosť práva, tak ako môže kňaz nepoznať hodnoty vlastného náboženstva?
Taký je však Halík vo svojej knihe. Tradičným kresťanom sa vysmieva, tvrdí, že recidívami „triumfalizmu, netolerancie a ,fundamentalizmu‘“ narušujú „pokojné spolužitie“.
Jeho riešením je otvorenosť, dialóg. Ako a o čom však chce viesť dialóg, keď nepozná kresťanské hodnoty? Európa sa mu nevyhnutne mení na mýtus. Halík však sklame aj ako kňaz. Nedokáže byť svätým Pavlom, ktorého v jednej prednáške spomína. O čom by hovoril Aténčanom? Našiel by si cestu do mravne skazeného Korintu? Ťažko pomyslieť. Halík je iný. Jeho kniha je preto ťažkým čítaním. Nie o stave dnešnej Európy, ale o stave kresťanov, ktorí strácajú vlastné presvedčenie a prestávajú byť soľou zeme.

Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu

Článok bol publikovaný v týždenníku týždeň16/2005 dňa 18. apríla 2005.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk