Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
CENA DOMINIKA TATARKU

Tlač
Ako sa ma tento rok porota zbavila
[16.03.2017, Alexander Balogh, CENA DOMINIKA TATARKU]

„Budem ti hovoriť len také jednotlivé, navzájom nenadväzujúce a nekomentované ,bliky‘, ktoré mám zafixované v pamäti v súvislosti s Janom,“ povedal mi Fedor Gál pri príprave knihy o Jánovi Langošovi. Stretával som sa vtedy vlani s mnohými podstatnými ľuďmi Jankovho života a so všetkými to bolo úžasné, dojemné a obohacujúce. Ale chcem zostať pri tých Fedorových blikoch. Nie pri ich obsahu, ten je v knihe, ale pri metóde sprostredkovania spomienok, ktorú si dovolím, hoci bez jeho dovolenia, teraz aplikovať v súvislosti s Dominikom Tatarkom.

S človekom, ktorého som mal šťastie zažiť aj osobne, hoci to bol vzťah v prevažnej miere jednosmerný, len odo mňa k nemu. A ani akákoľvek snaha o spomienkový optimizmus mi nedovolí si namýšľať, že by si ma niekedy zafixoval viac ako len jedného z hlúčika mojich kamarátov a kamarátok (kam patrila aj jeho dcéra Desana), z ktorých dvaja či traja mali k Dominikovi skutočne blízko.

Ale po poriadku. Čakal by som, že môj prvý tatarkovský spomienkový záblesk sa bude týkať jeho kníh, ktoré boli vtedy v učebných osnovách, no zrejme tá podvedomá nechuť čítať to, čo je v škole povinné, mi stret s ním oddialila. O to silnejší je prestrih na moje opakované návštevy filmovej Panny zázračnice a následné hodiny vzrušených neskorovečerných debát na bratislavských uliciach cestou z kina Liga (či už vtedy sa to kino volalo Mier?). Potom už viedla rovnako nadšená cesta k Prúteným kreslám, kým pri Démonovi súhlasu mi trvalo dlhšie, než som bezo zvyšku pochopil a rešpektoval onen „výkrik prozření“, ktorým neskôr aj pre mňa Václav Havel pomenoval tento Tatarkov očistec.

Videozáznam z udeľovania Ceny Dominika Tatarku

Ďalší spomienkový strih. Je najhlbšia normalizácia, prelom 70. a 80. rokov a priamy zážitok v dnes už neidentifikovateľnom bratislavskom bufete pri zle načapovanom pive vo voskových pohároch. V pološere sa zblízka pozerám do tváre Tatarkovi, ktorý zhruba v tom čase pripadal francúzskemu spisovateľovi Bernardovi Noelovi ako „muž s postavou drevorubača a inteligenciou trpiaceho človeka“. Muž, ktorému zobrali jeho čitateľov a ktorý, podľa vlastných slov, existoval už len pre políciu. Uvedomil som si, ako ešte len pár rokov predtým svojou vitálnou prítomnosťou medzi divákmi v amfiteátri nezabudnuteľného pezinského Koncertu mladosti dodával tomuto podujatiu odvahu a dôstojnosť.

A potom ešte krátky strih na moju nepochopiteľnú laxnosť, s ktorou som niekedy v 80. rokoch prijal oslovenie Martina Šimečku a Jana Langoša pomôcť pri spracúvaní Tatarkových Navrávačiek. Oni dvaja odviedli neuveriteľnú prácu pri zásadnej úprave pôvodného rozhovoru Tatarku s Evou Štolbovou a premene tohto dokumentu oral history na monologický literárny text. A mňa bude navždy mrzieť, že som im vtedy pomohol len tak málo.

Odvtedy ubehlo už zhruba tridsať rokov, z ktorých posledných dvadsať sa pravidelne a s povznášajúcim pocitom najskôr v SME a teraz v Denníku N venujem referovaniu o Cene Dominika Tatarku. Toto už teraz nie sú žiadne spomienkové bliky či filmové strihy, ale jeden súvislý záber, permanentná prítomnosť obdivovaného spisovateľa v mojom profesijnom živote, gradujúca vždy s príchodom prvých jarných dní patriacich tejto Cene.

Fotogaléria z udeľovania Ceny Dominika Tatarku

Aj tohto roku som mal sedieť v tomto hľadisku s pocitom dobre vykonanej práce – totiž so zreteľom na uzávierku novín som sa vždy musel vopred dopátrať k utajovanému menu laureáta, ubezpečiť ho, že to zostane len medzi nami, vyspovedať ho a celý článok už pred ceremoniálom odoslať do tlačiarne, a tu si potom už len užívať slávnostnú atmosféru týchto chvíľ. Zo známych dôvodov som však dnes v inej role, nečakane tu stojím pred vami a z rozpakov mi nepomáha ani zdanlivo chlácholivá veta Petra Zajaca, keď som mu zmätene hovoril o svojich pochybnostiach nad rozhodnutím poroty. Jej šéf zastavil moje habkanie a s prehľadom ostrieľaného intelektuála ma vrátil do reality: „Aspoň tentoraz nemusíš u poroty vyzvedať, kto dostane tú cenu.“ V jeho hlase som však pocítil aj akúsi úľavu, takže je celkom možné, že ma na túto cenu navrhli práve preto:).

Autor získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2016.


O Cene Dominika Tatarku:

Cena Dominika Tatarku je považovaná za jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení a je určená autorovi za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Cena sa udeľuje od roku 1995, vždy za knihu, ktorá vyšla v predchádzajúcom roku.

Porota Ceny Dominika Tatarku má svojich stálych členov, ktorými sú Vladimír Petrík, Daniel Fischer, Gabriela Rakúsová, Ján Králik, Martin Mojžiš a Peter Zajac. Ďalším členom je nositeľ ceny za predchádzajúci rok - tentoraz si túto úlohu plnila Irena Brežná.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk