Tiché dni na Slovensku

Pôvodná energia roka 1989 sa spájala so základnou zmenou ľudských vzťahov, s nádejou, že vzťahy systémovo krivené komunistickým režimom sa v slobodnej spoločnosti narovnajú.

Slovenská spoločnosť sa za posledných pätnásť rokov v mnohom zmenila. Dnes už znie samozrejme, ak povieme, že sa u nás zmenil základný právny a politický rámec, transformovala sa ekonomika, verejná správa, menia sa sociálne vzťahy, vzťah k zdraviu, vzdelaniu, k životnému prostrediu. Slovensko sa stalo súčasťou EÚ a NATO a dostalo sa tak do sveta, v ktorom možno dosiahnuť maximálnu možnú mieru bezpečnosti a životnej úrovne.

Napriek zdanlivej triviálnosti to však treba opakovať, a to z viacerých dôvodov. To, čo dnes vyzerá byť samozrejmé, bolo dosiahnuté v tvrdom, doslova brutálnom zápase, pri ktorom boli na Slovensku ohrozené základné slobody a smerovanie štátu. Zápas o demokratickú alebo autokratickú podobu Slovenska trval desaťročie a viedol k hlbokému poškodeniu celej spoločnosti, ktoré pretrváva, či si to pripúšťame alebo nie.

Okrem toho na Slovensku neplatí nijaký automatizmus pozitívneho vývinu. Dnešná politická scéna sa zauzľuje a jej pravdepodobná konfigurácia po budúcich regionálnych a parlamentných voľbách bude znamenať zreteľné zhoršenie.

Po historickom zlome v roku 1989 poznáme niekoľko trajektórií vývinu krajín s demokratickým deficitom. Prvej skupine štátov, do ktorej dnes patrí aj Slovensko, sa podarilo uskutočniť celospoločenskú premenu z vnútorných síl a za pomoci štátov euroatlantickej aliancie, pričom najvýznamnejšiu rolu zohrali v tomto procese bezpochyby Spojené štáty. Druhej skupine štátov sa veľká zmena po roku 1989 nepodarila, prichádza oneskorene, alebo sa doteraz neuskutočnila. Myslím tým krajiny ako Bulharsko a Rumunsko, Chorvátsko a Srbsko, či v poslednom čase Ukrajinu, ale aj Rusko a v extrémnej polohe Bielorusko. Dôsledky tohto oneskorenia sú veľké, všetky tieto krajiny vychádzajú z podstatne ťažších východiskových pozícií, z horšej vnútornej klímy, zo sťaženej ekonomickej situácie v EÚ a zo zmenených vzťahov medzi EÚ a USA, a to nielen pokiaľ ide o postoj k terorizmu a šíreniu demokracie v nedemokratických krajinách. V tretej skupine štátov, medzi ktoré patrí Afganistan a Irak, sa zmeny neuskutočnili zvnútra, ale zvonka, a je otázne, či sa vôbec uskutočnia ako demokratické. V štvrtej skupine štátov, medzi ktoré patrí predovšetkým Čína a ďalšie ázijské krajiny, sa napokon odohrali významné posuny, smerujúce k ekonomickej liberalizácii, ktoré však sprevádza demokratický deficit. V piatej skupine dochádza k rozkladným procesom, sprevádzaným hladom, pandémiami a smrťou, čo platí predovšetkým pre značnú časť Afriky.

Ak sa pozeráme na vývin Slovenska za posledných pätnásť rokov z tohto uhla pohľadu, možno hovoriť o úspešnom príbehu.

.straty a nálezy

Inak však vyzerá situácia, ak sa na Slovensko pozeráme z pozície pôvodných novembrových ideí, spojených s túžbou po základnej zmene ľudských vzťahov.

Najnápadnejším znakom dnešného Slovenska je vyčerpanosť ideí. Ľudské vzťahy sa síce zmenili, no nemajú podobu metamorfózy, ale metastázy. Kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov sme sa pokúsili o celospoločenské zmierenie. Jeho súčasťou malo byť akceptovanie základných demokratických pravidiel a hodnôt. Ako sa ukázalo, šlo o ilúziu. Podstatná časť politickej scény si demokraciu vyložila ako číry boj o moc všetkými dostupnými prostriedkami. V dôsledku to viedlo k premene politickej scény, ktorá postupne stráca charakter verejnej služby.

Historické vedomie potvrdilo po viacerých peripetiách odmietavý vzťah k zločinom fašizmu, ale už nie k zločinom komunizmu, ktorý sa chápe ešte stále dvojako – oficiálne a zo zákona ako zločinný, ale v živej spomienke aj „so všetkými pozitívami“. Historické zmierenie so Židmi a Nemcami sa zastavilo pred bránami vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi a o nejakom zmierení sa s Rómami niet ani reči. Politické strany sa začali formovať po roku 1989 ako ideové zoskupenia. V súčasnosti tento charakter v značnej miere strácajú, stávajú sa neodlíšiteľnými, ľubovoľne vymeniteľnými nástrojmi zaopatrenia straníckych funkcionárov a aktivistov. Vedie to k ich vnútornému rozkladu, veľkej labilite a fluktuácii.

Spoločnosť, ktorá sa začala utvárať ako občianska a politická, stráca politický charakter. Vedie to k rozsiahlej politickej promiskuite, legitimizujúcej princíp: každý s každým, ak sa mocensky dohodneme. Tento rozkladný proces, ktorý bol pôvodne typický pre celoslovenské pomery, platí dnes v značnej miere aj v komunálnej a regionálnej politike, ktorá bola v deväťdesiatych rokoch nádejou v porovnaní s deštrukciou parlamentnej politiky. Ako sa však ukázalo, decentralizácia a deetatizácia verejnej správy neviedla k jej zefektívneniu a k zvýšenej ústretovosti voči občanom, ale naopak k prenosu byrokracie a korupcie z centrálnej úrovne na miestnu a regionálnu. Časť spoločnosti si slobodu vysvetlila ako právo na deľbu koristi v hospodárskej oblasti, ale aj koristi spoločenských pozícií a postov. Zreteľné je to najmä v oblastiach, v ktorých bolo možné očakávať rozmach kreativity: vo vede, vo vzdelávaní a v kultúre. Médiá, pre ktoré sa otvorilo obrovské a fakticky nekontrolovateľné pole slobody, sa nestali nezávislými strážcami demokracie, ale nástrojmi najrozličnejších politických a ekonomických záujmov. Pluralitu si médiá najčastejšie nevysvetlili ako súťaž rozličných názorov, ale ako ustavičnú zmenu vlastných postojov podľa momentálnych potrieb. Mediálny úspech si nevysvetlili ako zápas o formovanie životného štýlu diváka a poslucháča, ale ako atak na jeho najnižšie pudy. Reformy sa uskutočňujú ako technický produkt, ktorého ľudský zmysel (budovanie etických vzťahov v ekonomike a v sociálnych vzťahoch, kvalitné vzdelanie, kvalitná zdravotná starostlivosť, zvýšená miera kultúrnosti) je v nedohľadne.

.fenomenológia patovej situácie

Po dynamike deväťdesiatych rokov minulého storočia a prvých rokov nového desaťročia, spojenej s konfliktmi a kontroverziami, zasahujúcimi do kostnej drene každodenných rodinných príbehov a ľudských životov, zavládla v posledných rokoch únava a z nej vyplývajúca nehybnosť.

Nie je to šimečkovská nehybnosť po obnovení poriadku v sedemdesiatych rokoch, ale akýsi tichý, nepísaný pakt o neútočení v novom, nestabilnom poriadku. Vznikla patová situácia, v ktorej akoby si každý robil bilanciu, čo získal a stratil, a pripravoval sa na to, čo môže získať a stratiť v najbližšej budúcnosti. Pri všetkom mediálnom hluku vypukli na Slovensku tiché dni. Charakteristickou črtou novej nehybnosti je zmiernenie extrémov deväťdesiatych rokov. Ich sprievodným znakom nie je nová miera, ale nová prostrednosť. Miera vzniká tam, kde dochádza k dynamickému dialógu, súťaži či zápasu rozličných postojov, názorov, hodnôt a záujmov. Prostrednosť vzniká tam, kde sa názorové rozdiely stierajú a zmývajú, postoje sa oportunisticky menia podľa momentálnej situácie, záujmy redukujú na moc a prestávajú sa rozlišovať hodnoty. Vedie to k tomu, že zdanlivo rovnako platia akékoľvek alebo žiadne kritériá, čím vzniká situácia hodnotovej rozplývavosti alebo splývavosti. Dokonca aj extrémisti si na túto chvíľu osvojujú demokratické mimikry.

Je zrejmé, že aj pätnásť rokov po roku 1989 má nový režim veľa čŕt starého režimu. Politicky ich inkorporoval tým, že medzi starým a novým režimom neprebiehal radikálny rez. Nevznikol však ani v jednej z postkomunistických krajín, čo vyplývalo z charakteru zmeny moci, ku ktorej nedošlo násilnou revolúciou, novodobým dobytím Bastily či výstrelom z dela, ale dohodou o prevzatí moci.

Nešlo o vyhandlovanú či vykšeftovanú revolúciu, ale o revolúciu politickú, konštitucionálnu a ekonomickú. Jej dôsledkom bola nenásilná zmena, v ktorej sa delegitimizoval celý systém, ale nie jeho jednotliví aktéri. Tí sa za pätnásť rokov v novom systéme do značnej miery reetablovali. Majú dnes nemalú politickú a ekonomickú moc, ktorú si tichou nepísanou dohodou rozdelili s dnešnou nekomunistickou mocou. Aktéri starého režimu majú prirodzené úsilie utvrdiť maximum z jeho hodnôt. Miera akceptácie hodnôt starého režimu potvrdzuje totiž ich dnešnú legitimitu. Zreteľne to vidno v oblasti tvorby kultúrnej pamäti. Príznačným svedectvom je pohľad na dnešné politické a kultúrne dejiny, dejiny architektúry, výtvarného umenia, filmu, literatúry, divadla a hudby. Vládne alibizmus, vytvárajú sa konfigurácie ľahkej mimobežnosti nesúmerateľných a nezlúčiteľných hodnôt.

Na rozdiel od pokusu z polovice deväťdesiatych rokov zlikvidovať nové demokratické hodnoty dnešné zrovnoprávnenie hodnôt minulého a súčasného režimu, ale aj mimobežnosť súčasných hodnôt vytvára situáciu tichej vzájomnej tolerancie jednotlivých, od seba nezávislých ník a akéhosi vzájomného paktu o neútočení. Nevznikol konsenzus o všeobecne platných hodnotových orientáciách, ale situácia hodnotovej neorientovanosti a dezorientácie, akéhosi paralelného slalomu najrozličnejších, často úplne nezlučiteľných hodnôt. Ten sa prenáša prostredníctvom vzdelania na mladú generáciu. Stačí si pozrieť učebnice dejepisu a ich alibistické chápanie súčasných dejín, učebnice slovenskej literatúry, občianskej výchovy, alebo spôsob, akým sa vyučuje etika. Značná časť mladej generácie si na rozdiel od tej predchádzajúcej – ktorá sa dokázala novému právnemu systému síce za tých pätnásť rokov prispôsobiť, ale právne vedomie sa nestalo súčasťou jej vnútornej výbavy – uvedomuje, aké má práva a ako ich má vyžadovať, ale nezaujíma ju, aké jej z toho vyplývajú povinnosti a aká je jej zodpovednosť.

.vyčerpanosť ideí

Spoločenský kredit politiky sa znižuje. Teória voľby menšieho zla viedla k tomu, že dnes sa politika automaticky pokladá za nevyhnutné zlo a predpokladá sa, že demokratické voľby sú výberom z viacerých menších ziel a že inak treba mať od politiky pokoj. Kritérium výberu sa riadi podľa dvoch princípov: buď volím zlo, ktoré poznám a zvykol som si naň, alebo hrám hru o jednej neznámej, ktorú volím práve preto, že ju ešte nepoznám.

Politika stratila v posledných rokoch kredit a s ním aj sociálny kapitál. Vedie to kmasívnemu odklonu od politiky. Záujem sa prenáša na mediálne fanúšikovanie v oblasti športu a zábavy. Milión esemesiek v súťaži Slovensko hľadá SuperStar je svedectvom, že sa do veľkej miery a preukázateľne stala verejným záujmom, rovnako ako sa ním stáva hokejová liga.

Na tom nie je nič zlé. Samo osebe to svedčí o tom, že ľudia pociťujú potrebu kolektívnej emocionálnej identity. Problémom sa stáva, že túto potrebu strácajú v oblasti politiky, v kľúčovej oblasti, ktorá tvorí podložie demokratického štátu.

Dnešné tiché dni bezvetria svedčia o tom, že politické idey, ktoré boli motorom ponovembrových zmien, sa vyčerpali. Vstup do EÚ a NATO znamenal paradoxne u mnohých uspokojenie, že veci bude opäť raz riešiť za nás niekto iný, že sme urobili, čo bolo treba a tým sa to končí.

Je to ilúzia. Niečo sa končí a niečo sa začína. Nikto tu za nás neurobí to, čo môžeme urobiť len my sami. Ocitli sme sa v situácii človeka, ktorý obišiel jemu dostupný priestor, lopotne si v ňom vykolíkoval svoje miesto, po pätnástich rokoch sa vrátil domov, a teraz nevie, čo má robiť.

.priestor, otvorený do budúcnosti

V časoch nehybnosti a bezvetria sa zdá, akoby boli večné a nemeniteľné. A predsa sa práve v takýchto časoch rodia nové idey, ktoré potom ľudí nadlho ovplyvňujú. Staručký český kardinál Tomáš Špidlík povedal v rozhovore pre Lidové noviny, že „európska mentalita zažíva veľkú zmenu. Búri sa proti inštitúciám a ideám. Jedinou autoritou sa stáva ľudský vzťah.“

Táto veta je zvláštna vo svete, ktorému dominujú ekonomické vzťahy, v ktorých má človek miesto nástroja, zabezpečujúceho „trvalú udržateľnosť ekonomiky“. A predsa je táto veta pravdivá a nástojčivá práve vo svete, ktorý redukuje človeka na ekonomickú páku.

Tomáš Špidlík má pravdu. O budúcnosti rozhodne naša kultúra. To, do akej miery budeme schopní pestovať etiku ekonomických vzťahov, do ktorých po celý život v najrozmanitejších formách vstupujeme. Do akej miery budeme chápať prácu ako prejav ľudskej dôstojnosti. Do akej miery budeme schopní solidarizovať sa s druhými, aj keď z toho nebudeme mať priamy prospech. Do akej miery budeme schopní združovať svoje sily pri riešení problémov, ktoré nedokáže riešiť človek sám. Do akej miery budeme schopní „rozumieť textom“, vyberať, usporadúvať a zmysluplne či účelne používať informácie. Do akej miery si budeme pestovať kultúrnu pamäť, ktorá nám nehovorí len to, kam patríme a na čích ramenách stojíme, ale aj to, aké je naše miesto medzi predchodcami a nasledovníkmi. Do akej miery budeme schopní rozlišovať dobro a zlo. Do akej miery budeme schopní zveľaďovať prostredie, ktorého sme súčasťou. Je to otázka, ktorá prekračuje horizont politiky.

Bez jej riešenia však nebude politiky ako veci verejnej. Nazvime ju pokojne otázkou našej hodnotovej orientácie alebo duše. V zásade existujú dnes na otázku povahy ľudských vzťahov tri odpovede. Jedna ich vníma izolovane od reálnych životných, konkrétnych a praktických ekonomických a sociálnych vzťahov. Druhá ju vníma ako páku ekonomických vzťahov. Tretia hovorí, že ľudské vzťahy vytvára sieť, do ktorej vstupuje rodina, výchova, vzdelanie, viera, právna, ekonomická a sociálna etika, vzťah k bezprostrednému a vzdialenému okoliu, pamäť, ktorá nás utvára, aj pamäť, ktorú utvárame my sami. Tieto vzťahy nás tvoria a s touto výbavou vstupujeme do všetkých oblastí praktického života a ľudskej existencie. Som zástancom tretej odpovede a pomenúvam si ju ako vzdelanosť.

Uvažujem pritom o vzdelaní ako veci verejnej a politickej? Hovorím o tom podstatnom, čo nás bude v najbližšej budúcnosti formovať? Neviem, možno.

Autor je prezidentom Konzervatívneho inštitútu

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 17/2005

Navigácia