Obscénnosť

Banskobystrický župan Kotleba je obscénny človek. Má komplex z nahého ľudského tela. Panický strach má najmä zo zraniteľného ľudského tela, a osobitne tela ženy, lebo sa s ním vyrovnáva mocenským násilím. Nemá pritom ani potuchy, že v divadle, ktorému veľkopansky zobral finančné zdroje, nevstala z hrobu a nedoputovala k nemu do jeho pašalika mladá americká fotografka, ale že to v banskobystrickom divadle poranené ľudské telo a dušu Francesky Woodmannovej predstavovala svojím telom divadelníčka Slávka Daubnerová.

On však nerozumie ani piete k zabitým telám a vyvesuje čierne zástavy na znak pohŕdania telami padlých povstalcov. Ako všetci jemu podobní je milovníkom tiel stelesňujúcich kolektívne násilie. Úradné násilie telami príslušníkov vlastnej rodiny, represívne násilie holohlavými telami svojich prívržencov (nezabúdajme, že už od stredoveku sa pokladá holá hlava za znak obscenity), bojové násilie telami pochodujúcich paramilitantov.

Kotlebova obscénnosť poburuje svojou excesívnosťou a nehanebnosťou. Existuje však aj obscénnosť štátnej moci. Zažili sme ju pri pardonovanom únose prezidentovho syna, ktorému sa obscénne hovorilo amnestia. Ľudia si ju aj tak budú pamätať ako obyčajné násilie, stelesňované menami ako Mečiar a Lexa, lebo štátnej obscénnosti nemôže byť udelená milosť. Zažívame ju však dlhodobo aj ako obscénnosť štátneho aparátu voči trojnásobnej matke Hedvige Malinovej Žákovej, ktorú prenasleduje represívna a justičná moc štátu s neobvyklou dôslednosťou. Len tu, kde sa to dotýka urazenej pomstychtivosti politickej špičky, usiluje sa už dlhých deväť rokov dokázať, že štátnej moci nemožno odporovať a bude to dokazovať, až kým sa jej moc neskončí a pomsta sa nerozplynie vo vzduchu, akoby jej aktéri nikdy neexistovali.

Čím iným ako obscénnosťou je mučenie, týranie a znásilnenie ukrajinského filmového režiséra Olega Sencova? Čím iným ako do neba volajúcim nahrádzaním spravodlivosti pomstychtivosťou? Ruské vyšetrovacie orgány chceli pokoriť jeho telo v nádeji, že zničia jeho dušu. Nepodarilo sa, ale to pohŕdanie ľudským telom, ktorému vzali lusknutím prsta vlasť, občianstvo a slobodu a justičná moc ho chce nechať zhniť zaživa v trestnej kolónii, je poburujúce. Pritom ho z teroru obvinili teroristi, rovnakí ako tí, o ktorých tankoch po okupácii Československa v auguste 1968 Milan Šútovec na znak ich obscénnosti napísal, že „stáli na ulici a smrdeli“. A odsúdil ho vojenský súd, o ktorom Oleg Sencov povedal, že „súd okupantov z definície nemôže byť spravodlivý“. Opakuje sa tu len historická obscénnosť stroja a mašinérie, likvidujúcej bezbranné ľudské telo.

Na odstavnej ploche rakúskej diaľnice pri Parndorfe, rovno pod naším nosom, v predsieni Bratislavy, sa zadusilo v mraziacom aute 71 ľudí, dospelých a detí. Gerald Pangl, hovorca polície spolkovej krajiny Burgenlandsko, kde sa opustené chladiace vozidlo našlo, informoval, že obete boli podľa všetkého utečenci zo Sýrie alebo Afganistanu a boli zjavne súčasťou veľkej vlny migrantov, ktorá sa v posledných týždňoch vydala na cestu do Európy. Potvrdil, že podľa všetkého sa utečenci udusili, lebo vozidlo, určené pôvodne na prevoz mäsa, nemalo žiadne vetracie otvory. Do očí mi z tej správy udrel najmä výraz „prevoz mäsa“, lebo ním sa ľudské telá zmenili na mäso. Obscénnosť tohto konania je až zadúšajúca. Len „mäso“ možno nechať zadusiť vo vzduchotesnom mraziacom priestore auta, a potom odstaviť na kraji cesty a zmiznúť. Ale obscénnosť usmrcujúceho násilia je v podstate zbabelá.

To bola posledná kvapka. Naši politici úplne zabudli na to, že migranti sú na úteku pred vojnou, na to, ako nám pomáhali po okupácii v auguste 1968 na úteku iní, ako nám iní pomohli stať sa po roku 1989 súčasťou sveta, v ktorom nevládne smrť a násilie. Zabudli na to, že aj migranti sú v prvom rade ľudia, a nie čísla a počty. Lebo nech je problém migrácie akokoľvek komplikovaný a ťaživý, je to v prvom rade problém ľudí. V tom je nádejou postoj tých, čo sú pripravení pomôcť.

Na akomsi tele nahého performera som si prečítal nápis: OBSCÉNNA JE VOJNA, NIE MOJE NAHÉ TELO. To nás nezabíja – vojna áno.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2015 dňa 7. septembra 2015.

Navigácia