WWW.KONZERVATIVIZMUS.SK

Konzervatívna pravica a jej myslenie

[29.07.2002, Jürgen Rüttgers, O KONZERVATIVIZME]

Konzervativizmus prežíva v celej Európe krízu. Politické strany, ktoré si hovoria konzervatívne a ich voliči ich ako konzervatívne vnímajú, ďalej vyhrávajú voľby a stavajú sa na čelo štátnej moci. Ale artikulovať demokratický konzervativizmus ako svetonázor, ako koncepčný rámec a ako spôsob správania (či už pri moci, alebo v opozícii), to je zo dňa na deň ťažšie. Dnes sotva niekto dokáže uspokojivo odpovedať, čo to znamená, byť konzervatívcom. Jedným z problémov, aspoň pokiaľ ide o voľby, je to, že vyhliadky, ktoré vykresľujú „liberálne“ a „progresívne“ strany, sú omnoho atraktívnejšie a úspešnejšie než konzervatívcom vlastný skepticizmus. Vydavateľ a politický komentátor Konrád Adam to vystihol, keď hovoril, že „skepticizmus je pocit, nie program.“

Napriek tomu však veľké európske konzervatívne strany - často kresťanskí demokrati - stále voličov priťahujú. Ide len o zotrvačnosť? Historik Paul Nolte konzervatívcov kritizuje za to, že sú strategicky leniví. Za posledné dve či tri desaťročia sa podľa neho konzervatívci naučili hľadať uspokojenie „v politických, programových a intelektuálnych debatách a dosť často aj v sebaničení ľavice.“ Konzervatívci sa nečinne prizerali a ťažili z neúspechov ľavice, ale pritom „prehliadali to, že potreba diskusie bola naliehavá aj u nich.“ Korene dilemy konzervatívcov našiel filozof Panajotis Kondylis. Ako „konkrétny historický fenomén sprevádzaný ideológiou s jasnými obrysmi“, napísal Kondylis, je konzervativizmus „mŕtvy a pochovaný“. Nazvime ho konzervativizmom s veľkým „K“, ideológiu oddávna chápanú ako zástankyňu národovectva a aktívnej obrany etablovaného a zakoreneného právneho a spoločenského poriadku. Tento „historický“ konzervativizmus však nedokáže obstáť vo veku globalizácie, pretože nacionálno-konzervatívne myslenie je anachronizmus. Voľný obchod a pohyb kapitálu všade vo svete otvára trhy a obchodné záujmy sa odkláňajú od nacionalizmu v prospech neoliberalizmu. Opory, ktoré potrebovali národný štát, etnické obmedzenia, tradičnú kultúru a náboženské tabu, dnešný obchod a podnikanie nechce a nepotrebuje.

Dôsledky tejto radikálnej politickej zmeny neboli konzervatívnym stranám celkom ľahostajné (s niektorými eventuálnymi výnimkami, napríklad vo vrstvách britských Toryov). Kresťanskí demokrati opustili koncept národnej suverenity, keď prijali myšlienku zjednotenia Európy. Avšak ako poznamenáva Kondylis, nie je možné za konzervatívcov označiť „politické programy, strany alebo vlády, ktoré podporujú technologický pokrok, sociálnu mobilitu a moderné princípy trhové sveta.“ Je paradoxné, že časť ľavice, zelení a ďalšie ekologické hnutia od historického konzervativizmu prevzali kritiku technológie a znepokojenia moderným svetom. Dôraz ľavice na právo a poriadok, zvlášť po septembrových teroristických útokoch, kalia ideologické vody ešte viac. Tvárou v tvár terorizmu nie je veľa priestoru na politickú debatu o tom, ako uplatňovať štátnu moc na udržanie poriadku a zaistenie bezpečnosti občanov. Avšak zatiaľ čo tradičný konzervativizmus sa snažil odlišovať presadzovanie spoločenského poriadku od explicitných sociálnych záruk, dnešní konzervatívci bojujú o väčšiu dotáciu pre poľnohospodárov. Je možné z historického konzervativizmu vydolovať či zachrániť niečo, čo moderným konzervatívcom pomôže definovať ich ciele a sprostredkovať hodnoty, ktoré sú ich základom? Mení sa toho veľa, a času na prispôsobenie sa je málo. Ani nie pred štyrmi rokmi vyhlásil vtedajší americký prezident Bill Clinton, že ľudské vedomosti sa každých päť rokov zdvojnásobujú. Teraz už počúvame, že sa zdvojnásobujú každé dva roky. Globalizácia tento proces urýchľuje, je to len jeden z dôsledkov presunu od priemyselnej spoločnosti k spoločnosti informačnej. Žiadnym konzervatívnym filozofom sa dnes z pochopiteľných dôvodov nemôže dariť, ak sa budú stotožňovať s nacionalizmom a protekcionistickou politikou. Globalizácia ako celosvetový proces je z väčšej časti mimo kontroly národných politík a národy a štáty sa musia prispôsobiť. Nie sú však bezmocné. Posunom k informačnej spoločnosti vznikajú nové príležitosti a otvárajú sa nové smery. Rastie tak nielen hospodárska konkurencieschopnosť, ale aj sloboda, spravodlivosť a solidarita. Konzervatívci musia pripustiť, že informačná spoločnosť tlačí jedinca so všetkým jeho nadaním a schopnosťami do stredu. Alternatívnym svetonázorom a životným štýlom sa otvára oveľa väčší priestor. To však nesmie znamenať, že sa moderný konzervativizmus vzdá svojej ústrednej myšlienky, že človek nie je absolútny. Najväčším ponaučením minulého storočia je to, že prílišná arogancia a sebavedomie vedú k prijímaniu ideológií, ktoré človeka „zneslobodňujú“ a ktoré ho nakoniec utláčajú. Spoznali sme, že štát, ktorý chce určovať všetko, znásilňuje našu nezávislosť a zodpovednosť jednotlivca. Tieto hlavné princípy - pokora, sloboda a samostatnosť - musia konzervatívcov viesť aj naďalej, lebo ideologicky „ostré obrysy“ konzervativizmu im tvar nedali. Presahujú totiž konkrétne a provinčné záujmy historického konzervativizmu. Navyše sa v nich premieta nádej na oživenie obecných a verejných inštitúcií v čase, keď stojíme pred hlavnou výzvou zrýchľujúcich sa zmien: zaistiť, aby informačná spoločnosť uchránila ľudskú dôstojnosť.

Autor je vodcom CDU v hornej komore nemeckého parlamentu a zemským predsedom CDU v Severnom Porýnsku-Vestfálsku.