Prevádzková doba a vlastnícke práva

Právo vlastniť majetok je jedným zo základných ľudských práv. Jeho nútené obmedzenie je podľa slovenskej ústavy možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (článok 20 ods. 4 Ústavy SR). Prirodzenou súčasťou vlastníckeho práva je právo slobodne nakladať s vlastným majetkom. Právomoc miestnych samospráv zasahovať do predajnej a prevádzkovej doby podnikateľských subjektov, vlastnených súkromnými vlastníkmi, je zjavným príkladom núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Preto je potrebné, aby sa uskutočňovalo v súlade s podmienkami definovanými ústavou. V mnohých prípadoch tomu tak nie je.

Zákonný podklad pre zasahovanie miestnej samosprávy obsahuje zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý v § 4 ods. 3 písm. i) stanovuje, že obec pri výkone samosprávy “určuje nariadením pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská”. Takéto široké a vágne vymedzenie možnosti nútene obmedzovať vlastnícke práva ide zjavne nad rámec ústavou definovaných podmienok “nevyhnutnej miery” a “verejného záujmu”. Ide o pozostatok komunistickej legislatívy spred roka 1989. V podmienkach totalitného režimu a plánovanej, štátom riadenej ekonomiky zveroval zákon č. 69/1967 Zb. o národných výboroch miestnym národným výborom úlohu schvaľovať “rozmiestnenie predajní, čas predaja” a robiť “ďalšie opatrenia na zabezpečenie riadneho zásobovania obyvateľstva” (§ 25 ods. 2 písm. c) zákona č. 69/1967). V roku 1988 bola táto formulácia pozmenená na nové znenie, podľa ktorého miestny národný výbor “po prerokovaní s organizáciou určuje čas predaja v predajniach a čas poskytovania služieb v prevádzkarniach a zariadeniach služieb”.

Hoci zákonom o obecnom zriadení bol v roku 1990 systém národných výborov zrušený, kompetencia zasahovať do predajného a prevádzkového času prešla na novo vytvorené mestské a obecné samosprávy. V trhovej ekonomike pritom neexistuje žiadny dôvod, aby verejná správa paušálne určovala, či dokonca povoľovala výrobcom a predajcom tovarov a poskytovateľom služieb, kedy môžu a kedy nemôžu vykonávať svoju činnosť. V slobodnej spoločnosti nie je úlohou štátu, ani samosprávy starať sa o zásobovanie obyvateľstva tovarmi a službami, túto úlohu oveľa lepšie zvláda trh a súkromní podnikatelia.

Rozpor však existuje nielen medzi ústavou definovanými podmienkami obmedzenia vlastníckych práv a ich reálnym obmedzením v zákone o obecnom zriadení, ale aj medzi zákonom o obecnom zriadení a mnohými všeobecne záväznými nariadeniami miestnych samospráv o predajnej a prevádzkovej dobe. Zákon o obecnom zriadení síce najprv samosprávam prisudzoval kompetenciu “povoľovať predajný a prevádzkový čas”, od roku 2002 však už podľa zákona môžu samosprávy iba “nariadením určovať pravidlá”. Mnohé samosprávy však naďalej nielen určujú pravidlá, ale povoľujú alebo priamo určujú predajný a prevádzkový čas, čím idú nielen nad rámec ústavy, ale aj zákona o obecnom zriadení.

Na obmedzenie vlastníckeho práva musí existovať dostatočný dôvod. V prípade predajnej a prevádzkovej doby môže byť takým dôvodom napríklad ochrana obyvateľstva pred šírením nadmerného hluku a rušením nočného pokoja. Vlastníctvo totiž nemožno zneužívať na narúšanie práv iných, napr. práva vlastníkov bytov v blízkosti hlučných prevádzok na súkromie, ktoré je šírením nadmerného hluku v nočných hodinách narúšané. Avšak v prípade tých predajní a prevádzok, ktoré nerušia nočný pokoj, nijako nezasahujú do práv iných, ani nenarúšajú verejný poriadok, neexistuje ani najmenší dôvod pre zasahovanie samospráv do práva ich vlastníkov slobodne rozhodovať o ich predajnej a prevádzkovej dobe. Na zmenu v tomto bode sú tak zrelé nielen desiatky, či stovky všeobecne záväzných nariadení slovenských miest a obcí, ale aj samotný zákon o obecnom zriadení.

Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2005

Navigácia