Levice sú Slovensko

To, čo Karel Schwarzenberg označil pri utečeneckej kríze za českú „malosť” a „zamindrákovanosť”, by mohol zopakovať aj u nás. Vôbec pritom nejde o črtu malomestskú, levickú, ale národnú.

Jarmočníci

Ak ste cudzinec a ak na spoznanie Slovenska máte len jeden večer, levický jarmok poskytne esenciu. Vaša najslovenskejšia skúsenosť.

Centrum mesta uzavreli, na konci každej ulice krížom Kia Ceed (Pomáhať a chrániť) alebo postávajúci policajt, ktorý očividne vôbec nechce byť postávajúci policajt. Keby to bolo možné, oveľa radšej by robil nahmatkové kontroly a používal nevyhnutné donucovacie prostriedky. Toľko odčítate z mimiky.

Ulice lemujú stánky rôznej šírky, výšky i vzhľadu. Hitom sezóny je vkusná kovová konštrukcia a igelit. Väčšinu zo stánkov pokrývajú popísané áštvorky vo vyťahaných euroobaloch, marketing jarmočníkov vychádza z tradície slovenských stánkov rýchleho občerstvenia a slovenských marketérov z deväťdesiatych rokov, zľavy, akcie, percentá dole.

Na predaj sú tu okrem obligátnych zaľúbených medovníkov (Ľúbim ťa/Môjmu prasiatku/Barborke♥) údené syry, papuče, medovina, podprsenky, turecký med, hračkárske samopaly, žužu, textil (nie oblečenie, textil), balóny, cukrová vata, talizmany, kotlíky, vznášajúce sa helikoptérky, tekvicové jadierka, pelendreky, súdky na kapustu, kalendáre s mačiatkami, trdelníky, bezpečnostné zámky, cédečká a (!) kazety, cigánske, jaternice a všetko ostatné.

Ďalší sortiment ponúkajú imigranti. Do Levíc dorazila prvá imigrantská vlna a medzi jarmočníkov sa vmiešali traja (číslom: 3) Eritrejci. Je to prvýkrát, čo v Leviciach vidím černocha. Rovnako je však pravda, že posledné roky som spoločenský život v Leviciach zanedbával, je možné, že invázia sa začala už dávnejšie. Radšej sa informujte.

Černošskí jarmočníci chodia pomedzi ľudí a ponúkajú značne alternatívny tovar, drevené masky, luky a sošky, ktoré vyzerajú presne ako vaša prvá asociácia s výrazom východná Afrika. Máte silné nutkanie od každého z nich si niečo kúpiť alebo sa aspoň pristaviť, zdvorilostne pokonverzovať a vytiahnuť z peňaženky niekoľko drobných. Celkom podvedome sa začnete cítiť previnilo. Netušíte prečo.

Černoch, ktorý chodí pomedzi ľudí pojedajúcich jaternice, s výrazom pána predávajúceho večer ružičky po podnikoch, ponúka bubny. Je to váš obľúbený jarmočník. Zdá sa, že sympatie/súcit ma u väčšiny ľudí, iba niektorí ho akože nevidia a iba niektorí reagujú podráždene, dupnú nohou, odháňajú ho ako holuba.

Eritrejský jarmočník s bubnami osloví skupinku pojedajúcu langoše (bratislavské reálie: kebap) a popíjajúcu burčiak. Fúzatý muž na černocha chvíľu mlčky zazerá, ešte jedno sústo, kečup, cesnak, majonéza, a vy viete, že sa to láme presne v tomto momente. Černoch dostane od pána s langošom živelnú maďarskú odpoveď, úplne mu rozumieť nebudete, az angyalat, bazmeg, fekete, ale z pár slov a gestiky pochopíte. Že nie. Že čierny. Že zle je. Ženičky s langošmi pána upokoja a odvrátia násilie, černoch odíde. Chvíľu pozorujete jeho výraz. Tento maďarský pán vám prinesie silne slovenskú skúsenosť.

Na jarmoku si ešte zájdete na koncert miestneho Desmodu a potom na pukance alebo cukrovú vatu.

Neofašis Chalani

Na železničnej stanici v Leviciach je pred príchodom rýchlika do Bratislavy o niečo rušnejšie ako zvyčajne. Lavičky zaberajú muži v trikolórových dresoch, vlajky, trúbky v igelitkách, mierne nasrdené výrazy, no napriek tomu takmer hmatateľná nevinnosť. Rozmýšľam, čo je dnes za futbal. O kúsok ďalej chlapci bez vlasov navlečení v bundách a maskáčoch. Bunda s nápisom SLOVENSKÁ REPUBLIKA mi stojí chrbtom, ale hlas je mi povedomý.

Štvorica mužov v dresoch nastupuje do vlaku, posledný pred nastúpením zamáva nad hlavou vlajkou a dvaja opilci sediaci na peróne mu odpovedia zaryčaním a potleskom, hulákajú, akoby vypukol poplach, vojna. Štyria muži radostne odchádzajúci do vojny, nevedia, čo ich čaká, tešia sa. Čiernobiela fotografia zarámovaná v okne vlaku pohýnajúceho sa na front koncom leta 1914. Do Vianoc doma. Trochu dúfam, že prehrajú, ale nedám to poznať. Nemôžem, cestujeme spolu.

Potom nastupujú chlapci v bundách, celkom intuitívne im dávam prednosť, a nastupujem za Slovenskou republikou. Hneď v chodbičke vysvitne, že tento povedomý hlas je môj spolužiak so základky. Z bohvieakých pohnútok mi napadne prisadnúť si k nim do kupé, koženkové sedačky a okno škrípajúce bez toho, aby ste s ním hýbali. Kúpe vyzerá ako sedemdesiate roky. Chlapci si odkladajú bundy, pod nimi retiazky s ostentatívne veľkými dvojkrížmi, čierne tričká, na jednom z nich čiernobiely Tiso. Teraz tridsiate roky.

Pýtam sa, ako sa spolužiak má, aby sme sa mali spolu o čom rozprávať, aj keď je mi jasné, že nám to nevydrží dlho. Ale vydrží. O chvíľu sa ocitneme v konverzácii, do ktorej nám ostatní prikyvujú, zadky na kraji sedačiek, emócie. Spolužiak hovorí o imigrantoch, o tom vie predsa každý, ideálna téma na takýto smalltalk. Potom prejdeme na zničujúci vplyv zahraničného kapitálu, americké banky, americké vojnu a americkú ropu. Náhoda? Nemyslím si! Po Bratislavu mi stihne odporučiť ešte niekoľko stránok so zaručenými pravdami, potom sa so mnou všetci rozlúčia (našťastie) podaním ruky a odídu. Uf.

“Spoločnosť sa zo dňa na deň môže zmeniť z relatívne liberálnej na fašistickú, keď má na túto premenu vhodné podmienky,” napísal Marin M. Šimečka vo svojom komentári, ktorý nedávno priniesol Denník N a chviličku pšed ním Respekt. Ibaže spoločnosť nemusí byť ani fašistická, ani komunistická, ani nijaká. Úplne stačí, ak je to mlčiaca väčšina, ktorá má svoje starosti (nejdem menovať) a ktorá sa prikloní k tomu, kto kričí hlasnejšie alebo ponúkne viac. My nedokážeme byť fašisti, nám je to jedno. Navyše: moja generácia nevie, kto to fašisti sú. A tiež je nám to jedno.

Moji rovesníci a ja žijeme na najslobodnejšom a najbohatšom Slovensku, aké kedy existovalo. Popísalo sa o tom toľko (trebárs Sme), že nemám chuť to ani zhŕňať. Máme internet a internety zo zahraničia, cestujeme do zahraničia a študujeme v zahraničí, môžeme sa zaujímať, o čo chceme a hovoriť, čo chceme, no aj tak sa o nič nezaujímame a o ničom nehovoríme. A proti akejkoľvek intuitívnej logike ide, že čím viacej informácii máme, tým menej sme informovaní. Čím viacej názorov počujeme, tým menej ich rozlišujeme. Lebo povedal kamarát / lebo bol taký status / lebo Slobodný vysielač.

Fašisti, pf.

Ak sa k tomu školské osnovy nejakým zázrakom dostali, viem, že na dejepise mi to v škole pripadalo takto: 1933 – noc dlhých nožov – Mníchov. A, B, C. Alebo. Víťazný február – 50. roky – august 1968 – Palach. A, B, C, D. Krásne zoradené udalosti, zatriedené, zaškatuľkované, už ich len v učebnici podčiarknuť ceruzkou. A ešte sa mi zdalo, že dnes sa nedeje nič. Nejaké voľby, pf. Tlačové besedy a summity a srandičky, mediálne senzácie každý týždeň, ale nijaké dejiny.

V prítomnosti ale skutočné zlomy asi prichádzať nemusia, nikdy nezaznie gong, pozor, dámy a páni, deje sa toto a toto! V dejepise je to rok 1 a rok 2, bod A a bod B, no v prítomnosti je to celé nejaké postupné, nepolapiteľné, a je ťažké nájsť bod, kedy sa už treba proti niečomu postaviť. Pretože dlho ako keby nebolo proti čomu. V tejto spomalenej verzii dejín rozpustených do každodennosti ten dejepis asi naozaj nespoznávame a nevieme rozoznať, čo je úplne marginálne a čoho sa treba naozaj báť.

Parafrázovania hodne to sformulovala Magda Vášaryová v rozhovore s Eugenom Kordom (.týždeň). Že báť sa netreba holých hláv a maskáčov, tí sú jasní. Že oveľa desivejší sú všetci tí mlčiaci, poddajní, tá väčšina.

Levičania

Ak Robert Fico dokáže vyhlásiť, že Bratislava nie je Slovensko, tak potom môžem isto povedať, že Levice sú Slovensko: priemerná nezamestnanosť, priemerné ticho, priemerná priemernosť, panelové sídlisko, panelové školy, Maďari, na jednom okraji mesta rómske geto, na druhom židovský cintorín a v centre synagóga, do ktorej nemá kto chodiť. Univerzálnejšie slovenské malomesto neexistuje. Ďalej je tu ešte, samozrejme, argument jarmokom.

Levice sú však tak trochu mestom duchov, kostlivcov v skrini. V najstaršej časti mestského cintorína sa striedajú maďarské mená s pomaďarčenými, Kovács, nikdy nie Kováč, no s mladšími hrobmi nápisy prechádzajú do slovenčiny. Osloviť náhodného Levičana dnes po maďarsky nemôžete, nerozumie. Arbitráže, odsuny, presuny, ľudské strachy, identity, susedia, nesusedia. Potom celý židovský cintorín, synagóga. A žida dnes v Leviciach tiež nestretnete. Levice sú tak trochu príkladom toho, ako to na Slovensku bolo, ako by to mohlo byť a ako to nie je.

Všetko, čo sa dnes dostáva na povrch pri utečeneckej kríze (ktorú na Slovensku poznáme, mimochodom, z médií), všetko to chránenie Slovenska, strachy, fóbie a aj tie najpudovejšie nenávisti, nie sú fenoménom našej doby, ale presahom minulosti. Fenoménom je iba to, že tieto presahy siahajú až do mojej generácie a do súčasnosti. Strkať hlavy do piesku, neviem, nezaujíma ma, nechcem mať problémy, tým sme nasiakli za štyridsať rokov totality, frustráciami, traumami a pocitmi menejcennosti za generácie. Dvadsaťpäť rôčkov slobody, a aj to slobody gniavenej Mečiarom a jeho reinkarnáciami, na tom veľa nedokázalo zmeniť.

Sú Slováci pohostinní národ? Vrhať sa do siláckych a paušálnych právd je asi hlúpe, no niečo sa sformulovať predsa len dá. Slovenská pohostinnosť je možno obligátnym konštatovaním pred cudzincami, možno sloganom reklamných agentúr, no isto nie objektívne podloženou charakteristikou. Pohostinní, veľmi pohostinní, very hospitable, opisujeme cudzincom samých seba a individuálnym vybočením sa ich pokúšame presvedčiť o celku. Lenže svoj trpiteľský mód, presvedčenie o vlastnej malosti, svoj večný pocit podvedenosti všetkým a všetkými sme stále neprekročili. Nemôžeme byť hostiteľmi.

Zo všetkého najviac by pritom Slovensku pomohlo práve to, čomu sa dnes tak veľmi bránime. Rozdiel medzi Bratislavou a Londýnom či Berlínom nie je vo veľkosti. Najväčším rozdielom je tá šeď – nepočuť tu cudzie jazyky, nevidieť iné, necítiť nové, nepočuť iné názory – a predovšetkým: tá ťapákovská šeď v našich hlavách. Ďakujeme, nechceme. Nepoznáme. Nepotrebujeme. Čokoľvek túto šeď naruší, je automatickým ohrozením. Put your hands on stôl a realita cudzineckej polície sú iba epizódy. Nie, asi ešte nevieme byť hostiteľmi.

To, čo Karel Schwarzenberg označil v Česku pri utečeneckej kríze za „malosť” a „zamindrákovanosť”, by mohol zopakovať aj u nás. Vôbec to pritom nie je črta malomestská, levická, ale národná. A či sa to pražskej kavárne a bratislavskej kaviarni páči alebo nie, či Budapešť a Varšava budú alebo nebudú súhlasiť, Slováci v týchto komplexoch nie sú v strednej Európe sami. Unikátni sme až v tom, že pohostinnosť nám občas napadne spomenúť ako jednu z našich hlavných cností.

Poznáte to. Slovakia? Hospitality!

Autor študuje na Karlovej univerzite v Prahe.

Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2015.

Navigácia