Smrť troch tisíc ľudí v troskách Svetového obchodného centra v New Yorku 11. septembra 2001 bola pre Ameriku prebudením zo sna do strašnej reality – po prvýkrát niekto zaútočil na ňu priamo na jej pevnine a bol to útočník, ktorý nechcel získať americké územie a nechcel pre seba ani zvyčajné materiálne výhody víťazného agresora. Chcel iba zabiť čo najviac Američanov, chcel Ameriku zastrašiť, ponížiť a pokoriť. Newyorčania sa pokoriť nedali a reagovali hrdinsky. Amerika potom zdvihla rukavicu, ktorú jej hodili islamskí fanatici, a vstúpila do vojny. 11. september 2001 zmenil svet a teraz, po piatich rokoch, sa začínajú rysovať jeho nové kontúry. Je to nepokojný a násilný svet, ktorý vrátil do života hrozby z hlbokého stredoveku. Amerika ani Európa ešte nenašli.
Ukázalo sa, že útoky na New York a Washington boli (zatiaľ) najdramatickejšou epizódou jednostrannej globálnej hry na vojnu civilizácií. Jednostrannej preto, lebo sa k nej hlási iba útočiaca strana a tá druhá (tá západná) sa tejto definícii úzkostlivo a možno i múdro vyhýba. Po Amerike prišli krvavé útoky na Bali, v Madride, v Londýne a nebyť ostražitosti spravodajských služieb a polície, ale i veľkej dávky šťastia, ľudia by zomierali rukami džihádistov znovu v Anglicku a v lietadlách nad Atlantikom, ale aj v Nemecku, v Dánsku a v Kanade (tam plánoval tucet miestnych kanadských moslimov okrem útokov aj zajať kanadského premiéra a odrezať mu hlavu). To šťastie však nemôže vydržať naveky a môžu ho mať pre zmenu aj tí, ktorí chcú zabíjať. Je to pravdepodobne iba otázkou času.
Zdá sa, že o fanatikov pripravených na bombové útoky v Európe nie je núdza. Svet je za tých päť rokov tiež o dve vojny porodené 11. septembrom 2001, niekoľko genocíd, hladomorov, prírodných katastrof a nespočítateľné množstvo diplomatických zlyhaní starší a cynickejší. Starší a cynickejší, nie múdrejší. V niektorých krajinách politické zemetrasenia zmietli politické elity, ktoré boli voči znameniam doby trochu krátkozraké a nahluchlé, a nahradili ich politikmi, ktorí sú úplne slepí a hluchí a z ktorých mnohí trpia aj poruchami pamäti. Súcit a pohoršenie sveta sú čoraz selektívnejšie. Desaťtisíc znásilnených žien a zabitých detí a stotisíc vyhnaných z domova v sudánskej provincii Darfúr nestojí už ani za správu na tretej strane novín a podobne sú na tom aj mŕtvi na uliciach Bagdadu. Tí iba poslúžia novinárom ako súčasť škodoradostnej štatistiky. A štatistiky mätú viac než kedykoľvek predtým.
.flexibilná doktrína džihádizmu
Motívy, pre ktoré sa džihádisti rozhodli zabíjať v New Yorku, Washingtone, Madride či Londýne, si dodnes politici i médiá interpretujú rôzne. Väčšinou špekulujú pozdĺž svojich ideologických mantinelov – chudoba, nahromadené koloniálne krivdy, hriechy Západu voči tretiemu svetu, zahraničná politika Spojených štátov, pomáhanie Izraelu. Zvláštne je, že nik naozaj nepočúva, alebo aspoň nik nie je ochotný brať vážne argumentáciu, ktorú celkom otvorene a úprimne verejne poskytujú samotní organizátori atentátov.
Tí hovoria v každej druhej vete o svojej viere – islame. Ak sa dá vydestilovať z množstva vyhlásení a videonahrávok Usámu bin Ládina a neprehľadnej záplavy ďalších kazateľov džihádu nejaký obsah, ide o to, že na moslimský svet vôbec, a teda na samotný islam, útočia na celom svete neveriaci, a preto je povinnosťou každého moslima viesť proti útočníkom svätú vojnu – džihád. A útočníkmi sú podľa tohto chápania všetci, ktorí nie sú moslimami – aj tí, ktorí žijú v krajinách, ktoré sa dôrazne postavili proti vojne v Iraku. Dôkazom toho útoku na islam má byť všetko možné, vrátane existencie štátu Izrael. Bin Ládin to povedal veľmi jednoznačne už vo svojej „Deklarácii Svetového islamského frontu pre džihád proti Židom a križiakom“ v roku 1998, keď zorganizoval aj bombové útoky na dve americké ambasády v Afrike. Najviac sa ho však vtedy dotýkala prítomnosť neveriacich, teda Američanov, na svätej pôde Saudskej Arábie, kde nemajú neveriaci čo hľadať. V tejto veci panuje medzi rôznymi islamskými „učencami“ zhoda. Američania vtedy síce neboli nikde v blízkosti svätých miest v Mekke či Medine, ale kdesi v púšti, ale to na veci nič nemení.
Nič však na nej nezmenilo ani to, že Amerika svojich vojakov z územia Saudskej Arábie stiahla, podobne ako na odhodlaní Hizballáhu zničiť Izrael nezmenil nič ani fakt, že Izrael pred pár rokmi ukončil okupáciu južného Libanonu, ktorá bola formálnym dôvodom na vznik hnutia. Povedané priamo slovami Ajmana al-Zawahírího: „Hnutie džihádu rastie a dvíha sa. Zažilo svoj vrchol v dvoch požehnaných útokoch v New Yorku a vo Washingtone. A teraz zvádza veľkú historickú bitku v Iraku, Afganistane, Palestíne, a dokonca vo vlastných domovinách križiakov.“ Ozem vôbec nejde, ale vždy sa hodí ako argument krivdy – podobne ako v prípade atentátu v Madride, kde síce viacerí argumentovali prítomnosťou španielskych vojakov v Iraku, atentát však plánovali ešte pred vypuknutím irackého konfliktu a išlo zrejme aj o to, že od ôsmeho storočia až do pätnásteho, keď sa Izabele Kastílskej a Ferdinandovi Aragónskemu podarilo vyhnať Maurov do severnej Afriky, patrilo Španielsko k moslimskému svetu – bolo súčasťou „dar al-islam“. Nakoniec zem nestačila, ako rýchlo vysvitlo, ani Adolfovi Hitlerovi, keď v roku 1938 žiadal „ukradnuté“ Sudety od bývalého Československa.
.konvertujte a budeme bratia
O zem ide podľa doktríny tohto postmoderného džihádu, ktorý sa myslením vracia závratným oblúkom do siedmeho storočia, najmä vo všeobecnom slova zmysle – ide o zem, ktorá má patriť islamu a je jedno, či mu bude patriť preto, lebo ju moslimovia dobyjú, alebo preto, lebo jej obyvatelia na pravý islam konvertujú. Ak sa tak stane, zanikne podľa islamistov akýkoľvek nábožensky legitímny casus belli. Milióny televíznych divákov pozeralo neveriacky na obrazovku, keď 2. septembra tohto roku vyzval druhý muž al-Káidy Ajman al-Zawahírí prezidenta Busha, všetkých Američanov a aj všetkých kresťanov, aby konvertovali na islam. Svojou samostatnou pasážou sa pridal aj americký konvertita na islam Adam Gadahn (pôvodne, keď ešte nemal dlhú bradu, sa volal Adam Perlman a je na listine osôb, ktoré hľadá FBI v súvislosti s teroristickou hrozbou). Okrem iného povedal i toto: „Islam je jediným náboženstvom prijateľným pre Boha a prišlo so zjavenou knihou, Koránom, ktorá ruší všetky predchádzajúce zjavenia ako Tóru a evanjeliá… Boh neuznáva oddelenie náboženstva od štátu…
Američanom a zvyšku kresťanstva hovoríme, buď sa vzdajte vášho scestia a vstúpte do svetla pravdy, alebo si nechajte váš jed pre seba a znášajte následky v tomto svete i v tom budúcom… Ak by sionistickí križiacki misionári nenávisti a protiislamskí radcovia ako Daniel Pipes, Robert Spencer, Michael Scheuer, Steven Emerson a áno, dokonca aj šéf križiakov George W. Bush opustili svoje bezverectvo, pokorili sa, vstúpili by do svetla islamu a obrátili svoje meče proti nepriateľom Boha, bolo by to od nich prijaté a stali by sa našimi bratmi v islame… Prečo sa nepokoriť pred pravdou? Uniknite z armády neveriacich a pridajte sa k víťaznej strane.“
Niektorým menej chápavým žurnalistom zovrelo hrdlo od dojatia nad týmto zjavným i keď naivným gestom dobrej vôle (veď to myslí s nami tak úprimne a ide mu vlastne len o spásu našich duší). Tí informovanejší to čítali správnejšie a pripomenuli, že moslimský bojovník musí neveriacim najprv ponúknuť konverziu na islam a zaútočiť na nich, až keď odmietnu. Keďže sa nedá čakať, že George Bush, Američania a kresťania vôbec ponuku príjmu, treba čakať ďalší veľký útok – al-Zawahírí a Gadahn si iba plnili formálnu povinnosť pred útokom.
A všímavejší experti dodali, že ponuka bola preto adresovaná iba kresťanom, ktorí sú podľa Koránu spolu so Židmi „ľuďmi knihy“, teda monoteistami, i keď pomýlenými, a nebola adresovaná, povedzme, hinduistom či budhistom, ktorých treba jednoducho zabiť. Jasné sú v každom prípade dve veci – džihádistická doktrína al-Káidy mala mnoho oddaných stúpencov aj pred 11. septembrom 2001, ale odvtedy ich počet geometricky vzrástol. Z devätnástich teroristov, ktorí zaútočili 11. septembra 2001 v Amerike, bolo 15 zo Saudskej Arábie a aj zvyšní boli Arabi pochádzajúci z krajín Stredného východu. O päť rokov neskôr je situácia iná a dôkazom flexibilnosti džihádistickej doktríny je fakt, že sa stala krédom mladých moslimov, ktorí sa narodili v Európe či v Amerike a nemajú okrem náboženskej identity s domnelými či skutočnými krivdami Stredného východu nič spoločné.
.syndróm náhleho džihádu a paranoja
Džihádistická doktrína má schopnosť mutovať a šíriť sa aj bez priameho kontaktu so zdrojom, dokonca na jej uchytenie v hlave mladého fanatika môže stačiť internetová inšpirácia. Američania už zažívajú syndróm „al-Káidizmu“ (Daniel Pipes to charakterizoval aj ako „sudden jihad syndrome“ – syndróm náhleho džihádu) v podobe mládencov z amerických rodín, narodených v moslimských rodinách i konvertovaných na islam, ktorí začnú strieľať do Židov v Seattli, vraždiť na losangelskom letisku, zrážať svojím džípom nič netušiacich chodcov v San Franciscu či študentov v Severnej Karolíne a strieľať do ľudí zo snajperskej pušky v Marylande. Páchatelia týchto činov, podobne ako tí, ktorí spáchali samovražedné atentáty v londýnskom metre, majú problém rozdelenej identity a lojality k vlastnému spoločenstvu – identity národnej a identity náboženskej.
Džihádistická doktrína diktuje, že náboženská identita, prináležitosť k pomyselnému spoločenstvu všetkých moslimov sveta, je jediná, ktorá je v Božích očiach legitímna. Všetky iné sú vlastne blasfémiou. Druhým pilierom tejto patologickej doktríny je, že kdekoľvek na svete niekto pácha krivdy na moslimoch, ide o útok na islam, proti ktorému má každý moslim svätú povinnosť bojovať. Nuž bojujú tam, kde práve sú – v krajine, ktorej sú občanmi a ktorá je k nim zväčša naozaj veľkorysá, a proti vlastným spoluobčanom, ktorí sa proti nim ničím neprevinili. Náhle, nelogicky, so smrtiacimi dôsledkami. Keď 7. júla pred rokom zaútočili v londýnskom metre štyria v Británii narodení moslimovia, zanechali po sebe „martýrske“ videonahrávky, na ktorých hovoria nie v arabčine či paštúnčine, ale v autentickej angličtine s jorkširským prízvukom, že to vidia tak, že „your people“ (vaši ľudia, teda Briti) vedú vojnu proti „our people“ (našim ľuďom, teda moslimom).
Zdá sa, že posolstvo o tom, že islam je všade na svete ohrozený, je pre celú generáciu mladých moslimov veľmi príťažlivé – vnáša zrejme ľahko zrozumiteľný systém do komplikovaného a morálne mnohoznačného sveta.
Kazatelia džihádizmu dokážu zručne posplietať palestínsky odpor, Libanon, Čečensko, Afganistan, problém Kašmíru, Indonéziu, Irak a príbeh Kosova do jediného paranoidného príbehu útlaku všetkých moslimov zo strany neveriacich.
.láska k smrti
Už José Ortega y Gasset hovoril o fašizme ako o nekrofilnej kultúre. Nuž a kultúru glorifikujúcu samovražedných atentátnikov, v ktorej matky navádzajú svojich synov a dcéry, aby sa opásali opaskom z výbušnín a išli s ním zabiť seba a čo najviac iných – Židov v Izraeli či neveriacich a iných moslimov v Iraku – tiež nemožno označiť inak, je nekrofilná. Bola takou aj pred 11. septembrom 2001, ale odvtedy sa tá islamská verzia nekrofilnej kultúry rozšírila ďaleko za hranice Stredného východu a Palestíny. Obrazovky našich televízorov sú podchvíľou plné zamaskovaných džihádistov z Hamasu, Islamského džihádu či Hizballáhu v bielom, čiernom i zelenom, s bojovnými veršami v arabskom písme na šatkách, ako pochodujú so zbraňami a salutujú vystretou rukou. Hásan Nasralláh, ktorému západná tlač dovolila nosiť absurdný titul „duchovnej“ hlavy hnutia Hizballáh, hovorí do mikrofónu: „Židia milujú život, preto je to to, čo im musíme zobrať. Zvíťazíme, pretože oni milujú život a my milujeme smrť.“ A malé dievčatko, ktoré ešte nechodí do školy, hovorí v palestínskej televízii o tom, že Židia sú opice a svine a že keď bude veľká, stane sa šahídkou, mučenicou, a bude ich zabíjať.
Stálym bestsellerom v kníhkupectvách Stredného východu je už dlhšie Hitlerov Mein Kampf, čo sa teraz hrdo prekladá ako „Džihádi“ – čosi ako „Môj džihád“. To celé je, prirodzene, dobrou ilustráciou tvrdenia európskych i arabských apologétov islamu, ktorí unisono tvrdia, že džihád znamená predovšetkým spirituálne vnútorné snaženie, a nie svätú vojnu so zbraňou v ruke. To rozumel pod slovom „Kampf“ zrejme aj Hitler a tak tomu nepochybne rozumie aj Mahmúd Ahmadínedžád, ktorému Kofi Annan láskavo vysvetľuje, že holokaust sa v Európe skutočne stal a robiť o tom karikatúry sa nepatrí.
.starosti Západu
Veľká časť západných médií i politických elít má aj päť rokov po 11. septembri 2001 najväčšiu starosť, že to všetko budeme chápať doslovne, a preto budeme „islamofóbni“. Islamofóbia je totiž vo svete politickej korektnosti a doktrinárskeho multikulturalizmu väčším hriechom než nekrofilné reči a skutky džihádistov. Teroristických vrahov, ktorí otvorene pohŕdajú liberálnymi hodnotami západných demokracií, sú rasistickí a netolerantní k inej viere, ktorí snívajú svoj ópiový sen o návrate kalifátu a zavedení šarijátskeho práva zo 7. storočia, sľubujú smrť „križiakom a Židom“ a pripravujú koniec sveta a návrat „dvanásteho imáma“, neslobodno nazvať „islamofašistami“, lebo to nie je politicky korektné. Oni síce sami hovoria o islame a celkom otvorene sa inšpirujú Hitlerom, ale my to povedať nesmieme, lebo my predsa vieme lepšie než oni, čo je skutočný islam. Keď si dá fašista na hlavu štvorčekovaný uterák, už o ňom nesmieme povedať, že je fašista, lebo by sme mohli uraziť cítenie všetkých jeden a pol miliardy moslimov.
Skutočnou starosťou Západu by však malo byť niečo iné. Terorizmus al-Káidy a jej voľne afiliovaných odnoží, spolu s vojnami, ktoré medzitým vypukli, vyhnal svetové ceny ropy za tých päť rokov neuveriteľne vysoko – z voľakedajších 20 až 25 dolárov za barel na dnes bežných 70 dolárov i viac. Ceny ropy nestúpli iba preto, ale je to jeden z významných faktorov. „Vojna s terorizmom“ je vojna, v ktorej si Západ cez ceny ropy sám financuje nepriateľa. Victor Davis Hanson o tom poznamenáva, že „kedykoľvek Mahmúd Ahmadínedžád otvorí ústa, alebo Hásan Nasralláh odpáli salvu primitívnych rakiet na Izrael, môžu svetové trhy s akciami klesnúť a cena ropy vyletieť nahor. Bola by potrebná dobrá dizertačná práca, aby sa určilo, koľko miliárd dolárov si napodvádzal do kasy svojej teokracie Ahmadínedžád iba svojou strašidelnou rétorikou, prostredníctvom cenových špičiek pri exporte svojej ropy.“ Do pokladníc stredovýchodných diktatúr prichádza navyše asi o 500 miliárd dolárov ročne. Ich časť sa vracia do financovania džihádu proti Západu a v srdci Západu. Irán si tiež môže dovoliť poštvať Hizballáh do vojny s Izraelom a potom prostredníctvom neho rozdávať peniaze zúfalým ľuďom, ktorým bomby zničili do- my. To je tých 12-tisíc dolárov od „šejka Nasralláha“, ktoré dostane do ruky v hotovosti mnoho rodín na juhu Libanonu, ktorých domy by ešte stáli, keby nebol Hizballáh vyprovokoval vojnu s Izraelom.
.prebudený Irán a zmenená mapa sveta
Zdanlivo sa hranice štátov za tých päť rokov príliš nemenili, ale zmenilo sa mnohé aj v islamskom svete. Amerika, paradoxne, pomohla Iránu, aby sa uchádzal prinajmenšom o pozíciu regionálnej mocnosti a stratil aj škrupule, pokiaľ ide o vývoz islamskej revolúcie.
Po páde Talibanu je dnes Irán jedinou skutočnou teokraciou. Irán sa musel historicky obávať Saddámovho Iraku i sovietskych územných ambícií. Amerika zbavila útokom na Afganistan a Irak režim ajatolláhov aspoň časti historických úzkostí a otvorila mu cestu k novému sebavedomiu. Dnes sa hrá otvorene s ohňom na viacerých frontoch – ignoruje Svetovú agentúru pre atómovú energiu, kupuje jadrové technológie od Pakistanu a otvorene sa snaží o status nukleárnej mocnosti, nakúpil raketové technológie od Severnej Kórey a na ich základe vyvíja vlastné rakety s dlhým doletom, financuje občiansku vojnu v Iraku a iniciuje vojnu medzi Izraelom aHizballáhom. Irán si dnes trúfa a hovorí to aj nahlas. Iránsky exilový publicista Amir Taheri cituje ajatolláha Aliho Akbara Meškiniho, ktorý tvrdí, že 197 zo 198 členských štátov OSN má nelegitímne vlády, lebo jedinou legitímnou vládou na svete je vláda v Teheráne. Podľa neho je Irán jediný „svetlý bod“ vo svete, kde zvyšok ľudstva žije v „úplnej temnote“, pod režimami, ktoré sú „utláčateľské a tyranské“ („džaber a dža´er). Meškini ide však aj ďalej a vraví: „Islamská republika je extenziou Boha, jej Vodca je menovaný Bohom, jej Revolučné gardy sú armádou Boha a všetci jej občania sú členmi Strany Boha (Hizballáh).“ Meškini je prezident Zhromaždenia múdrych, čo je orgán, ktorý volí i odvoláva „Najvyššieho vodcu“. Meškini je teda druhým najmocnejším mužom Iránu a jeho slovo nie je iba osobným názorom. Podobne nemožno bagatelizovať ako osobný názor či folklór určený domácemu publiku ani slová prezidenta Ahmadínedžáda, keď otvorene popiera holokaust a netají sa úmyslom vymazať Izrael z mapy. Všetko, čo hovoria päť rokov po 11. septembri 2001 „Najvyšší vodca“ Chameneí, Meškini i Ahmadínedžád, myslia vážne a bude dobré, ak si to svet uvedomí. K iránskym ambíciám sa pridávajú aj skutky groteskných figúr politiky, akou je venezuelský prezident Hugo Chávez. Jeho nenávisť k Amerike ho priviedla rovno do Teheránu a na hruď islamských fanatikov, ktorí majú inak nekontrolovateľný sklon posielať zaťatých neveriacich, akými sú marxisti ako Chávez, okamžite na druhý svet. Vzniká naozaj zvláštne spojenectvo.
Džihád sa usadil aj v Iraku a spory o tom, či to spôsobili Američania, sú nezaujímavé. Nikto nemohol očakávať, že v Iraku bude zomierať toľko Iračanov rukami Iračanov. Džihádisti z iných krajín si z Iraku urobili bombovú strelnicu a získavajú tam osobné skúsenosti. Dnes už mŕtvy Abú Musa al-Zarkáví označoval svoju organizáciu, „al-Káida v krajine dvoch riek“, čím mal na mysli Eufrat a Tigris.
Irak mu ako štátny koncept nehovoril nič. Navyše považoval všetkých šiitov za kacírov, a preto bolo podľa neho legitímne vraždiť ich. To všetko je súčasťou dnešnej mapy sveta, na ktorú nemohol byť pred piatimi rokmi nik pripravený.
.dilema Ameriky a dilema Európy
Amerika je z nekonečnej vojny v Iraku a vzájomného vraždenia sa Iračanov unavená.
Hanson označuje súčasnú fázu vojny s islamistickým terorom za prestávku v búrke – bellum interruptum. Domáca opozícia a väčšina európskych kritikov dáva Amerike a prezidentovi Bushovi za vinu všetko, aj veci, ktoré Amerika nespôsobila, vrátane rozsahu sektárskeho teroru na bagdadských uliciach. Prezident Bush nemôže nikomu sľúbiť, že amerických vojakov stiahne v dohľadnom čase domov, lebo vie, že americký odchod by otvoril v Iraku priamo bránu do pekla naozaj krvavej občianskej vojny. Niektorí experti sa domnievajú, že súčasný stav nemá k občianskej vojne ďaleko. Čoraz ťažšie je však aj obhájiť prítomnosť amerických vojakov v Iraku pred americkou verejnosťou, ktorá stráca ilúzie o budúcnosti demokracie v arabskom svete. Tie ilúzie je, napokon, naozaj ťažké si udržať, hoci srdce káže nevzdať sa ich.
Dilemu má aj Európa, lebo počas uplynulých piatich rokov prekonala divokú trajektóriu od solidarity s Amerikou až po otvorený konflikt. Zároveň počas uplynulých piatich rokov prichádzala postupne o fundament všetkých ideových božstiev, ktoré tvorili základ jej politickej mytológie – multikulturalizmus ako nástroj mieru a bratstva medzi etnikami, multilateralizmus a inštitucionálny legalizmus ako základ riešenia medzinárodných konfliktov a problémov, sociálny štát ako nástroj na prosperitu a udržateľný blahobyt. Nič z toho nevydržalo zaťažkávaciu skúšku času a uplynulých päť rokov to len odhalilo v plnej nahote. Európa prišla tiež o ilúziu, že môže a dokáže byť pozitívnym taviacim kotlom pre milióny prisťahovalcov a že dokáže absorbovať bez problémov aj miliónové islamskú komunity. Dokázala to iba na krátky okamih, jednu generáciu. V tej ďalšej už zlyhala a má dilemu.
Na obe dilemy – tú americkú i tú európsku – neexistuje rýchla a jednoduchá odpoveď, iba jediná dobrá rada: vybrať hlavu z piesku, pripomenúť si padajúce dvojičky Svetového obchodného centra a vypočuť si opäť dôvody tých, ktorí ten hrozný skutok spáchali. Posledných päť rokov ukázalo, že to myslia doslova a vážne.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2006 dňa 11. septembra 2006.
