Poslušnosť je všadeprítomná

PTakýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

Toľko krátka správa o strate ľudskej citlivosti. Emocionálne znecitlivenie je príznačné pre extrémne situácie násilia, vo vojne, vo väzeniach, v lágroch. V medicíne sa používa anestézia, lokálne alebo celkové znecitlivenie pacienta pri bolestivom lekárskom zákroku a kvôli poskytovaniu lepšej starostlivosti. Ale v časoch hlbokého mieru? Doslova za bieleho dňa, v bežnej, nekonfliktnej situácii, pred tvárou ostatných, ktorí sa stávajú vzájomnými ručiteľmi spoločného alibizmu? Toto je dôsledok dnešného individualizmu?

Doyen českej a československej sociológie Ivo Možný hovorí o „extrémnom sebectve pod pláštikom individualizmu“ a myslím, že trafil klinec po hlavičke. Z experimentov Stanleya Milgrama vyplýva, že veľká väčšina pokusných osôb je ochotná a schopná elektrickými šokmi na pokyn „učiteľa“ vedome prekročiť voči nejakej osobe akúkoľvek hranicu bolesti – až k smrti. Šokujúce výsledky sú známe; teraz sme dostali do rúk aj slovenský preklad jeho knihy Poslušnosť voči autorite (recenziu Pavla Lacka uverejnil .týždeň v ostatnom čísle).

Poslušnosť je v mnohých extrémnych situáciách dôležitá sebazáchovná vlastnosť. Neviem, do akej miery si Milgram uvedomoval, že aj situácia experimentu je extrémna, vzhľadom na nespochybniteľnú autoritu výskumníkov v očiach pokusných osôb. Najextrémnejšími situáciami posledného storočia boli vojny a holokaust. Primo Levi v jednom rozhovore pripomenul, že človek sám nie je ani tak agresívny, ako vo vojne podlieha agresivite, podvoľuje sa rozkazom a plní ich, ako ich plnili do posledného dychu nacisti. Ale na krutosti násilia sa nezmenilo nič ani po druhej svetovej vojne. Po holokauste a mnohých masových vraždách sme už dnes schopní uvažovať takmer len v kategóriách extrémnych situácií a nakoniec nám ostáva vysvetlenie samotnej extrémnosti ako tautologické opakovanie toho istého. Keď si zdôvodňujeme každodennú oportunitu a zbabelosť, sformulujeme si to napokon sami pre seba tak, že na svete je len málo hrdinov.

Žijeme naozaj v čudesnom čase. Akoby sa niečo prevrátilo. Znecitliveli sme po krajnú mieru. Možno preto, že si zamieňame individualizmus za extrémne sebectvo, možno preto, že sme v médiách svedkami ustavičných katastrof, ktorým sa len prizeráme a asi aj preto, že žijeme dlhý čas v mieri a násilie vnímame ako niečo, čo je mimo nás a nijako sa nás to netýka. Naším skutočným zlyhaním však nie je poslušnosť v extrémnych situáciách. Je ním extrémna sebeckosť v normálnych situáciách, ktoré nevyžadujú hrdinstvo ani odvahu, ale celkom obyčajnú spolupatričnosť.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2014 dňa 23. júna 2014.

Navigácia