Najdôležitejší zo zákonov

Sprístupňovanie informácií verejnou správou v duchu hesla „Čo nie je tajné, je verejné“ opäť niekomu vadí. Infozákon je zas a znovu v ohrození. Tentoraz sa javí, že baranidlom vlády sa stane samospráva prostredníctvom ZMOS.

Vláda uznesením z 21. novembra 2012 uložila ministrovi spravodlivosti predložiť do 31. marca 2014 návrh novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom za bezprostredným impulzom k schváleniu tohto zámeru sa skrýva samospráva.

Proti zneužívaniu infozákona sa ozvali viaceré bratislavské mestské časti. Právo na informácie „je ľahko zneužiteľné na šikanovanie orgánov verejnej správy,“ tvrdí hovorkyňa Združenia miest a obcí (ZMOS) Marta Bujňáková pre denník SME.

Samosprávy sa cítia byť šikanované občanmi, preto sa treba znovu pokúsiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám mrzačiť. Zrejme si to málokto uvedomuje, ale ide o jeden z najdôležitejších zákonov, vďaka ktorému naše ústavou dané právo na informácie dostalo i skutočný obsah.

V čom spočíva šikanovanie?

Infozákon vraj podľa ľudí zo samosprávnych úradov „zneužívajú študenti, ktorí potrebujú doplniť do svojich prác štatistické údaje“. Je to smutné, ak je to tak. Ak v krajine, kde si platíme dve desiatky miliónov eur ročne za služby štatistického úradu, a okrem neho živíme i ďalšie rezortné štatistiky (napr. školskú či zdravotnícku), sú študenti nútení napriek tomu ísť za informáciami priamo k zdroju. Ak však ide napr. o informácie, ktoré samospráva nemá k dispozícii či postupuje ich štatistickému úradu na ďalšie spracovanie, stačí, ak žiadateľa o ne odkáže na ten orgán verejnej správy, ktorý by ju mohol vybaviť. Infozákon za toto nemôže. Infozákon v § 15 hovorí o postúpení žiadosti.

Podľa pracovníkov samosprávnych úradov „mnohí ľudia kládli otázky, na ktoré mohli nájsť odpoveď na internete“. Nie je náhodou psou povinnosťou tých (úradníkov), ktorých si občania platia z daní, aby ľudí, ktorí danú informáciu nevedia nájsť na webovom sídle danej samosprávy, k jej nájdeniu na internete pomohli? Webstránky mnohých našich samospráv nie sú prehľadné, majú nefunkčné vyhľadávanie a stanovené štandardy pre informačné systémy verejnej správy nevideli ani z rýchlika. Infozákon za toto nemôže. Nehovoriac o tom, že pre tieto prípady infozákon v § 7 spomína odkaz na zverejnenú informáciu.

Samosprávy sa sťažujú, že ich prostredníctvom infozákona otravujú „podnikatelia, ktorí sa pýtajú na cenové ponuky“. Ak by veľavážená verejná správa neskrývala, ako sa len dá, čo, ako a kedy obstaráva, tak by sa nepýtali. Infozákon za toto nemôže.

Niekedy stačí, ak samospráva zverejňuje aktívne i to, čo nemusí. Napríklad tak, ako to robí aj v prípade informácií o verejnom obstarávaní mesto Šaľa, ktoré je dlhodobým lídrom v rebríčku otvorenosti našich samospráv. Jozef Mečiar, ktorý je zástupcom primátora v Šali, ono „šikanovanie“ na svojom blogu komentuje nasledovne: „Mestský úrad, na ktorom pôsobím, dostal za 10 rokov 248 infožiadostí, čiže priemerne dve žiadosti za mesiac. Tak aké šikanovanie, prepánajána?“

Sebašikanovanie a šikanovanie občanov

Aký počet z infožiadostí podaných na tú-ktorú povinnú osobu je možné objektívne vyhodnotiť ako neopodstatnené či šikanózne? Teda nie také, na ktoré sa úradníkom nechce odpovedať. Nie také, ktoré sa opakujú a ktoré by úradníci mohli vybaviť jednoducho tak, že by zriadili jedno miesto na webovej stránke (ako to napr. robí Bratislava – Staré Mesto), kde by doterajšie odpovede sústreďovali a na opakované žiadosti by jednoducho odpovedali odkazom na už zverejnenú informáciu?

Keď sme v rámci projektu Právo na dobrú samosprávu s dvomi e-mailom zaslanými žiadosťami o informácie oslovili 247 samospráv (138 miest, 70 vidieckych obcí, 22 mestských častí Košíc a 17 mestských častí Bratislavy), väčšina oslovených samospráv reagovala na žiadosti korektne, hoci niektoré odpovede boli kuriózne a vyslovene obštrukčne sa správalo mesto Spišské Podhradie, primátor ktorého odmieta sprístupniť informácie na základe žiadosti zaslanej e-mailom.

V nejednej samospráve však pracovníci obecných úradov úplne zbytočne márnia svoj čas skenovaním dokumentov, ktoré sú v elektronickom formáte k dispozícii na webstránke ich obce namiesto toho, aby na ne korektne žiadateľa odkázali a zároveň ich tým poskytli v ako-tak otvorenom formáte. To sa nedá nazvať inak, ako zbytočné sebašikanovanie.

Je za tým len nekompetentnosť, chýbajúce zručnosti alebo aj snaha šikanovať žiadateľa, ktorý sa v našej informačnej dobe isto poteší, ak mu namiesto jedného dokumentu vo formáte, s ktorým môže ďalej pracovať, príde x osobitne naskenovaných strán v podobe obrázkov vo formáte JPG?

Data.gov.sk do stratena?

Ak by naša verejná správa zverejňovala na jednom mieste (portáli) o sebe otvorené dáta podľa istej štruktúry, nielen študenti by mali zdroj informácií, ktokoľvek by mohol jej výkon vyhodnocovať a porovnávať (benchmarking). Vďaka vôli vlády Ivety Radičovej portál data.gov.sk vznikol, vďaka nevôli aktuálnej vlády sa ale nerozbehol.

Množstvom informácií o samosprávach disponuje napr. Datacentrum. Jeho portál však stále verejný nie je. Množstvom informácií o eurofondoch disponuje napr. Centrálny koordinačný orgán. Jeho portál ITMS však stále verejný nie je.

Kedy to začne fungovať tak, že sa samospráva bude chváliť, že v prospech občanov počas roka vybavila x infožiadostí?

Kedy budú informácie, ktoré by mali byť automaticky verejné a nie skrývané v papierových spisoch či uzavretých dátových portáloch, zverejňované v elektronickom systéme verejnej správy? Nie je tu náhodou viac než miliarda eur z eurofondov v operačnom programe určenom na informatizáciu? Nie je tu náhodou viac než miliarda eur z eurofondov, ktorú nie a nie minúť, nedajbože minúť účelne?

Namiesto toho, aby míňali naše dane zmysluplne, namiesto toho, aby sa k nám správali otvorene, nám budú hovoriť, že ich šikanujeme? To je ale neuveriteľne drzý obrat, nemyslíte?

Autor je analytik KI.

Článok bol uverejnený dňa 27. marca 2013 na blogu KIosk a nájdete ho tu.

Navigácia