Pohyblivá knižnica Petra Zajaca

Siete

Odkedy je ľudstvo ľudstvom, hľadá univerzálny princíp, ktorým sa riadi jeho existencia. Na začiatku boli mýty, bohovia a jaskynné kresby. Potom to bol Boh. Moderný svet absolutizoval rolu rozumu. S ním súvisela predstava pokroku ako vývinu sveta od horšieho k lepšiemu, spojená s utopickými víziami o definitívnej predurčenosti jeho smerovania k raju na zemi.

Namiesto riadenia sa začalo hovoriť o usporiadaní. Zdalo sa, že beh sveta je daný konečným cieľom a stačí poznať jeho štruktúru a funkciu. Túto predstavu vyvrátila metafora o Bohu, ktorý hádže kockami. Vyjadrila presvedčenie, že svet sa správa náhodne a jeho základným znakom je chaos.

Jednou z takýchto univerzálnych metafor sa stala v dvadsiatom storočí predstava usporiadania sveta ako siete. Slovo „sieť“ nie je nové. Používame ho napokon celkom bežne. Hovoríme o rybárskych sieťach, o sieťach, ktoré sme rozhodili medzi svojimi známymi, o podzemných, špionážnych a teroristických sieťach, o elektrických, telefonických, cestných, železničných a leteckých sieťach, o sieťach komunikačných a počítačových. V dvadsiatom storočí urobili siete kariéru aj vmatematike. V roku 1959 vypracovali matematici Paul Erdős a Alfréd Rényi model náhodných sietí a približne v tom istom čase vznikla aj predstava siete ako stromu. Vychádzala z toho, že priamočiary pohyb sa v jednom bode začne vetviť, aby sa celý systém mohol nanovo usporiadať a potom sa znovu vráti do pôvodného priamočiareho pohybu.

Albert-László Barabási nám vo svojej knihe V pavučině sítí ponúka fascinujúci príbeh komplexne usporiadaných sietí. Začína sa v roku 1999, keď jeho skupina zistila, že v prírode, ale aj v spoločnosti, vznikajú uzol po uzle, vlákno za vláknom, komplexné siete, ktoré nie sú náhodné, ale majú istý vnútorný poriadok.

Nemusíme rozumieť matematike, aby sme pochopili slová, ktoré toto usporiadanie charakterizujú. Komplexné siete sú bezškálové, nie sú centralizované ani decentralizované, ale rozptýlené. Majú mocninné rozloženie, ich základnou vlastnosťou je veľké množstvo malých udalostí a zároveň malé množstvo veľkých udalostí. Nie sú na prechode medzi poriadkom a neporiadkom, ich organizačné princípy sa uplatňujú neustále v priebehu formovania siete. Sú emergentné, ich správanie nevyplýva z vlastností jednotlivých súčastí systému, ale objavuje sa ako výsledok ich súčinnosti. Správajú sa podľa zákonov konkurencie, rastu a preferenčného pripájania, sú dynamické a vyvíjajú sa. Je to rozprávkový príbeh, trvajúci necelých sedem rokov. Fascinujúci na ňom nie je len samotný objav vyvíjajúcich sa sietí. Rovnako fascinujúca je rýchlosť cesty od objavu k vedeckému publikovaniu a k prerozprávaniu do podoby živého príbehu, napísaného v jazyku uzlov, bezškálových sietí, väzieb, spojení (hrán). V neposlednom rade je samotná kniha fascinujúcim dôkazom, že jedna väzba od uzla k uzlu stačí na vytvorenie komplexnej siete. Takou je aj vedecká komunita, ktorú by sme mohli nazvať americkou hungarian connection – nie náhodou sú Barabásiho vedeckí susedia a susedia susedov, rozsiati po celých Spojených štátoch, Maďari a všetci poznajú dôverne budapeštianske kaviarničky. Pri takomto objave vzniká takmer vždy pokušenie vytvoriť univerzálnu teóriu, v našom prípade od sietí v pozadí jazyka cez metabolizmus a väzby medzi proteínmi v bunke až po Hollywood, sexuálne vzťahy medzi ľuďmi, schému zapojenia počítačového čipu, internet, world wide web a zložitú pavučinu spolupráce v pozadí ekonomiky. Ako komplexnú, dynamicky sa vyvíjajúcu sieť by sme si mohli predstaviť aj celé ľudstvo. Bola by to celkom odlišná predstava ako moderný konštrukt lineárne vzostupného vývinu alebo postmoderný koncept choatického pohybu. Stačí si len uvedomiť, že my všetci sme súčasťou uzlov, v ktorých prebieha veľké množstvo malých udalostí, ovplyvňujúcich náš život a malý počet veľkých udalostí, meniacich celé civilizácie.

Barabási sníva o sieťach ako o knihe života, ku ktorej potrebujeme už len mapu, aby sme došli na koniec cesty. Bez toho, aby sme sa dali zlákať týmto nebezpečným pokušením, sa nám však vybaví v pamäti sieť, ktorej uzly, väzby a spojenia dobre poznáme, hoci sme si ich tak doteraz nepomenovali. Týmito uzlami sú knihy, mapami kníhkupectvá a sieťami knižnice. Moja pohyblivá knižnica v nákupnej taške, aktovke a kufri, ktorá ma spája s literatúrou v Bratislave a v Berlíne, je jednou z nich.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 6/2006 dňa 6. februára 2006.

Navigácia