Quo vadis, municipalizácia?

Konsolidácia verejných financií ostáva top témou i po predčasných voľbách. Nemala by sa však týkať len centrálnej vlády, ale i samosprávy. Tá sa síce na rastúcom verejnom dlhu nepodieľa dramaticky, má však tiež svoje vnútorné rezervy, ktoré by sa v súboji s deficitom zišlo zužitkovať. A hoci podobne ako z úrovne centrálnej vlády, i z tej samosprávnej budeme častejšie počuť o nevyhnutnosti zvyšovať dane, je najvyšší čas na redukciu výkonu kompetencií, zefektívnenie procesov a municipalizáciu.

Radičovej vláda je a ostane prvou garnitúrou, ktorá pred potrebou komunálnej reformy – teda združovania výkonu kompetencií a zlučovania samosprávnych celkov – neprivrela obe oči a spomenula municipalizáciu i v programovom vyhlásení vlády. Stalo sa tak po impulze SDKÚ-DS, ktorá ako jediná sľubovala jej naštartovanie vo volebnom programe v roku 2010. Tá sa však realizácie tejto priority vzdala tým, že na post vládneho splnomocnenca nenastúpil rešpektovaný Viktor Nižňanský, ktorý nakoniec šéfoval Radičovej úradu vlády, ale Martin Kováč, ktorý do funkcie prišiel priamo z pôsobenia na ústredí proti reforme naladeného ZMOS.

Čo Radičovej vláda neurobila?

Vodohospodár Kováč však dostal do vienka od vlády i oblasť integrovaného manažmentu povodí a krajiny. A spolu s vodným „vizionárom“ Michalom Kravčíkom ako svojou pravou rukou sa venoval najmä realizácii projektov malých priehradiek zadržiavajúcich dažďovú vodu. Koncepciu komunálnej reformy mal pôvodne predložiť na rokovanie vlády do júla 2011. Nakoniec však vzhľadom na nulitný výkon splnomocnenca v oblasti prípravy reformy vláda v apríli 2011 rozhodla tak, že termín predloženia konceptu posunula na december 2011 a úlohu presunula na Viktora Nižňanského ako vedúceho úradu vlády. Vzhľadom na pád vlády sa však už nič neudialo.

Kováč v stručnom materiáli, ktorý v tichosti publikoval na webe splnomocnenca na sklonku predčasného konca vlády v marci 2012, tvrdí, že „nastalo kľúčové obdobie pre rozhodnutie o komunálnej reforme“. Predložil však návrh, ktorý nielenže nesmeruje k redukcii počtu samosprávnych celkov, ale do dnešnej dvoj- resp. trojúrovňovej (Bratislava a Košice) samosprávy pridáva ďalšie hierarchické medzistupne. V ZMOS iste vládne s jeho výkonom spokojnosť.

Hoci za Radičovej vlády sa spracovávali viaceré audity týkajúce sa výkonu kompetencií či už na úrovni centrálnej vlády alebo tiež samospráv, nakoniec šli do stratena a vláda premrhala i ten krátky čas, ktorý na redukciu a reformu verejnej správy mala k dispozícii.

Čo by akákoľvek vláda mala urobiť?

To, že na miestnej úrovni spôsobuje problémy a neefektívnosť správy vecí verejných rozdrobenosť sídelnej štruktúry, výsledkom ktorej je takmer 3 000 samosprávnych celkov, je už neprehliadnuteľné.

Na miestnej úrovni je nevyhnutné pripraviť návrh komunálnej reformy, ku ktorému má municipalizácia na úrovni obcí smerovať, stanoviť sídla municipálnych úradov a na tieto úrady už v čase prípravy reformy presunúť kompetencie miestnej štátnej správy a tzv. prenesený výkon štátnej správy, ktorý potom, ako budú vykonané hmotnoprávne zmeny, môže byť zrušený. Tým sa činnosť samosprávy zjednoduší a sprehľadní sa súvisiace financovanie daných výkonov, k čomu je tiež potrebné urobiť zmeny v procesnoprávnej oblasti, v správnom konaní. Redukcia úradov bez redukcií úloh, ktoré orgány vykonávajú, nestačí. S presunom miestnej štátnej správy na municipálne úrady a v súvislosti s prípravou komunálnej reformy je potrebné redefinovať kompetencie, ktoré bude plniť samospráva tak, aby bolo možné zrušiť špecializované krajské a obvodné úrady štátnej správy, zrušiť obvodné úrady, redukovať a presúvať kompetencie zo štátu na samosprávy.

Ak by sa približne 300 samosprávnych celkov, ktoré by na Slovensku vznikli po realizácii komunálnej reformy, rozdelilo na základe odborných kritérií do približne 16 žúp v rámci prirodzených regiónov (ako sú Šariš, Spiš, Zemplín a ďalšie), bolo by logické viac previazať obe úrovne samosprávy i zmenou spôsobu delegovania našich volených zástupcov na župnej úrovni. Župné voľby s mizernou účasťou občanov v nich by sme mohli pokojne zrušiť a našimi zástupcami v župných zastupiteľstvách by sa mohli stať starostovia a primátori budúcich municipalít (združených obcí) a miest.

Čo strany sľubovali pred voľbami 2010 a 2012?

V roku 2010 by ste v programoch strán, ktoré sa stali po voľbách parlamentnými, komunálnu reformu hľadali márne (s výnimkou SDKÚ-DS). V roku 2012 nie je situácia omnoho lepšia – štafetu modrých prevzal „líder“ pravice KDH. Mieni presadzovať i „komunálnu reformu, smerujúcu k zlučovaniu menších obcí, resp. k spájaniu ich administratívnych kapacít.“

SDKÚ-DS v roku 2012 paradoxne komunálnu reformu explicitne nespomína, navrhuje však, aby sa kompetencie samospráv prehodnotili tak, „aby ich fungovanie bolo lacnejšie, ale aby sa súčasne zvýšila kvalita služieb pre občanov. Nie je efektívne, aby takmer 1 200 obcí s menej ako 500 obyvateľmi malo zo zákona voči občanom široké povinnosti, ktoré reálne nedokážu vykonávať.“

Snáď najkomplexnejší samosprávny program ponúkla SaS, ktorá síce tvrdí, že „model ‚čo obec, to obecný úrad’ nie je účinný,“ a mieni eliminovať „nevýhody plynúce z vysokého počtu obecných samospráv,“ zároveň sú však liberáli „proti násilnému, zákonom vynútenému zlučovaniu obcí,“ čo de facto znamená zabetónovanie aktuálneho stavu. Most-Híd a OĽaNO sa k téme nevyjadrili.

Čo očakávať od Ficovej vlády?

SMER-SD sľubuje, že sa bude opierať o také množstvo stratégií, koncepcií a vízií, až je jasné, že sa v tom labyrinte nevyhodnocovaných cieľov a eurospeakom nasiaknutej prázdnote stratí tak potrebná akcieschopnosť. Uvidíme, ako sa chopia sľubovanej snahy „riešiť nevhodne atomizovanú štruktúru úradov miestnej štátnej správy“. Nielen túto vetu si SMER-SD „požičal“ z Dlhodobej vízie rozvoja slovenskej spoločnosti (s výhľadom do roku 2030), ktorej spracovanie si prvá Ficova vláda v roku 2006 objednala od SAV. Je však príznačné, že v programe SMER-SD sa už neobjavila i ďalšia požiadavka akademikov, podľa ktorých by sa mala uskutočniť i „smerákmi“ opomínaná municipalizácia.

Pokiaľ ide o samosprávu, SMER-SD mieni pokračovať tam, kde v roku 2010 skončil – teda v Koncepcii modernizácie územnej samosprávy. Tak sa totiž nazýva hlavný koncepčný materiál prvej Ficovej vlády, ktorým sa však riešilo viac postavenie primátorov a starostov, než cesta ku komunálnej reforme. Svoju nechuť k nej SMER-SD a jeho strategický tripartitný partner ZMOS vyjadrili i tým, že tento termín „vymazali“ z názvu koncepcie zdedenej po Dzurindovej vláde. Zíde z očí, zíde z mysle?

Čo by vláda mala urobiť, ale asi neurobí?

Zúfalá potreba zefektívniť zadlžujúci sa štát a silná vláda jednej strany by síce mohli navrávať, že ide o ideálne podmienky pre uskutočnenie dlhodobo odtláčaných reforiem (nielen tej komunálnej), ale… Keďže onou stranou je SMER-SD, treba sa pripraviť skôr na už spomínanú „strategickú dimenziu vládnutia“.

Prínosom by bolo, ak by Ficova vláda pokračovala v akčnom pláne v rámci Iniciatívy pre otvorené vládnutie v SR, ktorý schválila Radičovej vláda dňa 22. februára 2012. Výsledkom tohto nenápadného, no jedného z najvýznamnejších počinov odchádzajúcej vlády, má byť vznik portálu otvorených dát, na ktorom by sa zverejňovali dáta o verejnej správe. Mnohé z dát o samospráve nie sú k dispozícii pre verejnosť, ale len pre rozpočtovú organizáciu MF SR DataCentrum či Štátnu pokladnicu. Chýba nám verejne dostupný reporting a benchmarking z oblasti samosprávy – teda informácie o cene realizovaných decentralizovaných procesov a porovnanie nákladov na správu kompetencií v jednotlivých samosprávach. Akékoľvek ďalšie sľubované audity verejnej správy bez transparentného kontinuálneho analytického zverejňovania dát sú len márnením času a peňazí.

Rozhádaná opozícia „vpravo“ by sa hneď mala ujať svojich úloh. Bránenie otvoreného dátového portálu verejnej správy by malo byť jednou z tých aktuálnych. Zaslúžil by si i zákonnú ochranu.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2012.

Navigácia