Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?

Ženeva, 1919. Carl Jung, uznávaný psychoanalytik, vo svojej pracovni rozjíma nad formulovaním novej teórie vysvetľujúcej fungovanie ľudskej osobnosti. Podíde k oknu a zadíva sa na bezoblačnú oblohu. Desiatky metrov nad zemou letí dvojplošník s francúzskou zástavou na chvoste, v ňom pilot s generálskymi výložkami, ktorý vidí ďaleko za horizonty. Jung si potiahne z fajky a pomalým krokom si sadá za stôl. Zo strieborného puzdra vyberá pero a ozdobným písmom píše na hárok papiera jediné slovo: archetyp. Pojem, ktorý určuje smerovanie človeka na ceste životom, no taktiež determinuje miesto národa v toku dejín.

Prvopočiatky existencie národov si odjakživa spájajú s mýtmi, povesťami a legendami, ktoré dokážu ich príchod na mapu histórie zastrieť rúškom jedinečnosti, takisto im však dodávajú legitimitu vlastnej existencie. Nech je mytologizácia národných dejín akokoľvek spájaná s dávno prekonaným chápaním prítomnosti, je potrebné jej priznať v kontexte národnej hrdosti určitý význam. Tým sa však dostávame na prvé úskalie existencie slovenského národa. V priebehu dejín sme totiž nemali svojho vlastného svätého Štefana, ku ktorého vplyvu by sme sa doteraz obracali, nemali sme ani vlastných rytierov z Blaníku, ktorí by v najťažších časoch prišli na pomoc. Áno, prínos Konštantína a Metoda, Svätopluka či Pribinu neradno podceňovať, ale dokážu aj v súčasnosti zosobňovať Slovensko 21. storočia a jeho miesto v Európe? Časy sa menia a aj národné povedomie ako pulzujúci organizmus potrebuje nový vzor. Nový cieľ. Archetyp, o ktorý by sa mohlo oprieť, ktorý by zosobňoval charakteristiky, ktoré národ má a ktoré by chcel mať, zároveň však dokáže s ostatnými existovať v rovinách, ktoré presahujú priestor a čas.

Možno si zrod takej osobnosti vyžadujú špecifické historické okolnosti, Boží zásah alebo postavenie hviezd, možno súčinnosť všetkých troch. Možno práve záujem o fungovanie priestoru mimo povrchu Zeme vedie k snahe zmeniť chod vecí na nej. A možno je za tým len prostá snaha vyniknúť a vymaniť sa z mantinelov, ktoré vytyčuje rodina a okolie. V takom prípade sa nemožno čudovať, že palimpsest európskych dejín nechal vyniknúť útleho chorľavého chlapca z malej dediny, ktorý vo voľnom čase túži objavovať oblohu, aby porozumel sám sebe.

Alebo to bola práve túžba a odvaha hľadieť ku hviezdam, ktorá Štefánikovi dodávala nebojácnosť ísť stále za hranice svojich možností?

K zrodu mýtov nezriedka prispieva aj dramatická a mučenícka smrť, ktorá nie je až tak vzdialená okolnostiam úmrtia M. R. Štefánika. Ale to už je iný príbeh.

Pokiaľ by sme nepoznali všetky okolnosti, zrejme by sme si mysleli, že istý Martin Seligman sa vo voľnom čase venoval prinajmenšom zvláštnym koníčkom. Isté obdobie by ste ho totiž pravidelne stretli zavretého v laboratóriu so zdrojom elektrického prúdu, elektródami a skupinou psov. Seligmanove pozorovanie však nevyplývalo zo samoúčelného sadizmu, ale z pozorovania špecifického prejavu správania, ktorý u psov pozoroval a predpokladal aj u človeka:
Prvý elektrický šok. Prásk! Pes sa snaží ujsť. Druhý elektrický šok. Prásk! Tretí. Ďalší a ďalší. Prásk, prásk, prásk! Rezignujúce zviera nemá ani najmenšiu vôľu vzoprieť sa.
Humánnosť tohto experimentu bola značne otázna, napriek tomu viedli Seligmanove pokusy k formulovaniu tzv. teórie miesta riadenia, podľa ktorej predošlé skúsenosti formujú aktivitu a správanie v budúcnosti – predchádzajúce neúspechy vedú priamo k strachu konať, úspechy sú spojené s opačným prejavom.

Tisícročný útlak. Prásk! Víťazný február. Prásk! Vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Prásk! Rozdelenie ČSFR. Prásk, prásk, prásk!

…a možno ani nie. 4. máj 1919 nemá na svedomí len tragické úmrtie významnej osobnosti novovzniknutého štátu, ale aj jednu z prvých tráum, ktorej musel mladučký slovenský národ čeliť. Štefánikova takpovediac deistická zásluha na existencii Slovákov v kontexte Československej republiky zrejme bola jedným z vplyvov na našu karmu. A síce na karmu národa, ktorý počíta s tým, že viacero kompetencií nemá vo svojich vlastných rukách. Najpohnutejšie hodiny našich dejín sme sledovali z diaľky, spoza ostnatého plota, prípadne zatvorených dverí. Podobné udalosti sa na sebavedomí podpisujú geometrickým radom, tak snáď nám raz bude odpustené. Nie však to, že sme sa podriadili pod tlakom moci väčších. Nech nám je odpustené, že sme sa báli vzoprieť sa vlastným strachom a očakávaniam. Možno by nám vtedy stačil spomínaný vzor, ktorý ukázal, že sa vždy dá konať aj inak: útly, chorľavý chlapec, vyrastajúci spolu s 12 súrodencami v rodine evanjelického farára z dediny na Kopaniciach – presne tým bol v detstve Milan Rastislav Štefánik, astronóm, štátnik a generál francúzskej armády. Človek, ktorý vedel, že existujú len tie limity, ktoré si kladieme my sami. A predovšetkým Slovák, ktorý miloval svoju vlasť.

Navždy zostane v rovine hypotéz, aké stanovisko by Štefánik zastával, keby sa dožil všetkých skúšok, ktorým bolo Slovensko v priebehu uplynulého storočia vystavené. Zabojoval by sa slobodu svojej krajiny, alebo by zostal v úzadí, verný len astronómii?

Podstata prehry spočíva v tom, že uveríme tomu, čo si o nás myslia ostatní – na toto prišiel Štefánik veľmi dávno. Ostáva veriť, že by sa na najkontroverznejšie okamihy našich moderných dejín díval zhovievavo a s láskou k vlasti jemu tak vlastnou. Nič sa však nedá robiť, 20. storočie nám viackrát dalo pocítiť, za čo sme boli pokladaní a čím sme pre ostatných mali byť.

Je to však v 21. storočí inak?

Letisko M. R. Štefánika v Bratislave, máj 2012. V staničnom bufete čakám na prílet rodičov z dovolenky v Taliansku a zatiaľ sledujem finálový zápas Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Kulisu k jeho priebehu dotvára komentár obsluhy stojacej za barom. Potajme počúvam ich rozhovor a nad pohárom vyprchaného nealka premýšľam nad cynickosťou názvu letiska.
P. Datsyuk dáva gól, Slovensko – Rusko 5:1.
„Ty vole, to je idiot. Ďalší gól sme dostali.“
„Je to nanič.“
„Už ich viac nebudem sledovať, všetko prehrajú.“
„No ale poďme už robiť, za chvíľu príde šéf.“

Je až napočudovanie, že slovenská národná hrdosť vzrastá priamo úmerne k úspechom našej hokejovej reprezentácie. Čiastočne sa niet čomu čudovať, keďže ako junáci v bielom s hokejkami miesto valašiek môžu evokovať inú legendu, no keď sa raz prestane dariť, upadajú do večného zatratenia. Nízka trvanlivosť hodnôt a vzorov zrejme vyplýva z charakteru uplynulých dôb, je však na škodu, že pri hľadaní vlastnej identity neupierame zrak správny smerom. Súčinnosť dejinných okolností stvorila osobnosť, ktorej význam zrejme ešte len čaká na plnohodnotné uznanie. Áno, Milan Rastislav Štefánik je našim archetypom. Škoda, že si to stále neuvedomujeme.

Zosobňoval prienik dravosti mladíka s romantickými ideálmi, túžbou presadiť sa a odvahou v mene svojho národa bojovať v uniforme iných. Napriek tomu si nepotrpel na glorifikáciu seba samého. Žil tým, čomu veril – jeho výroky neboli lacnými citátmi z dievčenských pamätníkov, ale na vlastnými činmi preverené postuláty pravdy a odhodlania. A nemusel byť ani psychológom a nemusel sa ani stretnúť s Jungom a Seligmanom, aby vedel, že všetky ciele a ašpirácie sú od nás vzdialené tak, ako im my dovolíme. Tým všetkým bol M. R. Štefánik.

Na Štefánikov odkaz sa môžeme dívať ako na legendu o hrdinovi nášho národa, či archetyp potichu pulzujúci v kolektívnom nevedomí Slovákov, ale aj ako na spomínaného šéfa, ktorého príchod nás núti niečo robiť. Je to však správne? Nespochybňujeme tým hodnoty, za ktoré Štefánik bojoval? Žijeme v dobe mnohých zmien a neistôt: svet sa zmieta vo finančnej kríze, ktorá sa priamo dotýka aj nás. Je celkom namieste mať pocit, že nie všetky opraty vo vedení krajiny držíme vo vlastných rukách. Sme zaviazaní byť lojálni, no budú aj ostatní lojálni voči nám? Bez existencie precedensu z minulosti nemáme istotu a čím ďalej, tým viac sekulárna Európa, vyznávajúca zásady prirodzeného výberu, zrejme bude počúvať väčších a silnejších. Práve teraz však máme príležitosť dokázať, že svoje miesto medzi ostatnými krajinami si dokážeme obhájiť. Prepásť túto možnosť by neznamenalo len zneváženie slobody, ktorú máme, ale aj spochybnenie Štefánikovho celoživotného úsilia.

Ambivalencia, tak príznačná pre súčasnú epochu, sa však nepremieta len do medzinárodných vzťahov, nájsť ju môžeme aj v každodennom živote Slovákov:
· Prečo sme si predtým na M. R. Štefánika spomenuli len pri pohľade na päťtisíckorunovú bankovku (a teda len zriedkavo)?
· Prečo si na spoločnú minulosť s Čechmi spomíname len pri výbere vysokej školy?
· Prečo sa tak veľmi upíname k negatívam našich dejín a na to dobré zabúdame?
· A prečo vlastne zabúdame, kým vlastne sme?

Minulosť nám ukázala, že za slobodu sa musí bojovať horlivo.
Slobodu dnes máme, horlivosť nám však chýba.

So súčasným Slovenskom by mal Štefánik snáď ešte viac práce, než v dobe, keď žil.

Autor študuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2012.

Použitá literatúra:

Navigácia