Vyhliadky na skoré členstvo Slovenskej republiky v NATO

Téma mojej prednášky je význam skorého členstva Slovenskej republiky v NATO. Trošku ma napadá aj polemika s tým názvom, lebo skoré členstvo iba ak vo vzťahu k budúcoročnému summitu. Lebo už aj tak bude neskoré. A zasa nechcem hovoriť, že história je nejaký veľký problém. Je to skôr na poučenie, ale aby sme si nemysleli, že sa nejako ponáhľame, tak my už meškáme celkovo v tom všetkom, čo sa deje v regióne. Ale zase nikdy nie je neskoro. Treba však povedať, že na to oneskorenie doplácame aj v medzinárodnom postavení, aj v investíciach, aj v iných súvislostiach. Ale to je tak často spomínané, že to nemusím opakovať.

Ak by to mal byť konzervatívny pohľad, tak ma napadli tri východiská. Len ich spomeniem. Po prvé preto, že konzervatívna politika uprednostňuje fungujúcu politiku, fungujúce inštitúcie pre realizáciu národnoštátnych záujmov. A Aliancia je úspešná fungujúca aliancia demokratických štátov. Po druhé, Slovensko by malo byť prirodzenou súčasťou euroatlantického spoločenstva. Spoločenstva hodnôt a konzervatívci uprednostňujú hodnotovo orientované spoločenstvá, či politické strany, alebo koalície, štáty alebo koalície, spoločenstvá štátov. A po tretie preto, lebo by sme mali byť modernými konzervatívcami a to hovorí o prepojenosti otázok bezpečnosti, prinajmenšom európskej bezpečnosti a európskej integrácie. Adenauerovi hovorili, že je moderný konzervatívec, aj keď bol veľmi vysokého veku a dokázal tieto atribúty pospájať, moderné aj osvedčené princípy. Ale prídem k tomu v detailoch.

Liberálny pohľad na členstvo v NATO vnímam, ak odhliadneme trochu od komunizmu, kedy liberáli aj konzervatívci viac spolupracovali a bolo to celé v zápase na jednej strane uchránenia slobody a na druhej strane spor s komunizmom po celom svete, nielen v Európe. Tak dnes, keď počúvate liberála o téme NATO, tak vám bude hovoriť hlavne o investíciách, o peniazoch, o prosperite. Čo s tým aj súvisí, ale nie je to asi to prvé. Nemalo by to byť to prvé.

Keď počúvate socialistu, tak je to nechuť alebo “ľudia rozhodnú, bude referendum”. A to nemyslím Ľuptáka. To myslím aj SDĽ. To myslím aj španielskych socialistov, ktorí tam vstupovali, tak áno aj nie. Nie je to kritika, jednoducho takto sa správajú, veľmi nejasne. Keď počúvate prezidenta Schustera, on povie, že do Európskej únie sa ide cez NATO. Tiež pravdivá téza, ale berie to len tak, že popod takú bráničku prejdeme, lebo tým smerom to bude potom všetko.

Keď si spomenieme na Nemecko, tak tam mal Adenauer obrovské spory so socialistami, či uprednostniť neutralitu a jednotné Nemecko, alebo ho nechať rozdelené a začleniť do NATO. A vyhral a s ním myslím, že vyhrala aj Európa. Lebo keby Nemecko bolo zostalo neutrálne, tak vývoj by bol asi oveľa zložitejší. No a socialisti, keď si všimnete, ale aj u nás napríklad SDĽ, veľmi zdôrazňujú, alebo pestujú vzťahy na východe, ale také nadmerné, nadštandardné. Ako keby jednou nohou sa dalo stáť na západe a jednou na východe. Podľa mňa je potrebné stáť tam, kde krajina, kultúra, a samozrejme kde politika a geopolitika prirodzene patrí. A pomáhať tam, kde to je potrebné. Či už z hľadiska solidarity, alebo vytvárania vzájomných výhodných transparentných väzieb.

Ale aby som nehovoril o liberáloch, alebo socialistoch, tak chcem prejsť k tým trom tézam.

Po prvé: NATO je fungujúca a teda úspešná obranná aliancia demokratických štátov. Bola úspešná 40 rokov od vzniku až do pádu berlínskeho múra, nikto z nej nevystúpil. Okrem Francúzska na nejaký čas, ale vrátilo sa, nepovažujem to za dôkaz neúspešnosti NATO, skôr zmeny vo francúzskej politike. NATO pomáhalo v demokratizácii, aj keď to nie je hlavný cieľ NATO, ale Španielsku to veľmi pomohlo, že sa tam zaradili. Nakoniec sa to prejavilo aj v ďalších aspektoch. Pomáhalo prekonávať rozpory, aj keď to nebola hlavná agenda – Grécko a Turecko – a stále sa to darí, lebo tých rozporov je tam dosť. Dokonca aj istý zápas s fundamentalizmom, pretože ak by Turecko nebolo v tomto spoločenstve, tak pochybujem, že by zvládlo všetky svoje vnútorné testy, ktorých už bolo hodne.

Ale to sú také vedľajšie efekty toho hlavného, ktorý znamená, že to spoločenstvo sa ubránilo pred komunizmom. Nestratilo na význame, skôr naopak, pokračuje, ale samozrejme v novej podobe, s novými poslaniami, či už ide o boj proti militantnému nacionalizmu, alebo iným hrozbám, ktoré dnes existujú. Potvrdilo sa to aj v celých 90. rokoch na Balkáne. Rozšírenie 50 rokov po vzniku bolo vlastne preklopením do podoby nového NATO. Rok 1999 Washington – pozvanie Čechov, Maďarov a Poliakov. Ak si spomenieme na studenú vojnu – v roku 1956 v Maďarsku, v roku 1968 Československo, rok 1980 a ďalej v Poľsku, tak tí, ktorí sa najviac v Strednej Európe zaslúžili o zápas s komunizmom, o zápas za slobodu, tak si to vyslúžili. Samozrejme, Slovensko sa sebadiskvalifikovalo, inak je v tej partii tak isto. Takže bol to úspech, posunutie do novej podoby.

No a stále je to úspešné aj v tom, že NATO má obrovský vplyv aj na vývoj mimo svojho územia. Teraz nemyslím Balkán, ale aj Balkán. Prijal som asi pred tromi týždňami macedónskeho kolegu, štátneho tajomníka, ktorý mi povedal, že po operáciách teraz u nich popularita NATO vzrástla, aj keď Macedónsko ako jediné sa vyčlenilo z veľkej Juhoslávie bez boja, bez konfliktu. Hovoril takú peknú sentenciu, že Macedónsko nie je v NATO, ale NATO je v Macedónsku.

Má to vplyv aj na všetky krajiny, ktoré spolupracujú s Alianciou, prinajmenšom v tom, že ašpirantov na členstvo je dnes deväť a ich vnútorná príprava vedie k zdokonaľovaniu, k zlepšovaniu bezpečnosti v tých krajinách a samozrejme je to aj príspevok pre medzinárodné prostredie. Prvým kritériom je politika a ekonomika a to znamená princípy, ktoré znamenajú, že demokracie spolu, aspoň spravidla, nevedú vojny. To znamená dobré susedské vzťahy. Je to tlak aj na Maďarsko, aj na Slovensko, v tom dobrom slova zmysle. A znovu nechcem hovoriť, že potrebujeme ten tlak, že inak si nevieme poradiť, ale je to o tom všetkom, čo tvorí predpoklady pre začlenenie.

Investuje sa do prípravy, do komplexného charakteru bezpečnosti, to znamená všetky systémy rýchleho varovania, či previerok bezpečnostných – Národný bezpečnostný úrad. To sú veci, ktoré by sme možno že nerobili. Každý by hľadal také špecifické kroky k bezpečnosti, ale toto sú osvedčené a preto sú dobré, keď sa osvedčili. No a Partnerstvo za mier bolo prijaté pozitívne, aj keď sa zdalo, že to je málo. Vstúpilo tam aj Švajčiarsko do spolupráce s Alianciou, dokonca až stredná Ázia, stredoázijské republiky. S Ruskom je zakladajúci akt, samozrejme, je to na väčšiu diskusiu, že čo ďalej, ale základný dialóg a spolupráca existuje, aj vzájomná prítomnosť Aliancie v Moskve a Moskovčanov v Bruseli a v Monse. Tak isto s Ukrajinou je vytvorený základný formát Euroatlantické fórum. Je to naozaj úspešná Aliancia nie len preto, čo dokázala predtým, ale aj momentálne čo sa deje a na čo všetko má vplyv. Toľko k tomu, že konzervatívci uprednostňujú fungujúcu politiku a fungujúce inštitúcie, nelaborujú nad niečím, čo sa neosvedčilo zatiaľ, alebo skôr naopak. Po druhé, spoločenstvo hodnôt, euroatlantické spoločenstvo, alebo euroamerické spoločenstvo. Nechcem idealizovať, pretože svet je taký, aký je. Počnúc tým, že človek je hriešny a aj národy hľadajú svoju orientáciu a majú svetlejšie aj temnejšie úsečky vývoja, ale to spoločenstvo hodnôt znamená, že je to v princípe slobodný svet postavený na pluralitnej demokracii, ľudských právach, kde do akej miery – nechcem hovoriť o Turecku ako o nejakom veľmi svetlom príklade, ale je to aj o tom, že Ocalana nepopravili a môžeme špekulovať, či si to zaslúži, alebo nezaslúži, ale je to tlak istým smerom. V tomto prípade skôr európsky, ale je to hodnotové spoločenstvo v každom prípade. Nie je to predovšetkým o zbraniach, ale o istých hodnotách.

A samozrejme solidarita, ktorá je výrazom článku 5. NATO je vlastne výrazom euroamerického partnerstva a spojenectva. V niečom si tieto dva subjekty, severná Amerika a Európa, konkurujú a v niečom sú spojencami, ale dominuje to spojenectvo, pretože ono vytvára základný ťah cez históriu do budúcnosti. Európa naozaj teraz slúži ako nádej, ale pred krátkym časom bola skôr sklamaním, alebo problémom. Už či tým, že rozpútala dve svetové vojny a nedokázala ich sama ani skončiť, aj keď to nie je kritérium na dobré hodnotenie. Dokázala šíriť dosť intenzívne aj fašizmusm aj komunizmus, ale nie sama ich poraziť. Spojenectvo Európy a USA, alebo v opačnom poradí, znamenalo víťazstvo slobody v studenej vojne a zároveň za príspevku protikomunistického odboja v našich krajinách, aj reforiem v bývalom Sovietskom zväze, ale aj naozaj presvedčenia ľudí hodnotovej orientácie, už či kresťanského alebo občianskeho disentu.

A naďalej sa ukazuje, že Európa a Amerika sa veľmi potrebujú v globálnych záležitostiach, v širokých, alebo najširších otázkach medzinárodného vývoja, už či je to vo vzťahu k Číne alebo Ázii celkovo, jej obrovskému vojenskému a politickému potenciálu, k otázkam odzbrojenia, alebo ekológie napríklad. Západ, to je vlastne Európska únia a NATO ako inštitúcie. Lebo dá sa hovoriť o veľkom počte všelijakých štátov severských, južanských, a tak ďalej, ale v podstate ide o tieto dve inštitúcie. Po mnohých desaťročiach, po polstoročí sa dá povedať, že Marshalov plán bol úspešný, aj keď neúplný. Vytvoril vojenské rameno, to bola Aliancia a ekonomické, to bola Organizácia pre ekonomickú európsku spoluprácu. Ekonomická sa rozšírila po celom svete včítane Austrálie, Japonska a ďalších štátov, Južnej Kórei. Tá vojenská alebo politicko-vojenská sa rozširuje tiež. Teraz sa završuje to, čo sme vtedy nemohli, respektíve museli sme z toho vycúvať, pretože prišiel pražský februárový puč. Aby som dodal k tejto hodnotovej stránke, Slovensko má zodpovednosť za seba samo, to nemusím zdôrazňovať, ale máme spoluzodpovednosť za región, už či menší alebo väčší, strednú Európu určite, ale aj za Európu. Samozrejme v rôznych stupňoch podľa potenciálu, alebo podľa toho, o čom je reč. Slovensko má spoluzodpovednosť aj za rozšírene NATO, pretože ono môže byť úspešné, ak dve strany mince sa stretnú, teda advokáti toho procesu a schopní pripravení kandidáti. Štefánik kedysi išiel na západ cez východ, lebo takto to vyšlo. My už môžeme byť súčasťou toho spoločenstva priamo, nemusíme ísť opačne.

Dodal by som k tomu jednu osobitnú poznámku, ktorú považujem u konzervatívcov za dôležitú. Slovensko sa cez generácie hľadalo, rozdeľovalo, odchádzalo, pretože tu bolo ťažko či ekonomicky alebo aj politicky, a tie vlny sa umiestnili po celom svete, až do Austrálie. A teraz je čas pospájať rozdelené. A jediným prostriedkom na pospájanie národného spoločenstva je jedno veľké euroatlantické spoločenstvo, pretože tu žije podstatná časť našej kultúry, vyše dva milióny etnických Slovákov na druhej strane Atlantiku. Akéže iné, lepšie slovenské lobby ako toto a v tejto veci.

A po tretie, prepojenosť európskej bezpečnosti a európskej integrácie. Tu vidím ten prístup moderného konzervativizmu, pretože konzervatívci ako Schuman, de Gasperi a Adenauer, teda tí traja najsilnejší, a potom ďalší traja podpisovali Rímske dohody, alebo prvé kroky pre kontrolu uhlia a ocele a potom pre ekonomickú spoluprácu. A moderný konzervativizmus to osvedčené realizuje aktuálnym spôsobom. A dnes to má byť o rozšírení týchto štruktúr a integrácii. A niekedy sa mi zdá, akoby sme hovorili, že buď to, alebo to, či NATO či Európska únia. Myslím, že naša odpoveď by mala byť aj – aj. Nie buď NATO, alebo európska obranná bezpečnosť, ale aj – aj. A Slovensko bude úspešným kandidátom aj pre NATO, aj pre Európsku úniu, alebo bude dvakrát neúspešné.

Európska obranná a bezpečnostná politika je možná a potrebná. Už sa aj formuje, ale je možná preto, lebo je tu NATO, lebo existuje. A nielen existovalo, ale aj existuje. Slúžilo ako dáždnik pre pokojný vývoj a myslím, že ho naďalej potrebujeme v Európe, že to neskončilo pádom Berlínskeho múra, alebo poslednými voľbami pred Vianocami v Belehrade. Proste ten 11-ročný postupný pád železnej opony sa skončil len teraz. Dnes existujú naozaj moderné hrozby, existuje militantný nacionalizmus, aj militantný fundamentalizmus, terorizmus, nekontrolovateľné šírenie zbraní, alebo technológií dvojitého použitia. A hrozbou môžu byť aj iné veci, stačí jeden rozsiahly požiar, alebo technologická havária. Slovensko je stále dosť zraniteľné a nejde o to, že len my, ale Európa ako celok. Európska obranná a bezpečnostná politika a tak zvaná Európska obranná bezpečnostná identita, to ESDI, a Európa v NATO sa nevylučujú. Skôr sa vylučuje, ak o tom zásadne nejako špekulujeme, pretože v tom netreba hľadať nejaké úniky od zodpovednosti. Skôr naopak, veľmi vážnu komplementaritu, v tom, čo môžu robiť Európania sami a v tom, na čo nestačia. Či už preto, že ide o vážne veci, alebo preto, že sú stále dosť rozdelení. Tých príkladov nejednoty bolo a je stále dosť. Pozrite sa na Juhosláviu, na otázku rozšírenia Európskej únie, aké signály prichádzajú. Španieli povedali, že nie, kým sa nezaručí, že budú mať také fondy ako doteraz. Po víkendových voľbách sa k nim pridalo aj Taliansko. To sú dva veľké štáty, samozrejme sa pridajú aj ďalšie menšie.

Keď Európania dokážu dobrý schopný krízový manažment, tak to je to, čo doteraz Európa nemala, NATO to má. Toto je špecifikum, ktoré je veľmi dôležité zvládnuť. Ale ak bude dobre fungovať spolupráca s NATO, tak to druhé sa tiež vyformuje. To je realizácia 50 rokov starého plánu. Pamätáte si možno meno Pleven. To bol prvý plán pre európsku obranu, ktorý nakoniec Francúzi na jednej strane navrhli a na druhej strane zamietli v roku 1954, lebo sa zľakli, že tam nie sú Briti a druhý najsilnejší boli Nemci. Takže Francúzi sami to zamietli a po 50 rokoch sa Francúzi a Briti znovu dohodli, že idú robiť ESDP. A Nemci sa, samozrejme, pridávajú.

Či stačí, že budeme v EÚ? Myslím, že aj jedno, aj druhé je potrebné aj preto, keď si všimneme neutrálov. Nie je možné používať rakúske, fínske, švédske, alebo iné príklady, lebo to je o inom, čo prežili oni, či za 200, alebo posledných 50 rokov, ale aj tam sa postoje menia. A hlavne by som rád zdôraznil postoje konzervatívcov. Rakúska ľudová strana už dávnejšie zmenila pohľad na Alianciu a do svojej vnútornej politiky to začlenila. Samozrejme, to potrebuje istý čas a postupné zmeny aj vo verejnej mienke. Švédski kresťanskí demokrati úplne jasne a Konzervatívna strana v podstate tak isto. To isté platí o postupných posunoch názorov konzervatívcov vo Fínsku. Takže Európska únia a NATO sa dostávajú do novej fázy vývoja, kedy sa definujú nielen preto, že je nové storočie, ale tá nová fáza nastala po páde komunizmu. Vzťahy, štruktúry, politiky tak, aby boli komplementárne, kompatibilné a nie duplicitné, nie konkurenčné. Keď bol Solana s Robertsonom opakovane v Macedónsku, tak to bola ukážka toho, ako by tieto inštitúcie mohli spolu prispievať. To je taký signál, keď tí dvaja stoja vedľa seba. Samozrejme, nechcem hovoriť o nich, ale o tých inštitúciách. To nikdy nebolo. EÚ a NATO žijú v Bruseli, centrály sú v Bruseli, ale nejaká hlbšia debata medzi nimi, že by sa pravidelne stretávali nikdy za 40 rokov nebola. Teraz sa to stáva pravidlom a nástrojom.

Prestíž medzinárodného postavenia Slovenska dnes a v budúcnosti bude silnejšia, ak budeme favoritom teraz v tomto čase v rozširovaní NATO, aj v prístupovom procese do Európskej únie. Čo sa momentálne darí. Dnes naozaj sme favoritmi. A to nezveličujem, skôr je to to, čo by malo byť. My sme si už zvykli predtým, že to čo bolo normálne, sme vyhlasovali za veľké úspechy. Proste to je to, na čo by Slovensko malo byť schopné. Držať krok v regióne a tak trochu určovať aj jeho vývoj spolu s ostatnými. V4 napríklad, tá je založená na dôvere a porozumení. A dôvera je najcitlivejšia v bezpečnostných otázkach. Všetko ostatné ide za tým. Bez skorého členstva Slovenska v NATO – a to je ten nadpis – oslabíme aj Visegrádsku alebo regionálnu spoluprácu, aj medzinárodné postavenie Slovenska. Takže to skoré členstvo v NATO je naozaj v našom výsostnom záujme.

Autor je štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí SR

Navigácia