Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
CENA DOMINIKA TATARKU

Tlač
Nebuďme vrecami zemiakov!
[16.03.2017, Ján Štrasser, CENA DOMINIKA TATARKU]

Pred takmer 22 rokmi, koncom mája 1995, nie v tomto, ale v Zichyho paláci prednášala spisovateľka Jana Juráňová laudatio literárnemu vedcovi Milanovi Hamadovi, prvému laureátovi Ceny Dominika Tatarku. V sále znela Haydnova hudba a vonku zúril mečiarizmus – literárna cena s kultúrnym, spoločenským i politickým presahom, pomenovaná po človeku, ktorý bol od polovice päťdesiatych rokov vášnivým poľudšťovateľom socializmu, v auguste 1968 vášnivým odmietačom okupácie a po nej vášnivým a zásadným odporcom normalizácie, teda Cena Dominika Tatarku bola svojím charakterom súčasťou občianskeho vzdoru proti hrozivo vyzerajúcemu pokusu zlomiť, zničiť či aspoň sprzniť našu slobodu a cestu k demokracii, ktorá sa začala v novembri 1989.

Sedel som v sále a premýšľal – ako by to, čo sa za tých necelých šesť rokov na Slovensku udialo, vnímal a reflektoval Dominik Tatarka, keby sa jeho životná púť neskočila 10. mája 1989. Ako by vnímal Nežnú revolúciu, prvé slobodné voľby, revitalizovaných nacionalistov, adorujúcich Jozefa Tisa a jeho štát a posielajúcich Čechov pešo do Prahy, Maďarov za Dunaj a Židov do plynu, ako by vnímal úškľabky boľševikov a eštebákov, opľúvanie disidentov, najmä svojho priateľa a prezidenta republiky Václava Havla, rozdelenie Československa a brutálny Mečiarov režim. A pri každom ďalšom výročnom udeľovaní Cien Dominika Tatarku (nevynechal som tuším ani jedno), sa mi znovu a znovu v mysli vynárala otázka, ktorú v roku 1968 v Československej televízii kládol publicista Vladimír Škutina Janovi Werichovi, tentoraz v modifikovanej verzii – Čo na to vravíte, pán Tatarka?

Čo by ste povedali na zavlečenie Michala Kováča mladšieho do cudziny, na vraždu Róberta Remiáša, na Mečiarove amnestie a vôbec na mečiarizmus i na jeho (dočasný) koniec v roku 1998? Čo vy na to, že sme sa za krátky čas dostali do západných vojenských i ekonomických štruktúr, a čo vy na to, že od roku 2006 vytrvalo spochybňujeme ich zmysel, pravda, okrem peňazí, ktoré nám z nich plynu? Čo vy na mečiarizmus s (čoraz menej) ľudskou tvárou, čiže ficizmus, ktorý tu máme posledných jedenásť rokov – s krátkou pauzou v rokoch 2010 – 2012, keď sme preukázali najmä to, že nie sme schopní stabilne vládnuť v demokratickej koalícii? A čo vy na Putinovo Rusko s jeho potláčaním demokracie doma a imperiálnou agresivitou smerom von, čo vy na anexiu Krymu a deštrukciu východnej Ukrajiny, čo vy na terorizmus, migračnú krízu, na brexit, na Donalda Trumpa...?

Dnes, vďaka rozhodnutiu poroty Ceny Dominika Tatarku, mám šancu o tom uvažovať nahlas. A chcem sa sústrediť na jeden z najfrekventovanejších pojmov, označujúcich realitu dnešných dní; nepochybujem, že by ho vnímal a reflektoval aj Dominik Tatarka. Ten pojem sa nazýva extrémizmus.

Videozáznam z udeľovania Ceny Dominika Tatarku

● ● ●

Vyzeralo to, že po tej lavíne nacionalizmu zo začiatku deväťdesiatych rokov a po páde mečiarizmu si Slovensko predsa len oblieklo civilizačný oblek západného strihu. Aj s tým, že nám celkom nesadol, niekde bol priveľký, niekde tlačil, občas odfrklo zopár gombičiek... Že sme sa ho len pomaly a ťažko učili nosiť. A že tá príslovečná slama nám už netrčala z čižiem, ale z poltopánok či botasiek.

Dnes vidíme, že ten proces nefunguje tak, ako sme si (niektorí) predstavovali. Že ten pohyb nebol a najmä nie je len pohybom vpred, ale aj všelikam nabok – do slepých uličiek, na trasoviská, do tunelov, niekedy priam podľa Leninovej state z roku 1904 – Krok vpred, dva kroky vzad.

Áno, ten civilizačný oblek, ktorému sa hovorí liberálna demokracia, dnes praská vo švíkoch aj vo svete, ktorý ho zrodil. A keď tam praská, na tom našom, ušitom horúcou ihlou z oveľa menej kvalitnej látky, už odlietajú rukávy a pára sa zadok. A ten proces akoby naberal na obrátkach.

V čase, ktorý žijeme, môžeme priam fyzicky sledovať, ako dvíha hlavu, ako rastie, silnie a rozťahuje sa čosi, s čím má ľudstvo za posledných sto rokov tú najstrašnejšiu skúsenosť, čosi, čo sa z akejsi zvláštnej prudérnosti, možno aj zo slušnosti zdráhame nazvať pravým menom či menami – (neo)fašizmus, (neo)nacizmus. My tomu hovoríme extrémizmus a keď už chcem byť veľmi ostrí, tak pridáme prívlastok – radikálny. Nedávno istý novinár pripomenul, že keď si v roku 2005 dal Marián Kotleba svoje (neo)nacistické združenie Slovenská pospolitosť zaregistrovať ako politickú stranu, politológovia predpokladali, že na Slovensku takýto politický subjekt nemá šancu na úspech. V roku 2013 sa stal Kotleba županom v povstaleckom banskobystrickom kraji. V roku 2016 sa jeho strana dostala do parlamentu s 8 percentami. Po roku od volieb má preferencie 13 percent.

Tomuto ešte stále hovoríme extrémizmus? Slovník súčasného slovenského jazyka, zväzok 1, strana 939 vykladá v bode 2 slovo extrémny ako „vymykajúci sa obvyklým normám, pravidlám, prevyšujúci ustálenú mieru“. Hm. Nebude to tak, že (neo)nacizmus na Slovensku sa už nevymyká obvyklým normám? Že ak ešte pred pár rokmi verejný výskyt (neo)nacistov vyvolával všeobecné pobúrenie a následné mávnutie rukou, ako keď sa odháňa dotieravý komár, dnes akoby sme si zvykli už nielen na to, že kotlebovci chodia vo vlakoch ako zelené hliadky SA, ale aj na to, že predstavitelia niektorých miest a obcí im prenajímajú priestory a rušia ich pomaly a rozpačito až pod tlakom verejnosti, aj na to, že ako „významné osobnosti slovenského kultúrneho a spoločenského života“ sedia v aule UKF v Nitre na odovzdávaní čestných doktorátov. Mimochodom, na tej nitrianskej kauze ma najviac šokovalo, že niektoré média vzápätí oslovili niekoľkých zástupcov ostatných univerzít, tí sa však k situácii nechceli vyjadriť!

Fotogaléria z udeľovania Ceny Dominika Tatarku

● ● ●

Čím to je, že na Slovensku (neo)nacizmus prerastá do mainstreamu, že ak už nie je, tak o chvíľu nebude extrémom, ale dokonca možno nie veľmi vítanou, no akceptovanou súčasťou politicko-spoločenského priestoru? Zlyhávanie štátu? Áno, to v každom prípade. Ale aj a najmä zlyhávanie väčšinového občana. Zdá sa, že ľudský druh človek väčšinový jednoducho nie je psychicky, mentálne uspôsobený vzdorovať zlu, pokiaľ sa zlo nevyskytuje v jeho bezprostrednej blízkosti, v blízkosti jeho rodiny a najužšieho okolia, pokiaľ ho priamo fyzicky neohrozuje na tele či na majetku. Latentne prítomné zlo akoby nevnímal, vytesňuje ho z vedomia; ak aj nejaké zlo je, nie je tu, je niekde ďaleko. Na inom konci sveta. V inej krajine. V inom meste. Na inej ulici. V inom dome... Sú na to aj pekné slovenské výrazy: Netreba sa plašiť, netreba robiť paniku, kaša sa neje také horúca, ako sa navarí, ono sa to utrasie... Filozofka Hannah Arendtová v knihe o procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom hovorí o banalite zla. Dnes by možno hovorila o bagatelizácii zla. So znepokojením vnímam tento fenomén. A s ním aj fakt, že bagatelizované zlo sa ľahšie prijíma, ľahšie toleruje, dokonca sa s ním ľahšie spolupracuje.

Našťastie na tomto svete, áno, aj na Slovensku žije aj ľudský druh človek menšinový. Ľudia menšinoví nielenže počujú rásť trávu, ale aj nahlas hovoria, že ju treba kosiť, lebo to nie je tráva, ale burina, dokonca viacerí ju podľa vlastných možností aj kosia. Mnohí ich obdivujú a vzdávajú im úctu za odvahu a statočnosť, no tuším, že viac je tých, čo ich nemajú radi, ba až nenávidia, lebo títo ľudia človek menšinoví vyrušujú ľudí väčšinových z ich tepla a pohodlia. Občiansky aktivista Ján Benčík by vedel rozprávať... Takým ako on tá slušnejšia časť spoločnosti na Slovensku od roku 2008 udeľuje ocenenie Biela vrana. Opýtal som sa renomovaného ornitológa Miroslava Sanigu, aký je v prírode pomer bielych vrán voči „normálnym“ čiernym. Odpovedal mi, že jedna k miliónu. Najprv som sa zľakol – to by znamenalo len päť ľudských bielych vrán na celé Slovensko?! Potom som si uvedomil, že našťastie je ich oveľa viac. No stále je ich málo. Presnejšie, stále je nás málo. V roku 2013 v Banskej Bystrici vrece zemiakov neporazilo (neo)nacistu. Plynie z toho jednoduché poučenie: občania Slovenska, nebuďme vrecami zemiakov!

Nechcem v tejto chvíli siahať do rozsiahleho portfólia príkladov z histórie, keď bagatelizácia zla stála na začiatku svetových katakliziem, genocíd, holokaustu... Je taká okrídlená veta: „Kto nepozná vlastnú históriu, bude si ju musieť zopakovať.“ Asi áno. Bohužiaľ, aj s tými, ktorí ju poznajú.

To všetko, o čom tu hovorím, už dávno piatimi slovami vystihol aforista Tomáš Janovic: „Aj budúcnosť má svoju minulosť.“ Ale aby záver tejto úhahy nevyznel tak pesimisticky, pomôžem si slovami Dušana Mitanu, ktorými nedávno skončil svoj rozhovor v denníku SME: „Vidím svetielko nádeje na konci tmavého tunela, ktorým prechádzame, len neviem, či to svetielko nie sú reflektory rýchlika, ktorý sa rúti v protismere. Je na nás, či ho zastavíme.“

Čo vy na to, pán Tatarka?

Autor získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2016.


O Cene Dominika Tatarku:

Cena Dominika Tatarku je považovaná za jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení a je určená autorovi za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Cena sa udeľuje od roku 1995, vždy za knihu, ktorá vyšla v predchádzajúcom roku.

Porota Ceny Dominika Tatarku má svojich stálych členov, ktorými sú Vladimír Petrík, Daniel Fischer, Gabriela Rakúsová, Ján Králik, Martin Mojžiš a Peter Zajac. Ďalším členom je nositeľ ceny za predchádzajúci rok - tentoraz si túto úlohu plnila Irena Brežná.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk