Mala konštrukcia idey československého národa nádej na úspech?

Okolnosti vzniku Československa, ktoré oslavuje svoje okrúhle sté výročie, si netreba prehnane idealizovať. Do veľkej miery bola spoločná republika dielom vypočítavosti predstaviteľov oboch táborov, vo svojej nemalej časti dokonca politickou nevyhnutnosťou. Nech už sa však rodila akokoľvek a bola čímkoľvek, obe krajiny ju potrebovali a konštrukcia idey jednotného národa nielenže mala nádej na úspech, ale aj úspešná reálne bola.

 

Ak chceme pochopiť, čo pre naše dejiny znamená Československo, musíme urobiť krok späť a snažiť sa predvídať, ako by sa vyvíjali bez jeho vzniku. Slovenský národ podliehal v uplynulom polstoročí tvrdej maďarizácii a vo všeobecnosti panuje mýtus rizika našej úplnej asimilácie. Tieto hrozby sú mierne preceňované, i keď snahou maďarskej strany bolo jazykovo unifikovať všetkých obyvateľov niekdajšieho Uhorska, rozhodne by nezanikol, no rovnako tak by prišiel o nejednu výsadu, ktorú mu dalo pobratenie s Čechmi.

 

Závažnosť problému zavedenia Apponyiho školských zákonov (1907) s cieľom intenzifikovať rečovú maďarizáciu študentov netkvel v tom, že by sa zo zemského povrchu vytratila slovenčina a mladí ľudia by ňou prestávali rozprávať. Skutočnosť, že nerozumeli vyučovaciemu jazyku, rezultovala v pokles úrovne nášho školského systému a v zníženie počtu ľudových škôl, kde sa aspoň čiastočne hovorilo slovensky, na menej ako štyristo. V meradle celého Uhorska to boli len približne dve percentá![1] 

 

Vznikom Československa sa na našom území proces výuky prudko zdokonalil, roku 1919 dokonca vzniká univerzita s vyučovacím jazykom slovenským. Po tom, čo v predchádzajúcom štátnom zriadení mali študenti do týždňa len jednu hodinu slovenčiny, prebiehalo štúdium opäť v plnom rozsahu v ich materinskom jazyku.

 

Ani zďaleka to však nebolo len o raste vzdelanosti, z pozície jedného z utláčaných štátov rozsiahlej monarchie sme si zrazu vytvorili vlastnú politickú štruktúru, dostali sme hranice, získali sme si miesto na mape Európy. Keď Československo vznikalo, na Slovensku prakticky neexistovalo elektrické vedenie a zložité to bolo aj s priemyslom, vyznačovali sme sa skôr agrárnych charakterom. Dvadsať rokov nato tu však už fungovalo päť energetických spoločností a priemysel sa svojím vplyvom vyrovnáva hospodárstvu. Začínali u nás viac výrazným spôsobom vznikať športové spolky, futbalové či volejbalové kluby, divadlo aj noviny a podobne.

 

Podobne dynamická národná emancipácia a modernizácia by bez vyspelejšieho Česka, samozrejme, nebola  možná, ani pre jeho politikov však Československo nebolo charitou a projektom bezúhonnej dobročinnosti. Na okraji zhruba šesťmiliónového národa Čechov žili tri milióny Nemcov vytvárajúci zrejmú prekážku v ich snahe vybudovania vlastného štátu. Spojením so Slovákmi sa ale otvorila cesta na východ a unikátna možnosť jeho vybudovaním získať si status poprednej krajiny na Starom kontinente.

 

Výzvou pri vzniku Československa nebolo vytvoriť krajinu, ktorá by bola spojením dvoch rovnocenných celkov, pretože to by vzhľadom na ich rozdielny stav v oblasti hospodárstva či celkového rozvoja nebolo férové a nadmieru idylické. Snahou politikov okolo Masaryka a Štefánika nebolo vybudovať jeden československý národ, čo nebolo možné, úplne postačovalo stvoriť jeho ideu.

 

Čechov a Slovákov nespájala rovnaká história, v ktorej jedni žili prakticky celé tisícročie postavení subalterne, zatiaľ čo druhí si boli schopní vybudovať vlastné kráľovstvo. Nezdieľali sme rovnakú kultúru, naše jazyky boli podobné, rozhodne však nie rovnaké… Podľa Tomáša Garrigua Masaryka sa však štáty udržujú ideálmi, ktorými sa zrodili[2] a my, Slováci a Česi – Čechoslováci, sme jeden spoločný ideál mali. Všetci sme sa chceli mať lepšie, túžili sme po živote v stabilnom štátnom celku a skupina nesmierne bystrých politikov si uvedomila, že za predsavzatím ružovej budúcnosti sa treba vydať po bielo-modro-červenej ceste.

 

Československý národ nikdy neexistoval, ale tým, že sa skonštruovala predstava o jeho vzniku, obe strany získali. Federácia, v ktorej sme žili, bezpochyby nebola dokonalá, problémy, ktoré ju sužovali, by určite slúžili a slúžia ako motívy mnohých ďalších esejí, no vďaka nej dnes žijeme v jednej z tridsiatich krajín s najvyššou životnou úrovňou[3] a máme nespochybniteľnú štátnu suverenitu, hoci prvýkrát sme sa štatútu minority zbavili len pred sto rokmi…

 

Za Československom nemusíme plakať, určite však nemožno zabúdať na jeho dôležitosť. Keby totiž nebolo tej politickej vypočítavosti, ktorá nám ho priniesla, možno ešte do dnešných čias by sme boli menšinou síce so svojím národom, ale bez akejkoľvek vyspelosti, ktorou sa môžeme pochváliť dnes. Nech žije idea československého národa!

Autor je študentom Gymnázia Jána Adama Raymana v Prešove. Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2018.

Citované zdroje:

[1] HAJTKO, J. 2017. Maďarizácia v Uhorsku vrcholila pred 110 rokmi. [cit. 2018-10-21]. URL: < https://www.postoj.sk/24140/madarizacia-v-uhorsku-vrcholila-pred-110-rokmi  >

[2] MORVAY, P. 2018. Ako sme si zmenili dejiny, aby boli spoločné. V N Magazín. Bratislava : N Press, 2018. ISBN 2453-9597. s. 8-13.

[3] Numbeo. 2018. Quality of Life Index for Country 2018 Mid-Year. [cit. 2018-10-21]. URL: < https://www.numbeo.com/quality-of-life/rankings_by_country.jsp >

Navigácia