Európsky rok občanov na druhý pokus

Zdá sa, že inokedy nadmieru tvorivých bruselských úradníkov postihla kríza invenčnosti. Rok 2013 bol totiž vyhlásený za Európsky rok občanov. Oficiálne preto, že v tomto roku uplynie 20 rokov od nadobudnutia platnosti Maastrichtskej zmluvy (1993), ktorá zakotvila vznik občianstva Európskej únie. Podobne tematicky ladený európsky rok sme tu však mali len nedávno.

Odkedy je Slovensko členom Európskej únie, už sme mali Európsky rok vzdelávania prostredníctvom športu (2004), Európsky rok občianstva (2005), Európsky rok mobility pracovníkov (2006), Európsky rok rovnakých príležitostí pre všetkých (2007), Európsky rok medzikultúrneho dialógu (2008), Európsky rok tvorivosti a inovácie (2009), Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu (2010), Európsky rok dobrovoľníctva (2011) a Európsky rok aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami (2012).

Európsky rok občanov je príležitosťou pre všetky inštitúcie EÚ, aby za peniaze európskych daňovníkov pomasírovali verejnú mienku v členských krajinách. A tak sa pri tejto príležitosti budú počas roka organizovať rôzne akcie, konferencie a na webových portáloch bude viac informácií o právach občanov únie. Napríklad o tom, že „všetci štátni príslušníci 27 členských štátov EÚ majú ďalšie práva ako občania EÚ. Tieto zahŕňajú právo voliť a byť volení vo voľbách do miestnych samospráv a Európskeho parlamentu v tej krajine EÚ, v ktorej žijú“. To pre istotu, keby niekto začal hovoriť o demokratickom deficite v EÚ.

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť si, ako si „proeurópski“ politici vážia hlas občana, keď ide o rozhodovanie o ďalšom osude EÚ. V rokoch 2003 až 2004 európski politici a byrokrati pripravili návrh Zmluvy o Ústave pre Európu. V návale euronadšenia z budovania krajších európskych zajtrajškov sa v niektorých krajinách rozhodli, že si euroústavu nechajú posvätiť aj v referendách. Veď rok 2005 bol predsa Európskym rokom občianstva.

Prvé referendum sa konalo dňa 20. februára 2005 v Španielsku. Drvivá väčšina zo zúčastnených voličov (82%) hlasovala za prijatie zmluvy. Nikto z kritikov euroústavy toto hlasovanie nespochybňoval, hoci referenda sa zúčastnila menšina voličov (42%). Rozhodli občania, ktorí využili právo hlasovať v referende.

Druhé referendum sa uskutočnilo v „motore európskej integrácie“ – vo Francúzsku. V krajine galského kohúta prišlo dňa 29. mája 2005 k urnám výrazne viac voličov ako v Španielsku (69%) a z nich väčšina (55%) hlasovala slobodne a demokraticky proti euroústave.

V európskom hlavnom stane vypukla panika, ktorá neopadla ani po ďalšom referende, ktoré sa konalo dňa 1. júna 2005 v Holandsku. K urnám pristúpila opäť jasná väčšina voličov (63%), z ktorých takmer rovnako jasná väčšina (62%) hlasovala proti zmluve. Cenou útechy pre zástancov „stále užšej únie“ bolo referendum v druhej najmenšej členskej krajine EÚ – v Luxembursku, kde za prijatie Zmluvy o Ústave pre Európu hlasovalo 57% voličov pri vysokej účasti (90%).

Ďalšie referendá, ktoré sa mali konať v Dánsku dňa 27. septembra 2005 a v Poľsku dňa 9. októbra 2005, a uvažovalo sa o nich tiež v Írsku, Portugalsku, Českej republike a Veľkej Británii, boli najprv odložené a nakoniec zrušené. Po neúspechu referend vo Francúzsku a Holandsku bolo zrejmé, že euroústava v danej podobe schválená nebude. Každé ďalšie neúspešné referendum by však bolo zatlčením ďalšieho klinca do rakvy európskeho superštátu.

Pokračovalo sa overeným spôsobom. Zmluvu o Ústave pre Európu kozmeticky upravili, premenovali na Lisabonskú zmluvu a dali schváliť európskym parlamentom. Načo riskovať, že by občania Európskej únie ich „skvelý návrh“ opäť odmietli? Európsky rok občanov skončil, zabudnite.

Íri však tento plán „pokazili“, keďže referendu o Lisabonskej zmluve sa podľa ústavy vyhnúť nemohli. A Íri veru kráčali v stopách Francúzov a Holanďanov. Proti zmluve hlasovalo dňa 12. júna 2008 53% voličov pri nadpolovičnej účasti (53%). Nasledovalo opäť európske „demokratické“ riešenie a Íri si museli referendum zopakovať dňa 2. októbra 2009. Po správnej „európskej masáži“ už za Lisabon hlasovalo 67% voličov pri mierne vyššej účasti (59%).

Začiatok aktuálneho Európskeho roka občanov pokazil eurointegracionistom britský premiér David Cameron. Vo svojom prejave o budúcnosti Európy dňa 23. januára 2013 najprv pomenoval jeden z problémov súčasnej EÚ: „Narastá frustrácia z toho, že občania Európsku úniu vnímajú ako niečo, čo je im naordinované a nekoná v ich prospech. … Ľudia sú stále viac frustrovaní z toho, že rozhodnutia, ktoré sa prijímajú stále ďalej a ďalej od nich samotných, spôsobujú, že ich životná úroveň klesá pre nútené škrty alebo dane, ktoré majú oddlžiť vlády na opačnom konci kontinentu.“

Následne Cameron prišiel s jasnou predstavou riešenia: „Volebný program Konzervatívnej strany plánovaný na rok 2015 bude požadovať mandát od občanov Británie pre konzervatívnu vládu na rokovanie o novej dohode s našimi európskymi partnermi v nasledujúcom volebnom období. Bude to vzťah, v ktorom najdôležitejšie miesto bude mať jednotný trh. A keď bude táto nová dohoda vyjednaná, britskí občania budú mať možnosť vyjadriť svoj názor v referende s jednoduchou voľbou – zostať alebo odísť. Zostať v EÚ na základe týchto nových podmienok alebo z EÚ vystúpiť.“

Eurointegracionistom sa pri slove „referendum“ museli vyhodiť vyrážky. Spomienka na hlasovania počas Európskeho roka občianstva v roku 2005 stúpencov hlbšej európskej integrácie máta isto dodnes.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2013.

Navigácia