WWW.KONZERVATIVIZMUS.SK

Príbeh dialógu medzi dobrom a zlom

[26.01.2001, Ivan Kadlečík, ČLÁNKY]

Nepokúšajme sa svet zachrániť, ale

v ňom obstáť, to je jediné skutočné

dobrodružstvo, ktoré nám v tomto

neskorom čase ešte ostáva.

Friedrich Durrenmatt

Keď sa na komisára Bärlacha v Durrenmattovom príbehu Sudca a jeho kat vrhne ozrutný pes, ani nie je veľmi prekvapený, lebo sa mu to všetko vidí byť prirodzené a zhodné so zákonmi a pravidlami hry tohto sveta; sveta, v ktorom "považujeme všetko mravné za nevýnosné a všetko výnosné za mravné". Čo skutočne týmto svetom vládne, nie sú ľudia, ba ani úrady, ale akýsi neosobný, gastmannovský cynizmus. Cynizmus sa tak stáva aj takmer jediným adekvátnym štýlom a metódou pre literatúru: próze, románu ešte nedávno, v časeThomasa Manna, stačila irónia. Človek už nemôže nič. Preto sa aj z románu vytráca hrdina: tento vyhnanec má ešte azyl v "žánri individuálnej statočnosti", v detektívke. Tu som stretol aj komisára Bärlacha.

Bärlach nepatrí medzi nepolepšiteľných mesiášov, ktorí chcú ustavične - a najmä násilím - zachraňovať, pretvárať, zlepšovať svet (alebo, medzi nami, aspoň svoje konto v banke). Statočný človek už nič nemôže. Môže len b y ť. Nejde už o nič, iba o postoj jednotlivca - ale práve tým nejde len o neho, pretože on, jednotlivec, zachraňuje aj iných, stáva sa svedectvom dobra, ktorého existencia ani význam nie sú podmienené kvantitou. Môže to robiť iba tak, ak dôvodom jeho konania nie je nič iné, len večný mravný zákon; večnosť tohto zákona nie je v jeho dodržiavaní alebo v ustavičnom popieraní, ale v tom, že sa vždy nájde - nepochopiteľne, nečakane, čudne - aspoň jeden, ktorý ho postojom, činom a slovom pripomenie.

Je nevyhnutnosť zla, i nevyhnutnosť dobra. Zlo je však na tom vždy o niečo lepšie, aspoň opticky, na prvý pohľad. "Stával sa zo mňa čoraz lepší zločinec a z teba čoraz lepší kriminalista. No náskok jedného kroku, čo som pred tebou mal, si nikdy nedobehol... Nad hlupákmi si víťazil, ale nad tebou som zvíťazil ja," hovorí Gastmann. Dobro je tu ako bezmocný, umierajúci a osamotený starec. Proti nemu stojí Gastmann, zločinec v plnej sile a zdraví, so všetkými prostriedkami a okolnosťami v jeho prospech. No dobro ho predsas len prežije - aspoň o jeden rok.
Oboje, dobro i zlo, je akoby nezničiteľné, ale aj nezmieriteľné. Ich dialóg je večný a k dohode neprichádza. Jedinou dohodou medzi nimi je dohoda o boji, stávka o víťazstvo, ktorú kedysi pred štyridsiatimi rokmi uzavreli v krčme dvaja sympatickí mladí ľudia - Bärlach a Gastmann.

"Našej hry sa nemôžeme vzdať, odpovedal konečne Bärlach. Onej noci sme sa previnili, ty preto, že si navrhol stávku, a ja preto, že som ju prijal." Sú vedno zviazaní. Sú to partneri rovnocenní.

Gastmann je rozumný, šikovný, silný a odvážny, ba v istom zmysle aj čestný, pravidivý. Áno, zlo vie a môže zavše robiť veci aj dobré, kým sa mu to hodí, vraví aj pravdu, pre svoje ciele použije aj charakter, intelekt, ba aj mravnosť pre dočasné spojenectvo, predstiera dobro z taktických dôvodov; a tým človeka mätie. Zlo sa maskuje, všelijako sa volá, mení svoje názory, vždy si nachádza krajšie a honosnejšie mená a sprevádza ho blahobyt. Je teda elastickejšie, prispôsobivejšie, oblečené podľa najnovšej módy, oháňa sa najpokrokovejšími heslami, zatiaľ čo dobro vyzerá trochu konzervatívne, staromódne a ťarbavé: pozrime sa na Bärlacha, ktorý nemá rád noviny, električky, hluk, moderné metódy kriminalistky... Aj preto zlo nemožno dobehnúť a usvedčiť, geniálne uhýba a skrýva sa za frázy hoci o národe, ľude, spravodlivosti a podobne. Nevyberá si prostriedky, požičia si aj zbrane dobra. Lebo je slobodné. Gastmannovo zlo nie je prejavom len jeho filozofie alebo pudov, ale jeho slobody a moci. "Za takú slobodu nedám ani fajku dymu", vraví komisár, a ostane radšej zotročený mravnými zákonmi, vediac, že iba tak sa môže stať slobodnejším.

A tu je ten rozdiel, tá drobnosť. Lebo ako inak a podľa čoho by sme spoznali dobro, keď je so slom takto nerozoznateľné podobné a posplietané? Isteže, bystrým analytickým zrakom a tajomnou intuíciou ho vybadáme. No najmä je tu tá nezanedbateľná maličkosť: že dobro si nepožičia zbrane ani prostriedky zla. Nespojí sa s ním, ani by ho preľstilo; nespojí sa s ním ani dočasne, aj keby si na to našlo stovky logických výhovoriek a dôvodov. Preto dobro niekedy vyzerá akési hlúpe, pomalé ťažkopádne, preto je bezmocné: keby chcelo mať alebo malo vonkajšiu moc, nebolo by sebou, zmenilo by sa v opak.

Odkiaľ však berie slabý Bärlach hmotu na stavbu svojho ideálu? Tento staromódny (alebo lepšie povedané - pôvodný), chorý, ubitý starec má len intelekt a vôľu nevzdať sa. Jednoducho taký je: týmto smerom bo vystrelený. Nie je vlastne ani statočný (aj tento prívlastok si zlo rado nahlas požičiava), lebo iné je asi dôležité: bez toho, že by bol statočný, statočne koná, akosi samozrejme, z povahy a že mu ani nenapadne inak, aj keď ho sprevádza strach.

Dobro má zviazané ruky: nadriadení ich Bärlachovi zväzujú kvôli rozličným vyšším záujmom: zväzuje si ich navyše aj samo. V čom je teda ešte nejaká nádej? Tí, ktorí sa akosi (náhodou?) ocitli na strane dobra, nemajú vôbec nič. Zbrane zla nevezmú do ruky, toho sa štítia - a inými zbraňami ho neporazia. Maličká nádej je v tom, že Bärlach existuje, aj keď by bol len jeden, že žije napriek očakávaniam a predpokladom, že sa odrazu objaví: je svedomím. Trest nad zlom vykoná zlo samo, jeho vlastná zbraň. Jeho dýka nemá rukoväť. trest si ono nosí samo v sebe ako organickú, neodňateľnú súčasť. Zločin nepotresce spravodlivý, ale iný zločinec, lebo jestvuje aj kontinuita, nadväznosť zla: zlo si zväzuje ruky reťazou kauzality; princíp, na ktorom stojí, je sám proti sebe. Čiže - pokiaľ ide o "boj" proti zlu - spravodliví by ani nemuseli jestvovať. A keby sa prihliadalo iba na ich zriedkavosť exponátov, bolo by nepochopiteľné, že zlo ešte nikdy doteraz definitívne nezvíťazilo.

Úloha statočných a spravodlivých je iná: dávajú zmysel tomuto svetu. Lebo vrah nájde iného vraha. Nie ušľachtilé zviera proti šelme, bolo by to nerovné a nezmyselné, ale šelma proti šelme. "Pol života som obetoval, aby som Gastmanna dolapil, a Schmied bol moja posledná nádej. Štval som ho na diabla v ľudskej koži, ušľachtilé zviera na divú šelmu. No potom si prišiel ty, Tschanz, so svojou smiešnou a zločineckou ctižiadostivosťou a zmaril si mi jedinú šancu. Vzal som si teda teba, vraha, a zmenil som ťa v svoju najstrašnejšiu zbraň, lebo teba hnalo zúfalstvo, vrah musel nájsť iného vraha..." Spravodlivý je svedomím, sudcom nad katmi. Nech sa deje čokoľvek, zlo musí byť potrestané: "Nepodarilo sa mi dokázať ti zločiny, ktorých si sa dopustil, tak ti teraz dokážem ten, ktorého si sa nedopustil," zabije ťa nie sudca, ale kat, hovorí komisár Gastmannovi.

Také sú zákony, pred ktorými niet úniku: víťazia, hoci ustato, smutne, beznádejne, bez hrmotiaceho pátosu. Jednotlivcov statočný postoj je márny, ale nevysloviteľne potrebný - tak ako Durrenmattove knihy, tak ako dobrá literatúra vôbec: nič nezmôže, ale už tým, že jestvuje, stáva sa pieskom v súkolí tohto sveta.

Premeny 27/3 1990