O pamäti a nepamäti

OTá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu pokladám za celkom absurdné. V čom malo spočívať porušenie zákona? Že v piatich prípadoch spomenul redaktor minulosť ocenených? Pri Ondrejovi Šedivom, držiteľovi Kríža Milana Rastislava Šefánika tretej triedy za záchranu ľudských životov to, že ide o bývalého plukovníka pohraničnej stráže, „ktorá má z čias totality na svedomí viacero smrteľných prípadov“? U prezidenta Kazašskej republiky Nur Sultana Nazabajeva zase to, že spomenul jeho označenie za diktátora? Pri Tiborovi Bártfayovi, že je autorom súsošia Klementa Gottwalda, u herečky Evy Kristínovej, že pravidelne vystupuje na akciách extrémistov, u Jozefa Boba zase, že ide o autora historikmi spochybňovaných diel, čím mal na mysli jeho televízny normalizačný seriál Povstalecká história? Alebo to, že sa zmienil aj o pozornosti, ktorú vzbudilo vyznamenanie Rudofa Schustera pre Jána Slotu?

Rada argumentovala tým, že príspevok porušil „objektívnosť a nestrannosť“ a podmienku „oddeľovať názory a komentáre od informácií spravodajského charakteru“. Pomenovať vecné fakty však znamená informovať, a nie komentovať. To je hádam jasné aj členom Rady pre vysielanie a retransmisiu. Je napokon v záujme poslucháča vedieť, koho prezident oceňuje. Samozrejme, upozorňuje nielen na oceňovaných, ale aj na prezidentove hodnotové preferencie. Ja viem, pripomínať minulosť členom KSČ, príslušníkom a spolupracovníkom ŠtB, umelcom, velebiacim extrémizmus a minulý režim sa pokladá pomaly za väčšie spoločenske faux pas, netaktnosť či prehrešok voči spoločenským pravidlám správania ako samotná minulosť – tak ďaleko sme to dopracovali.

Svojím rozhodnutím sa Rada prihlásila k princípu vynechávania nepohodlných faktov z verejnej pamäti. Jednoducho povedané, rozhodla sa pamäť cenzurovať. Je to nezmyslený nápad, lebo tým na seba len upozornila. Vypovedá totiž väčšmi o nej samotnej ako o ocenených. Ale aspoň sme sa dozvedeli, čo chce zamlčať – že je niekto diktátor, recituje extrémistom, stavia pomníky totalitnému režimu, strieľa do svojich občanov, glorifikuje minulosť normalizačného prezidenta. To je jedna strana mince. Na druhej je výrok írskeho filozofa a estetika Edmunda Burkea: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí jediné – aby slušní ľudia nerobili nič. Neurobiť nič znamená v tomto prípade stratiť pamäť a s ňou orientáciu. A sme doma.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2014 dňa 8. septembra 2014.

Navigácia