Dane a smrť. Alebo aspoň dane

Ficov SMER-SD vyhral voľby s heslom „Ľudia si zaslúžia istoty.“ V predvolebnom období v tejto súvislosti koloval internetom výrok Benjamina Franklina, že v tomto svete nie je nič isté – okrem smrti a daní. Zdá sa, že to sedí. Máločo je po schválení programového vyhlásenia Ficovej vlády také isté ako to, že ľudia na Slovensku budú platiť vyššie dane.

Vyčítať programovému vyhláseniu vlády všeobecnosť a vágnosť by bolo len nosením dreva do lesa. Oveľa zaujímavejšie je pozrieť sa na to, čo sa z tých naozaj často všeobecných fráz dá vyčítať o skutočných zámeroch Ficovej vlády. Nie je toho málo a je to oveľa horšie ako tá všeobecnosť.

Vyššie dane, vyššie výdavky

Keďže programové vyhlásenie bolo písané ešte pred víťazstvom socialistu Françoisa Hollanda vo francúzskych prezidentských voľbách, obsahuje okrem množstva prorastového balastu aj náznaky rozpočtovej zodpovednosti. Vláda je odhodlaná znížiť deficit verejných financií. Z dvoch možností, ako to dosiahnuť, ju to však jednoznačne viac ťahá k vyšším daniam. O šetrení na strane štátu sa vo vládnom programe možno dočítať naozaj len poskromne a všeobecne. Zato vyhrážanie sa vyššími daňami je oveľa dôraznejšie: „S cieľom zvýšiť verejné príjmy vláda prehodnotí aktuálne nastavenie bankového odvodu. … Zvýši sa progresivita daňového systému pre nadštandardné príjmy fyzických osôb, ako aj pre právnické osoby. Vláda zváži zvýšenie výberu z majetkových daní a zohľadní pri tom najmä faktory ako luxus či ekologická škodlivosť. … S prihliadnutím na skúsenosti v okolitých štátoch vláda zváži zavedenie dane z finančných transakcií.“

Aby však nedošlo k omylu. Vláda nechce vyššie dane len preto, aby mohla znížiť deficit, ktorého nekontrolovaný vývoj by nás mohol navigovať na grécku cestu. Vláda chce vyššie dane najmä preto, aby mohla v budúcnosti viac míňať: „Vláda navrhne posilnenie rozsahu, obsahu a intenzity činnosti štátu, ktorého funkcie boli v nedávnej minulosti neprimerane oslabované. Je nevyhnutné nanovo definovať priestor na intervenciu štátu, jeho nezastupiteľné miesto pri prekonávaní krízy a riešení problémov, typických pre začiatok 21. storočia. … Posilniť úlohu štátu vo vzťahu k optimálnej verejnej spotrebe ako faktora trvalo udržateľného rastu.“ Vláda chce viac míňať, preto musí ľuďom vytiahnuť viac z ich peňaženiek. To, že ich vytiahne iba z peňazí bánk, korporácií a bohatých jednotlivcov, je ilúzia, ktorej v skutočnosti neveria ani tí, ktorí ju rozširujú. Ale ušiam ľavicového poslucháča to znie dobre.

Rozsiahlejší verejný sektor znamená oveľa nižšiu efektivitu použitia prostriedkov, ako keby tie isté prostriedky využívali súkromné subjekty, ktoré ich svojou činnosťou vytvorili. A v neposlednom rade aj oveľa väčší priestor pre korupciu. Vyššie dane na druhej strane zasa znamenajú menej peňazí pre občanov a firmy, nižšie investície súkromných podnikov na trhu, pomalší rast ekonomiky a menej pracovných príležitostí.

Živnostníci v ohrození

A aby sme neostali iba na makroúrovni – na vyššie odvody a dane sa zrejme môžu tešiť aj živnostníci, ľudia v slobodných povolaniach a dohodári. Keď bol SMER-SD v opozícii, staval sa kriticky k návrhu daňovo-odvodovej reformy z dielne predchádzajúcej vlády, ktorej dôsledkom by bolo aj podstatné zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia týchto skupín obyvateľstva. Teraz vláda SMER-SD sama avizuje, že „podnikne kroky na odstránenie deformácií daňovo-odvodového systému“. Keď sa na Slovensku začne hovoriť o odstraňovaní deformácií daňovo-odvodového systému, neznamená to, že sa systém ide zjednodušiť a neprimerane vysoké odvody zamestnancov znížiť, ale že sa pripravuje zvýšenie odvodov pre samostatne zárobkovo činné osoby a ľudí pracujúcich na dohody. Presne takúto rétoriku používala pri presadzovaní svojich zámerov v daňovo-odvodovej sfére aj predchádzajúca vláda. Jediný rozdiel – aj to v prospech Ficovej vlády – je snáď v tom, že od socialistickej vlády nebude snaha šliapnuť na krk živnostníkom pôsobiť až tak prekvapivo ako od vlády tvorenej stranami, ktoré sa tvária, že patria napravo od stredu.

Tradičným pravicovo-ľavicovým bojiskom je na Slovensku pracovné právo. Dokonca aj v časoch prvej Ficovej vlády, keď si ľavica netrúfala zásadnejším spôsobom siahnuť na rovnú daň, bola Tomanovej novela Zákonníka práce vývesným štítom socialistov. Preto formuláciu „vláda po kvalifikovanom prerokovaní so sociálnymi partnermi pripraví zmenu Zákonníka práce“ ani netreba bližšie konkretizovať, aby bolo jasné, že nás čaká ďalšie kolo pokusov znepružniť trh práce a výraznejšie zasahovať do vzťahov medzi podnikateľmi a ich zamestnancami. Vláda explicitne avizuje povinné rozširovanie platnosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa aj na tých zamestnávateľov, ktorí s nimi nebudú súhlasiť, ako aj zmeny vo valorizácii minimálnej mzdy. Vyššia minimálna mzda pritom bude sťažovať hľadanie zamestnania práve tým ľuďom, ktorí majú najväčší problém nájsť si ho. Bolo by veľkým prekvapením, keby zmeny v Zákonníku práce nevrátili odborárskym bosom tie privilégiá, o ktoré prišli v predchádzajúcom volebnom období. Menej pružný trh práce bude znamenať nielen horšie podnikateľské prostredie, ale aj väčšiu nezamestnanosť a nižší rast ekonomiky.

Tieň Harabina a Trnku

Niektoré zámery vlády vyzerajú zdanlivo neškodne. Teda, lepšie povedané, mohli by byť vnímané aj ako neškodné, keby sme s touto vládnou garnitúrou a jej reálnym správaním nemali žiadne reálne skúsenosti z minulosti. Veď čo už by mohlo byť zlé napríklad na zámere prehodnotiť „zásahy do justičného systému uskutočnené v rokoch 2010 – 2011 tak, aby všetky zákony týkajúce sa justície plne korešpondovali s Ústavou Slovenskej republiky a odporúčaniami medzinárodných inštitúcií“? Alebo snaha prehodnotiť „legislatívne zásahy do postavenia a pôsobnosti prokuratúry uskutočnené v roku 2011, ktoré umožňujú priame i nepriame zásahy výkonnej moci do činnosti generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov“? Nič, ale len v prípade, ak by sme zabudli, ako k justícii pristupovala prvá Ficova vláda. A rovnako by sme museli zabudnúť aj na to, v akom stave sa nachádza súdnictvo na čele so Štefanom Harabinom a prokuratúra na spôsob Dobroslava Trnku. Ak bude ono prehodnocovanie pripomínať postoje opozičných poslancov SMER-SD k Žitňanskej reformám, čaká nás iba konzervovanie harabinizmu-trnkizmu.

Podobne by – čisto teoreticky – nemuselo byť nič zlé ani na zámere vlády zmeniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám „tak, aby sa pri zachovaní súčasného štandardu práva na informácie odstránili nedostatky, ktoré bránia tak efektívnemu získavaniu požadovaných informácií ako aj efektívnej práci orgánov verejnej správy“. Skúsenosť však varuje. Vždy, keď politici alebo úradníci hovoria o otváraní infozákona argumentujúc efektívnou prácou úradov, znamená to jediné – chystajú sa infozákon oklieštiť a obmedziť právo na slobodný prístup k informáciám.

Viac štátu

A nakoniec vcelku nevinne by mohol vyznieť aj zámer vlády nastaviť„nový systém riadenia a financovania regionálneho školstva tým, že: postupne presadí model financovania za kvalitu na triedu a nie len na žiaka, finančnými nástrojmi a kvalitatívnymi kritériami pri prijímaní zreálni počty žiakov do gymnázií, dorieši financovanie neštátnych škôl a školských zariadení zo strany územnej samosprávy vrátane jej kompetencií v oblasti ich zriaďovania a zrušovania“.Lenže po bohato medializovaných vyjadreniach ministra školstva Čaploviča je zjavné, že za týmito slovami sa neskrýva odhodlanie k skutočnej reforme vzdelávania, do ktorej sa nedokázala pustiť žiadna z doterajších vlád, ale len ideologicky motivovaná snaha stavať odborné školy proti gymnáziám a štátne školy proti súkromným a cirkevným.

Vláda sa vo svojom programovom vyhlásení označuje za vládu istôt pre občanov. Text onoho dokumentu ju však usvedčuje z toho, že to bude predovšetkým vláda zvyšovania daní a väčšieho zasahovania štátu do životov ľudí, do ich práce a podnikania.

Autor je predseda OKS a bývalý riaditeľ KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2012.

Navigácia