Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
PREDNÁŠKY A PREZENTÁCIE

Tlač
Smutné dejiny sociálneho systému v USA
[31.03.2006, Ted Abram, PREDNÁŠKY A PREZENTÁCIE]

Pomoc chudobným a nezamestnaným mala v dejinách USA mnohé formy. Vládne programy pre odkázaných a chudobných boli počas 19. storočia výrazne ovplyvnené sociálnym zákonodarstvom vtedajšieho Anglicka (The Poor Laws), a teda založené na miestnych spoločenstvách. Popri vládnych programoch existovali početné svojpomocné organizácie, ktoré sa starali o chorých, nezamestnaných a osirelých.

Veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia spôsobila značnú nezamestnanosť a federálna vláda začala intervenovať vytváraním pracovných programov a programov sociálnej pomoci. Federálne programy boli na začiatku malé a v podstate sa obmedzovali na vdovy a siroty.

Súčasne s príchodom federálnej podpory sa začala akceptovať viera v efektivitu vlády pri preškoľovaní a zmene života ľudí. Pod vplyvom Hegela a Progresívnej éry1 vznikla predstava, že nezainteresovaní úradníci by mohli ľudí učiť a formovať tak, aby sa stali lepšími občanmi. Vzdelaný a osvietený úradník mohol Američanov lepšie školiť a vychovávať. Zlepšiť na náhode závislý výsledok snahy rodiny a spoločenstva. Americké univerzity začali vychovávať a školiť sociálnych pracovníkov na pomoc chudobným.

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prezident Kennedy, v obavách z pretrvávajúcej chudoby černochov, uveril, že v Amerike je štrukturálna chudoba2. V roku 1964 prezident Johnson vyhlásil vojnu chudobe. Federálna vláda vypracovala množstvo zbytočných vzdelávacích a výchovných programov. Kombinácia peňazí, sociálnych pracovníkov a strednej triedy s pocitom viny naštartovala tzv. Veľkú spoločnosť (The Great Society)3. Chudoba v Amerike mala byť zlikvidovaná. Konzervatívci aj liberáli podporovali výchovu chudobných k sebestačnosti. Popri vzdelávacích programoch sa zvýšil aj objem dávok, ktoré si napokon mohla nárokovať každá nezamestnaná osoba s dieťaťom, ktorá nežila v manželskom zväzku.

Výsledky boli zničujúce. Vzdelávacie programy obvykle zlyhávali pri vytváraní pracovných zručností, ktoré by ľuďom pomáhali pracovať. Navyše, neexistoval tlak vlády na príjemcov pomoci, aby si títo našli prácu. Hovorilo sa o sebestačnosti, ale neexistoval imperatív získania práce. Štedré sociálne a nemocenské dávky sa považovali za lepšie ako práca s nízkym nástupným platom. Do pracovného procesu sa zapájalo málo ľudí a klientela sociálneho systému ustavične rástla.

Záruka sociálnych dávok a zdravotníckych dávok pre osoby s nemanželskými deťmi výrazne zvýšil počet detí, ktoré vychoval iba jeden rodič. Deťom z neúplnej rodiny sa však obvykle darí menej v ich sociálnom, emocionálnom a vzdelanostnom vývoji. Mnohí dospelí a ich deti zapadli závislosti od alkoholu a drog. Žiaľ, niekoľko generácií detí nedosiahlo taký stupeň osobného a vzdelanostného vývoja, aby sa stali občanmi spôsobilými pre život v americkej spoločnosti.

Americká stredná vrstva sa stala ľahostajnou voči potrebám chudobných. Pri rozsiahlom súbore vládnych programov stredná trieda argumentovala tým, že sociálne problémy riešia profesionálni sociálni pracovníci. A americká stredná vrstva tak prakticky ignorovala problém chudoby. Súčasne so zavedením vládnych programov rýchlo chradli a v podstate vymizli svojpomocné organizácie miestnych spoločenstiev.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia Amerika ešte stále verila, že vzdelávanie a výchova by mohli vyriešiť problém chudoby. Silnelo však vedomie, že vojna proti chudobe zlyháva. Neexistovala však zhoda v tom, čo a prečo zmeniť. Americkí liberáli volali po zmene vzdelávacích programov a zopár konzervatívcov žiadalo pracovné programy. Rozsiahly aparát sociálnych pracovníkov a zúčastnení univerzitní profesori volali najnaliehavejšie po diferencovaní prístupu k vzdelávaniu a intelektuálna debata o liečení chudoby stagnovala a odďaľovala sa. Avšak politici na štátnej úrovni predvídali hroziacu finančnú krízu s dramatickým zvýšením nákladov na sociálny štát a zdravotnú starostlivosť. V roku 1988 umožnil zákon na podporu rodiny experimentovanie jednotlivých štátov v oblasti pracovných programov.

Modely podpory podmieňované prácou boli úspešné a viedli k zákonu o zosúladení osobnej zodpovednosti a pracovných príležitostiach (The Personal Responsibility and Work Opportunity Reconciliation Act) z roku 1996. Táto reforma dala štátom možnosť realizovať pracovné programy, nastaviť časové limity vyplácania sociálnych dávok, strop dávok pre ženy s ďalšími deťmi, odchýlky od základných dávok a sankcie (penále) za neúčasť. Úradníci a univerzitné elity si opäť raz boli isté, že pracovné programy by zlyhali a deti a rodiny by tvrdo pykali. Mýlili sa. Sociálna reforma podľa zákona z roku 1996 tým, že určila časové limity a vyžadovala prácu, zmenila správanie ľudí. Poberatelia sociálnych dávok, prevažne ženy, si našli zamestnanie a ich príjmy vzrástli. Keďže príjmy sa zvýšili, poklesla miera chudoby matiek a ich detí. Explozívny rast mimomanželských pôrodov a pôrodov tínejdžeriek sa zastavil.

Čo spôsobilo túto zmenu správania? Požiadavka práce, časové limity, odvykacie programy a vysoké postihy za neúčasť. Namiesto života na podpore z verejných zdrojov ľudia začali byť produktívni a riadiť svoj život.

Kde je Amerika dnes? Federálna vláda nedávno schválila prísnejšie požiadavky na prácu a vyššie postihy. Výskumy dokazujú, že práca, časové limity a sankcie vplývajú na správanie. Federálna vláda vyžaduje od štátov, aby vzrástla účasť na prácach. Dnes, pri priaznivých výsledkoch málo politikov a univerzitných profesorov predpovedá pohromu.

Okrem dôrazu na prácu kladeného vládou, svetské a cirkevné organizácie začínajú vytvárať samostatné programy. Zameriavajúc sa na celkovú osobnosť človeka ako takého, vytvárajú sa skupiny odborníkov radiacich chudobným. Často pracujú s najťažšími prípadmi, bezdomovcami a osamelými ľuďmi. Najúčinnejšie sú programy, ktoré vytvárajú jednoduché pracovné zručnosti, ako sú čestnosť, spoľahlivosť, zdvorilosť a spolupráca. Ešte dôležitejšie je, že tieto komunitné organizácie poskytnú školiteľov, ktorí klientom pomáhajú pri prechode do zamestnania. Ich pôsobenie má veľa podôb. Kimi Gray, niekdajšia poberateľka dávok, školila svojich kolegov svojpomocne a úplne sama. Cincinnati Works, svetská pracovná agentúra, má školiteľov, ktorí zaúčajú, umiestňujú a sledujú počínanie svojich klientov v ich zamestnaniach. Jobs for Life používa biblický text na školenie ľudí pre pracovné zaradenie a člen cirkvi potom „sprevádza“ klienta 18 mesiacov počas prechodu k práci a nezávislému životu. Tieto skupiny dosahujú výborné výsledky pri hľadaní a udržaní zamestnania ich klientov.

Školiteľ je „sused“, ktorý sprevádza a radí človeku. Školiteľ je priateľ, ktorý pomáha človeku robiť vlastné rozhodnutia týkajúce sa práce, výchovy, rodiny a spoločenstva. Školiteľ je viac než len sociálny pracovník, ktorý bol pôvodne vyučený na to, aby tvaroval lepšieho občana, školiteľ je priateľ, ktorý pomáha priateľovi, aby získal potrebné návyky a vysporiadal sa s nástrahami života.

Čo spôsobilo oživenie školiteľov a svojpomocných organizácií? Spoločenstvo (obyčajní ľudia, nie politici, akademici alebo analytici) uznalo, že ich susedia boli vedení k životu v ľahostajnosti a neúcte k sebe samým. A tak susedia, ktorí uvideli problémy iných susedov, začali učiť svojich priateľov a organizovať sa.

Prečo zlyhal vládny program? Amerika minula na vojnu proti chudobe dvojnásobok toho, čo minula na vybojovanie druhej svetovej vojny, ale zlyhala a poškodila celé generácie dospelých a detí. Zlyhala, lebo vychádzala z nesprávnych predpokladov. Nezainteresovaný sociálny pracovník vlády nemôže vytvoriť lepšieho občana. Nech už je program v rukách rodičov, rodiny a spoločenstva akokoľvek „nesystematický“, má vyššiu kvalitu ako systém skoncipovaný a prevádzkovaný vládou. Neviem, kedy zbledol obraz nezainteresovaného sociálneho pracovníka; pravdepodobne za Fordovej vlády v polovici sedemdesiatych rokov. Bohužiaľ, odvtedy inštitucionalizovaná byrokracia posunula diskusiu od nutnosti tvarovania a produkcie vzorových občanov k ľuďom s nízkymi príjmami a materiálnymi potrebami. Mantrou sa stala nespravodlivosť a nevhodnosť kapitalizmu.

Inštitúcie sú veľmi silné a vládne inštitúcie sú ešte silnejšie. Majú mocenský monopol. Použijúc svoj vplyv a silu, štátny a federálny sociálny aparát sa pasoval na ochrancu chudoby. A bolo čoraz viac vypracovaných pravidiel a nariadení garantujúcich zo zákona príjem a zdravotnú starostlivosť všetkým nezamestnaným rodičom žijúcim mimo manželského zväzku. A samozrejme pridalo sa množstvo ďalších služieb, napr. bývanie a strava.

A napokon sa štátne sociálne inštitúcie stali úradmi. Ich pracovník overil nárok a sledoval poberanie dávok a používanie služieb. S klientmi nejednali ako s jednotlivcami, ale ako s členmi skupiny vzniknutej v súlade so zákonmi a predpismi.

Naviac, vládne programy zlyhali aj preto, lebo sociálni pracovníci neverili, že ich klienti by mohli urobiť pokroky. Úradník posilňoval v klientovi dojem neschopnosti. Naopak, Kimi Gray, ktorá dostala celé spoločenstvo susedov zo sociálnej odkázanosti k produktívnemu a nezávislému životu, vedela, že jej negramotní susedia by sa mohli stať prínosom. Dave Philips, zakladateľ Cincinnati Works, prišiel veľmi rýchlo na to, čo Kimi Gray pochopila inštinktívne. Cincinatti Works takmer zlyhalo, lebo školiteľ, ktorý umiestňoval ľudí do zamestnania, neveril, že by mohli uspieť. Keď Philips našiel školiteľov, ktorí verili, že ich priatelia by mohli uspieť, uspelo aj Cincinnati Works. Práve preto je „vedenie“ susedov susedmi také úspešné. Veria totiž, že všetci ľudia majú svoju cenu, schopnosti a môžu napredovať.

A aká je budúcnosť pomoci chudobným v Amerike? Neviem. Amerika nemá jasnú predstavu o budúcnosti sociálneho systému. Pokiaľ ide o úlohu vlády, výsledky a akademické analýzy hovoria v prospech práce, časových limitov a sankcií. Bushova administratíva a niekoľko vplyvných členov Kongresu boli schopní presadiť nedávne zmeny. Veľký odpor však kladú štátni sociálni pracovníci, ktorí chcú naďalej poskytovať dávky a služby. Byrokrati neuhnú a budú priebojní v obrane svojho „poverenia“ daného zákonom. Žiaľ, inštitucionálny vplyv poskytovateľov sociálneho zabezpečenia je väčší ako americkí voliči vôbec tušia.

Určite budú silnieť komunitné organizácie. Napokon, finančné bremeno bude nútiť štáty, aby hľadali alternatívy a rušili úradnícke aparáty pôsobiace v sociálnom systéme. Je možné, že federálna vláda pravdepodobne prestane v ňom pôsobiť úplne a Amerika sa vráti k systému organizácií miestnych samospráv a svojpomocných organizácií. Žiaľ, nestane sa tak dosť skoro pre chudobných, ktorí boli vlákaní a uviazli v pasci nefunkčného systému.


Teraz popíšem podrobnejšie spoločenstvá vedené Kimi Grayovou, Cincinatti Works a Jobs fof Life. New York Way, výborný a úspešný program mesta New York, je tiež vzorom pre vládne programy.

Kimi Grayová

Kimi bola úžasná afroameričanka. V devätnástich rokov mala päť detí v jej živote ani v živote jej detí nebol žiadny stály muž. V čase okolo tridsaťpäťky žila v zničenom sociálnom byte v Kenilworth Parkside, preplnenom nevzdelanými a nezamestnanými matkami s mnohými deťmi. Muži tu príležitostne navštevovali svoje priateľky, obvykle prinášajúc drogy a násilie.

Uznajúc, že práca je nevyhnutným predpokladom slobody a samostatnosti jednotlivca, Kimi vzdelávala, organizovala a viedla svojich susedov z chudoby k produktívnosti, z používateľov sociálnych bytov ich urobila ich vlastníkmi; vyviedla ich zo strachu k životu v stabilnom a dynamickom spoločenstve a deti bez otcov sa stali deťmi s participujúcimi otcami. Kimi Grayová pomáhala jednotlivcom, rodinám a svojmu spoločenstvu stať sa produktívnymi a rozhodovať o svojom živote.

Prečo sa to Kimi podarilo? Spoznala a uznala, že každý človek má nejaké vlohy a môže organizovať a riadiť svoj život, byť produktívnym a byť dôležitou súčasťou spoločnosti.

Ako Kimi viedla túto premenu? Po prvé, Kimi vylúčila z projektu sociálneho bývania jeho manažérov a prevzala vedenie projektu. Potom zašla k susedom a opýtala sa: „Po čom túžite, čo chcete robiť a ako chcete žiť?“. Kimi poznala hodnotu a prínosnosť práce.

Pred niekoľkými rokmi mi Kimi rozprávala o tom, ako začínala so svojimi susedmi. Teraz budem parafrázovať: „Opýtala som sa jej, čím chce byť. Chcela byť zdravotnou sestrou. Ďalej som sa jej opýtala, či vie čítať a písať. Nevedela. Tak som sa s ňou dohodla. Ja ju naučím čítať a písať a ona bude pracovať v nemocnici ako pomocná sila. Potom som išla do nemocnice a oslovila jej vedenie. Bola som naivná a priama. Povedala som im, že majú dve možnosti. Buď prijmú moju susedku alebo ju budú pravidelne vídať na operačke ako neplatiacu pacientku. A oni ju prijali.“

Postupne sa Kimini susedia zamestnali a naučili sa čítať a písať a organizovať a riadiť svoj život. Kimi a jej susedia v Kenilworth Parkside presvedčili federálnu vládu, aby im sociálne byty predala. Namiesto bývania zadarmo sa stali vlastníkmi svojich bytov. Kimi verila, že vlastníctvo a zodpovednosť zaň ako aj rozhodovanie o veciach týkajúcich sa bývania sú cestou k lepšiemu vzdelaniu, ekonomickej prosperite a funkčnej rodine. Kimi sa nemýlila a v čase jej smrti v roku 2000 mal Kenilworth Parkside v priemere viac ako jedného vysokoškolského študenta na každý z tunajších 464 bytov.

V roku 1993, keď sa sociálna reforma v USA práve začínala, Kimi o sociálnom systéme v Amerike a jeho vplyve na ľudí napísala toto:

Sociálny systém pomáha ľuďom prežiť, ale pritom ich robí na sebe závislými. Najskôr predurčí, potom umožní a napokon diktuje túto závislosť. Predpokladá, že Vám bude stačiť, keď nebudete hladní a nebude vám zima, ako keby to jediné, čo je pre vás dobré, bol život na milodaroch.

Nuž, pre mňa je dobrých oveľa viac vecí a tak je to s každým človekom, ktorého poznám. Keď som mala 19 rokov, bola som slobodnou matkou s piatimi deťmi žijúca z podpory v upadajúcej štvrti hlavného mesta Washington so sociálnymi bytmi ovládanej zločinom.

Teraz, o 28 rokov neskôr, žijem stále na tom istom mieste, ale to miesto je iné. Sociálne byty sa stali obytnou zónou vo vlastníctve jej obyvateľov. Zločin takmer neexistuje, tehotné teenagerky sú vzácnosťou a málo ľudí žije z podpory – a tí tiež iba nakrátko.

Som prezidentkou združenia obyvateľov Kenilworth Parkside, multimiliónovej firmy vlastníkov a všetkých mojich päť detí vyštudovalo na univerzite a pracuje.

Keď sme my, obyvatelia Kenilworth Parkside, vybojovali svoj boj proti chudobe, zistili sme, že najväčšou bariérou nášho napredovania bol samotný sociálny systém; džungľa pravidiel a nariadení, ktorá nám dávala pokuty, keď sme si našli prácu, vytvárali rodiny alebo sa snažili založiť si malú živnosť alebo uspokojiť naše sociálne, zdravotné a vzdelávacie potreby sami.

Ešte stále platia pravidlá sociálneho systému, ktoré sú namierené proti pracovitosti a rodinám. Ešte stále sú tu byrokrati udržujúci v biede každého, kto sa odváži snívať o úniku z pasce chudoby.

Kimi bola veľmi nadaná a talentovaná osoba a nie je dôvod očakávať, že všetci, ktorí sú na podpore, budú rovnako úspešní. Avšak tie tisícky poberateľov podpory, ktorým pomohla, mali rôzne vlohy a skúsenosti. Jej prístup bol úspešný preto, že poznala týchto ľudí a chudoba je univerzálny jav. Ľudia majú vlohy; ľudia sa budú rozhodovať pozitívne a stanú sa produktívnymi občanmi. A potom sa stanú hrdými vlastníkmi, najmä vlastníkmi svojich domov.

Cincinnati Works a Dave Philips

Dave Philips je veľmi úspešný kontrolór na penzii, ktorý založil Cincinnati Works. Jeho účtovnícka kariéra je dôvodom, pre ktorý spoznal tisícky úradov práce v mnohých rozdielnych kultúrnych prostrediach. Ako bystrý pozorovateľ zamestnanosti, ekonomiky a spoločnosti, Phillips pochopil, že nezamestnaná osoba v našej globálnej trhovej ekonomike nie je plnohodnotným občanom. Trhová ekonomika vyžaduje od ľudí samostatné rozhodovanie, produktívnosť a výmenu nápadov, tovarov a služieb. Žiaľ, nezamestnaný človek sa svojich nápadov, tovarov a služieb zrieka a tak nie je rovný tomu, kto zamestnaný je. Phillips venoval svoju energiu, čas a peniaze zamestnaniu všetkých ľudí, ktorí zamestnanie hľadali.

Phillips, svojou povahou bádavý a pozorujúci človek, preskúmal rôzne modely ako pomôcť ľuďom nájsť zamestnanie. Cincinnati Works, financovaná zo súkromných zdrojov, má veľmi prepracovaný systém zaraďovania ľudí na trh práce a do zamestnania u niektorého z päťdesiatich zmluvných zamestnávateľov. Má veľmi schopný personál, ktorý pomáha ľuďom osvojiť si pracovné návyky a prekonať právne a emocionálne problémy. Okrem toho, Cincinnati Works má školiteľov, ktorí sú k dispozícii pri vyjednávaní medzi zamestnávateľom a zamestnancom ako sprostredkovatelia.

Philips je teda výborný účtovník. Hodnotí výkonnosť – čo funguje a čo nefunguje. Avšak dokonca aj napriek všetkej študijnej príprave, na začiatku Cincinnati Works takmer zlyhala. Prečo? Philips si preštudoval všetky možné nápady, najmä model ľudského kapitálu a model založený na práci ako podmienke pre poskytnutie pomoci. Prečo sa mu nedarilo? Školiteľ, teda človek, ktorý hľadal miesto pre potenciálneho pracovníka, neveril, že tento by sa mohol polepšiť. Neverili, že tento jednotlivec by sa mohol polepšiť, zamestnanie si udržať a byť sebestačným. Philips musel nájsť takých školiteľov, ktorí, rovnako ako Kimi Grayová vedia, že každý človek má vlohy a je schopný organizovať a riadiť svoj život, byť produktívny a byť dôležitou súčasťou spoločnosti.

Ľudia sa snažia byť lepší. Žiaľ, väčšina ľudí pracujúca so schudobnelými a nezamestnanými neverí, že ich klienti sa môžu polepšiť. A neviera školiteľov v ich klientov výrazne znižuje možnosti ich zamestnania.

Philips túto chybu napravil. Zamestnal školiteľov, ktorí verili, že ich klienti sa môžu zlepšiť. A dnes je Cincinnati Works najúspešnejšou organizáciou v Amerike, ktorá zaraďuje ľudí na trh práce a dáva im stále zamestnanie.

Keď Cincinnati Works zamestnala školiteľov, ktorí verili, že ich klienti by sa mohli polepšiť, zamerali sa na udržanie ich zamestnania. Školitelia boli v kontakte so svojimi klientmi a ich zamestnávateľom, súc nápomocní pri zabezpečení prechodu k trvalému zamestnaniu.

Bez údajov alebo výskumu, ale s mnohými rokmi pozorovania za sebou vidím, že väčšina vládnych úradníkov na celom svete neverí, že ich klienti sa môžu zlepšiť. A preto väčšina vládnych programov zlyháva.

Jobs for Life

V Raleighu v Severnej Karolíne bol založený program Jobs for Life, vychádzajúci z viery v Boha a pracujúci s ľuďmi bez pracovných návykov a takými, ktorí prácu nikdy nemali. Jobs for Life je založený biblicky u učí sociálnym návykom nevyhnutným k získaniu a udržaniu si zamestnania: pružnosť, zdvorilosť, čestnosť a schopnosť uznať autoritu. Najdôležitejšie je, že Job for Life poskytne mentora spomedzi členov cirkevného zboru, ktorý so svojím susedom hľadajúcim zamestnanie „kráča“ 18 mesiacov. Mentor je priateľ, ktorý pomáha osobe hľadajúcej prácu, aby sa vyrovnala s finančnými, emocionálnymi a prechodnými problémami, ktoré často sužujú ľudí, ktorí začínajú pracovať.

Vďaka výraznej pomoci mentorov, Jobs for Work má vynikajúce úspechy pokiaľ ide o udržanie sa ľudí v práci. Kombinácia práce a vedenia mentorom pomáha ľuďom najúčinnejšie k životu v sebstačnosti a spokojnosti.

Takto popisuje svoje poslanie a prístup Jobs for Life:
Jobs for Life je rýchlo rastúce hnutie založené na tomto hlavnom princípe: pozdvihnúť ľudí z nezamestnanosti, beznádeje, zúfalstva, chudoby a nepriaznivej situácie si vyžaduje dať im oveľa viac ako iba prácu. Potrebujú mať svoj život. Život naplnený porozumením, dôverou, sebakontrolou, vedením, učením, usmerňovaním a vierou.

Začínajú si budovať tento život s našou pomocou; tým, že sa spájajú so svojimi spoločenstvami a stávajú sa ich súčasťou, naberajúc silu z jeho podpory, prijímajúc zodpovednosť a dávajúc zo seba všetko, čo zo seba dať môžu.

Veríme, že iba nájdenie zamestnania pre niekoho, kto zamestnanie potrebuje – bez poskytnutia čohokoľvek navyše – nikdy neviedlo k úspechu, bez ohľadu na počet takýchto pokusov. Veríme, že ľudia v chudobe, vykoľajení, ktorí potrebujú nájsť cestu von, ktorí potrebujú prácu, sa musia najskôr stať ochotnými budovať život okolo seba a vo svojom vnútri.

Veríme, že iba nájdenie zamestnania pre niekoho, kto zamestnanie potrebuje – bez poskytnutia čohokoľvek navyše – nikdy neviedlo k úspechu, bez ohľadu na počet takýchto pokusov. Jobs for Life mobilizuje spoločenstvo a náboženské organizácie, cirkvi, významných podnikateľov, živnostníkov, miestne samosprávy a zapája do tejto práce prostredníctvom ich zdrojov, ich ponuky pracovných miest, ich času, ich lásky, ich rady a slúžiac ako mentori a školitelia tých, ktorí si budujú nový život.

Toto je najsilnejší výraz pomoci susedov susedom. A preto to funguje. Nielen pomáhame ľuďom, aby opäť začali žiť, ale aj pomáhame tým firmám, ktoré majú šťastie preto, že ich zamestnajú. Lebo my vytvárame pozoruhodne stabilnú, spoľahlivú, nadšenú, lojálnu, mravnú a produktívnu pracovnú silu. Štúdie dokazujú, že absolventi Jobs for Life sú pri svojom odbornom raste a udržaní si zamestnania úspešnejší ako absolventi takmer všetkých ostatných programov zamestnanosti.

Mesto New York: silný starosta – silný správca

Sociálna reforma, ktorá mení roky závislosti a nefunkčnosti spôsobenej vládou, si vyžaduje silné politické vedenie a výbornú administratívu, ktoré jasne signalizujú poberateľom aj sociálnym pracovníkom nutnosť práce a výhody zamestnania. Starosta mesta New York Giuliani poveril Jasona Turnera, vedúceho Správy pre ľudské zdroje (Human Resources Administration), aby zaviedol program NYC WAY zameraný na podporu sebadôvery a zodpovednosti.

Najskôr práca

Od marca 1998 začala radnica v New Yorku zdôrazňovať princíp „najskôr práca“ a meniť kancelárie sociálneho zabezpečenia na strediská práce. Všetci oprávnení žiadatelia, ktorí prišli na stredisko práce, dostanú pomoc pri preverení a odskúšaní všetkých alternatív sociálnych dávok. Za pomoci série služieb, vrátane hľadania zamestnania a opatery detí, od klientov stredísk práce sa na začiatku vyžaduje, aby sa zúčastnili na hľadaní zamestnania na plný úväzok zameranom na získanie nesubvencovaného pracovného miesta. Tí, ktorí zamestnanie nenájdu, sa zúčastňujú na Programe pracovnej praxe (WEP) kombinovanom s ďalšími vzdelávaním, školeniami a aktivitami súvisiacimi s hľadaním práce zameranými na dosiahnutie sebestačnosti.

Pracovná prax

Program pracovnej praxe prideľuje konkrétnu prácu každému klientovi, ktorý môže pracovať. WEP začleňuje klientov do pracovného procesu prostredníctvom radnice, poskytujúc im príležitosť nadobudnúť také návyky ako práca v kolektíve, prijímanie príkazov, včasný príchod do práce a schopnosť plniť pridelené úlohy. Klienti sa tiež učia zvládať pracovné povinnosti a osobnú zodpovednosť.

Drogová závislosť

NYC WAY požaduje od všetkých drogovo závislých, aby sa zúčastňovali na liečbe. Okrem toho sa od všetkých požaduje, aby pracovali, čo je súčasťou liečby po krátkom stabilizačnom období. Vtedy sa sleduje snaha klienta. Kombinácie liečenia a práce umožňuje pozitívnu interakciu so spoluzamestnancami a orientuje jednotlivca na plnenie úloh, čo podporuje striedmosť a zodpovednosť.

Business Link (Spojenie so svetom podnikania)

NYC WAY zmenil bývalé kancelárie sociálneho zabezpečenia na strediská práce. Od júla 1999 poskytuje Business Link bezplatnú službu o zamestnanosti zamestnávateľom v meste. Business Link zabezpečuje firmám preverených a kvalifikovaných žiadateľov, ktorí sú pripravení zamestnať sa za základný plat v takých oblastiach ako maloobchod a služby zákazníkom, údržba a bezpečnosť ako aj zadávanie dát a vedenie kancelárie. NYC WAY sa zakladá na poznaní, že práca a rozvoj pracovných návykov a znalostí je jediným istým prostriedkom, ako sa vymaniť z chudoby a beznádeje.

Business Link má účtovníka, ktorý je pridelený k zamestnávateľovi aby riadil všetky otázky týkajúce sa vzťahov s ním.

Jasná správa všetkým ľuďom, ktorí dostávajú podporu: Budete pracovať. NYC WAY dal poberateľom sociálnych dávok a sociálnym pracovníkom jasne najavo, že pomôcť ľuďom nájsť si prácu je pre zlepšenie ich života a života ich rodín to podstatné. Turner a jeho ľudia požadovali, aby sa služby zmenili tak, aby namiesto stanovovania nároku a vydávania peňazí začali hľadať prácu a starať sa o potreby súvisiace so zamestnaním. Výsledky boli vynikajúce.

Pracovná prax alebo subvencované zamestnanie

Podstatné pre ľudí, aby si zachovali nezávislosť, je zaviazať sa a chcieť pracovať aj vtedy, keď nie je dostupné riadne zamestnanie. Naše skúsenosti však dokazujú, že subvencovaná práca u zväčša súkromných zamestnávateľov je oveľa lepšia ako programy pracovnej praxe, ktoré často vytvárajú samoúčelné pracovné miesta. V programe zamestnanosti na plný úväzok zamestnávateľ poskytne reálnu prácu, mentora a zaškolenie potrebné na danom mieste. Klient je dočasným zamestnancom a očakáva sa, že bude plniť jemu pridelené úlohy. Povinnosti a odmena súvisiace so zmysluplnou prácou podporujú tvorbu návykov, znalostí a záujmu potrebných na získanie mzdy a stáleho zamestnania.


Poznámky:

[1]Progresívna éra je obdobie sociálnych pseudoreforiem, ktoré v USA trvali tri desaťročia (1890 – 1920). Ich základom bolo presvedčenie, že všetko staré je neefektívne a zbytočné, lebo vedecké štúdium každého problému umožní odborníkom nájsť jedno jediné najlepšie riešenie. Viac viď napr. na adrese: http://en.wikipedia.org/wiki/Progressive_era.

[2]Štrukturálna chudoba je taká, ktorú spôsobuje primárne politický systém a spoločenské pomery a až sekundárne osobné chyby a zlyhania tých, ktorí sú ňou postihnutí. Viď napr. na adrese: http://eapi.admu.edu.ph/eapr99/chap9.htm.

[3]Great Society je súhrnný názov pre rozsiahle opatrenia v oblasti domácej politiky, ktoré zaviedol prezident Johnson a ktoré posilňovali vplyv štátu a vytvárali ho aj tam, kde štát predtým žiaden vplyv nemal. Viď napr. na adrese: http://en.wikipedia.org/wiki/Great_Society alebo Paul Johnson: Dějiny 20. století, Rozmluvy, Praha (1991), s. 620.


Ted AbramAutor je výkonným riaditeľom The American Institute for Full Employment od roku 1990. Počas výkonu svojej funkcie precestoval mnoho štátov USA ako zástanca a propagátor sociálnej reformy. Pomohol tak k zavedeniu kľúčových prvkov Programu plnej zamestnanosti nielen v Oregone, ale i v ďalších 13 štátoch USA.

Prednáška Teda Abrama odznela ako súčasť cyklu prednášok CEQLS - Conservative Economic Quarterly Lecture Series dňa 9. marca 2006 na konferencii KI Ako riešiť dlhodobú nezamestnanosť a chudobu? Sociálna reforma v podmienkach Slovenska a USA.

Prednášku Teda Abrama v anglickom jazyku vo formáte PDF nájdete tu.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk