Konzervativizmus.SK  
O INŠTITÚTE O KONZERVATIVIZME O M.R.ŠTEFÁNIKOVI
ČLÁNKY

Tlač
Politické gesto alebo potrebný impulz?
[14.04.2006, Branislav Pupala a Zuzana Humajová, ČLÁNKY]

Základný kontext problému

Bývalý minister školstva Martin Fronc zverejnil pár dní po svojom odchode z vlády návrh nového školského zákona. Jeho dlho avizovaný zámer dotiahnuť reformu obsahu vzdelávania až na úroveň legislatívnej normy tak dostal konkrétnu podobu. Na tlačovej besede oznámil, že nový školský zákon predloží do parlamentu ako poslanecký návrh. Dalo by sa polemizovať, či bolo takéto načasovanie správnym rozhodnutím alebo či sa s predstavením tak zásadného materiálu, akým dlho očakávaný školský zákon bezpochyby je, neotáľalo príliš dlho. Otázne je aj to, či bolo účelné pár mesiacov pred voľbami takúto komplikovanú tému otvárať. Napriek tomu, že odpovede na podobné otázky môžu mať viacero tvárí - od pochybnej predvolebnej rétoriky politických strán až po a priori odmietavé stanoviská v odborných kruhoch – nečakaný zvrat v tradičnom scenári zamlčiavania všetkého, čo sa zákona týka, priniesol jedno nesporné pozitívum. Zverejnením návrhu zákona sa odbornej aj laickej verejnosti dostal konečne do rúk text, o ktorom je možné a zároveň potrebné diskutovať.

Na koncipovaní nového školského zákona sa podieľali viacerí mimorezortní odborníci, ktorí sa dlhodobo venujú pripomienkovaniu procesu reformy vzdelávania a ktorí prostredníctvom konkrétnych návrhov a čiastkových projektov permanentne participujú na optimalizácii reformného prostredia vo vzdelávacom systéme. Nestáva sa často, aby dokázali politici, úradníci ministerstva školstva, odborníci z nezávislých inštitúcií, zo štátom riadených organizácií a z prostredia vysokých škôl natoľko efektívne spolupracovať, aby sa im podarilo nájsť v náročnom procese projektovania novej legislatívy potrebný konsenzus. V prípade návrhu predkladaného školského zákona sa tak stalo a práve to by mohlo byť zárukou, že návrh nie je iba vykalkulovanou bodkou za reformným pôsobením jednej politickej strany v rezorte školstva, ale na odbornej úrovni pripraveným materiálom, ktorého hlavnou úlohou je nastaviť všetky potrebné mechanizmy vo vzdelávacom prostredí, aby sa proces reformy podarilo naštartovať aj v oblasti obsahu vzdelávania.

Pri hľadaní vhodného konceptu návrhu školského zákona zvažovali autori návrhu zákona viacero skutočností. Okrem objektívnej politickej reality, nemilosrdne vymedzujúcej čas, ktorý bol reálne k dispozícii, zavážila pri rozhodovaní najmä skutočnosť, že v dvoch dôležitých oblastiach vzdelávacieho systému, v oblasti financovania škôl a v oblasti štátnej správy a školskej samosprávy, sa už medzičasom podarilo prijať potrebné legislatívne opatrenia. Vďaka dvom novým samostatným zákonom sa v školskom prostredí prešlo na normatívny model financovania, decentralizovala sa štátna správa a prostredníctvom školskej samosprávy sa vytvorili dôležité nástroje verejnej kontroly. Financovanie a riadenie škôl sú podstatnou súčasťou vzdelávacieho systému, bez ktorých by žiaden komplexný návrh zákona nemohol byť skutočne komplexným. V súčasnosti by však bolo zbytočné a vzhľadom na nepredvídateľnú politickú situáciu v istom zmysle aj nezodpovedné znovu v rámci komplexného návrhu školského zákona otvárať diskusiu aj o zmenách, ktoré sa už v školskom prostredí presadiť podarilo.

Oblasť a dosah pokrytia

Návrh školského zákona môže mať rôznu podobu. Môže mať podobu pevnej, široko koncipovanej legislatívnej normy, ktorá komplexne a detailne rieši celú problematiku výchovy a vzdelávania a ktorá sa okrem oblasti verejného vzdelávania a vzdelávacích inštitúcií zaoberá aj ostatnými komponentmi výchovno-vzdelávacej sústavy v ich vzájomných väzbách a vzťahoch. Alebo môže nadobudnúť podobu iba základného legislatívneho rámca, ktorý definuje jednotlivé nástroje na postupnú realizáciu potrebných zmien vo vzdelávacom systéme a vymedzí spôsob a podmienky prebudovania systémových mechanizmov na všetkých úrovniach. Predkladaný návrh zákona je z viacerých dôvodov koncipovaný práve ako základný legislatívny rámec vo vzťahu k samotnému jadru problému – verejnému vzdelávaniu.

Aj keď predložená verzia zákona si vyžaduje obrusovanie na základe širšieho dialógu a verejných diskusií, jeho nastavenie je už teraz také, že vytvára v podstate všetky predpoklady na započatie reformy vzdelávania (najmä obsahovej reformy), po ktorej sa volá už dávno a ktorej princípy odborná komunita dobre pozná. Preto by bolo rozumné pripomenúť a zrekapitulovať, ako sa zmienený návrh zákona s týmto problémom vyrovnáva a aký potenciál má, pokiaľ ide o jeho význam a dosah v rámci vzdelávacej reformy.

Keďže za základným poňatím návrhu zákona stojí idea, aby sa dotýkal jadra verejného pedagogického priestoru a vplyvu, centruje svoju pozornosť takmer výlučne na zabezpečenie podmienok účinného a moderného vzdelávania. Na prvý pohľad akoby išlo o redukovanie a nerešpektovanie všeobecne zdieľanej idey, že nový zákon má komplexne a komplementárne pokrývať oblasť vzdelávania i oblasť výchovy, pokiaľ tieto procesy chceme vnímať separovane či dokonca kontradikčne. Za touto redukciou však nestojí opomínanie výchovy, ale jasné vedomie toho, že vzdelávanie bolo a stále aj je základným nástrojom verejnej výchovy, socializácie a prostriedkom kultúrneho vývinu jednotlivcov, ako aj prostriedkom na reprodukciu a zabezpečenie spoločného zdieľania základných kultúrnych hodnôt. Nemožno opomínať, že vzdelávanie ako spoločensky akceptovaná forma pedagogického vplyvu v masovom rozsahu a v koncentrovanej intenzite umožňuje osvojenie základných aspektov a úrovní kultúrnej gramotnosti, zabezpečuje prenos uznávaných hodnôt a kultúrneho dedičstva, ako aj stimulovanie špecifických záujmov a potrieb jednotlivca. Z hľadiska spoločenského dosahu vzdelávania ide zo strany štátnej starostlivosti (a jej kodifikácie v príslušnom zákone) najmä o tie jeho úrovne, ktoré sa týkajú celej alebo väčšiny populácie, teda povinného vzdelávania až po úroveň vyššieho sekundárneho vzdelávania, pretože prostredníctvom nich je možné zabezpečiť všeobecný rozvoj jednotlivcov naprieč celou generáciou. V tomto zmysle sa vzdelávanie považuje za základný prostriedok verejných výchovných aktivít spoločnosti s nespochybniteľnými socializačnými dôsledkami a možnosťami.

Verejný záujem o istú mieru regulácie výchovy sa preto predovšetkým týka záujmu o reguláciu podmienok vzdelávania, pričom reforma vzdelávania je vyjadrením potreby tejto regulácie. Predložený návrh zákona, ktorým sa reguluje celá základná oblasť verejnej výchovy detí a mládeže, sa práve z týchto dôvodov cielene a výhradne zaoberá vzdelávaním v školách poskytujúcich stupeň vzdelania od nultého po vyššie sekundárne vzdelávanie. Týmto zámerom sa zdôvodňuje nielen názov návrhu zákona, ale celá jeho štruktúra, oblasti, ktoré pokrýva, a pojmy, ktoré vymedzuje a v ktorých sa pohybuje. Zodpovedá mu základné vymedzenie vzdelávania a vzdelania, jeho princípov a cieľov, upúšťajúc od vzletných avšak neuchopiteľných a legislatívne nefunkčných slovných zvratov o jedinečnosti a harmonickosti šťastných, naplnených a sebarealizujúcich sa osobností.

Podmienky kurikulárnej transformácie

Návrh zákona pokrýva všetky podmienky štrukturálnych zmien vzdelávacieho systému v súlade so všeobecne akceptovanými trendmi jeho vývoja vo svete. Nie je účelné ich na tomto mieste opisovať všetky, pripomeňme len tie najpodstatnejšie. Na prvom mieste treba spomenúť, že návrh zákona konečne vytvára rámec podmienok na rozbehnutie už dávno vyžadovanej kurikulárnej transformácie. Zakotvuje, legitimizuje a uvádza do života model dvojúrovňového kurikula, a to prostredníctvom definovania rámcových vzdelávacích programov a školských vzdelávacích programov. Len stručne pripomenieme, že tie rámcové predstavujú nástroj štátu na zabezpečenie hodnotovej a vzdelanostnej homogenity v určitých výkonových hladinách populácie, tie školské vytvárajú podmienky na zohľadňovanie konkrétnych potrieb, požiadaviek, podmienok a hľadísk bezprostrednej sociálnej komunity a kontextov života ľudí v nej. Vytvára sa teda priestor na komplementaritu všeobecných a univerzálnych požiadaviek spoločnosti na úroveň vzdelania v širokom sociálnom priestore na jednej strane a adaptácie vzdelávacej ponuky voči špecifickým okolnostiam a charakteristikám lokálnych kontextov na strane druhej.

Okrem štrukturálneho dopadu dvojúrovňového modelu kurikula, ktorým sa rieši rozumná miera participatívnosti a diverzity v jeho vývoji a realizácii, tento model vytvára základ systematickej transformácie vecnej podstaty vzdelávacích obsahov. Nemieni sa tým však len mechanická redukcia prvkov učiva v jednotlivých predmetoch, ale vytvorenie možnosti na koncepčnú revíziu a nové premyslenie jednotlivých obsahových komponentov vzdelávania, aby mohli skutočne prispieť k formovaniu kultúrnej gramotnosti detí a žiakov. Návrh zákona totiž operuje v kategórii vzdelávacích oblastí (nie preskribovaných predmetov), ktorých hranice vyznačia širšie manévrovacie pole pre varianty konkrétnych didaktických projektov pre tieto oblasti. Širšie, no jasné vymedzenie a ohraničenie vzdelávacích oblastí v rámcových vzdelávacích programoch je tiež dobrou podmienkou na tvorbu pestrejšej palety konkrétnych kurikulárnych materiálov (učebných, manuálových a metodických textov pre konkrétnu výučbu) v otvorenom trhovom prostredí. Návrhom zákona zakotvený dvojúrovňový model kurikula je vyjadrením vysokej dôvery v profesionalitu školských pedagogických zborov a ich manažmentu. Tvorba školského vzdelávacieho programu bude náročnou, mimoriadne zodpovednou a najmä celkom reálnou projektovou aktivitou v činnosti vzdelávacej inštitúcie, ktorá však vytvorí konkrétny rámec a normu jej vlastnej činnosti. Tvorba tohto projektu si vyžiada si vysokú dávku koncepčnej spoluúčasti všetkých pedagogických pracovníkov školy. No z hľadiska schopnosti podieľať sa na tvorbe takéhoto projektu ide presne o to, ako sa pedagogickým pracovníkom mení ich profesijný profil v zmysle zmeny ich profesie od modelu kompetencií ohraničených triedou k rozšíreným kompetenciám rozvíjajúcim zodpovednosť a vplyv každého učiteľa voči celej škole a jej širšiemu prostrediu. Táto skutočnosť je na druhej strane veľkou výzvou pre servisné pedagogicko–metodické pracoviská, od ktorých sa najmä v prvých fázach zavádzania modelu bude očakávať zvýšená a permanentná pomoc pri projektových aktivitách konkrétnych škôl a učiteľov.

Postupné zavádzanie modelu dvojúrovňového kurikula je v návrhu zákona systematicky opatrené nevyhnutnými regulačnými mechanizmami. Ide na jednej strane o Kurikulárnu radu ako orgán zriaďovaný vládou SR (nie ministerstvom), zabezpečujúcu realizáciu základných záväzkov a očakávaní štátu voči vzdelávaniu. Na druhej strane ide o nezávislých vzdelávacích expertov regulujúcich kompatibilitu školských vzdelávacích programov s rámcovými programami. Inovácia vzdelávacej politiky a jej reality je zabezpečená cyklickou revitalizáciou Národného programu výchovy a vzdelávania, ktorá sa predpokladá v sedemročných intervaloch. Súčasťou regulačných mechanizmov vzdelávacích prostredí je aj vymedzenie systému externého a interného hodnotenia škôl a žiakov.

Odbory vzdelávania, stupne vzdelávania a školy

Organizačná architektúra vzdelávania prostredníctvom vzdelávacích programov sa ďalej opiera o kategóriu odborov vzdelávania a stupňov vzdelávania. Odbory vzdelávania predstavujú stabilný východiskový klasifikačný systém všetkých ucelených vzdelávacích oblastí, stupne vzdelania umožňujú vertikálne vymedziť reálne predstavy o výstupných charakteristikách účastníkov vzdelávania. Rámcové i školské vzdelávacie programy sú špecificky viazané práve na vymedzené odbory a stupne vzdelávania, takže ich väzba na školy ako také je skôr organizačnou a formálnou, teda sekundárnou záležitosťou. Poňatie vzdelávania cez kategórie odborov, stupňov a programov vzdelávania (teda nie primárne cez štruktúru školských inštitúcií) je podstatnou črtou návrhu zákona. Vytvára sa tu platforma na lepšie prepojenie formálneho i neformálneho vzdelávania, ako aj na širšie možnosti škôl pri vytváraní vzdelávacej ponuky, keď povedzme konkrétna škola môže mať vo svojom vzdelávacom programe zakomponované viaceré odbory vzdelávania alebo pôsobnosť v zabezpečovaní viacerých stupňov vzdelávania. Prostredníctvom odborov a stupňov vzdelávania sa súčasne harmonizuje slovenský vzdelávací systém s medzinárodnými kategorizačnými prístupmi, čím sa stáva prehľadnejším, zrozumiteľnejším a porovnateľnejším.

Je nevyhnutné a úplne pochopiteľné, že návrh vymedzuje aj inštitucionálnu vzdelávaciu základňu prostredníctvom definovania druhov a typov škôl, ktoré sa opierajú o primárny vzťah ku konkrétnym odborom a stupňom vzdelávania. Treba pripomenúť aspoň to, že napr. po dlhej dobe sa primárne vzdelávanie rieši prostredníctvom päťročného prvého stupňa základnej školy, čím sa potláčajú nezrovnalosti vo vertikálnej štruktúre slovenského školského systému. Kategorizácia vzdelávania cez stupne vzdelávania je súčasne racionálnym argumentom na zaradenie materských škôl do sústavy škôl.

Návrh zákona pokrýva počiatočné stupne vzdelávania po úroveň vyššieho sekundárneho, resp. vyššieho odborného vzdelania. Jeho podstatnou súčasťou je preto vymedzenie povinnej školskej dochádzky a podmienok jej plnenia. Povinná školská dochádzka je vzhľadom na isté limitujúce súvislosti vymedzená ako desaťročná a zo svojej podstaty predpokladá svoje plnenie v školskom prostredí. Zavádza sa však aj osobitná forma plnenia školskej dochádzky prostredníctvom individuálneho vzdelávania napr. v domácom prostredí, čím sa do istej miery umožňuje realizácia idey tzv. domácej školy. Miera realizácie tejto idey je limitovaná dvomi okolnosťami. S ohľadom na Ústavu SR nie je možné v návrhu zákona zaviesť namiesto kategórie povinnej školskej dochádzky kategóriu povinného vzdelávania, čo predstavuje v podstate formálnu bariéru širšieho prístupu k domácemu vzdelávaniu. Limitovanie tejto formy vzdelávania má však aj pozitívne motívy, ktoré zdôvodňujú preferovanie povinného vzdelávania v školskom prostredí. Tie vyplývajú najmä z poznatkov sociológie školy a sociológie vzdelávania, ktoré dokladujú, že popri plnení vzdelávacích funkcií má pobyt v škole tzv. scholarizačné účinky, ktoré sú nevyhnuté a nenahraditeľné v procese sekundárnej socializácie detí a ich hladkého prechodu do behu verejného života.

Pedagogickí zamestnanci

Keďže sa návrh zákona istým spôsobom dotýka všetkých subjektov vzdelávania (na úrovni práv a povinností najmä detí, žiakov a ich zákonných zástupcov), je do návrhu zakomponovaná aj časť týkajúca sa zamestnancov škôl, osobitne pedagogických zamestnancov. V nej sa definujú predpoklady výkonu práce pedagogických zamestnancov, ich kategorizácia a štruktúra kvalifikačných požiadaviek vo vzťahu k jednotlivým subkategóriám pedagogických zamestnancov. Tu je potrebné zdôrazniť najmä dve veci. Návrh zákona je v tejto časti spracovaný tak, že dáva do súladu kategórie pedagogických zamestnancov i kvalifikačné požiadavky na nich s už rozbehnutou novou štruktúrou vysokoškolského vzdelávania v pedagogických študijných odboroch. Spolu s tým upravuje kategorizáciu pedagogických zamestnancov s ohľadom na novozavedenú klasifikácii stupňov vzdelávania. Druhá vec je tá, že do kategórie pedagogických zamestnancov sú zaradení všetci profesionáli, ktorí sa priamo alebo sprostredkovane v podmienkach školy podieľajú na realizácii pedagogickej činnosti škôl voči deťom, žiakom i rodičom. Preto okrem učiteľov, vychovávateľov, asistentov učiteľov a vychovávateľov sú tu ako pedagogickí zamestnanci definovaní aj výchovno-poradenskí a terapeuticko-výchovní zamestnanci (napr. školský špeciálny pedagóg či školský psychológ) pôsobiaci v danom pedagogickom prostredí.

Ďalšie súvislosti a záver

Je zjavné, že návrh zákona obsahuje a rieši ďalšie iné okolnosti a súvislosti potrebné na zabezpečenie fungujúceho vzdelávacieho priestoru v našich podmienkach. Netreba ich tu všetky spomínať ani rozvádzať, už aj preto, že návrh zákona je verejnosti dostupný na viacerých internetových zdrojoch. Objasnili sme však aspoň základné ideové pozadie a nosné aspekty tohto návrhu, aby bolo zrejmé, aké podmienky i možnosti by mohla účinnosť zákona zabezpečiť pre faktické zmeny v našom vzdelávacom systéme. Čitateľovi je zrejme jasné, že autori tohto textu mali popri ďalších ľuďoch z odbornej komunity priamy dosah na tvorbu tohto návrhu zákona, čo azda dokladuje, že jeho tvorba bola odborným, nie politickým ani úradníckym aktom. Posun tohto návrhu do verejnosti je preto dostatočným podnetom na diskusiu nad konkrétnym variantom legislatívneho ukotvenia transformácie vzdelávania, ktorá umožní dúfať, že stagnácia slovenského vzdelávacieho systému nie je výsledkom alibistického postoja odbornej komunity odvolávajúcej sa na nečinnosť či neschopnosť vrcholných zodpovedných inštancií.

Branislav Pupala je profesorom, pôsobí na Katedre predškolskej a elementárnej pedagogiky Trnavskej univerzity, spolupracuje s KI v oblasti reformy vzdelávania.

Zuzana Humajová je analytičkou KI.

Autori spolupracovali na príprave návrhu zákona o vzdelávaní.

Článok bol uverejnený v Pedagogických rozhľadoch 02/2006.

    RSS Slovak | English

ÚVODNÁ STRÁNKA

ENGLISH

HĽADAJTE

KONTAKTUJTE NÁS

PODPORTE NÁS

OBJEDNAJTE SI

KNIŽNICA KI

AUDIO/VIDEO KI

BLOGY

FOTOGALÉRIA

NAŠI PARTNERI

ĽUDSKÉ PRÁVA

EUROÚSTAVA - ÚSTAVNÁ SŤAŽNOSŤ

REFORMA VZDELÁVANIA

Darujte nám online:
Ďakujeme!

KPKI

Reformná vláda

Conservative Economic Quarterly Lecture Series /CEQLS/

Templeton Freedom Award 2009

Akadémia Klasickej Ekonómie

Nové Školstvo - portál

Monitoring fondov EÚ

SFP

ECEG

ECEG

Táto webstránka bola vytvorená i vďaka finančnej podpore poskytnutej prostredníctvom Trustu pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe.

Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.

KI @ Fecebook

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
Bajkalská 29F
821 05  Bratislava

Tel.:  02 / 58 100 188
E-mail:  conservative@institute.sk
Web:  http://www.konzervativizmus.sk