Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?
[02.01.2013, Juraj Martaus, ČLÁNKY]

Snáď mi čitateľ odpustí, ak sa najskôr pokúsim nájsť odpoveď na inú, nemenej dôležitú otázku. Ak sa pýtame, ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik, myslím si, že je najskôr namieste zistiť, prečo by nás to malo vôbec zaujímať. Alebo skôr, prečo nás to zaujíma.

Štefánik nie je len historická osobnosť, generál, vedec, politik či štátnik. Za bezmála sto rokov od jeho smrti sa stal akousi značkou, ideou, príbehom, ktorý formoval Slovákov, nielen ich politický život, ale iste aj to, čomu v najširšom zmysle slova hovoríme „dnešné Slovensko“. Ak je pravda, že štát žije o odumiera spolu s myšlienkou, ktorá ho zrodila, tak potom Štefánik je pre nás istým nositeľom, tvárou príbehu modernej slovenskej štátnosti, stelesnením idey našej vlastnej politickej identity a zároveň aj jej odôvodnením. Možno vágne hovorím o akejsi idee, ale tá je celkom jednoduchá. Štefánik je fenoménom, ktorý nám umožnil budovať, teraz použijem trochu ostentatívny výraz, náš vlastný európsky príbeh v znamení demokracie, humanizmu a ďalších hodnôt, na ktorých dnes stojí moderný právny štát. Preto je bodom, ku ktorému sa vraciame, aby sme vedeli, že v snahe o pevné ukotvenie Slovenska v spoločnej Európe hodnôt nezačíname odznova. Česi si zvykli aj vo svojej modernej histórii dávať podobným osobnostiam prívlastky. Prezident – osloboditeľ, budovateľ či v súvislosti s menom Václava Havla najnovšie preťalo vzduch už aj slovo obroditeľ. Myslím, že v prípade M. R. Štefánika je takéto niečo len pomerne ťažko predstaviteľné, pretože nájsť prienik prívlastkov pomenúvajúcich jednotlivé vrstvy predstáv o jeho osobnosti, ktorým sme za takmer storočie pokryli značku s logom Štefánik, je takmer nemožné. Kto jednoslovne pomenuje americký sen v srdci Európy, až štúrovsky romantický príbeh končiaci katastrofou, zanechávajúci dlhú emóciu, s ktorou je ľahké sa stotožniť, nech mi prosím napíše. Lebo práve táto impresia je pre nás Štefánikom. Ak sme sa teda pýtali, prečo by bolo zaujímavé vedieť, ako by sa na dnešné Slovensko pozeral práve on, tak potom odpoveď je zrejmá. Práve pre toto!

Ak by sa dnes Štefánik pozrel na mapu Európy, istotne by ho prekvapilo, že na nej vidí samostatné Slovensko. Keby ho aj nezaujalo to, že sa pozerá na Slovensko v takmer totožných hraniciach s tými, ktoré pomáhal koniec koncov formovať aj on, potom by ho určite prekvapil fakt, že toto Slovensko nie je už viac súčasťou Československa.

Pravdepodobne by sa našlo dosť ľudí, ktorí by mu ochotne vysvetlili, že budúce rozdelenie malo Československo v sebe zakódované už pri jeho vzniku a že vznik samostatného Slovenska bola dejinná nevyhnutnosť. Dovolím si tvrdiť, že Štefánik by argument historickou nevyhnutnosťou odmietol rovnako ako mnoho podobných. Veď sám stál pri rozpade jednej kontinentálnej veľmoci a dejinnou nevyhnutnosťou by len ťažko pomenoval kroky, ktoré k zániku c. k. monarchie bolo nutné urobiť. Na druhej strane však musím jedným dychom dodať, že rozumiem tým, ktorý radi hovoria o historickej nevyhnutnosti ako o hýbateľovi dejín. Pre ľudské uvažovanie je to zrejme prirodzené. Zdá sa mi paradoxné, že v momente, keď prijímame rôzne rozhodnutia, vnímame slobodu rozhodnúť sa akýmkoľvek spôsobom ako neobmedzenú, no z odstupom času pokladáme svoje minulé kroky za predurčené a nevyhnutné.

I keď sme si možno zvykli vnímať Štefánika ako nejakého idealistu či rojka, ktorý celý život zápasí s veternými mlynmi, aby dosiahol nemožné, myslím si, že jeho osobnosť bola iná. Naopak, vždy dokázal najmä v zahraničnej politike uvažovať pomerne pragmaticky a racionálne. Štefánik nikdy netrpel v politickom uvažovaní provinčnosťou. A to ani v otázke samostatného štátu Slovákov. Dokonca uprednostňoval istý čas federalizáciu strednej Európy pred vznikom československého štátu z toho dôvodu, že akási podunajská federácia by z mocenského pohľadu pravdepodobne dokázala lepšie odraziť dlhodobé snahy o expanziu Ruska a Nemecka do strednej Európy. Ak som teda už spomenul, že Štefánik by odmietol nevyhnutnosť ako princíp diktujúci rozdelenie Československa, tak potom musím dodať, že zástancom spoločného štátu by bol najmä z dôvodu ďalšieho zahraničnopolitického vývoja. Teraz nehovorím len o veľkosti štátu, vojenskej či ekonomickej sile. Hovorím o tom, že česká časť federácie či historické České krajiny pre nás istým spôsobom predstavovali remorkér ťahajúci nás z „byzantských vôd“ do priestoru západnej Európy. Nepochybujem o tom, že Štefánik bol vždy zástancom tohto kurzu a pravdepodobne by mal strach, že sa z tohto vleku vyvlečieme. Iste, tieto obavy sa minimálne v deväťdesiatych rokoch aj potvrdili a my sme sa stali na určitý čas, ústami Madeleine Albright, „čiernou dierou Európy“.

No napriek tomu, že Štefánik, ako som už naznačil, by ruku za slovenskú samostatnosť s najväčšou pravdepodobnosťou v kritickej chvíli nezdvihol, myslím si, že dnes by bol na slovenský príbeh hrdý. Za bezmála sto rokov sa Slovensko stalo emancipovanou krajinou, snažiacou sa o vyrovnanie so svojou vlastnou minulosťou v podmienkach slobodnej a integrovanej Európy. Asi som sa vyjadril dosť pateticky a možno trochu ošúchane, ale to len preto, že inak to pomenovať neviem. Napriek tomu na svojom tvrdení trvám, a to aj s vedomím toho, že aj ja podlieham vplyvu spomienkovému optimizmu a občas trpím sklonmi k naivite a idealizmu. Áno, uvedomujem si nedostatky a negatívne javy v dnešnej slovenskej spoločnosti, spochybňovanie princípov právneho štátu, politické škandály a prekvitajúcu korupciu, ktorá nahlodáva vieru v spravodlivosť a elementárnu slušnosť. Práve toto sú ale problémy, s ktorými sa musí konfrontovať demokracia kdekoľvek na svete a snažiť sa im čeliť, ak nechce zdegenerovať na niektorú z foriem totalitarizmu.

Od nežnej revolúcie ubehlo už 23 rokov a prehnaný optimizmus, ktorý predpovedal zázraky na počkanie, pomaly už opustil naše mysle. Tento optimizmus pramenil najmä z viery, že demokratizáciou krajiny sa naštartuje pokrok naprieč celou spoločnosťou, ktorý už len zo zotrvačnosti dobehne zameškané. Myslím si, že postupný defetizmus a všeobecný ústup od tejto predstavy išiel ruka v ruke s poklesom záujmu spoločnosti o angažovanie sa pri správe vecí verejných a v konečnom dôsledku táto ľahostajnosť umožnila bujnenie už spomínaných problémov. Ako reakcia na tento stav vybublali na povrch pocity a nálady, ktoré sa naplno prejavili počas protestov proti „gorilám“ na začiatku tohto roku. V tejto súvislosti priniesli slovenské námestia do verejného priestoru znovu tému priamej demokracie a predstavili ju ako všeliek na rozjatrené rany „našej“ demokracie. Musím povedať, že problém, ktorý sa týmto otvoril, je starý ako demokracia sama. Ide o spor demokracia verzus odbornosť. Nakoniec aj Štefánik sa stretol s rovnakým problémom. Najmä vo Francúzsku, kde dokázal preniknúť pomerne hlboko do spoločnosti vtedajších politických elít, videl aj odvrátenú stranu republiky, ktorá bola pre mnohých doma vzorom. Okrem problémov, ktoré trápia spoločnosť od jej počiatku bez ohľadu na to, akým adjektívom sa pomenuje, sa Štefánik v novej demokratickej republike chcel vyhnúť tomu, aby sa na základe slobodnej voľby, a teda vlastne demokratickým spôsobom, dostávali do funkcií vyžadujúcich určitú odbornosť ľudia len na základe lojality k strane zvolenej poslušným elektorátom voličov, ktorí uverili sladkým populistickým sľubom. Preto si myslím, že vládnuca partokracia na Slovensku a kádrovanie ľudí podľa toho, či nosia na sebe aktuálne politicky korektnú farbu, by boli dnes Štefánikovým najväčším tŕňom v oku.

Neviem, či som skutočne dokázal načrtnúť aspoň hrubú skicu o tom, čo by si o dnešnom Slovensku myslel Milan Rastislav Štefánik, ale určite viem jedno. Ak sme sa dokázali preniesť cez očistec dvoch totalít, vybočiť z kurzu vedúcemu k medzinárodnej izolácii a stať sa rešpektovaným členom Európskej únie, potom by určite Štefánik musel skonštatovať, že cesta, ktorou sme vykročili, je správna. Len ťažko si dokážem predstaviť Milana Rastislava Štefánika ako akéhosi euroskeptika. Naopak, myslím si, že by nás povzbudzoval k tomu, aby sme sa nebáli hľadať vlastné sebavedomie a pokračovanie nášho príbehu v hlbšej európskej integrácii. Na záver si dovolím vysloviť možno trochu odvážne konštatovanie, ale nebojím sa tvrdiť, že Štefánik by nás podporil aj v tom, aby sme sa dokázali preniesť cez akúsi zahľadenosť do seba a provinčnosť v myslení a začali hľadať definíciu svojej existencie vo federalizovanej Európe.

Autor študuje právo na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach.

Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2012 na tému Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?, ktorú vyhlásil KI.

Mediálnym partnerom súťaže je týždenník .týždeň. Hlavným partnerom a sponzorom súťaže je ThinkPro.sk - Lenovo špecialista.
Ďalšími partnermi a sponzormi súťaže sú Ing. Karol Pavlů, Ing. Tibor Takáč a spoločnosť GEOPLÁN–Rožňava.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2012.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk