Zatajovanie podľa Janušeka a Štefanova

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zatajovaním informácií o procese prerozdeľovania eurofondov vyvoláva oprávnené pochybnosti o transparentnosti a zákonnosti prideľovania eurofondov jednotlivým projektom.

V popredí je neustále tzv. nástenkový tender, ktorý by sa ani nemal nazývať tendrom, keďže k žiadnemu výberu spomedzi viacerých možných dodávateľov vlastne vôbec nedošlo, a ani by sa nemal nazývať nástenkovým, keďže oznam o obstarávaní zrejme na žiadnej nástenke nikdy ani nebol. V pozadí sú však otázky, či máme tento škandalózny prípad vnímať ako ojedinelý, alebo skôr ako správu o tom, ako sa prerozdeľujú eurofondy na ministerstvách všeobecne. A tiež, či výmena na poste príslušného ministra niečo znamená a či bola vôbec myslená vážne.

Eurofondy ako, komu a prečo?

Prečo niekto podporu z eurofondov dostane a iný nie? Ako prebieha hodnotiaci proces tzv. projektov na ministerstvách? Snažili sme sa do tohto procesu nahliadnuť a prostredníctvom infozákona sme požiadali viaceré ministerstvá, ktoré ako tzv. riadiace orgány prerozdeľujú eurofondy na Slovensku, aby nám sprístupnili podrobnejšie informácie. Chceli sme sa dozvedieť, koho ministerstvá poverili hodnotením projektov, ako boli projekty hodnotené, ktoré projekty a prečo práve tie odporučili výberové komisie na schválenie a následné pridelenie spolufinancovania z eurofondov.

Na totožnú žiadosť nám ministerstvá odpovedali rôzne. Na jednej strane je ministerstvo životného prostredia, ktoré nemalo problém žiadosti porozumieť a ukážkovú odpoveď nám zaslalo v zákonnej lehote v nami požadovanej elektronickej forme. Na strane druhej je ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, ktoré nám dodnes, už vyše 60 dní od doručenia našej žiadosti, nesprístupnilo podstatnú časť informácií. A i tie kusé informácie, ktoré nám ministerstvo ráčilo sprístupniť, nám zaslalo v čiastočne scenzurovanej papierovej podobe v dvoch 20-kilogramových balíkoch. Pričom za túto zbytočnú tlač tisícok stránok zaplatili daňovníci. Takto nejako zrejme máme chápať e-government podľa slovenskej vlády.

Zatajené odpovede

Ministerstvo zatĺka, koná obštrukčne, zdržuje, vymýšľa si dôvody, prečo by nám vyhovieť nemalo a tvári sa, že našej žiadosti nerozumie. Nie, niet dôvodu sa obávať, že na tomto ministerstve pracujú čitateľsky negramotní úradníci, ktorí nerozumejú tomu, čomu na inom ministerstve porozumeli úplne a hneď na prvý raz. Oni tomu len nechcú rozumieť. Namieste je otázka, prečo zatajovať, ak nemám čo skrývať? Alebo je čo skrývať?

Tieto otázky už síce „nestihol“ zodpovedať minister Janušek, avšak je zrejme márne očakávať na nich odpovede i od ministra Štefanova. Ten si totiž do ministerského kresla presadol zo stoličky generálneho riaditeľa práve tej sekcie, ktorá nám odmieta sprístupniť informácie o prerozdeľovaní eurofondov. A rovnako ako za škandalózny tender, i v tomto prípade je Štefanov spoluzodpovedným za pochybnosti, ktoré sa nad zatajovaným procesom prerozdeľovania eurofondov vznášajú.

Tým svojim za naše

Zatajovanie informácií tiež možno vnímať ako odpoveď. Tá odpoveď by mohla znieť i tak, že tu nejde len o jeden mediálne neslávne známy tender, ale že klientelizmus a korupcia sú každodennými metódami, ako (nielen) z eurofondov utajene priklepnúť podporu tým „svojim.“ Tým svojim starostom, tým svojim sociálnym či iným podnikom, tým svojim straníkom, tým svojim podporovateľom. Hoci Ficova vláda deklaratívne privatizáciu navonok odmieta, takýmto prerozdeľovaním eurofondov a štátnych dotácií si de facto štát privatizuje. Eurofondy, podobne ako príjmy štátneho rozpočtu, nespadli predsa len tak z neba – hovoríme tu o peniazoch, ktoré členské štáty EÚ vytiahli z vreciek svojich daňovníkov. Sú to i naše peniaze.

Otázne je, ako sa k obrane záujmov európskych daňovníkov postaví Európska komisia, ktorá kvôli pochybnostiam v tzv. nástenkovom tendri už začala voči Slovensku konanie. A tiež, či tento prípad spustí širšiu vlnu záujmu európskych kontrolných orgánov o nahliadnutie do prerozdeľovania eurofondov na Slovensku. Bohužiaľ je otázne i to, či možnosť, že by Slovensko mohlo prísť o časť sľúbených eurofondov, prípadne, že sa na preplatenie tendrov a projektov klientom vládnych strán poskladajú „len“ slovenskí daňovníci, zobudí z nezáujmu o správu vecí verejných týchto drobných akcionárov štátu.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 22. apríla 2009.

Navigácia